Poviedka:
Pridaná: 27.2.2012, 19:11:34
Čítaná: 5442×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Elisa, Remus, Sirius, Lupinovci, Oksonder
Stručný dej: Človek by neveril, čo všetko sa dá zažiť na (ne)obyčajnej brigáde...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Niečo podobné sa mi snívalo, no pravú verziu by ste museli vidieť... to sa nedá napísať. A ostane to len vo mne :)

„Nerozčuľuj sa Elisa, vieš, že ti to za to nestojí,“ upokojoval svoju rozhnevanú brigádničku- teda mňa, pán Oksonder. Znova som nadávala na svoj mukelský pôvod, ktorý mi každý, najmä v tomto obchode vyhadzoval na oči. Samozrejme, to len mne sa podarí dostať sa na brigádu do najčiernejšieho okolia v celom Londýne, kde sa aj Temný pán vraj bojí vstúpiť. To zrejme šíri ten hlupák Malfoy, ktorý sa ako jediný „odváži“ vojsť do obchod za bieleho dňa. Fakt ho nechápem. Podľa mňa je odvaha, keď sem niekto príde za čiernej noci a nie za bieleho dňa a nosí sa tu ako páv.

„Ale no tak...pozrite sa na to, ako by ste sa cítili, keby vám na oči niekto vyhadzoval, že ste asi z tej najčistejšej rodiny?“ Zavrčala som naňho. Už sme si za ten týždeň, čo tu som zvykli na vzájomné doťahovačky.

„Ale nepreháňaj, Elisa, a radšej choď vyčistiť tamtú šálku.“ Ukázal mi môj zamestnávateľ na moju „obľúbenú“ nádob. Totižto ona bola stále niečím zasvinená a po najnovšom testovacom kúzle pána Oksondra aj blinkalo po každom umytí, takže je zbytočné to umývať, i keď môj zamestnávateľ si to nemyslí. Leštila som ho už fakt dlho a celý plášť, čo som si k tomu dala bol úplne špinavý, keď som začula kroky po parketách v obchode. Automaticky som uložila šálku čo najďalej od očí hockoho, čo by sa pozrel mojím smerom. Plášť som hodila do ohňa a ten v satanskom samozrejme vzbĺkol rýchlejšie a hlavne bez zápachu ako by sa to stalo v normálnom.

„Dobrý deň, Erseus.“ Ozval sa príjemný hlas a ja som sa k nemu otočila a zbadala som celkom fešného pána, ktorý vyzeral tak na štyridsať. Och kebyže mal menej aj by som si dala povedať. Obaja chlapi automaticky začali šepkať a keď si návštevník vypýtal niečo „špeciálne“ odišli dozadu. Ja som len prešla do Oksondrovho kresla a zapadla som do neho tak hlboko, že ma nebolo vidieť. Toto nemôžem robiť často, ale využívam príležitosť, keď tu nie je starý.

„Remus, Remus, ty si sa tuším zbláznil! To ja som tu ten šialenec a ty máš rozum! Stojí ti to zato?“ Počula som ako nejaký chlapec- ktorého hlas som poznala, ale nevedela som si spomenúť na meno, niekomu dohovára.

„Stojí mi za to potešiť sestričku,“ odpovedal mu iný hlas, ktorý som tiež poznala. Po týchto slovách niekto náhlivo vošiel dnu a schmatol vyrezávanú skrinku, ktorú som tu ešte v živote nevidela. Zrejme ju doniesol ten pánko, čo je vzadu. Vtom ako ju zodvihol a všetko zotmelo a do izby vbehol „návštevník“. Po chlapcoch vrhol znehybňovacie zaklínadlá, no môj zamestnávateľ ich obrátil k nemu. To zrejme nečakal, keďže sa zvalil na zem.

„Zrejme sa nedohodneme,“ poznamenal pán Oksonder a uškrnul sa na chlapcov, ktorí tam aj bez zaklínadla stáli ako z kameňa. „Berte si tú truhličku, aj tak v nej nie je ani štipka čiernej mágie, teda už nie je.“ Dodal, keď na ňu zložito švihol prútikom. „A on vás hľadať nebude, že?“ Spýtal sa ma, keďže som sa konečne vyteperila na takú úroveň, aby ma všetci videli.

„Nebude. Môžem ja?“ Spýtala som sa ho ako malé dieťa natešená, lebo som fakticky celý mesiac nekúzlila. A keby niečo všetky kúzla v obchode na seba bral majiteľ.

„Samozrejme.“

„Obliviate!“ zvolala som a švihla prútikom smerom ku mužovi. „Si milé malé mačiatko a ideš za svojou majiteľkou Dolores Jane Umbridgeovou,“ zašepkala som mu. „Môžem ísť s nimi?“

„Samozrejme. Ale zajtra sem máš prísť až večer, jasné?“ Pripomenul mi a ja som sa už náhlila von s chlapcami za chrbtom.

„Elisa z Bystrohlavu?“ opýtal sa ma Remus, keď som konečne zastala na parkovisku jedného veľkého obchodného centra v Londýne.

„Presne tá. Remus a Sirius z Chrabromilu, že?“ opýtala som sa akoby som to fakt nevedela. Na to sa Sirius rozosmial.

„Remus? Nemal si byť o deviatej doma?“ Nadhodil Black po asi desaťminútovom záchvate smiechu.

„No áno, prečo?“ Začudovane sa opýtal a ja som hneď zistila, prečo sa to Sirius pýtal.

„Pretože je polnoc!“ Zakričali sme obaja a Remus sa šokovane otočil na smer, kde sme sa pozerali. Na Big Bene práve začalo odbíjať dvanásť hodín.

„Do čerta! Musím letieť!“ Zakričal a automaticky sa rozbehol smerom na západ od centra. Keď sme ho so Siriusom dostihli stál už pred bytovkou. Všetci traja sme vošli do vnútra a keď sme vyšli na poschodie, kde Lupin býval, rukou nám naznačil aby sme sa skryli na schodoch.

„REMUS JOHN LUPIN! KDE SI BOL? VIEŠ AKO SME SA O TEBA BÁLI?“ spustila krik pani Lupinová, len čo Remus otvoril dvere. Jeho otec sa naňho síce mračil, no zrejme nechcel kaziť ženino vystúpenie, keďže nič nepovedal. „NO TAK ODPOVIEŠ?“ vrieskala. Ja som mala akurát výhľad na Remusa a videla som, že už bol v koncoch. Mierne som sa pomrvila, no to som zrejme nemala robiť. „KTO JE TAM! VYLEZ!“ Vrieskala tentoraz mojim smerom. Sirius sa už išiel postaviť, no ja som ho gestom a mimikou zastavila a sama sa postavila.

„Dobrý večer, pani Lupinová,“ pozdravila som sa slušne. „Váš syn bol so mnou a naozaj Vám to chcel povedať, no ja som nechcela. Viete, keby som vedela, že budete takto nespokojná, nezdržiavala by som ho. On naozaj chcel odísť,“ vymýšľala som a chytila som Remusa za ruku. Potrebovala som aby toto divadielko zahral so mnou. On to zrejme pochopil a prepletol naše prsty.

„Ale slečna, ja vás chápem,“ povedala už mierne a s úsmevom. Zrejme vyzerám ako dobrá partia pre jej syna. Och len keby vedela, kde pracujem. Keď to dopovedala, jej manžel vybuchol na plné kolo.

„Chlapče, už som sa bál, že nie si tak úplne v pohode,“ poznamenal pomedzi smiech načo som vybuchla do obrovského smiechu sprevádzaná pani Lupinovou a Remusom. Mala som pocit, že aj Sirius sa pokúša nesmiať, ale sem tam z neho niečo štekavé vyderie.

„No tak ja by som už mala ísť. Nie, Remus, nemusíš ma odprevadiť. Dovidenia a sladké sny,“ popriala som im a už som sa chystala odísť, keď mi Rem stisol ruku. Pochopila som to ako dohratie divadla a vlepila som mu rýchly bozk a s veselým smiechom som letela dole schodmi a po chvíli sa ku mne pridali aj mužské kroky.

„Ty si mu teda dala.“ Poznamenal a ešte stále sa štekavo smial.

„Ja som mu dala alibi. A ty skrinku?“ Opýtala som sa ho a štuchla doň lakťom.

„Samosebou,“ usmial sa .

[ » na začiatok « ]