Poviedka:
Pridaná: 15.2.2014, 15:45:53
Čítaná: 7245×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Dumbledore, McGonagallová, Snape
Stručný dej: Poviedka, ktorá mala byť pôvodne súťažnou v 4. finálovom kole Majstra Poviedkára, no potom som bol zo súťaže nútený odstúpiť. (Pozor! Nie je dokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Výmena

„Prečo sme nepozvali Rosmertu?“

Veľká sieň bola už tradične veľkolepo vyzdobená. S príchodom vianočných sviatkov ju ako každý rok naplnil tucet sýtozelených jedličiek. Strieborné girlandy sa vynímali na každom kúsku vysokých stien a zo stropu sa pomaly spúšťali drobné chumáčiky snehu.

Dumbledore sa zamračil ako malé dieťa.

„Haló... Severus!“ povedal štuchajúc prstom do ramena profesora Snapa. „Pýtam sa, prečo sme nepozvali Rosbertu?!“

Profesor Snape pootočil hlavou, nadvihol husté obočie a neochotne odvetil: „Madam Rosmerta je predsa židovka... A nechcem vás poúčať, pán riaditeľ, ale tá jej medovina vám nerobí dobre.“

„Tresky-plesky, Serebus! Nezmysel,“ povedal Dumbledore objímajúc svoju čašu. „Čo povieš ty, Minerva?“ zvrtol sa na stoličke a nesústredeným pohľadom pobádal profesorku McGonagallovú k reči.

Chrabromilská vedúca, ktorá do seba práve otočila tretí pohár vína od elfov, si povzdychla: „Ja to vidím takto, Severus. Dobrý učiteľ študentov naučí to, čo je v jeho silách a kompetencii. Najlepší im ukáže aj to, čomu by sa mali v živote vyvarovať,“ zamávala znovu naplneným pohárom v ruke.

„To je moja Mačička!“ zvolal Dumbledore a spolu s profesorkou McGonagallovou sa tomu výdatne zasmiali.

„Ach, som ja komik!“ vyhlásil a utrel si vlhké oko od smiechu. Polmesiačikovité okuliare mu pritom zostali nakrivo sedieť na dvakrát rozbitom nose.

Severus si v tej chvíli uvedomil, že asi rozumie, prečo niekto kedysi zaútočil na jeho riaditeľa a keď sa Dumbledore o chvíľu nato spýtal celého stola “Nechcete počuť vtip?“, na sekundu si pomyslel, že sa k tým neznámym dvom pridá i on.

Pretože v to ráno Rokfort opustila väčšina študentov, Veľkou sieňou sa teraz tiahol iba jeden dlhší stôl, za ktorým sedeli nie viac ako dve desiatky zmätených tvárí. Spoločný stôl odradil, ako inak, predovšetkým Slizolinčanov, z ktorých sa v hrade rozhodli zostať iba Vincent Crabbe a Blaise Zabini.

„Minerva, Minerva...“ zalamentoval Dumbledore a odštikol si. „Nie je to úžasné? Sedieť takto všetci pospolu, smiať sa na dobrých vtipoch, zhovárať sa o uplynulom roku a byť ako jedna veľká rodina?“

Ruka profesora Snapa sa nenápadne priblížila smerom k riaditeľovi.

„Popravde, Albus, myslím, že príjemne sa cítime len my dvaja,“ povedala obzerajúc sa navôkol. „Len sa pozri na slečnu Lovegoodovú. Vyzerá, akoby ju práve napadol roj divých ôs. Alebo pán Zabini, ktorý po nej už dlhšie hádže nenávistné pohľady.“

Dumbledore chvíľu nespokojne sledoval Lunu, ako neprestajne vrtí hlavou a z času na čas vyvalí oči, keď jej zrak padne na čosi nevídané, a Zabiniho, ktorý súbežne s jej očami vycerí svoj dokonale biely tesák. Potom sa s vážnym pohľadom vrátil k profesorke McGonagallovej.

„Máš pravdu, Minerva,“ zhodnotil. „A ako riaditeľ s tým musím niečo spraviť...“ dodal nemotorne stavajúc sa na nohy.

Keď v rukách uchopil svoju čašu, aby ňou a striebornou lyžičkou upútal pozornosť študentov, prekvapila ho jej ľahkosť.

„Prosím o chvíľku ticha... Belby!... Ďakujem,“ povedal napokon a rukou si z čela zotrel studený pot. „Štedrý deň je začiatkom krásnych sviatočných chvíľ. A keďže Vianoce sú obdobím radosti, pokoja a najmä ľudskej dobroty... áno, pán Zabini, dobroty, tak som sa rozhodol, že si do konca tohto roka navzájom vymeníte klubovne! Niet lepšieho spôsobu, ako spoznať tých druhých, ako... (nedokončené)

Ako by pokračoval dej?

Crabbe a Zabini by sa špárali Chrabromilčanom vo veciach (našli by napr. Ronove umelé /vypchávky/ svaly, Hermionine knihy o ženských témach, Harryho nevhodné časopisy...) a Ron by naopak Slizolinčanom nastražil v klubovni pasce a pritom sa pobavil na niekoľkých Dracových vtipných predmetoch, ktoré si skrýva v nočnom stolíku. A podobne...

[ » na začiatok « ]