Kapitola:
Pridaná: 17.6.2012, 18:14:04
Čítaná: 4253×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Remus Lupin, záškodníci
Stručný dej: Moja poviedka zachytáva život Remusa J. Lupina už od útleho detstva. Podozvedáte sa o ňom veľa nových informácii ale hlavná dejová línia sa bude pridŕžať originálnych informácii od našej Jo. V prvých kapitolách by obmedzenie nemuselo byť avšak časom... ale veď to už aj sami uvidíte :)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zápisník 2 » Jazero, List 3 » Nočný výlet

UPOZORNENIE!

Skôr ako sa dáš do čítania tejto poviedky, chcem upozorniť, že je troška krvavá. Ak máš čo i len najmenší problém s krvou, radšej ju nečítaj...

Ďakujem!

Venované našej skvelej upratovacej čate :)

A samozrejme Padmé a ľuďom čo to otvoria a prečítajú :)

Tá najkrvavšia časť je venovaná špeciálne Vi.kt.or- ovi a Nare Cissy <3

**********************************************************

15.3. 1971 8:00

Nie! Nie! Toto sa nemalo stať! Ako som len mohol?! Som odporná bezcitná beštia! Malo sa to stať mne! Prečo ma len ten vlkolak nezabil? Prečo ma musel premeniť?

Jasné, chcel, aby nás trpelo viac.

Ale ako som mohol toto dopustiť?

Celý môj svet sa v jednom okamihu zvrtol na vratkú hranu, až som nakoniec spadol niekam úplne do zatratenia. Teraz už naozaj neexistuje možnosť, ako by som sa mohol dostať na Rokfort. Nikto ma nepresvedčí, aby som tam šiel. Viackrát to nesmiem spáchať.

Musím ísť okamžite poslať list Dumbledorovi.

List som poslal po našej sove. Dúfam, že priletí čo najrýchlejšie. Bolo v ňom toto:

Vážený pán riaditeľ Dumbledore,

prepáčte, že Vás kontaktujem takto skoro ráno, ale je to súrne.

Na Rokfort bohužiaľ nebudem môcť ísť. Nedovolím, aby sa nám to vytrhlo spod kontroly, tak ako mne dnes večer. Rodičia o tom ešte nevedia, ale myslím si, že budú s mojim rozhodnutím súhlasiť. Ďakujem za všetko, čo ste sa pokúsili spraviť pre môj lepší život.

S pozdravom

Remus John Lupin

Dúfam, že to pochopí a vezme na vedomie. Teraz sa s tým činom musím vysporiadať ja sám a oznámiť to rodičom.

15.3. 1971 9:00

Počas toho, ako som nepokojne chodil po mojej izbe, začul som jemné ťukanie na okennú tabuľu. Zistil som, že vonku sa vznáša veľká, mohutná sova. A v zobáku, na moje prekvapenie, držala list. Ak je od Dumbledora, tak musí byť táto sova naozaj veľmi rýchla.

S neblahým pocitom som si sadol na posteľ a otvoril list. Pomaly som sa dal do čítania. Nemohol som uveriť obsahu. List som si prečítal ešte niekoľkokrát po sebe. Bolo v ňom napísané presne toto.

Milý Remus,

nerobte prosím unáhlené závery. Z listu som vyrozumel veľa vecí, no aj tak by som sa o všetkom prišiel uistiť. Mohlo by sa stať, že moja dedukcia bola zlá a unáhlená. Prídem o štvrť na desať. Dúfam, že dovtedy už budete mať tento list.

Taký skorý čas volím práve kvôli Vašim rodičom. Dúfam, že ste ich ešte nebudili a moju krátku návštevu prespia.

So srdečným pozdravom

Albus Percival Wulfric Brain Dumbledore

On si hádam myslí, že je to všetko výplodom mojej fantázie alebo čo! Nemám s ním o čom diskutovať! On to vari nechápe? Som monštrum! A vraj najlepší čarodejník dnešnej doby. To určite. Ale ako mu mám oznámiť, že sa s ním nemám o čom rozprávať? Určite si zvolil taký čas naschvál. Aby som nemal možnosť vyhnúť sa tomuto stretnutiu. Fajn! Vyhrali ste, Dumbledore! Ste spokojný? Však Vám hneď zmizne úsmev z tváre po našom „krátkom, priateľskom rozhovore“.

15.3. 1971 9:14

Práve sa niekto premiestnil na našu ulicu. Určite to je Dumbledore. Už mi aj klopká na okno. Nerozumiem, ako sa k nemu dostal. Izbu mám predsa až na druhom poschodí!

15.3. 1971 10:30

Tak toto bol naozaj krátky rozhovor. Hneď ako sa Dumbledore dostal do mojej izby, spod plášťa vytiahol malú plytkú misku. Povedal mi, že to je mysľomisa. O tých som už samozrejme čítal a niečo aj počul od otca, ale vždy ich predstavovali ako veľké a kamenné s dlhým podstavcom. Keď som toto poznamenal, Dumbledore sa na mňa iba šibalsky usmial a povedal: „ Samozrejme, Remus, máte pravdu. Aj moja mysľomisa, ktorá je u mňa v pracovni je veľká a kamenná s dlhým podstavcom. Avšak toto je najhlavnejšia časť, z ktorej sa skladá. Sem sa dajú myšlienky a potom ponorením hlavy sa do nich dostaneme. Jednoduché nie?

Myslím, že si to ešte nerobil. Tak si to vyskúšame.“

Zostal som na posteli sedieť ako obarený. Čože to chce? Ponárať sa tu a teraz do myšlienok? Ale do koho preboha?!

Dumbledore hneď spozoroval, čo sa vo mne deje. Zahľadel sa na mňa tými jeho modrými očami, ktoré ako by videli do môjho vnútra. Na moje prekvapenie ma ten pohľad upokojil. Následne prehovoril pokojným tónom: „Pozrieme sa do vašich myšlienok. Do spomienok na včerajšiu noc. Samozrejme iba pod podmienkou, že mi ich dáte. Viem, že to bude pre Vás ťažké sa tam vrátiť, ale ja sa dozviem úplne všetko a Vy možno tiež pochopíte pár nových vecí. Takže, ak by ste dovolili, teraz Vám odoberiem vaše spomienky. Nebojte sa, stačí, ak na to budete myslieť a ja vám ich pomocou prútika vytiahnem. Nebude to bolieť, ba povedal by som, že sa vám uľaví.“

Z celej mysle som sa teda sústredil na včerajšiu noc. Vybavil sa mi včerajší večer. Dumbledore to asi spozoroval v mojich očiach, lebo sa začal približovať prútikom k môjmu pravému spánku. Rýchlo som zatvoril oči.

Ak mám trpieť, nech aspoň neviem, kedy sa to začne. V tom som pocítil slabý tlak na spánok, akoby mi naň niekto dal ruku a začal ho pomaly trieť. Potom to povolilo a zdalo sa mi, že mi niekto niečo ťahá z hlavy. Jemne, opatrne a veľmi nežne. Zrazu tlak celkom ustal. Rozhodol som sa, že otvorím oči. Uvidel som niečo šokujúce.

Usmievajúci sa Dumbledore niečo pridával špičkou prútika do tej jeho mysľomisy, trocha som sa bál, že si začne pospevovať, bolo to ani nie tekuté ani plynné. Občas sa to pohlo a padalo ďalej na hladinu. Pochopil som, že to musí byť tá moja spomienka na včerajšiu noc. Postupne všetky moje spomienky dopadli na hladinu. V tom momente sa hladina začala prudko hýbať, akoby cítila, aké myšlienky do nej vstúpili.

Dumbledorova pevná, avšak nežná ruka ma chytila za rameno a pomaly ma ťahala k obsahu mysľomisy. Poddal som sa a pocítil som chlad na tvári. Práve som sa musel dotknúť rozčerenej hladiny. Otvoril som oči. To, čo bolo predo mnou, ma úplne šokovalo.

Bol som to ja, nervózne sa prechádzajúci po izbe. Z okna som videl, že vonku je pomerne tmavo, nato že je spln a Mesiac krásne svieti. Aj počasie očakávalo niečo zlé. Ozvalo sa klopkanie na dvere. Prišiel po mňa otec. Zrazu sa zahmlilo a ukázala sa predo mnou iná situácia. Stál som v garáži. Teda stál som tam ja, Dumbledore a ja v spomienke. Takže otec ma tu už zamkol a začaroval proti poškodeniu a aj kúzlom nevyrušiteľnosti, aby susedia na nič neprišli. Aj keď pri nás bývala iba jedna rodina. „Myslím, že susedia na to už prišli,“ pomyslel som si a pritom som sa trpko zasmial.

O chvíľu to príde. To, čo ma poznamená na celý život. Nemohol som sa na to pozerať. Ako náhle som sa ja - spomienka začal premieňať na vlkolaka, odišiel som do rohu a sadol som si na zem s rukami na očiach ticho vzlykajúc. Nemohol som sa na to dívať. O chvíľu to príde. Osudný moment, keď otcove kúzla nezaberú. Prvý raz po toľkých rokoch. V tom ma Dumbledore zbadal a uprel na mňa ten jeho pohľad. Zadíval sa mi priamo do očí. Potlačil som vzlyk. Keď som videl, ako sa na mňa pozerá, musel som sa usmiať. To ho zjavne upokojilo, lebo svoju pozornosť uprel znova na mňa - vlkolaka.

V tom momente sa ozvala ohlušujúca rana a ja som vedel čo sa stalo. Práve som musel ako vlkolak rozbiť garážové vráta a vybehnúť na ulicu. Dumbledore si asi myslel, že to je všetko a chcel ma vtiahnuť naspäť do mojej izby. Ja som však iba pokrútil hlavou a ukázal mu, aby ma nasledoval. Kúsok od nášho domu sa nachádza pole. Vedel som, že včera v noci som šiel práve tam. Dumbledore šiel pomaly za mnou. Myslím, že už úplne pochopil, čo sa stalo tej noci.

Čím sme boli bližšie k lesu, tým viac sa mi podlamovali kolená. Nakoniec šiel prvý Dumbledore. Už vedel, kam ísť a čo tam očakávať. Po niekoľkých úmorných minútach som sa dovliekol na oráčinu. Padol som na kolená, o chvíľu to príde. A skutočne, o pár minút či sekúnd pribehol na pusté pole pes. Spoznal som ho. Bol to miláčik Cennethovcov, našich susedov a priateľov. Koľkokrát som sa s ním a malou Sandy hral. Určite v noci zavýjal na Mesiac, tak ho Sandy s dobrým úmyslom vypustila na dvor, aby si troška pobehal. Malý Fell však našiel medzierku v plote a rýchlo ňou Sandy ubzikol. Sandy sa za ním vydala napriek tomu, že bola noc a spln. Nemohla tušiť, čo sa stane.

Keď pribehla až na pole, zbadala iba nejaké monštrum, mňa, ako trhá na kusy jej milovaného psa. Namiesto toho, žeby sa pustila do behu ako o život, začala na mňa útočiť. Nechal som teda psa psom, alebo teda aspoň tým, čo z neho zostalo - kúskami kože, mäsa a pár kostičiek. Úspešne som sa vyhol všetkým kameňom, ktoré do mňa hádzala.

Teraz som bol na rade ja. Bral som to iba ako hru a tak som sa jej zakvačil do chrbta s mojimi pazúrmi. Asi to nebolo nič príjemné, pretože zaskučala od bolesti. Pravdepodobne som jej zasiahol srdce alebo nejaký iný, veľmi dôležitý orgán, pretože sa prestala hýbať a ďalej sa kĺzala po mojich pazúroch stále nižšie a nižšie, až jej vytŕčali spod rebier.

Nebol to príjemný pohľad a to naznačil aj Dumbledore, keď sa s nechuťou v tvári na mňa obrátil. Našťastie práve zmeškal môj šialený úškrn, ktorý zaskočil aj mňa samého. Videl som, ako sa mi po tvári rozlieva pocit úplnej radosti, bol som vo vytržení, priam vzrušený z toho, čo robím.

Mĺkve dievča, ktoré som mal tak rád, jej pes, s ktorým som sa často hrával, už boli iba kostičky, pole poznačené touto strašnou udalosťou bolo celé od krvi a ja, s hustou srsťou, som bol celý nasiaknutý krvou týchto nevinných obetí.

V mysli som mal čistý, blažený pocit. Konečne som vykonal niečo tak, ako sa na správneho vlkolaka patrí. Avšak bolo mi veľmi nepríjemné, ako sa tá krv lepí. Keďže som bol celý od krvi, bol som aj celý ulepený. Bili sa tam tri druhy krvi- Sandina, Fellova a na moje pobúrenie aj moja.

Rýchlo som utekal naspäť do garáže. Nemohol ma však takto nájsť otec, a tak som si to strihol cez najbližší potôčik. Bol som tak krvavý, že keby som šiel k potoku teraz, ešte stále by tam tiekla krv zo mňa. V garáži som sa schúlil do klbka a prečkal zvyšok noci. Bol som celkom unavený, takže som si aj zdriemol. Znova sa scéna zmenila.

Opäť sme stáli v garáži, avšak teraz bolo ráno. Zrazu som sa ja - spomienka zobudil. Brána bola zjavne, na moje veľké prekvapenie, otvorená a ja som cez noc spal? „To nie je možné,“ pomyslel som si ja - spomienka. Vyšiel som potichu ako myška do mojej izby.

S Dumbledorom sme ma nasledovali. Tam som sa schúlil do postele a zavrel oči. Podľa výrazu v mojej tvári som usúdil, že presne v tomto momente som všetko pochopil a všetko sa mi vybavilo. Na tvári som mal čudný úškľabok, ako by som práve potreboval grcať. Ja - spomienka som zobral kúsok pergamenu, no v tom momente som pocítil trhnutie.

Ocitol som sa naspäť v mojej izbe, avšak teraz už v prítomnosti nad čudnou miskou, kde sa to všetko hmýrilo, s Dumbledorom po boku. Utrápene sa na mňa pozrel. V izbe zostalo ticho.

Dumbledore pomaly prehovoril: „ Remus, choďte prosím vás zobudiť vašich rodičov. Musím sa s nimi pozhovárať. No predtým pôjdem odstrániť všetky stopy na včerajšiu noc. Zájdem ku Cennethovcom a vymažem im spomienky na Sandy a Fella, bude to pre nich lepšie. Našťastie tu žijete na tomto odľahlom mieste iba vy a malú Sandy ešte nikto nepozná. Pripomeňte mi prosím, že mám pochváliť vašich rodičov, Remus. Bolo to od nich veľmi rozumné presťahovať sa sem. No a teraz bežte. Čaká nás ešte dlhý deň,“ s týmito slovami sa so mnou rozlúčil a odišiel. Nechal ma tam skormúteného sedieť na posteli.

Spod vankúša som vybral zápisník. Musel som si všetko zapísať. Bolo toho na mňa priveľa. A to nie sme ani v polovici dňa! Idem teda zobudiť rodičov.

**********************************************************

Každý komentár alebo sova poteší

[ » na začiatok « ]