Poviedka:
Pridaná: 18.12.2011, 23:19:04
Čítaná: 3310×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať poviedku z prostredia HP s vianočnou tematikou.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Dúfam, že ma nezadupete pod čiernu zem, ale nebyť mesačnej zábavky, nikdy by som si netrúfla sem niečo napísať.

Vianočný ples v Rokforte! Ďalší rok za nami. Pozvánka prišla dnes. Vzápätí telefonáty od kamarátok – bývalých spolužiačok, očakávajúcich potvrdenie mojej účasti.

Polovica môjho ja je nadšená, no tej druhej polovici sa veľmi nechce. Otáčky mojich mozgových závitov naberajú nadzvukovú rýchlosť, treba toho veľa vybaviť – šaty, kaderníčka, kozmetička, pedikúra, manikúra...

Ako sa blíži termín plesu, som stále nervóznejšia. Nakoniec predsa pôjdem. Najsilnejším argumentom pre mňa je možné stretnutie s Markom. Je to môj najlepší priateľ zo školských čias. V skutočnosti som ho milovala od prvého okamihu v škole. Bohužiaľ, láska to bola iba z mojej strany. Preňho som vždy bola len kamoškou a bútľavou vŕbou. Zo začiatku som dúfala, že ho časom očarím a zamiluje sa do mňa, no márne. Prišlo obdobie hnevu, no nakoniec rezignácie. Zmierila som sa so situáciou, aj keď ho milujem dodnes. Snažila som sa o iné vzťahy, ale aj tak všetky stroskotali pre to isté. V podvedomí som každého porovnávala s Markom. Takže som sama. On občas zavolá, stretneme sa, pokecáme...

Nastal deň s veľkým D. Všetky nutné prípravy absolvované, posledný pohľad do zrkadla: „No čo, lepšie to už nebude!“ Môžem ísť. Premiestnila som sa do Rokvillu, rovno medzi húf bývalých spolužiakov. Zvítame sa a ja sa nenápadne obzerám po Markovi. Nie je tu! Okamžite sa dostaví pocit sklamania. Ale keď som už prišla, pokúsim sa užiť si zábavu. Koče sú už pripravené na cestu, stačí nasadnúť. Ako za starých školských čias.

V spomienkach sa zatúlam k mojej prvej ceste do Rokfortu. Všetko je čarovné ako vtedy. Veľká sieň je úžasne vyzdobená, nechýbajú prekrásne vianočné stromčeky, ani ľadové sochy. Po obvode sa tiahnu vyzdobené stoly plné fantastického jedla a maškŕt, stredu panuje obrovský tanečný parket s pódiom pre kapelu, ktorá už ladí nástroje.

Kam sa pozriem, vidím samú známu tvár. Teší ma, že si stále máme čo povedať, aj keď sa už nestretávame tak často. Riaditeľka McGonagallová otvorila ples úvodným valčíkom a zábava sa rozprúdila. Kapela nás vytiahla takmer všetkých na parket. Zrazu mám pocit, že ma niekto pozoruje. Pozriem ku dverám a moje oči sa stretnú s Markovými. Zaliala ma obrovská vlna radosti. Snažím sa chovať normálne, aj keď srdce mi búcha ako splašené. Mark sa prediera parketom k nám. Trvá mu to dlhšie, pretože ho zastavujú starí známi. Konečne je pri mne. Jeho hlasné: „Ahoj, láska!“ ma zaskočí. Zovrie ma do náručia a šepká mi: „Zatancujeme si?“ Stále ochromená s úsmevom prikývnem.

Práve v tom okamihu hudba spomalí a tak tancujeme nemo v objatí. Vychutnávam si čistú radosť z toho, že som konečne s ním. Keď ticho začína byť trápne, odhodlám sa k rozhovoru. Zodvihla som k nemu hlavu a práve vtedy sa on sklonil. Naše pery sa streli v krátkom prekvapenom bozku. Hľadeli sme si do očí a znovu ma pobozkal. Tento krát to bol dôkladný bozk, ktorý ma úplne paralyzoval. Čas sa pre mňa zastavil. Neexistovalo nič, len on a ja.

Z opojenia ma prebral až potlesk okolo tancujúcich spolužiakov a ich výkriky: „Konečne!“

Všetkým naokolo bolo jasné, čo Mark pochopil až teraz. Zahanbená som sklopila oči a snažila sa zmiznúť z parketu.

Rýchlo ma chytil za ruku a ťahal von. Vyšli sme do tichej záhrady. Nedoliehal sem žiadny hluk. Zasneženú krajinu osvetľoval obrovský mesiac. Pripadala som si ako v rozprávke. Zastali sme v starom altáne a pozerali na seba. Ten okamih bol čarovný. „Vieš“, začal Mark, „možno je už neskoro, ale chcel by som ti povedať, ako veľmi si mi chýbala. Musím na teba stále myslieť, konečne som pochopil, že moje srdce bije len pre teba. Jednoducho ťa milujem!“ A znovu ma pobozkal. Zniesla sa na nás spŕška zlatých hviezd. Pozrela som hore, čo sa deje. Stáli sme pod imelom, ktoré zrejme vyčaril. So slzami šťastia v očiach som povedala: „Aj ja ťa milujem, už neskutočne dlho.“ Na tvári sa mu objavil úsmev a v očiach radostná úľava.

Usmievali sme sa na seba ako blázni. Zaľúbení a šťastní. Konečne sa mi splnil najdlhšie utajovaný sen. Zároveň to bol najkrajší vianočný darček , aký som mohla dostať.

[ » na začiatok « ]