Poviedka:
Pridaná: 4.10.2014, 15:27:03
Čítaná: 5325×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: On, Ona
Stručný dej: Kto zažil silnú lásku, sklamanie sa v nej pochopí najskôr.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Na múriku za opusteným detským ihriskom sedeli dvaja chlapci. Rozprávali sa. Jeden z nich, ten mladší, mal na sebe košeľu zastrčenú v nohaviciach, drahé tenisky a šiltovku, spod ktorej sa mu vystrkovali blond vlasy. V škole musel byť veľmi obľúbený, hlavne u dievčat.

Ten druhý bol o čosi starší. Vidno to podľa tmavých chumáčov na tvári a elegantnejšieho oblečenia, ako mal jeho kamarát.

Zasmiali sa. Zrejme jeden z nich rozprával historku zo školského výletu. Mladší chalan udrel toho staršieho päsťou do ramena. Možno ho chcel pochváliť, možno povzbudiť alebo dať najavo, nech svoje činy už nikdy nezopakuje.

----------------

Prechádzal som sa po vzdialenom sídlisku na konci mesta. Prečo som sa vybral práve na to miesto, som vedel, no nechcel som si to pripúšťať. Za sídliskom stálo jedno malé ihrisko. Pár kovových tyčí, odmontovaná hojdačka. A jeden múrik. Sedeli na ňom dvaja chlapci.

Pozoroval som ich dlhšie. Jeden druhého odmenil buchnátom do ramena. Smiali sa. Napokon odišli. Dvaja kamaráti, ktorí trávia voľný víkend spolu. Ľudia, ktorým zábava nijako neškodí. Ja som bol iný.

Prešiel som ešte pár metrov po chodníku a vstúpil na vlhkú trávu. Noc predtým pršalo. Zem mi vŕzgala pod teniskami, pod ťarchou mojich myšlienok. Spravil som krok, ešte jeden a sadol si na rovnaký múrik, teraz už voľný. Zhlboka som sa nadýchol a zavrel oči.

„Povedz mi pravdu. Máš ma naozaj rád?“

„Moja odpoveď sa nemení. Trvám na tom.“

„Ale prečo? Povedz mi to, prosím, prečo?“

„Si úžasná.“

„Ale to sme každá. Čo je na mne špeciálne?“

„Nie si falošná.“

„Dobre, tým sa vyznačuje málo žien. A odkiaľ vieš, že to tak nie je?“

„Nestrácala by si so mnou čas. Práve teraz.“

„Povedz mi ešte niečo.“

„Zavri oči.“

Otvoril som oči. Chvíľku mi trvalo, kým som si zvykol na oslepujúce svetlo bielej oblohy. V myšlienkach som však mal oči stále zatvorené. Myslel som na ten moment. Ten moment večnosti, ktorý som denne cítil na perách. Bozkávala sa vášnivo.

„Sklamal si ma.“

„Prosím ťa o odpustenie.“

„Neuvedomuješ si, ako si ma zlomil.“

„Prosím.“

Mal som výčitky. Také silné, že som sa nedokázal pozrieť absolútne na nikoho. Aby nevidela moju špinavú tvár. Miloval som ju a zradil zároveň. Milovala ma a nenávidela zároveň. Jej bolesť jej už nikdy nevrátim. Boli to dávne časy.

„Čo bolo, bolo. Prekročme tú hranicu spolu.“

„Milujem ťa.“

Prekrížil som si ruky na hrudi. Bolo chladno. Zrejme malo opäť pršať.

Vo vnútri som sa utápal vo vlastnom žiali. Nevedel som, ako mám pokračovať. Ako prelomiť svoju hanbu. Ako rozvrátiť pošpinenú česť. Ako očistiť zaprášenú lásku.

„Čo je to s tebou?“

„Nič.“

„Prečo mi klameš?“

„Chcem ťa chrániť.“

„Ale ja chcem vedieť pravdu. Vždy.“

Zakaždým sa pýtala to isté. Vždy keď videla moju tvár bez života. Bez mojej obyčajnej červene v lícach. Chcel som jej povedať všetko. Bál som sa však, že všetko sa premení v nič. Mal som na to myslieť aj minulú noc. Vždy som k nej mal byť úprimný, možno by sa nič nestalo. Mal som jej povedať, že sa bojím...

„Poďme spolu niekam.“

„Kam by si chcela?“

„Ale veď buď trošku kreatívny!“

„Vieš aký je dnes deň?“

„Ja áno. Ty si nezabudol?“

„Nie. Štrnásteho!“

„Takže ihrisko?“

„Ako inak.“

Na múrik na ihrisku sme chodievali sedávať každý rok. Tak, ako sme na ňom spečatili sľub svojej lásky, tak sme ho potvrdili zas. Spomienky sú ako vesmír. Treba ich uchovávať, ale pátrať v nich ďalej. V nekonečných hlbinách vášne i trýzne.

----------------

„Kde si bol?“

„Vonku.“

„A s kým?“

„Idem spať, mami. Dobrú noc.“

Veci sa mi vyzliekali ťažko. Cestou domov som zmokol kompletne. Vedel som, že bude pršať, niečo ma však držalo na tom múriku sedieť dlhšie.

Ešteže už zapli radiátory, inak by som si na druhý deň nemal čo obuť.

Do školskej tašky som si nahádzal zopár zbytočností, nastavil budík a zaľahol do svojej postele.

Telom mi prebehla triaška. A potom som to zbadal.

„Som na smrť vystrašená. Kde si?? Čo sa stalo? Neberieš mi telefón!“

Zobral som do rúk mobil a znovu a znovu čítal správu. Neotváral som ju, aby nevidela, že som si správu už prečítal. Prekliata výhoda moderných technológií.

Odložil som ho displejom na rub, hodil naň skriptá a položil hlavu na vankúš. Tá bolesť sa začala prejavovať.

Mobil bol celý deň doma. Ráno som skoro vstal po neprebdenej noci a odišiel, ešte než sa naši zobudili.

Mal som o čom premýšľať. A celodenná prechádzka po neznámych končinách sa mi zdala ako ideálnym nápadom pre tento stav beznádeje. Dúfal som, že nebude pršať.

„Zajtra idem s babami von.“

„Aha.“

„Môžem?“

„No. Môžeš, v podstate.“

„Ale no tak! Chcem ísť konečne za peknú.“

„Veď ty si krásna!“

„Zlatý! Pôjdeme do mesta, tam, kam vždy.“

„Tak na mňa mysli a poslúchaj!“

„Budem ako med.“ Položila.

Vtedy som si ešte pod medom predstavoval niečo celkom iné.

----------------

Pomaly začalo vychádzať slnko. Chodníky sa pod ním začali sušiť, no kalužiam vody sa nedalo vyhnúť. Otepľovalo sa. Bez ohľadu na všetko, pred očami som mal len ju. A jeho.

Keď mi ostatný deň povedala, že sa chystá von, skrútilo mi žalúdkom. Vždy som vedel, že sama o sebe je živel, dokáže sa prispôsobiť akejkoľvek situácii, pozná svoju mieru a miluje ma. No predsa len som jej tento raz (zo všetkých nespočetných) nedôveroval.

Napísala mi, že odchádza a volá si taxík. A že ma miluje. Bol by to úplne klasický večer. Trieskal by som päsťami do vankúša (raz za desať minút), hádzal by som vecami od nervov drsnejšie ako obyčajne (každou jednou) a nevedel by som robiť nič iné, len pozerať na telefón, či mi náhodou nenapíše. Úplný relax, harmonický, pohodový večer.

Predsa som sa rozhodol, že si zavolám taxík aj ja.

----------------

Okolo obeda som sa dostal na miesto nášho prvého i ďalších stretnutí. Mobil som si so sebou nezobral. Ani hodinky si nedal na ruku. Nechcel som mať pojem o čase, o nikom a ničom. Slnko však bolo vtedy najvyššie. I keď nehrialo.

...Na múriku za opusteným detským ihriskom sedeli dvaja chlapci. Rozprávali sa...

Ako sme sa rozprávali my. Aké jednoduché je s niekým udržiavať rozhovor. Stačí sa len človeku pozrieť do očí a nechať sa voľne unášať nedbalou inšpiráciou. Jej oči však už neuvidím.

Z diaľky som chlapcov ešte chvíľku sledoval. Závidel som im tú radosť, ktorá z nich vyžarovala. Neboli poznačení láskou.

----------------

Do mesta som sa minulej noci dostal približne o hodinu neskôr, ako tam mala ísť ona. Rozhodol som sa, že nebudem robiť paniku skôr, kým niečo nezbadám na vlastné oči.

Okolo seba som periférne vnímal ľudí. Smiali sa. Mali nasmerované do svojich obľúbených podnikov, ktoré sú v piatky otvorené do skorého rána. Niektorí prekladali nohy pravidelne, iní s tým už mali problémy. Jedna slečna v minisukni ma priam rozosmiala.

Sadol som si na lavičku pri fontáne na námestí. Sto metrov odo mňa stál podnik, kam chodieva. Zrejme bola už vnútri.

„Ja dovnútra nepôjdem. Nesmie ma vidieť. Nikdy jej neprezradím a nepriznám sa, že som tu niekedy bol. Ak mi napíše, neodpíšem, lebo už budem spať,“ vravel som si v duchu. Naivne. To som však ešte nevedel.

Prešla hodina. Možno dve. Odfotil som sa pred podnikom. Pre súkromné účely. Stále som bol nervózny, nemyslel som však na nič konkrétne. Na hlave som pocítil jemné kvapôčky. Z neba začali padať dlhé slzy. Nie prisilno, ale nepríjemne. Schúlil som sa ku kmeňu hrubého stromu. Tam na mňa zatiaľ nemali dosah.

A potom to prišlo.

Z podniku začalo vychádzať zopár ľudí. Jeden párik sa držal za ruky a vášnivo sa bozkával. Chlapík zamával nejakému svojmu známemu a odišli s ním. Žena s veľkou kabelkou, ktorá nemotorne kráčala, sa v nej začala prehrabávať. Vybrala si cigaretu a zapaľovač, vnútri sa zrejme nefajčilo. Druhá žena pribehla za ňou a začala jej v opitosti nadávať. Z diaľky som nerozumel, o čom jej šlo. Možno to ani nemyslela v zlom. Bola proste opitá.

Vedľa nich sa objavil ďalší pár. Lepili sa na seba tak, že im nebolo vidieť do tváre. Chlap bol od nej o trochu nižší, žena mala vysoké červené lodičky. Smiali sa, objímali a pridlho bozkávali na to, aby to bol žart či plnenie stávky. Chlap kričal niečo nezrozumiteľné. Akoby oslavoval dávne proroctvo. Niečo, k čomu malo prísť už dávno.

Dve ženy, ktoré prišli skôr, sa od nich vzdialili. Párik sa dostal do ostrejšieho svetla lámp. Chlap bol cudzí. Žena však bola moja.

----------------

Na múriku som strávil celý deň. Mobil som pri sebe nemal preto, aby som nenapísal niečo unáhlené. Rozhodol som sa správne.

A keď som celý premočený prišiel domov a ľahol do postele, nemalo zmysel to odďaľovať.

Zobral som do rúk svoj mobil a poslal jej svoju fotografiu spred podniku. To aby vedela, kde som bol a pred ukončením púte som sa tak vyspovedal z klamstva, že som jej tvrdil, že budem doma, kým ona išla „von“.

Fotografia bola videná. Hneď niečo začala písať. Bol som však rýchlejší.

„Si mojím najväčším životným sklamaním. Zbohom.“

Múrik za opusteným detským ihriskom som už nikdy nevidel.

[ » na začiatok « ]