Poviedka:
Pridaná: 23.3.2014, 12:53:02
Čítaná: 2168×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Súťažiaci si mali nakombinovať tri postavy, každú z inej generácie, ktoré stanovali porotcovia. Všetky tri postavy by mali mať v príbehu rovnaký priestor, no nemuseli sa v rovnakom čase a priestore nachádzať fyzicky.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Súťažná poviedka: 1 » Marrko Riccoli - Nečakané šťastie 2 » Jin - Výnimočný 3 » Bash - Sila vôle 4 » Pútnička Melanie - Výlet 5 » Aliyz - Elixír

Zvolené postavy: Walburga Blacková, Pansy Parkinsonová, Hugo Weasley

Čarodejnícky svet je vskutku impozantný. To, čo dokáže jeden človek pomocou drevenej paličky, častokrát vyráža dych. Mne osobne nie, ja totiž nedýcham. Ale ľudia ako takí ma neskutočne fascinujú, hlavne teda čarodejníci. Ak smiem špecifikovať, tak čarodejníci s aspoň polovične čistou krvou.

Viem, viem, som vyberavá, ale niečo ma na nich neuveriteľne priťahuje (a ja priťahujem ich). Pravdepodobne ich životná dilema, kým budú, až vyrastú. Totiž v čarodejníckom svete sa to delí celkom čiernobielo – buď si dobrý, alebo si zlý. Buď pôjdeš v šľapajach svojej rodiny, alebo si ako čierna ovca vytvoríš vlastnú cestu. A ja som neskutočne vďačná za to, keď to ľudia nevedia, lebo to znamená, že sa s nimi môžem pohrať. A ja sa hrám naozaj rada!

Osobne si už nepamätám kedy a prečo som bola stvorená. Jediné, čo o sebe viem je, že som tu preto, aby som ľuďom pomohla nájsť správnu cestu – v dobrých podporiť to dobré, a v zlých rozvinúť to zlé. Teda ja sa hlavne zameriavam na tú horšiu stránku človeka. Neznie to najlepšie, čo? Možno lepšie pochopíte na konkrétnych príkladoch.

Zoberme si napríklad takú Walburgu Blackovú. Dievča z vyššej spoločnosti, čistokrvná, Slizolinčanka a s rodinnou tradíciou považovať všetkých nižšie postavených za odpad. Hneď sa mi zapáčila! Teda hneď po tom, čo ma náhodou objavila v knižnici – doslova láska na prvý pohľad. Nemusela som s ňou stráviť príliš veľa času a bolo mi jasné, odkiaľ vietor fúka.

Walburga bola výnimočná v tom, že vždy od začiatku vedela, čo presne chce a kam sa chce dostať, a nedovolila nikomu, aby jej tú cestu prekazil. Akokoľvek by som sa pokúsila vštepiť jej do srdca dobro, jej temná duša by ho doslova roztrhala na franforce. Ona nikdy nechcela byť dobrá. A hoci moje stránky listovala so zvedavosťou, nikdy sa jej nepozdávala myšlienka, že by mala zradiť svoju rodinu a ísť bezhlavo proti nim. Jej pevná vôľa sa preukázala tým, že nepovolila nikomu, ani len jednej úbohej knihe, meniť jej povahu. Možno to bolo pre to, že ani nepoznala svet „z opačnej strany“, a aj keď sa občas pristihla pri predstavách, aké to musí byť úbohé nemať čistú krv, svoj status by nikdy nemenila

Zlo sa v jej žilách rozmáhalo už od nepamäti a moja moc na ňu pôsobila akurát tak, že bola ešte horšia. Jej nie práve najlepšie vlastnosti sa ešte zhoršili a kade chodila, tam rozsievala temnotu. Akákoľvek štipka lásky či nehy bola pomaly ale iste vytlačovaná z jej chladného srdca. Bolo to preto, lebo ma stále mala pri sebe. Nuž, som už proste taká.

Jedného dňa, keď sa zlo znásobilo na maximálnu úroveň, to už nezvládla a naschvál ma nechala vo Veľkej sieni na stole. Aby sme sa chápali – čím väčší je základ dobra či zla v človeku, tým väčší bude aj výsledný efekt. A ten nemusí byť vždy príjemný. Aby som to ale dokončila – nechala ma na stole a potom ma už nikdy viac nevidela. Odvtedy som mala Walburgu Blackovú zapísanú na mojom pomyselnom liste v stĺpci zlých.

Ako trochu náročnejší prípad uvediem Pansy Parkinsonovú. Povahovo sa dosť zhodovala s Walburgou Blackovou, ale niečo bolo inak. Taktiež čistokrvná a s rodinou podporujúcou zlo a Temného pána. Poviete si, že také dievča jednoducho bude zlé a basta, ale ono to nie je také jednoduché! V čase, keď ma našla, sa v jej hlave naskytla pochybovačná otázka – Kto vlastne som? – s ktorou prichádzalo nehorázne veľa úvah, či sa skutočne stotožňuje s čistokrvnou nadradenosťou svojej rodiny.

Jedného dňa sa jej podarilo dostať do Núdzovej miestnosti. Potrebovala vtedy schovať nežnú báseň, ktorú napísala pre svojho spolužiaka, no v internáte nebola v bezpečí. Akonáhle sa priblížila k hromade vecí, kde som ležala aj ja, prešlo nami oboma zvláštne chvenie – ja som bola priťahovaná ňou a ona zase mnou. V momente zabudla, prečo tam vôbec bola, z rúk jej vypadol pergamen, na ktorý si vyliala srdce, a ako v tranze išla za mojim volaním. Ihneď ma našla a už nepustila.

S Pansy to, na moje počudovanie, však nešlo až tak hladko. Mala dosť tvrdohlavú povahu a nedala sa ľahko presvedčiť. Strávila som pri nej jeden celý ročník, čo už je teda čo povedať, lebo nie každý človek zdolá moje pôsobenie. Rodina a priatelia jej určili celkom jednoznačnú cestu, no ona sa proti nej, aspoň teda vo svojom vnútri, často bránila. Isté obdobie som si myslela, že by z nej už mohol byť dobrý človek, no v tom sa u nej niečo zlomilo. Ako keby ju niekto natoľko nahneval, že už nemala chuť aspoň zmýšľať v dobrom. Ako keby stratila silu vôle. Ako keby stratila seba.

Keď už začínalo ísť do tuhého, u Pansy sa začali vyskytovať výbuchy agresie a nenávisti voči „nehodným“. Vedela som, že náš spoločný čas sa kráti. Nosila ma zo sebou príliš často, dokonca si ma v noci dávala pod vankúš. Bola som pre ňu niečo ako Biblia. Občas mi je ľúto, že čím viac chce so mnou človek tráviť čas, tým rýchlejšie sa blíži koniec nášho vzťahu. Lebo aj čím častejšie sme spolu, tým rýchlejšie na človeka pôsobím. A niekedy to treba ukončiť.

Rozlúčili sme sa pomerne netradične. Bolo to jedného pochmúrneho dňa pri Čiernom jazere. Pansy si robila srandu z nejakých prvákov a odrazu jej v hlave skrsol nápad, pohrať sa s nimi trochu brutálnejšie. Zobrala ma do rúk, rýchlo listovala, ako keby hľadala odpoveď či návod, ale keď pocítila prudké kŕče do rúk, pochopila. Vedela, že to ja som na ňu vplývala. Chtiac-nechtiac, poriadne sa napriahla a hodila ma smerom k jazeru. Tak ľahko zničiť ma sa však nedalo a tesne nad hladinou som zastala, roztočila som sa a v sekunde som zmizla. Pre Pansy už nebolo súdené vidieť ma znovu.

Ako posledný, ale pre mňa osobne najzaujímavejší, prípad, treba spomenúť Huga Weasleyho. Tento Hugo bola naozaj číslo. Z tej čistokrvnosti veľa nezdedil, ale mal až príliš vyznačený chodník, po ktorom mal ísť. Jeho rodičia ako bojovníci proti Temnému pánovi by asi neboli nadšení, kebyže ich syn vybočí z koľajníc. Lenže Hugo mal vlastnú hlavu, a častokrát ho omrzelo počúvať, akí boli jeho rodičia geniálni.

Našiel ma tak tradične-netradične v knižnici. Hľadal vtedy celkom odlišnú literatúru, no namiesto učebnice o histórii škriatkov si odniesol mňa. Doposiaľ v podstate netušil, čo všetko sa môže nájsť v čiernej mágii, no moje stránky, hoci nerozumel ich obsahu, mu veľa prezradili.

V jeho vnútri sa začali neskutočné boje medzi dobrom a zlom, ale jeho rodina mala naňho taktiež veľmi silný vplyv. Ja som sa pokúšala rozvinúť jeho zlú stránku, keďže mala pekne našliapnuté, no on vzdoroval. Akokoľvek mohol byť môj obsah preňho lákavý, jeho sila vôle a viera v seba boli oveľa silnejšie, a presvedčili dokonca aj mňa, že Hugo bude skrz-naskrz dobrý. Aj keď ma tiež nosil často so sebou, u neho to spôsobovalo už len dobré myšlienky.

Jeho sila vôle sa taktiež ukázala aj v posledných minútach mojej úbohej existencie – Hugo odhalil moju podstatu a rozhodol sa pre drastické riešenie. Videl totiž, že na neho pôsobím dobre, ale keď ma náhodou požičal kamarátom, s nimi to začalo poriadne lomcovať. Nadanie našťastie zdedil po svojej matke a tak vedel, že obyčajné kúzlo nebude proti mne stačiť. Nebol dostatočne silný, aby ma zničil sám (jednak jedna jeho časť ma zničiť nechcela a ani nemal dostatočnú moc bojovať proti čiernej mágii), a tak vyhľadal pomoc profesorov. Nuž, oni veru nemali zľutovanie. Rozmetali ma na milióny kúskov pomocou účinných zaklínadiel.

A tak sa skončila moja krátka cesta putovania na Rokforte. Ovplyvnila som veľa životov, určila som cestu mnohým nerozhodným ľuďom. Tak trochu sa mi podarilo rokfortských študentov rozdeliť na dobrých a zlých. No nič z toho si nevyčítam, veď som predsa bola len obyčajná zakliata kniha.

Body užívateľov: 18,35 / 20

HODNOTENIE (gramatika – obsah – dodržanie zadanie – originalita – rozsah – celkový dojem)

Richio: 4,5 – 3 – 2 – 5 – 5 – 2; spolu 21,5

Toto bolo ozaj dobre napísané. Pútavo, originálne, takmer bez chýb. Len škoda, že si nemyslela na to, vykresliť trochu viac jednotlivé postavy. Mala si príležitosť priblížiť charakter Walburgy z jej školských čias, nestalo sa. To isté Pansy – prečo bola zlá? Čo sa v nej zlomilo? A Hugo, prečo odovzdal knihu? Čo tá kniha s nimi robila? V každom odseku si načrtla tému, ktorú si viac nerozobrala. Týmto nápadom si mala skutočnú príležitosť urobiť prierez rôznych pováh, možno do toho zakomponovať nejaký styčný bod, od ktorého sa to všetko odvíjalo. A, jaj. Ale inak dobrý nápad a prvé vety platia.

Cuca: 5 – 1 – 5 – 2,5 – 5 – 1,5; spolu 20

Ten nápad použiť knihu ako rozprávača bol zaujímavý. Ale... ale!!! Bolo to na úkor príbehu. Teda... veď príbeh tam nebol žiaden. Tri postavy neboli vôbec prepojené, nič... Ja viem, že to nebola podmienka, ale mne osobne to tam chýbalo. Toto mi prišiel ako opis a nie ako poviedka a vôbec ma to nebavilo. Nemalo to nič, čo príbeh má mať. Naozaj som to vnímala len ako opis, dobre napísaný, to môže byť, ale opis... Na mňa to dojem neurobilo, prepáč... Prosto tam bolo to, čo o postavách vieme a... nič viac...

Kira: 2 – 3 – 5 – 5 – 5 – 4; spolu 24

Pri tejto poviedke som sa asi najviac rozhodoval, či sa mi v konečnom dôsledku páči alebo nie. Nakoniec som sa rozhodol pre prvú možnosť. Je to úplne iné podanie, aké som si pôvodne pri tejto téme predstavoval. A za to si rozhodne zaslúžiš plný počet v originalite. Môžem povedať, že v tejto poviedke sú si všetky tri postavy úplne rovné, čo sa pri podaktorých v tomto kole nepodarilo. Čiže to je ďalšie plus. Bolo to zakryté rúškom tajomstva... A ja také typy poviedok mám veľmi rád. Donúti to čitateľa aspoň trochu premýšľať. O štýle písania ani nehovorím, lebo bolo jasne badať, že autor písať vie. A viac ako dobre.

Jediná nevýhoda, a asi aj dosť veľká, je to, že celá poviedka postrádala dialógy, čiže bolo veľmi ťažké vytvoriť nejaké napätie v deji, ktorý bol vlastne iba rozprávaním... A tá jedna línia ma občas nudila.

Chýbali čiarky.

Mojím v jednotnom čísle, mojim v množnom čísle.

S kým, s čím; z koho, z čoho.

Micho: 4,5 – 3 – 2,5 – 4,5 – 4 – 3,5; spolu 22

Spojovník medzi jednotlivými postavami v podobe knihy bol skutočne originálny, na druhej strane však postavy priamo nijako neprepojil.

Pán Sova: 4 – 5 – 5 – 4,5 – 5 – 4,5; spolu 28

Wau! Tak toto bol zážitok. Ani možno neviem prečo, ale táto poviedka ma strašne zaujala. Páčilo sa mi, že zo začiatku to bolo také čudné a myslel som si, že sa mi to absolútne nebude páčiť, no potom to začalo dávať zmysel. Priama reč trochu chýbala, ale nie veľmi. Bolo tam to tajomno, že čo za predmet "rozprávačka" vlastne je. Verím, že "zo sebou" bol len preklep, ale predsa len za to a pár iných vecí strhávam bod za gramatiku. Pre mňa najoriginálnejšia a najzaujímavejšia poviedka tohto kola. Jednoducho bola iná a tým si ma totálne získala.

Body celkom: 133,85

Poradie: 4.

[ » na začiatok « ]