Kapitola:
Pridaná: 3.11.2013, 14:38:45
Čítaná: 2785×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Daphne Greengrassová, Theodore Nott
Stručný dej: Taký obyčajný šiesty ročník z pohľadu dvoch obyčajných slizolinčanov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Ten druhý nepriateľ 2 » Slepá ulička 3 » Bolí - nebolí 4 » Theodore Nott 5 » Plný dom lásky 6 » Weasleyovská okľuka 7 » Slizolinský klub 8 » Namrzený Snape 9 » Obojstranné pochopenie 10 » Rod Greengrassovcov 11 » Pomoc čarodejníckeho prútika 12 » Pozvania a sklamania 13 » Tajomný Snape 14 » Chýbajúce šťastie 15 » Nevysvetlené pocity 16 » Veľmi zbližujúce prázdniny 17 » (Ne)prekvapujúce zistenie 18 » Polročné prekvapenie 19 » Samozvaní špióni 20 » Pochabá žiadosť Daphne Greengrassovej 21 » Nespoznateľné pocity 22 » Po skúškach 23 » Obavy 24 » Sectumsempra 25 » Nevypočuté rady 26 » Chodba 27 » Srdce zasiahnuté láskou 28 » Nottov útek 29 » Žalospev 30 » Nádej

Tak sa pomaly blížime ku koncu :)

„To je Dumbledore.“

„Dumbledorove telo.“

„Dumbledore je mŕtvy.“

Ľudia si šepkali so zhrozenými tvárami a posúvali si informácie, až sa tie slová dostali až ku Daphne a Theodorovi. Videli, ako sa niektorým tlačia slzy do očí, tí starší stískali v rukách prútiky, nevediac, či ich ešte čaká nejaké nebezpečenstvo.

Daphne zaklonila hlavu. Nad Astronomickou vežou sa vo vzduchu vznášalo Temné znamenie, ľudia si ho všimli, ukazovali naň prstom a obzerali sa, či sa medzi nimi nenachádza niekto neznámy, niekto, koho nepoznajú.

Nejaký prváčik kúsok od nej vystrašene plakal. Povzdychla a pohla sa k nemu, no nakoniec nebola nútená utešovať ho, pretože sa ho ujal bifľomorský prefekt.

Za chrbtom sa jej ozval hrozný zvuk, vzlyk, ktorý nemohol patriť človeku. Ustupovali sa Hagridovi z cesty, sledovali, ako si kľakol k Dumbledorovmu telu a po tvári mu stekali obrovské slzy.

Daphne si dovtedy nepripúšťala, čo sa stalo, ale keď videla jeho nešťastie, cítila, ako jej slabnú nohy a bola vďačná Theodorovi za to, že ju v správnej chvíli objal.

Nevedela, že je s Hagridom aj niekto iný, až kým neprišla Ginny Weasleyová a nedonútila Harryho Pottera postaviť sa a odísť. Zachytili niečo v zmysle, že McGonagallová ich chce v Nemocničnom krídle, pravdepodobne všetkých, ktorí bojovali alebo sa inak zapojili do boja, a Daphne odľahlo, že si na nich nespomenula.

Pre ňu a Theodora tam predsa nebolo miesto, radšej bude obyčajnou študentkou, ktorá si po tejto hroznej udalosti zbalí svoje kufre a spolu s ostatnými odíde. Nebude pred nikým spomínať, že bola toho všetkého skoro súčasťou, nechce počúvať zbytočné zvedavé otázky a vysvetľovať, čo sa vlastne stalo.

Určite by sa našlo niekoľko slizolinčanov, ktorí by jej venovali nechápavé pohľady. Mala sa predsa jednoznačne postaviť na stranu smrťožrútov a obrátiť svoj prútik proti spolužiakom, taký čin sa od nej už pár rokov očakával a teraz dostala perfektnú príležitosť.

A ako by povedal jej otec, úplne zlyhala. Sklamala svoju rodinu a to, v čo oni verili, a nedokázala nič, lebo ak sa už snažila o čokoľvek, Dumledorovi ľudia ju nikdy neprijmú medzi seba, nikdy pre nich nebude rovnocennou, nikdy sa na ňu nespoľahnú.

Nie že by potrebovala ich dôveru a priateľstvo, ani nechcela aby o nej mali lepšiu mienku, nemuseli ju považovať za dobrého človeka.

Ale boli situácie, v ktorých by mohla pomôcť a v ktorých by ju nemuseli odstrkovať bokom, lebo pomoc kohokoľvek iného by prijali.

Znova povzdychla. Potter už dávno odišiel so svojou priateľkou, Hagrid odniesol na príkaz profesorky McGonagallovej Dumbledorovo telo do hradu a ľudia sa začali pomaly rozchádzať späť do svojich klubovní, ale bolo isté, že v posteliach tak skoro neskončia a spánok nepríde.

„Daphne! Theodore!“

Malcolm a Adrian na nich svojimi výkrikmi pritiahli pozornosť. Za ich chrbtami stál Vaisey, na ktorom bolo vidieť, že si nie je istý, či má právo tam byť a strachovať sa o nich, lebo skutoční priatelia sa z nich nikdy nestali.

„Toto nám už nikdy nerob!“ zamračil sa na ňu Adrian. „Celé to vypuklo, všetci sa objavili v klubovni a teba nikde nebolo!“

„Aj Theodore predsa chýbal,“ pripomenula mu Daphne. „Nenapadlo vám, že sme niekde spolu? A oslavujeme moje narodeniny?“

„Vy ste dnes večer spolu...“ Malcolm zvraštil obočie a pozrel na miesto, kde pred chvíľou ležalo Dumbledorovo telo. „To je vážne čudné.“

„Nie, nič také,“ rýchlo ho uistila Daphne, ktorej sa ledva podarilo potlačiť úsmev na perách.

Mala by byť smutná, že zomrel taký velikán ako Dumbledore, ale vedel vôbec niekedy jej meno? Nepamätala si, že by sa s ním rozprávala, ani že by na ňu niekedy pozrel. Vedel byť milý, to áno, ale len pri príhovoroch vo Veľkej sieni.

Jeho smrť určite pár vecí skomplikuje, hlavne, čo sa Rokfortu týka, ale plakať pre neho pravdepodobne nebude.

„Ale my sme ťa hľadali!“ pokračoval Malcolm vyčítavo. „Pansy Parkinsonová dokonca plakala!“

„Čože?“ nadvihla obočie. „Pansy Parkinsonová kvôli mne plakala? Bála sa o mňa?“

„Nie,“ odpovedal jej Malcolm a v tej chvíli vyzeral, že ho tiež veľmi málo delí od úsmevu, no nakoniec sa premohol, „Adrian však nebol dvakrát príjemný, keď rozospatá zišla s vašimi spolubývajúcimi do klubovne a ty si s nimi nebola.“

„Adrian?“ oslovil ho Theodore, aby im to vysvetlil.

„Bál som sa!“ ohradil sa ihneď, akoby mu začali niečo vyčítať. „A ona stále len Draco Malfoy sem, Draco Malfoy tam, rupli mi nervy. Koho trápi, či som rozreval nejakú Parkinsonovú? Aj tak ju nemáme radi, nie? Takže, ak chcete zahovárať, nedovolím vám to. Povedzte nám, kde ste boli vy?“

Keby sa celý večer nepokazil, keby sa dostali do Núdzovej miestnosti a keby oslávili jej narodeniny tak, ako plánoval Theodore, pravdepodobne by sa pri tejto otázke začervenala.

Takto však ostala jej tvár bledá a pokojná, kým im vysvetľovala, čo sa presne stalo. Vynechala pár detailov o Theodorovom úprimnom vyznaní a keď sa dostala ku časti, v ktorej stretli jeho otca, odmlčala sa a pozrela naňho, aby pokračoval, ak chce.

„Medzi smrťožrútmi bol aj môj otec,“ povedal jednoducho.

Nebol dôvod, prečo by to nemali vedieť. Oni boli síce od smrťožrútskych záležitostí odbremenení, lebo ich rodiny viedli obyčajný čarodejnícky život, ale už dávno im naznačili, že sa na nich môžu kedykoľvek spoľahnúť a zdôveriť sa im s čímkoľvek, ak budú potrebovať pomoc.

„Hovoril niečo dôležité?“ spýtal sa Malcolm prakticky.

„Chystá našu svadbu, chce odo mňa vnúčatá,“ Daphne vystrúhala grimasu, lebo úprimne netušila, ako sa pri tomto priznaní tváriť.

„To je skvelé!“ zvolal jeden.

„Gratulujeme!“ pridal sa druhý.

Theodore neúspešne potláčal úškrn a tak v dave uplakaných študentov dosť vytŕčal. Daphne ho lakťom štuchla do rebier a prevracajúc očami sa otočila späť na Adriana a Malcolma, pokúšajúc sa im už po niekoľkýkrát vysvetliť, aká je vlastne pravda.

„Viete, čo sa týka toho, čo som vám dnes hovorila o mne a Theodorovi, mali by ste vedieť, že...“ začala s priznaním.

„Pozvete nás určite na svadbu?“ Adrian nadvihol obočie.

„Nie že na nás zabudnete!“ zamračil sa Malcolm. „Budú z nás skvelé družičky. Ak ti smiem rovno poradiť, Daphne, musíš zariadiť, aby ste mali svadbu v letnom sídle. V nejaký krásny letný deň, pod obrovským stanom, a možno by ste mohli aj...“

Nemohla tomu uveriť. Naozaj pôsobili s Theodorom ako pár, že bolo tak ľahké predstaviť si ich spoločný svadbu? Na chvíľku sa pri tej myšlienke pristavila aj ona, pred očami sa jej objavil Theodore v čiernom obleku čakajúci ju pred oltárom a na odhalených rukách jej naskočili zimomriavky, hoci noc bola príjemne teplá.

„Má to jednu malú chybičku,“ povzdychla nakoniec Daphne a zdvihla im pred oči svoju ľavú ruku. „Theodore ma akosi ešte nepožiadal o to, aby som si ho vzala, čo znamená, že žiadna svadba sa konať nebude.“

„Theodore, ty somár!“ skríkol naňho Adrian a pustil sa do prešacovania jeho vreciek na nohaviciach. „Kde máš ten prstienok?“

„Aký prstienok?“ začudoval sa Theodore, pokúšajúc sa vytiahnuť jeho dotieravú ruku zo svojho vrecka.

„Veď ten, s ktorým ju chceš požiadať o ruku!“ odpovedal mu Malcolm, akoby to bolo jasné ako facka a pozrel naňho ako na menej inteligentného. „Máš nejaký, však?“

„Samozrejme, že nemám,“ povedal Theodore pokojne, keď sa mu podarilo donútiť Adriana, aby ho prestal obchytkávať. „Treba vám snáď pripomenúť, že na rozdiel od vás nás ešte čaká rok školy?“

„Ale potom ju požiadaš, však?“ dožadoval sa odpovede Adrian so zvláštnym pohľadom, ako malé dieťa, ktoré už príliš dlho nebolo na žiadnej slávnostnej udalosti a svadba je dokonalou príležitosťou napraviť to.

„Ah, no, mhm,“ Theodore sa zakoktal a nakoniec sa mu tvárou mihla úľava, keď sa mu podarilo nájsť niečo, čím by mohol zmeniť tému. „A kde je Laura? Je v poriadku?“

„Áno,“ prikývol Malcolm, ktorému sa nezdalo ani trochu nevhodné, aby sa tu doslova zabával so svojimi kamarátmi, kým jeho priateľka sedí rozklepane na lavičke a objímať ju musí jej spolužiačka. „Vyšli z klubovne až keď bolo po všetkom, vraj ich niekto upozornil.“

„Áno, to sme boli my,“ súhlasila Daphne a porozhliadla sa po už skoro prázdnom trávniku, až zahliadla svoju sestru. „Prepáčte, mala by som sa ísť porozprávať s Astoriou.“

Vzdialila sa od nich, Theodore bol schopný vyrozprávať im udalosti pred bystrohlavskou klubovňou v spoločnosti Michaela Cornera a Padmy Patilovej aj bez nej.

Astoria postávala pri kamennom múre a žmolila si ruky, oči mala uplakané a bola sama, bez svojej zvyčajnej bandy nasledovateliek, čo bola jednoznačne zmena k lepšiemu.

„Ahoj,“ pozdravila ju Daphne celkom prívetivo, ale sestra jej na to neodpovedala skoro celú večnosť, a tak pokračovala. „Vyzeráš v poriadku, to je fajn.“

„Fyzicky som,“ povedala ticho Astoria vyhýbajúc sa jej pohľadu. „Len... potrebujem sestru.“

„Máš sestru,“ vyhlásila trochu chladnejšie, ako plánovala, a Astoria sa pri tom strhla. „Prepáč, asi viem, ako to myslíš. Budem tvojou sestrou, ak sa ty rozhodneš byť mojou.“

Astoria neodpovedala ani na toto, v hlave sa jej preháňali myšlienky. Prehodnocovala svoje činy a uvažovala, či je spôsob, ako by svoj život mohla napraviť. Daphne sa pri pohľade na ňu pousmiala, hoci sa jej sestra trápila, znamenalo to, že dostala rozum.

„Už si prišla na to, že ľudia sa nedelia na dobrých a smrťožrútov?“ spýtala sa spokojne a dotkla sa jej pleca, čím jej chcela vynahradiť objatie. „Pozri, pre mňa za mňa buď mrcha, buď povrchná, ohováraj svoje kamarátky a spolužiačky, klam chlapcom, užívaj si život tým nezdravým a neslušným spôsobom, ako to robia deti v tvojom veku a pokojne buď aj skrz na skrz pravá slizolinčanka, zákerná a sebecká, uťahuj si z ľudí, ponižuj ich, všetko to je v poriadku. Ale veľmi ťa prosím, nerob rozhodnutia, ktorými si môžeš pokaziť život. Už si prišla na to, že to nie je len hra, však? To ma veľmi teší.“

„Ďakujem,“ bolo jediné, čo Astoria odpovedala a zahľadela sa jej ponad plece.

Kráčali k nim chlapci na čele s Theodorom a hoci Malcolm, Adrian a dokonca aj Vaisey boli oblečení v pyžamách, spolu tvorili absolútne dychberúcu štvoricu. Keby Daphne venovala týmto pubertálnym prízemnostiam trochu pozornosti, určite by sa jej podlomili kolená, hlavne pri pohľade na prvého z nich.

Zažmurkala a keď si uvedomila, že má pootvorené ústa od očarenia, do tváre sa jej nahrnula farba. Nemala by sa takto opúšťať kvôli chlapcovi, s ktorým ju spájalo šesťročné priateľstvo, nepatrilo sa to.

„Vieš, myslím, že sa k sebe s Theodorom hodíte,“ ozvala sa Astoria s vetou tak sesterskou, až Daphne skoro neverila vlastným ušiam.

„Neviem, čo si počula, ale my spolu naozaj nechodíme,“ pokrútila hlavou a zdalo sa jej čudné vysvetľovať také niečo práve jej, lebo babské veci nikdy neboli témou ich rozhovorov.

„To nič nemení na tom, že aj tak ste pekný pár,“ pousmiala sa jej mladšia sestra a potom sa narovnala, dúfajúc, že priatelia Daphne ju prijmú medzi seba.

[ » na začiatok « ]