Poviedka:
Pridaná: 11.7.2012, 22:36:55
Čítaná: 4263×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Bellatrix Lestrangeová, Sirius Black
Stručný dej: Bellatrixin príchod do Azkabanu :)

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Bellatrix si sľúbila, že nebude kričať. Nebude. Je dosť silná na to, aby nekričala. Vždy patrila k jednej z najsilnejších. Vedela sa nájsť v každej situácii. Bola dosť silná na to, aby sa pridala k Temnému pánovi. Bola dosť silná na to, aby za neho robila jeho špinavú robotu. Bola dosť silná na to, aby mučila Franka a Alice Longobottomcov bez akejkoľvek emócie. Bola dosť silná na to, aby vyhnala Andromedu z domu a necítila sa kvôli tomu vinne. A toto nebolo nič nové. Teda, nemalo by byť. Keď dokázala prejsť takými citovo náročnými vecami, nemal by toto byť problém.

Ako sa zdvíhali vyššie a vyššie, zrazu začula vzdialený krik nejakého z väzňov. Striaslo ju – bol chladný a krvilačný, a hlavne šialený. Nikdy v živote nič také nepočula, a teraz sa jej telo začínalo trochu triasť a začínala sa cítiť nepríjemne. No stále si to opakovala – nebude kričať. Je viac ako ostatní. Je oveľa silnejšia.

Druhý výkrik preťal vzduch, a tentokrát sa Bellatrix naozaj začínala báť. Áno, báť. Tento pocit už dlho necítila. A teraz to bolo čím ďalej tým horšie. Začala sa obzerať okolo seba, aby zistila, z kade tie výkriky prichádzajú. No jediné, čo videla, boli dementori. Dementori boli všade naokolo. Lietali okolo budovy ako nejaké prízraky, a Bellatrix už len pri pohľade na nich stŕpla. Dementori... Dementori, ktorí ťa pripravia o všetky veselé myšlienky. Dementori, ktorí ti vycucajú aj tú najšťastnejšiu spomienku z hlavy. Dementori, ktorí v tebe nechajú len smútok, hnev a strach. Dementori, ktorí z teba spravia toho najhoršieho blázna na celom svete.

Čím išli vyššie, tým ich pribúdalo. Boli stále väčší, strašidelnejší, a obloha nad nimi sa sfarbovala z pokojnej šedej no nepríjemnej búrkovej čierno-modrej. Výkrikov len pridávalo, a teraz sa už Bellatrix cítila naozaj zle. Už to neboli len tie nahnevané výkriky. Začula medzi nimi aj šialené hlasy, vrieskajúce nezmyselné slová, počula plač a zúfalých väzňov, volajúcich o pomoc, no čo bolo zo všetkého najhoršie... Srdce jej zastavilo. Nechcela tomu uveriť. Nie, nemôže to tak byť. Ona je Bellatrix Lestrangeová, nie nejaká citlivka! Ale nemohla si klamať. Cítila to. Cítila beznádej ostatných väzňov, a cítila ľútosť. Ľútosť? To nie je pravda! Ako môže ona cítiť ľútosť? Vzchop sa! Prikázala si, no nepomohlo to. Stále to cítila, a čo bolo ešte horšie, ten pocit narastal. Cítila sa zle pre tých, čo tam boli. Naozaj sa... Nie! To nemôže byť pravda!

Bellatrix chcela kričať. Nie, nie a nie! To tak nemôže byť! No tu si spomenula, čo si sľúbila. Nebude kričať. Nech sa stane čokoľvek, nebude kričať.

Zdvihla bradu vyššie a čakala, kým sa dostane hore do svojej cely. Napriek tomu, že sa jej kolená triasli a celá sa cítila zle, neprestávala sa tváriť, že je všetko v najväčšom poriadku. Snažila sa to ignorovať. Veď doteraz jej na nikom nezáležalo, vždy to bolo len o nej, o nej a o nej. Prečo ju teraz rozhodili nejaké šialenci z vedľajších ciel?

Bellatrix privrela oči a čakala, kým vyjdu hore. Snažila sa na nič nemyslieť, zase raz uzatvoriť svoj mozog a nerozmýšľať nad ničím, okolie ignorovať a len sa snažiť...

„Ale koho to tu máme?“ začula zrazu za sebou hlas. Strhla sa. A teraz to nevydržala. Všetko to, čo v sebe celú cestu hromadila, všetky emócie, všetok strach, sa z nej teraz dostal. Otvorila ústa, a napriek tomu, že si to už dlhšiu dobu sľubovala, z nich vyšiel výkrik. Krvilačný, zúfalý, a čo bolo najhoršie, šialený výkrik. Ach, nie! Ach, nie, úplne sa opustila! Najväčšie zlyhanie v jej živote – ukázala, že je taká ako ostatní. Taká, ako všetci títo šialenci! Ukázala ľuďom, že jej môžu urobiť presne to isté, že nie je ani o kvapku lepšia než ktorýkoľvek z nich! Teda... Okrem jedného.

„Nekrič, zlatko. Na to budeš mať veľa času neskôr,“ uškrnul sa na ňu s úsmevom. Bellatrix prestala, aby nabrala dych, no neprestávala sa celá triasť. Napriek tomu, že pri nej nestál žiadny dementor, cítila sa zle. Už len tá pochmúrna atmosféra, najhoršia, akú kedy zažila vo svojom živote, a myšlienka jej utekali... Už sa jej strácalo to, ako robievala s Cissy koláčiky... Pomaličky zabúdala na to, ako prichytili ju a Rodolphusa večer ponevierať sa po škole... A keď sa pokúsila spomenúť si na vôňu domova na Vianoce, keď so sestrami balila darčeky a tešili sa na Vianočnú večeru... Síce si na to pamätala, no bolo to akési iné. Akési... Zahmlené. Nedokázala si vybaviť tú vôňu, smiech... Bolo to také vzdialené, a nedokázala... Pomaly, ale naozaj pomaličky, jej to začalo všetko unikať. A ona si to uvedomovala. Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa dostať tie myšlienky späť. Vedela, že tu bude ešte dlho, no ako si povedala, myšlienky jej zostanú. Každú jednu si chcela nechať v mozgu. Vedela, že keby toto o nej vedel niekto zo smrťožrútov, určite by si pomysleli, aká je len citlivá, no toto bol Azkaban. A až teraz si uvedomila, aké je to strašné miesto.

„Ale neboj sa... Ty stíchneš. Každý z nich stíchne,“ Sirius sa uškrnul a nenútene mávol rukou smerom, kde boli pravdepodobne ostatní väzni. Každý stíchne? Bellatrix sa teraz začínala naozaj báť. Siriusov obyčajný hlas... A keď sa naňho pozrela.. .Ach, tak dlho ho nevidela! Bol oblečený v škaredých azkabanských handrách, a bol celý zašpinený, vyzeral, akoby by utiekol z blázninca. No pritom to jeho správanie...

„Každý stíchne? Čo tým myslíš?“ Bellatrix bola úplne vyľakaná, krútila sa okolo seba. Nevyzeralo to moc, že by mal každý stíchnuť. Tieto stony, náreky... Nikto by ani len nebol povedal, že pred pár dňami sedela doma a veselo sa rozprávala so sestrou, smiala sa s ňou na obyčajných, jednoduchých vtipoch a vyjedala jej zákusky, tešiac sa na Halloween.

Otočila sa k nemu zas, aby sa pozrela do jeho tváre. Špinavá, akoby patrila bláznovi. Áno, úplnému bláznovi. Všetci kričali, a len on tu stál, vyškieral sa špinavými zubami na ňu a tváril sa, akoby bolo svet jedno krásne miesto bez akýchkoľvek problémov a on vedel všetky jeho tajomstvá. Akoby bol niečo viac. A naraz mala Bellatrix pocit dokázať mu, že nie je nič. Že je len šialenec, ktorý si o sebe veľa namýšľa, a že ona je lepšie. Lebo ona je Bellatrix, a ona je silná.

„Ale ty k tým stíchnutým už zjavne patríš, čo?“ zahlásila povýšenecky a zdvihla bradu, aby mu ukázala, čo si o ňom myslí. „Už nekričíš, už sa ani nepokúšaš dostať von!“ vykríkla. Jej vnútro začínalo horieť – ako sa vôbec opovažuje sa takto vyvyšovať? Veď je to obyčajný zbabelec, nie je nič viac!

„Prečo nekričíš, Sirius Black? No prečo? Už ti na tom nezáleží? Nezáleží ti na živote?“ spýtala sa ho, napoly kričala, a napoly si iba povýšenecky odfrkávala. „Si obyčajný zbabelec, vieš o tom?“

Ani si neuvedomila, ako šialene musí vyzerať. Vietor jej zafúkal čierne kučeravé vlasy do tváre, no ona sa netrápila z ich upravovaním. Nahnevane sa teraz pozerala na Siriusa. No ako začala kričať, Sirius sa len usmial. Jeho úsmev bol najprv nepatrný, no čím ďalej, tým sa viac zväčšoval, o chvíľu bolo vidieť aj jeho zuby a prehýbal sa popri smiechu.

Toto Bellatrix vytočilo najviac. Ako sa môže smiať? Čo sa už úplne pomiatol? Veď tu nie je ani tak dlho! Je tu vlastne len chvíľu! Ako je to možné? Keď ho Azkaban premenil na takého šialenca za pár mesiacov, čo sa mu stane potom?

„Si šialený, Sirius Black!“ dostala zo seba, škriekajúc. „Si šialený!“

Siriusov smiech na chvíľu prestal. Otočil sa smerom k svojej sesternici, s úsmevom pohrávajúcim na svojich perách. A pri nasledujúcich slovách, ktoré povedal, sa vôbec nesmial. Vzdychol si:

„Ó, nie, Bellatrix. Ja som ten zdravý.“

[ » na začiatok « ]