Kapitola:
Pridaná: 8.4.2012, 15:45:31
Čítaná: 1819×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Sylvia, Severus
Stručný dej: Severus sedí v bare, spomína na Lily, ktorá má dnes výročie smrti. Stretne tam Sylviu, ktorá vyzerá úplne ako Lily. Je to iba jeho halucinácia alebo je Sylvia skutočná?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Ohnivá whisky 2 » Pravá láska? 3 » Spomienky

„Meškáte,“ ozval sa hlas spoza dverí. „To je síce pekné, ale človek musí jesť, neviem ako upíri,“ povedala mu chladne a sadla si za stôl. Severus na ňu pozrel s úškrnom na perách. „Kto ste?“ spýtal sa jej a mávol prútikom na dvere.

„To vás nemá čo zaujímať. Takže čo mám robiť?“ spýtala sa ho otrávene. Prišiel k jej lavici a naklonil sa k nej. „Som váš profesor, slečna,“ nadvihla obočie a usmiala sa naňho. „Ale nevravte,“ bola tak dokonalou kópiou Lily, že nemohol uveriť, že to nie je ona. Provokatívne sa naňho usmievala, rovnako ako zvykla Lily na Pottera, keď spolu začali chodiť a ona si z neho uťahovala. Nahol sa k nej a pobozkal ju.

Prekvapená Sylvia mu bozky opätovala. Netušila ako sa dostala z tej lavice, no zrazu ju držal v náručí a náruživo bozkával. Ani jeden z nich neplánoval prestať. Sylvia sa do svojho profesora zaľúbila už vtedy, pri fľaške ohnivej whisky. A on? Sám nevedel, či si nahrádza touto dievčinou Lily alebo sa mu až príliš zapáčila jej arogantnosť. V každom prípade, ani jeden z nich nemohol byť v tej chvíli šťastnejší.

„Stratili ste o rozum?!“ skríkla naňho keď si uvedomila, čo robí. Odstrčila ho od seba a rýchlo pozrela na dvere. Boli rovnako pokojné ako predtým. „O čo vám ide, Snape?“ spýtala sa ho ostro a on len nadvihol obočie. „V každom prípade, máte oddeľovať prísady,“ mávol prútikom a k nej priletel asi tucet obrovských škatúľ. „Môžete začať.“

Sylvia začala. Slnko už dávno zapadlo, už ani nevedela koľko je hodín. Obzrela sa. Profesor tu nebol. „Ak sem teraz príde bude to trapas,“ zasmiala sa a začala si pohmkávať známu melódiu. „Tam, kde sídli posledná hviezda, tam, kde smútok neexistuje, tak, kde je noc len prízrak, ta ja chcem navždy pristáť ..,“ nevedela odkiaľ pozná túto pieseň. Bola v nej hlboko zakorenená akoby sa s ňou narodila... akoby ju počúvala keď bola ešte v matkinom brušku...

Nikdy nepoznala svoju matku. Ani otca. Odkedy sa pamätá bývala so strýkom. A ten jej o rodičoch nerozprával. Nikdy. V domčeku vo Virgínii žili len oni dvaja. Nemal ani ženu, ani deti. A takto to bolo asi najlepšie. Nebol jej ako strýko, skôr niečo medzi bratom a najlepším priateľom. A teraz, po sedemnástich rokoch ju poslal do Anglicka. Počúvla ho, ako vždy, a on ostal sám. Bolo to tak vraj pre všetkých lepšie...

Severus Snape pozrel na hodinky. Jedna hodina ráno. Započul známu melódiu. Pochyboval, že Sylvia tu ešte ostala, veď mala otvorené dvere, tak načo by sedela v učebni a babrala sa s inventúrou prísad do elixírov? Potichu otvoril dvere do učebne a takmer zinfarktoval.

Sylvia tam bola. A nielen to ona si pohmkávala tú melódiu. PRESNE TÚ ISTÚ. Mala privreté oči a tancovala do rytmu pomalej hudby, ktorú obaja poznali. Na tvári, tak podobnej tej Lilinej, mala jemný úsmev. Pozeral na ňu ako zhypnotizovaný a myslel na to poobedie...

„Tak prečo sa s nimi ešte bavíš, Sev?“ spýtala sa ho šestnásťročná Lily. Sedeli blízko jazera u nich doma, v muklovskom svete. Bolo leto, za pár týždňov mali nastúpiť do posledného ročníka na Rokforte. „A čo mám robiť, Lily?“ odpovedal jej otázkou namrzene. „ON mi ponúka aspoň niečo. Nikto iný ma nechce ani vidieť,“ odfrkla si. „Jasné a to, že sa staneš jedným z nich vyrieši veľa,“ zamračila sa a začala vytrhávať trávu zo zeme. „A ty čo budeš robiť po škole?“ pokrútila hlavou. Oči sa jej naplnili slzami. Začala si pospevovať preňho vtedy neznámu pieseň. Postavila sa a neprítomne začala tancovať. Bolo to skôr len točenie dookola ako tancovanie, ale na tvári mala pokojný výraz. Severus na ňu prekvapene hľadel a nič nevravel. „Som rád, že ťa mám,“ zašepkal. „Ale už len rok. Som mukelka, potom sa so mnou nebudeš môcť vídať,“ povedala mu potichu. Pozrel sa do krásnych zelených očí, ktoré tak miloval.

„Oh, prepáčte,“ povedala Sylvia, keď si Severusa všimla. Vrátila sa k prísadám a pokračovala v práci. „Je jedna hodina ráno, choďte spať,“ prikázal jej a škatule zmizli. Prikývla. „Odkiaľ poznáte tú pieseň?“ pozrela sa naňho a usmiala sa. „Aj ja mám svoje tajomstvá,“ žmurkla naňho a odišla.

***************************

„Dumbledore, prečo ste tak veľmi chceli, aby sem prišla? Vy aj Slughorn ste obaja chceli, aby som ju sem vzala. Teraz je tu. Prečo? A ako to, že sa tak podobá na Lily? Albus môžete mi vysvetliť, čo sa deje?“ Minerva rozprávala s Dumbledoreom cez obraz, on sa na ňu upokojujúco pozeral spoza polmesiačikových okuliarov.

„Chcel som ju tu, pretože sem patrí. Odpoviem vám na všetko, drahá, len mi povedzte, ako reagoval Severus,“ začudovane naňho pozrela. Dumbledore jej nikdy nepovedal o Severusovi a Lily. Sľúbil mu to a ani po smrti to nemienil porušiť. „Severus? Neviem, viete ako dobre vie ovládať svoje pocity, nikdy som nevedela čo si skutočne myslí,“ Dumbledore sa usmial. Ani ona to nedokázala?

„Jednoduché vysvetlenie je, že Lily s Jamesom mali ešte jedno dieťa- Sylviu,“ Minerva sa naňho pozrela s rozšírenými očami. „Ako to, že o tom nikto nevedel? Prečo ju skrývali?“ sadla si na stoličku a pozerala do prázdna. „Sylvia sa narodila v máji, toho roku keď obaja zomreli. Začali sa skrývať presne vtedy, keď bola Lily tehotná. Vedeli sme o tom len ja, Horace, Sirius a Remus. V skutočnosti Lily nikto tých deväť mesiacov nevidel. Prečo to zatajovali? Pretože to proroctvo, ktoré sa Riddle dozvedel, ukazovalo na dieťa narodené v júli- na Harryho. Oni obaja tušili, že to neprežijú, Riddle vedel o Harrym, nie však o Sylvii. Skryli ju u Slughornovho brata v Amerike , kde by ju nikdy nikomu nenapadlo hľadať. Chceli jej dopriať život, aký si oni už nemohli dovoliť. Sotva sa narodila, prišiel Richard a vzal ju do Virginie. Staral sa o ňu sedemnásť rokov, keď bol Riddle porazený, požiadal som Horacea, aby ju vrátil do Anglicka,“ Minerva sa naňho pozrela s hnevom v očiach. „Aby ju vrátil?! Albus je to dievča! Nie nejaká vec, ktorú si môžete podávať a vracať! Prečo ste ju chceli dostať na Rokfort?“ Dumbledore sa vševediaco usmial.

„Pretože tu je jej domov, Minerva. V Amerike by nikdy nebola doma. A teraz je na vás, či jej poviete o jej rodičoch, alebo ju necháte v blaženej nevedomosti,“ povedal jej. Minerva sa postavila a dvihla bradu. „Má právo to všetko vedieť. Nie je správne, že celých sedemnásť rokov žila v lži,“ odišla do svojho bytu a nechala Albusa usmievať sa v obraze.

***********************

Sylvia zamierila do klubovne. Teda, aspoň si to myslela. Nevedela kadiaľ, jej orientačný zmysel bol mizerný aj cez deň, za svetla, nie to ešte o jednej v noci. Blúdila tmavým hradom. Raz sa dostala k Severnej veži, potom k Veľkej Sieni, k žalárom... Po asi dvoch hodinách si rezignovane sadla na zem. Počula kroky. Už jej to bolo jedno, nech si ju potrestajú, teraz chcela spať!

„Ale, ale. Slečna Shatteredová,“ ozvalo sa spoza nej. Snape. „Tak predsa si pamätáte moje meno. Ja som si myslela, že sa ho naučíte až niekedy v júni, po tom čo ma necháte po škole, lebo som najlepšia v elixíroch a nie som zo Slizolinu,“ zavrčala naňho odpoveď. „Potrebujete mapu?“ v tme ho síce nevidela, no vedela si živo predstaviť, ako sa uškŕňa. „Tak dobre. Som tu prvý deň, pre Merlina!“ postavila sa a zamierila k nemu. „To ma naozaj neznášate len kvôli tomu, že som z Chrabromilu?! Pre Merlina, veď to je tá najväčšia hlúposť, akú som kedy počula! Pri fľaške ohnivej whisky ste ma kľudne pobozkali. Aj teraz, keď som prišla za vami po večeri kvôli trestu. No zrazu ste na mňa odporný, akoby som vám vyzabíjala polovicu rodiny! Tak mi povedzte prečo. Prečo ma tak nenávidíte, Severus Snape?!“ stála hneď vedľa neho, aj v tme videla jeho čierne oči jasne.

Otvoril ústa. Trochu naklonil hlavu a potom ich znovu zavrel. „Prepáčte, že som zabral toľko vášho času,“ povedal jej chladne a odišiel. Kroky sa ozývali prázdnymi chodbami, o chvíľu stíchli. Sylvia si sadla a rozplakala sa. Nechápala prečo. Ten sviniar ju bezdôvodne nenávidí. Ale ona jeho nie... postavila sa a energicky si utrela slzy.

„Sústreď sa Syl, teraz ho musíš nájsť,“ mala pocit, že ju ani nevedú nohy. Veď jej nohy by v živote netrafili k žalárom po tme. Potichu otvorila dvere. Boli možno štyri hodiny ráno, Snape tam však bol. Sedel za stolom a čosi čmáral. Dvihol hlavu a pozrel na ňu. „Čo by ste rada, Shatteredová?“ spýtal sa otrávene a vrátil sa k čmáraniu na pergamen. Prišla až pred katedru. „Vás.“

******************************

Omámene sa vracala do klubovne. Slnko už vyšlo, mohlo byť sedem hodín ráno. Jej zrak bol o niečo jasnejší ako predtým, presne vedela, kam má ísť. S úsmevom na perách prišla do izby. Celú noc nespala, no bola konečne šťastná. Predtým, v Amerike mala pocit, že nemôže byť šťastnejšia, no teraz... TOTO bolo skutočné šťastie.

Áno, aj predtým bola zamilovaná, no teraz to bolo iné. Severus bol iný... Prišla do izby. Ginny a Hermiona boli už hore a pozreli na ňu. „Kde si bola?“ spýtala sa Hermiona prekvapene keď si všimla, že vyzerá rovnako ako keď ju videli naposledy. Usmiala sa na ňu. „Snívala som.“

Pozreli na seba. Sylvia išla do kúpeľne a pozrela na svoj odraz v zrkadle. Čierne kruhy pod očami nebolo takmer vôbec vidieť. V zelených očiach jej žiarila radosť a na perách mala úsmev. Skúsila sa prestať usmievať. Nie, nešlo to. „Tak kto je ten šťastný?“ spýtala sa jej Hermiona. Aj s Ginny boli opreté o zárubňu a dobrosrdečne na ňu pozerali. „Aj tak by ste mi neuverili.“

[ » na začiatok « ]