Kapitola:
Pridaná: 5.3.2012, 10:51:23
Čítaná: 1502×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Alice, Sebastian
Stručný dej: Príbeh o tom, že sny sa niekedy môžu splniť. Aj tie najtajnešie, že ste čarodejníkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

V prvom rade by som rada podotkla to "vymaž článok" aspoň by tam mohla vyskočiť ikonka že či stým súhlasíme. Preto toto FF píšem už 3x.. :D treba chápať že je to už take krátke zatial.. Možno budem pokračovať ak sa oplatí..

„Nesmieš! Nerob to!“ započul a s ironickým usmevom odišiel. Zobudila som sa so strachom v očiach.

Bolo chladné ráno. Jeseň hýrila farbami dúhy. Obloha bola síto modrá. Klamlivé slnko mi svietilo akurát do očí. Ja oblečená v letnom tričku, tenkej mikine, rifliach celých štýlovo potrhaných som kráčala krížom ulicou až k obchodu. Cestou ma triaslo. Chytila som kľúčku zatlačila som ju dole. išlo to trochu ťažšie. Tento obchod je starý a už v dlho nerenovovaný. Ako každé ráno som si kúpila čokoládový muffin, 2 pelendreky a kávu. Bolo už dosť veľa hodín. Utekala som do školy. Pred školou stál On. Bol to ten chlapec z dneskajšieho sna bol vysoký, chudý mal hnedé oči s prenikavím pohľadom a tmavé strapaté vlasy. Najskôr som ho neregistrovala až keď sa mi prihovoril. „Ahoj. Ty si Alice však?“ pozrela som na neho a s nezaujmom som mu pritakala. Hneď som sa pobrala ďalej, on šiel zamnou. Chcel sa o niečom rozpravať.

„Ty si vždy taká...“ na chvíľu sa zamlčal a potom dokončil „...odmeraná?“

„Čo chceš?“

„Len sa s tebou potrebujem porozprávať o niečom, niečom dosť vážnom...“

„Nevšimol si si ž teraz nemám čas? Ale pokiaľ je to naozaj také vážne tak fajn. Vieš kde je knižnica? Prednáška mi končí o 11:00 tak potom by som tam prišla súhlasíš?“

„V poriadku, aj keď je to dosť vážne. Čau.“

„Maj sa!“

Cestou do knižnice som premýšlala nad tým ako zle sa začal tento deň, ani prednáška nebola najzábavnejšia.

„No, čau“ odkašlal som si.

„Ahoj Alice, som tak šťastný že ťa vidím...“

„Je to síce velmi pekné že ma rád vidíš, ale od kiaľ ma poznáš? Kto vlastne si, a čo chceš?“ skočila som mu do reči.

„Som... Som Sebastian“ strašne sa zakoktal „chcem sa ťa opýtať... necítiš sa divne?“

„Haha“ zchuti som sa začala smiať „Čo? Či sa necitim divne? Prečo by som sa mala?“

„Ja som to nemyslel zas tak...“ nestihol dopovedať.

„Viem ako to myslíš, ja ťa poznám. Zo snov. Ráno som sa ti vyhýbala pretože si myslím že je to tak jednoducho lepšie.“

„Takže o všetkom vieš?“ siahol si do vrecka a na stôl položil prútik.

Prekvapená som pozrela rukou mi trhlo a snažila som sa ho prikriť. „Schovaj ho! Nemôžeš ho vytiahnuť a ukazovať ho komukoľvek chceš.“

„Ja viem. Ale len tak som mohol zistiť to čo som potreboval. Ty svoj nemáš však?“

„Nie...“ povedala som so skleslím hlasom.

„Je tvoj. On si ťa vybral. Podľa neho som ťa našiel.“

Sny sa mi vždy často plnili ale tohto konca sa bojím. Bola to nekonečne dlhá noc.

[ » na začiatok « ]