Poviedka:
Pridaná: 7.10.2014, 22:12:39
Čítaná: 4568×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Matka, otec, dcéra, syn
Stručný dej: Keď každý z rodiny má vlastné tajomstvo.

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Dúfam, že sa bude páčiť a okrem hodnotenia by sa mi hodil aj nejaký ten komentár :)

------------------------------------------------------------------------------------

Stojí v chodbe ich domu a prezerá si zarámovanú fotografiu visiacu na stene. Otec oblečený v sivom obleku drží mamu okolo pliec a obaja sa usmievajú. Mama má na sebe žlté letné šaty, ktoré jej odhaľujú lýtka. Veľmi jej pristanú, ale najčarovnejší je ten úsmev. Skoro zabudla, ako vlastne mama vyzerá, keď sa usmieva. Pred mamou a otcom je stolička, na ktorej sedí jej starší brat. Na sebe má džínsy a bielu voľnú košeľu. Takisto sa usmieva. Na kolenách mu sedí ona. Vlasy má zapletené do dvoch vrkočov a za uchom kvet sedmokrásky. Páni, ako sa jej to zdá dávno!

„Na čo sa pozeráš, zlatko?“ spýta sa mama a položí jej ruky na plecia. „Ah, naša fotka. Pamätáš si ten deň? Bol to tvoj prvý deň v škole, taká si bola z neho nadšená. A s ockom sme sa rozhodli, že sa odfotíme. Tvoj brat, samozrejme, protestoval, ale nakoniec sme ho do tej košele navliekli a postavili pred fotografa. Pomaly to budú...koľko? Tri roky? Ako ten čas ubieha,“ povie mama smutne a tiež sa pozerá na fotku. Ozve sa zvuk otáčania kľúčom v zámke a vojde otec. Zavrie za sebou dvere, podíde k nim a objíme mamu okolo pliec. Mama sa nadýchne a zavrie oči. Na poschodí sa ozve buchnutie dverí a jej brat zbehne po schodoch dole. Isto ide zase za priateľkou. Je rada, že si jej brat našiel niekoho, koho ľúbi a kto ľúbi jeho. Pristaví sa pri nich a tiež sa na fotku zahľadí.

„Mám rada našu rodinu,“ povie. „Sme super,“ pokračuje a otec prikývne.

„Hej, to sme,“ dá jej za pravdu brat a stiahne si rukáv nižšie. „Idem von, nečakajte na mňa,“ oznámi a otec kývne hlavou. Dá mame pusu na líce a jej postrapatí vlasy. „Maj sa, oci,“ rozlúči sa, otvorí dvere a odíde. Otec pobozká mamu na krk.

„Idem sa osprchovať, zlato,“ povie, pustí ich a odoberie sa hore schodmi do sprchy. Po chvíli sa domom ozýva zvuk tečúcej vody.

„Mala by som ísť pripraviť večeru,“ vzdychne si mama. „Choď sa hrať do izby,“ povie a odíde do kuchyne. Ona tam ešte chvíľu stojí, ale potom sa vráti sa do svojej izby.

***

Nasype na papier tabak, ktorý mu ostal. Akurát mu to vyšlo. Potom vezme šišku trávy, prstami ju rozdrví a rovnomerne nasype na tabak. Potom pomaly zdvihne papier a potočí ho medzi palcami a ukazovákmi oboch rúk. Priloží si okraj papieru k jazyku, mierne ho navlhčí a preloží cez zvyšok. Nakoniec ešte vytŕčajúci okraj jemne zatlačí a joint pridá do kovovej škatuľky k ďalším trom. Zavrie ju, sfúkne zo stola rozsypaný tabak a zhasne stolnú lampu. Škatuľku vloží do tašky a prehodí si ju cez plece. Vyjde z izby, zabuchne za sebou dvere a zbehne dolu po schodoch. V chodbe stoja jeho rodičia a jeho sestra a pozerajú sa na rodinnú fotku. Zastaví sa pri nich a tiež sa na ňu pozrie. Vyzerali tak šťastne, ako rodina. Vie, že dnes tomu už tak nie je a trocha zosmutnie.

„Mám rada našu rodinu,“ vyhlási jeho sestra a on prevráti oči tak, aby si to ostatní nevšimli. „Sme super.“ Áno, dokonalá rodinka, pomyslí si.

„Hej, to sme,“ povie ironicky a stiahne si nižšie rukáv, aby zakryl jazvy na ľavom zápästí. „Idem von, nečakajte na mňa,“ oznámi im bez záujmu. Nečaká na odpoveď, vtisne mame rýchly bozk na líce a postrapatí sestre vlasy. „Maj sa, oci,“ povie a čo najrýchlejšie odíde. Zhlboka sa nadýchne čerstvého vzduchu a dá sa do kroku. Už sa nemôže dočkať. Za najbližším rohom vytiahne zo zadného vrecka škatuľku bielych Marlboriek a jednu si zapáli. Musel si kúpiť novú, lebo predvčerom jednu pravdepodobne niekde zabudol. So zeleným musí na ňu počkať. O chvíľu je tam. Pobozká ju na pery.

„Máš?“ spýta sa ho, keď vytiahne jazyk z jeho úst.

„Samozrejme, že mám,“ odpovie jej. „Kedy som nemal?“

„To je fakt,“ zasmeje sa a opäť ho pobozká. Všimne si, že na zápästí má novú jazvu.

„Hej, máš o jednu viac, ako ja!“ zamračí sa a pohladí jej ju.

„Hej, naši sa ráno dosť hádali,“ povie a pokrčí plecami. Chytí ho za ruku prepletú si prsty. Vždy sa teší na spoločné chvíle, napriek tomu, že sa stretávajú dosť často. Len s ňou má pocit, že môže byť tým, kým naozaj je. Jeho rodina by ho nikdy nepochopila. Tá na fotke možno aj áno. Tá, s ktorou sa rozlúčil, určite nie.

***

„Dnes už naozaj musím ísť,“ povie a postaví sa z postele.

„Ostaň ešte chvíľu,“ prosí ho a pretočí sa na brucho. Sleduje ho, ako si naťahuje nohavice a zapína košeľu. Keď si obuje aj topánky, sadne si k nej na posteľ.

„Zlato, vieš že tu nemôžem s tebou ostať. Musím sa vrátiť domov,“ vysvetlí jej a nakloní sa, aby ju pobozkal na pery. „Ale neboj sa,“ odtiahne sa. „Zajtra alebo pozajtra sa vrátim,“ povie, postaví sa z postele a odíde z jej bytu. Postaví sa k svojmu autu a oprie sa o predné dvere. Zo zadného vrecka na nohaviciach vytiahne škatuľku cigariet, ktoré predvčerom našiel v synovej bunde. Normálne nefajčí, ale potreboval si trocha upokojiť nervy. Nemáš byť prečo nervózny, vraví si v duchu. Manželka určite nič netuší. Nemá to ako vedieť. To ho konečne trocha upokojí, poslednýkrát si potiahne z cigarety, ohorok zahodí na zem a nasadne do auta.

„Počkaj!“ kričí niekto. Otočí sa a z okna vidí, ako k nemu beží. Stiahne okno a ona mu podá sako. „Zabudol si si ho,“ povie a nakloní sa do auta.

„Čo by som bez teba robil,“ zasmeje sa a pobozká ju. „Ďakujem, ale už musím ísť,“ povie a ona sa opäť narovná. Vycúva z miesta a ako odchádza, sleduje ju v spätnom zrkadle.

O pár minút je doma. Vystúpi z auta a oblečie si sako. Prejde k dverám a kľúčom si otvorí dvere. Keď vojde, vidí svoju manželku s dcérou, ako stoja v chodbe a pozerajú na ich rodinnú fotku. Zavrie za sebou dvere, prejde k nim a objíme manželku okolo pliec. Na hornom poschodí sa zabuchnú dvere a jeho syn zbehne dolu po schodoch. Zastaví sa pri nich a chvíľu všetci hľadia na fotku.

„Mám rada našu rodinu,“ vyhlási jeho dcéra. „Sme super.“ Prikývne, ale vie, že už dlho to tak nie je. Preto si našiel niekoho iného. Teda, nikdy by svoju rodinu neopustil, ale už to na neho bolo priveľa.

„Hej, to sme,“ povie syn a jemu neujde jemný ironický podtón. Jediný dôvod, prečo mu ešte nevynadal za cigarety je, že nechce robiť takéto scény pred malou. „Idem von, nečakajte na mňa,“ pokračuje, dá mame pusu na líce a postrapatí malej vlasy. „Maj sa, oci,“ povie a on kývne hlavou, napriek tomu, že syn je už skoro preč. Zabuchnú sa dvere a v dome zavládne ticho. Potom pobozká manželku na krk a pustí ju.

„Idem do sprchy, zlato,“ povie a odoberie sa hore schodmi do kúpeľne, kde sa vyzlečie a pustí horúcu sprchu.

***

Sedí za stolom a zamyslene hľadí von oknom. Priloží k ústam hrnček a dopije posledný dúšok čierneho čaju. Horká chuť jej chvíľu ostane v ústach, ale po chvíle sa stratí. Postaví sa a položí hrnček do drezu. Začuje tiché kroky po schodoch. Vykloní sa dozadu a cez pootvorené dvere zazrie svoju dcérku, ako hľadí na niečo na stene.

„Na čo sa pozeráš, zlatko?“ spýta sa, keď vyjde z kuchyne. Podíde k nej a položí ruky na jej drobné pliecka. „Ah, naša fotka. Pamätáš si ten deň? Bol to tvoj prvý deň v škole, taká si bola z neho nadšená. A s ockom sme sa rozhodli, že sa odfotíme. Tvoj brat, samozrejme, protestoval, ale nakoniec sme ho do tej košele navliekli a postavili pred fotografa. Pomaly to budú...koľko? Tri roky? Ako ten čas ubieha...“ povie smutne. Len tri roky. A toľko sa za taký krátky čas stalo. Zrak jej preskakuje z jednej tváre na druhú. Zostarla. Vtedy by ste na jej tvári nenašli jedinú vrásku, čo sa dnes o jej tvári rozhodne nedá povedať. Jej syn sa s nimi ledva rozpráva a celý deň trávi v izbe alebo vonku s frajerkou. A manžel... Jej prúd myšlienok preruší zvuk kľúča v zámku. Otvoria sa dvere a vojde. Postaví sa za ňu a objíme ju zozadu. Zhlboka sa nadýchne. Cíti cigarety a... Zase. Voňavku – ženskú. A jej nie je. Zavrie oči, aby jej nevyhŕkli slzy a premáha vzliky. Opäť za ňou bol. Ako aj včera, minulý týždeň a minulý mesiac. Nevie, za kým chodí, nechcela to zisťovať. Radšej sa cez to dostane vlastným spôsobom. Otvorí oči a uvedomí si, že vedľa nich stojí syn.

„Mám rada našu rodinu,“ povie dcérka. Kútikom oka vidí, ako syn prevrátil oči a opäť je jej do plaču. Kde spravila chybu? Čím pochybila, ako matka, či manželka? „Sme super,“ pokračuje malá.

„Hej, to sme,“ zareaguje syn ironicky. Má pocit, že inak sa ich syn s nimi ani nevie rozprávať. „Idem von.“ Zase. „Nečakajte na mňa,“ povie. Žiadna otázka, žiadne „môžem“, nič. Jednoducho im to oznámil. Nakloní sa k nej a na malý moment pritisne pery na jej líce. Kedysi bez toho neodišiel z domu, dnes to bolo len gesto, ktoré sa od neho očakáva. Postrapatí malej vlasy, pozdraví otca a odíde. V tichu stoja asi minútu, nikto nič nevraví.

„Idem do sprchy, zlato,“ oznámi manžel a pobozká ju na krk. Pri predstave, že tými perami sa dotýkal ešte pred chvíľou inej ženy, sa jej zdvíha žalúdok. Pustí ju a odíde. O chvíľu počuje len zvuk tečúcej vody. Potrebuje byť chvíľu sama.

„Mala by som ísť pripraviť večeru,“ povie a pustí ju. „Choď sa hrať do izby,“ prikáže jej a poberie sa do kuchyne. Privrie za sebou dvere a čaká, až odíde. Keď je na poschodí, zavrie dvere, otočí sa a chrbtom sa zosunie na dol. Cez stisnuté pery sa jej vyderie prvý vzlik. Ten je nasledovaný ďalším a ďalším a z očí sa jej rinú slzy. Začne zhlboka dýchať a ťažko sa postaví. Tackavo prejde k skrinke pri sporáku a otvorí ju. Vytiahne poloprázdnu fľašu vodky. Sadne si na chladnú podlahu a poriadne si odpije priamo z fľaše. Alkohol ju páli v hrdle, čo ju upokojuje. Po ďalšom dúšku sa jej už aj dýcha jednoduchšie. Po chvíli je prázdna fľaša. Postaví sa a prejde k dverám do komory, kam nikto okrem nej nechodí. Vojde dnu a zo spodnej poličky vytiahne dve škatule s neotvorenými prísadami na varenie. K ďalším trom štyrom rovnako prázdnym fľašiam priloží piatu a opäť ich všetky zakryje škatuľami. Z ďalšej poličky, tentoraz spoza kartónu minerálok, vytiahne novú fľašu. Vojde späť do kuchyne a fľašu položí do skrinky. Zrazu sa jej zatočí hlava a zvalí sa na stoličku. Pozrie sa von oknom, ktoré vidí dvojmo. Ale to nevadí. Všetko je opäť v poriadku. Zdá sa, že na večeru bude pizza z donášky. Ale to má čas. Zatiaľ si zdriemne, pomyslí si, položí čelo na stôl a zavrie oči.

[ » na začiatok « ]