Kapitola:
Pridaná: 9.3.2012, 20:34:40
Čítaná: 2892×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry Potter
Stručný dej: Pokračovanie poviedky Najlepšie vo mne a Najlepšie vo mne 2, kde Harry Potter nie je vyvoleným

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu)

„Toto je trápne,“ hundrala Ruth, ale pery jej krivilo do úsmevu. Pomaly prešľapovala z nohy na nohu a jednou rukou sa neustále pridržiavala Harryho ramena. Oči mala zaviazané šatkou. Práve ju po niekoľkých týždňoch vyzdvihli z Mungovej nemocnice a nechceli jej prezradiť kam majú namierené. Vraj to bude veľké prekvapenie. „Nemôžete mi to normálne povedať?“

„Už sme predsa tu,“ zasmiala sa Lily. „Pripravená? Dobre pozeraj!“

Stiahla jej šatku z očí a smejúc sa ukazovala na dom pred ktorým stáli. „Sme doma, Ruth! Čo na to povieš?“

Bol to ich dom v Godrickovej úžľabine, ktorý museli narýchlo opustiť kvôli Smrťožrútom. Teraz, takmer po roku, sa mohli vrátiť domov.

„Môžeme sa vrátiť sem?!“ zvýskla. „Naozaj? Budeme tu znova bývať?“

„Už tu bývame,“ opravil ju Harry. „Bolo to tu trochu porozbíjané, ale dali sme to dokopy.“

„Takže ja už nemusím upratovať?“ zasmiala sa. Krajší darček na privítanie si ani nemohla želať.

„Všetko je hotové. Otec s Davom ti nanovo vymaľovali izbu,“ prezradila Lily.

„David bude bývať s nami, však?“ uisťovala sa.

„Samozrejme, že bude!“ žmurkol na ňu James. „Nešiel po teba len preto, že chcel ešte niečo dokončiť. Idem ho zavolať.“

Vbehol do domu a o chvíľu sa vynoril spolu so svojím krstným synom.

„Čau, Ruth,“ kývol jej David a zamieril do garáže. „Hádaj čo som opravil!“

„Oh, nie, David! Nehovor, že si opravil tú motorku?! To nemyslíš vážne!“ začala pišťať.

Lily ju takú nadšenú ešte nevidela.

David sa zasmial, zmizol v garáži a vzápätí sa ozvalo vrčanie motora. David ju vytiahol na dvor. Krásnu, vyleštenú - vyzerala ako nová. „Nemôžem ťa predsa stále nosiť na rukách,“ uškrnul sa, založil si prilbu a druhú podal jej. „Nasadaj! Trošku ťa preveziem.“

James jej zapol prilbu, pomohol jej sadnúť si za Davida. Už sa s tým zmieril. Pokiaľ sa nesprávali príliš dôverne v jeho prítomnosti, akceptoval, že spolu chodia. A oni nemali potrebu vrhať sa na seba vždy, keď sa stretli.

David nakopol motor a vyrazili vpred. Najprv len pomaly, kým prešli na koniec ulice, no keď zatočili za roh a zmizli Potterovcom z dohľadu, Ruth mu zakričala do ucha: „Šliapni na to! Sirius hovoril, že musí mať určitú rýchlosť aby vyletela!“

„James nechce aby som lietal sám,“ odvetil.

„To je v poriadku sme tu dvaja!“ zasmiala sa a pevnejšie ho objala.

„Dobrý deň, dnes ráno som od vás dostal sovu, aby som sa dostavil. Vraj sa to týka slečny Jonesovej.“

„Ste pán Snape?“ spýtal sa čaromedik.

„Áno, to som,“ potvrdil.

„Chceli sme slečnu Jonesovú poslať domov, lenže ona tvrdí, že nemá kam ísť. Vraj ste jediná osoba, ktorú tu pozná.“

„Tak to ma naozaj mrzí. Nech si zaplatí izbu v Deravom kotlíku, kým si nájde iné bývanie,“ navrhol.

„Myslel som si, že o ňu budete mať väčšiu starosť, keďže ste ju priviedli a Sue mi vravela, že sa chodíte spýtať na jej zdravotný stav.“

„To neznamená, že si ju nasťahujem do domu. Navyše, ani nemám kde. Momentálne sú využívané obe... teda, všetky spálne v mojom dome.“

„Chápem. Takže jej odporučím Deravý kotlík.“

Severus sa zvrtol na odchod, no v poslednej chvíli sa zháčil. „Alebo predsa len. Poznám miesto na ktorom môže zostať dlhý čas.“

„Výborne. Môžete ju hneď odviesť. Je pripravená.“

„Iste,“ precedil pomedzi zuby a šiel s čaromedikom, aby si mohol pacientku odviesť.

Robyn za ten čas, čo bola v nemocnici priam rozkvitla. Konečne sa podobala na tú, ktorá chodievala chodbami hradu s úsmevom od ucha k uchu a doberala si ho tisícimi možnými spôsobmi. Takmer by zabudol, že to nebola ona!

„Vezmite si veci a...“

„Žiadne nemám, pán Snape,“ povedala a pobaveným úsmevom. „Len váš plášť.“

Severus nepekne pozrel na čaromedika. „Nevedeli ste jej niečo priniesť? Cestou sa zastavíme v Šikmej uličke.“

„Ale ja momentálne nemám ani peniaze,“ zaváhala.

„Neprekvapuje ma to,“ usúdil. „Robte čo hovorím, lebo tu zostanete až kým vás nepresunú do starobinca.“

„Niekam cestuješ?“ nedôverčivo pozrela na kufor pri posteli.

Viktor prikývol. „Musim isť na pár dni domov, Hermiona.“

„Prečo si mi to nepovedal?“ zháčila sa. „Šla by som s tebou.“

„Veď prave,“ pousmial sa. „Chcem isť sam. Vybaviť si nejake veci. Do mesiaca som späť.“

„Viktor,“ zaskučala a prekrížila si ruky na hrudi.

„Tiež choď na domov. Rodičia sa o teba iste boja.“

„Bola som tam minulý mesiac,“ pokrútila hlavou.

„To nič. Oni sa ti aj tak potešia.“

„Tak som si hovorila,“ zamračila sa a sadla si na posteľ. „Čo bude ďalej? Budeš hrať metlobal? Rokfort sa už opravuje, v septembri opäť nastúpim do školy.“

„Skusim to opäť s metlobalom,“ súhlasil. „Nemal by to byť problem. Ten rok na teba počkam, Hermiona a potom, ak ma ešte budeš chcieť...“

Pristúpil k nej a pohladil ju prstom po tvári.

„Vráť sa čím skôr,“ požiadala ho.

Keď Viktor zbehol dole, práve niekto klopal na dvere. Otvoril teda s kufrom v ruke. Bol to Severus v sprievode peknej blondínky a trochu kyslo sa tváriaceho Draca Malfoya.

„Kingsley tu nie je,“ oznámil už od dverí, pretože on sa s nikým iným v tomto dome tak často nestýkal.

„Kingsley Shackebolt? Náš nový minister?“ spýtala sa Robyn prekvapene. Nikto jej však neodpovedal.

„Neprišiel som za ním. Slečna Jonesová nemá kde bývať. Mohla by tu pár dní zostať?“

„Hermiona! Mame novu spolubyvajucu!“ zakričal na schody. „Akurat som na odchode, ale zostanete na obed? Zdržal by som sa ešte hodinku.“

„Nie, Draco chce predať dom, takže to ideme vybaviť,“ odvetil.

Viktor sa zrazu uškrnul. „Vraj si na kartičkách z čokoládových žabiek, Draco?“

„Áno. A?“

„Gratulujem,“ odvetil, pobúchal ho po pleci a uznanlivo prikývol.

Dorka rozprestrela deku v záhrade. Chcela, aby si Teddy užil posledné letné slniečko. Charlie strihal živý plot a ona ho vážne upodozrievala, že dúfa, že natrafí na záhradného trpaslíka. Vedela ako mu chýbajú jeho potvory z Rumunska. Bola si istá, že jedného dňa odíde. On nebol ten typ muža, ktorého si skrotíte a priviažete doma ku gauču. K životu nevyhnutne potreboval trochu adrenalínu.

Položila Teddyho na bruško a chvíľu pozorovala ako usilovne dvíhal hlavičku. Potom, keď už naozaj nevládal, zdvihla ho na ruky a smiala sa na jeho drobnej zvraštenej tváričke. Bol to najrozkošnejšie dieťa na svete.

Monotónny cvakavý zvuk Charlieho záhradných nožníc zrazu ustal. Dorka sa obzrela.

„Niekto sem ide,“ povedal žmúriac do slnka. Prikryl si oči dlaňou a zostal ticho. Potom odložil nožnice a vykročil k bráničke.

„Kto to je?“ spýtala sa. Pretože mala v rukách dieťa, nemohla si tiež zatieniť oči a tak len čakala, kým sa Charlie vráti.

Zišiel dolu cestou a už z diaľky sa na Remusa usmieval. „Konečne. Už som sa bál, že naozaj neprídeš.“

Vyzeral strašne. Vychudnutý, strhaný a akýsi nesústredený.

„Tonksová je v záhrade. Čakajú ťa,“ povedal povzbudivo.

„Čakajú?“ zopakoval. Jeho hlas znel akosi nepoužívane.

„Len choď,“ zasmial sa a Remus vykročil akosi automaticky. Pripomínal prízrak bez duše a Charlie začal váhať, či sa netešil predčasne.

Kým Remus prišiel k domu, Dorka sa postavila a zvedavo vykročila k bráničke. Za ten čas stihla Teddyho zabaliť do dečky.

Bol už dostatočne blízko. Prižmúrila oči a okamžite spoznala o koho ide. Zostala však stáť ako paralyzovaná.

Remus prišiel až k plotu, odhrnul si dlhé vlasy z tváre a v nemom prekvapení jej s pootvorenými ústami pozeral na tvár.

„Teddy,“ povedala zrazu pevným hlasom. „Toto je tata. Oddnes bude bývať s nami.“

Jeho zrak skĺzol na dieťa. „Teddy?“ zopakoval. Hlas sa mu triasol. „Ja som otec? To je môj syn?“

„Ak sa nemieniš správať normálne, tak ním nebudeš. Vráť sa domov a buď mu otcom,“ povedala nekompromisne. Neprosila ho. Bola to výzva. Jej syn bol pre ňu celým svetom. Bola pripravená chrániť ho pred všetkými, dokonca i pred Remusom.

V jeho poblednutých očiach sa však objavil náznak záujmu. „Ja mám syna. Toto... toto je on? Taký nevinný. Taký nádherný. Toto že je môj syn?“

Opakoval to stále dookola, akoby naozaj neveril ani jedinému slovu, ktoré hovoria jeho popraskané pery.

„A nie je ako ja?“

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Je zdravý.“

Remusove oči sa naplnili slzami.

Pristúpila bližšie, aby sa mu Remus mohol prizrieť. „Má tvoj nos.“

„Teddy. Si nádherný. Najkrajšie stvorenie na svete,“ prihovoril sa mu dojato. Natiahol ruku, akoby ho chcel pohladiť, ale zasekol sa.

„Čo je?“ spýtala sa prekvapene.

„Nemôžem... ja som predsa...“

Ona však chytila jeho ruku - na čo sa strhol - a pritiahla ho bližšie. „Si jeho otec. Môžeš sa dotýkať ľudí, Remus. To prekliatie nejestvuje nikde inde ako v tvojej hlave! A navyše - potrebujeme ťa.“

„Nie je to dobrý nápad, Dorka...“

„Nie je? A máš lepší? Máš lepší plán ako žiť so svojou rodinou? Rada si ho vypočujem.“

Teddy reagoval na jej podráždený hlas inštinktívne. Zamrvil sa a začal vrieskať na plné ústa.

Tonksová ho vzala do oboch rúk a podala ho Remusovi. „Snáď ho nenecháš plakať, Remus?“

Pomaly si ho vzal do rúk. Takmer ani nedýchal. Vložil si ho do náručia a začal ho pomaličky kolísať. V očiach sa mu ligotali slzy.

„Vidíš. A ty že si netvor, Remus? Nikdy už od teba nechcem počuť podobné slová. Vráť sa domov.“

Teddy zmĺkol.

„Budem...“ začal Remus, ale hlas sa mu zlomil. Musel sa párkrát nadýchnuť, aby premohol nové slzy. „Budem sa musieť oholiť.“

Charlie vošiel bez klopania. Pani Weasleyová ho nadšene privítala, ale jej radosť netrvala dlho.

„Remus sa vrátil k Tonksovej. Zdá sa, že bude opäť v poriadku. Takže ja odchádzam späť do Rumunska.“

„Ako to, že sa vrátil?“ nechápala Ginny, hoci sa usmievala ako slniečko.

„Tušil som, že to nevzdá len tak. Nezabil toho jednorožca zo sebeckých dôvodov. Remus je príliš dobrý človek na to, aby ho to premohlo,“ odvetil. „A mal som pravdu. Vrátil sa.“

„Ale čo ty a Tonksová?“ ustarostene sa spýtala pani Weasleyová.

„Sme priatelia,“ pokrčil plecia. „No tak, mami! Ja nie som rodinný typ.“

„Môžem ísť s tebou?“ vyhŕkol Ron. „Do Rumunska. Chcem ísť s tebou!“

„Na to ani nepomysli! Ešte si nedoštudoval,“ rázne mu to zatrhla pani Weasleyová.

„V Rumunsku je určite tiež škola,“ namietol. „Chcem odísť. Aspoň na rok, na dva. Môžem ísť s tebou, Charlie?“

„Ja budem len rád. Pusť ho so mnou, mamka, dám ti naňho pozor,“ pokúsil sa presvedčiť ju. „Postarám sa , aby sa k drakom nepribližoval. A doštudovať môže pokojne aj na inej škole ako je Rokfort. Otvorí sa vlastne?“

„Samozrejme, že sa otvorí. Ron nikam nepôjde, kým si nedokončí školu!“

„Fajn, ale hneď ako skončím Rokfort, prídem za tebou, Charlie!“

[ » na začiatok « ]