Kapitola:
Pridaná: 2.12.2011, 11:55:34
Čítaná: 1696×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - M*A*S*H
Postavy: Martha Cullensová, kapitán Hawkeye Peirce, kapitán B.J. Hunnicut

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Iba taká romanca 1/3 2 » Iba taká romanca 2/3 3 » Iba taká romanca 3/3

A je tu pokračovanie =) Chcela by som ho venovať Kike a Anke, ďakujem za komentáre, dievčatá, ani neviete, ako veľmi ste ma potešili =). Ľúbim vás veľmi a dúfam, že sa vám bude páčiť =)

---------------------------------------------------------------------

Druhý deň som sa zobudila až okolo obeda. Stan bol prázdny, všetci zrejme už makali na sále, len ja som spala a prehadzovala sa zo strany na stranu. Oťapene som vyšla von a rozhliadala sa okolo seba. Všade pobehovali lekári a zrejme čakali na prívoz ranených.

„Á, dobré ráno, Šípková Ruženka! Ako si sa vyspala?“ privítal ma Hawkeye veselo.

„Hm,“ prikývla som. „Čakáme pacientov?“

„Čakáme? Nie, ty nečakáš, ty si ideš pekne ľahnúť do postele a my sa postaráme o pacientov,“ opravil ma a ukázal smerom na môj stan.

„Nie, ja chcem pomôcť,“ odula som sa tvrdohlavo a bleskovo si schytila vlasy gumičkou.

„A ja ti hovorím, že si pôjdeš ľahnúť,“ nástojil.

„Hawkeye, prosím. Chcem vám pomôcť!“ trvala som na svojom.

Hawkeye si nespokojne vzdychol, chvíľu premýšľal a nakoniec mávol rukou k nemocnici: „Dobre, choď sa pripraviť, Margaret ti pomôže.“

Vďačne som sa usmiala a vbehla dnu. Pomohla som major Houlihanovej pripraviť sálu a obliekla sa na operáciu. Najbližšie tri hodiny sme strávili na sále, zachraňovali sme prestrelenú nohu, roztrieštené šrapnely v hrudi aj dieru v hlave. Keď sme konečne skončili, boli sme takí unavení, že sme sa ledva prezliekli.

„Dobrá práca, major Cullensová,“ pochválila ma Margaret s úsmevom.

Prekvapene som sa začervenala. „Ďakujem.“

„Martha, môžeš na chvíľočku?“ strčil Hawkeye hlavu k sestrám, zopár z nich od prekvapenia zvýsklo.

„Áno, jasné,“ a vybehla som za ním.

Hawkeye sa na mňa vážne pozrel a založil si ruky vbok. „Musím sa s tebou porozprávať.“

Nechápavo som prikývla.

„Ty si nespomínaš na to, čo sa dialo včera večer, však?“ spýtal sa ostražito.

„Na čo?“ spýtala som sa prekvapene. Čo sa včera večer dialo? Po večeri som si išla ľahnúť a spala som dosť nepokojne, ale inak som bola v poriadku.

„Martha, vôbec si si nevšimla, že máš typické príznaky depresie?“ opýtal sa Hawkeye priamo a ustarane na mňa pozrel.

Nechápavo som sa zasmiala. Ja a depresia? To, že sa mi občas z ničoho nič zmení nálada, ešte nič neznamená.

Hawkeye sa nadýchol, chytil ma za rameno a odviedol ma na lavičku. „Martha, pozri, chcem ti pomôcť. Ale musíš si chcieť pomôcť sama.“

„Lenže, Hawkeye, mne nič nie je!“ trvala som na svojom. „Občas mám zlú náladu, ale to sa stáva každému...“

„Nie ak povieš, že je ti jedno, aj keby ťa hodili priamo doprostred mínového poľa,“ skočil mi do reči napoly pobavene, napoly vážne.

Otvorila som ústa. „To som nepovedala!“ ohradila som sa neveriacky.

„Ale povedala,“ trval tvrdohlavo na svojom.

Mlčky som naňho hľadela. Naozaj som to povedala? Včera večer, po tom, čo som odišla od Petera, som ani nevnímala, čo sa so mnou deje. Bola som taká nešťastná, že mi naozaj bolo jedno, ak by ma odstrelili priamo na mieste. Smutne som pozrela do zeme. V mysli sa mi vybavili spomienky na to, aká som bola pred odchodom do Kórey. Mladá, veselá a silná, vždy nadšená pre všetko, schopná biť sa zubami-nechtami o veci, ktoré sa mi zdali nedosiahnuteľné. No postupne prichádzal zlom. Dňom čo dňom som bola smutnejšia, jediná vec, na ktorú som mohla myslieť, boli iba listy od rodičov a sestry a často som presedela voľno apatická, smutná, na svojej posteli. Možno si to ostatní všimli, no nikdy mi nič nepovedali. Mali predsa dosť starostí.

„Asi máš pravdu,“ uznala som napokon šeptom a z očí mi vyhŕkli slzy.

„Ále, no tak, neplač,“ tešil ma Hawkeye a objal ma okolo pliec. „Len čo ochutnáš Peircovu zázračnú vtipnú kašu, hneď ti bude lepšie,“ usmial sa a potriasol mnou.

„Hm,“ pokrčila som plecami.

Nasledujúcich pár hodín ma B.J vodil po celom tábore a zašiel so mnou za Peterom. Znova mal zlú náladu, len nemo hľadel pred seba a nič nevravel, a mne pri pohľade naňho išlo puknúť srdce. Keď Hawkeyemu skončila služba, vymenil sa s B.J.om a rozhodol sa, že mi nedovolí byť smutnou. Robil všetko preto, aby ma rozosmial, rozprával mi príhody z operačky, o Margaretinom expriateľovi aj o svojom bývalom parťákovi McIntyrovi. Na večeri som sa cítila už oveľa lepšie. Ešte stále som sa trápila nad Peterom, no po dlhom čase som sa cítila taká šťastná, ako už dávno nie.

„Ej, večer mám službu. Je mi to ľúto, ale budeš sa musieť zaobísť bezo mňa,“ poškrabal sa po hlave. „Ale určite ťa tuto Charles rád nejako poteší,“ kývol hlavou na majora Winchestera, ktorý zamračene žul pečené mäso so zemiakmi.

„A čím?“ zvolal plukovník Potter. „Svojou nacistickou klasikou?“ vybrechol.

Major Winchester elegantne položil vidličku a nožík na tanier a celý červený v tvári zavrčal: „Nebudem sa s vami hádať, plukovník, pretože taký muž ako vy nemôže pochopiť krásu klasickej hudby,“ vyhlásil vznešene a jedol ďalej.

„Čo počúvate?“ opýtala som sa so záujmom.

„Richarda Wagnera,“ zavrčal ohrdlivo plukovník.

„Ale veď on nebol nacista!“ zvolala som prekvapene.

„Nebol, ale Hitler ho počúval,“ odsekol plukovník. Mala som pocit, že Wagnera nemal rád pre úplne iné dôvody, ako to, že bol Hitlerovým obľúbeným skladateľom.

„Hitler obdivoval Clarka Gablea, znamená to, že je nacista?“ opýtala som sa nevinne.

„Hahá! Vyzerá to tak, že major vám naložila!“ zasmial sa Hawkeye a potľapkal plukovníka po ramene. Za to si vyslúžil usmrcujúci pohľad, a tak to radšej nechal tak.

„Prosím vás, Clark Gable!“ odfrkol major Winchester znechutene. „Veď to je jeden obyčajný šašek ktorý mal Hollywood na to, aby propagoval svoju veľkoleposť!“ Od hnevu až takmer pľul.

„Závidíš mu jeho fúzy alebo umelé zuby, Charles?“ opýtal sa Hawkeye podozrievavo. Celý stôl sa rozosmial.

„Ja mu nemám čo závidieť!“ odsekol, vzal tácku s jednom a odniesol ho k pultu. Oduto vykráčal zo stanu za búrlivého rehotu svojich kolegov.

„Vždy si z neho takto strieľate?“ opýtala som sa, kašľajúc od smiechu.

„Nie, to len keď potrebujeme potešiť smutné princezné,“ odvetil Hawkeye vecne.

„Mám pocit, že major Winchester ma už nebude chcieť mať na starosti,“ skonštatovala som potichu, celá červená

„A čo keby si ťa vzal na starosti Hawkeye?“ navrhol B.J. a veľavýznamne naňho pozrel.

„Lenže on pracuje,“ podotkla som rýchlo.

„Aj tak potrebuješ sestru,“ pokrčil B.J. ramenami. „Margaret sa mi sťažovala, že ju dnes bolí hlava.“

Všetky hlavy sa otočili k Margaret. Rozpačito som sklopila pohľad. Vedela som, o čo B.J.ovi ide. Ale akosi som mala pocit, že ostatní rozhodujú za mňa aj za Hawkeyeho. Vedela som, že vedia, o čo tu vlastne ide a bolo mi to nepríjemné. Mala som Hawkeyeho rada. A hoci som sa tomu bránila, nemohla som si pomôcť, zaľúbila som sa doňho. Keď som si to uvedomila, pochytilo ma také šťastie, až som mala chuť kričať. No nevedela som, čo ku mne cíti on. Bol milý, no to zrejme ku každému dievčaťu, ktoré sa tu objavilo na menej než na týždeň. Navyše, pozajtra som mala odísť. Zrejme sa už nikdy neuvidíme. A keby aj, bude to až po skončení vojny, a nikto netušil, kedy to bude. Mohlo to byť zajtra, ale aj o rok či desať.

Margaret otvorila ústa a chvíľu váhala. Potom prikývla. „Áno, naozaj sa necítim dobre.“

„Dobre, dobre, Peirce, budete mať službu s major Cullensovou,“ pristál plukovník a vstal.

Hawkeye si so mnou vymenil zvláštny pohľad a tiež vyšiel von zo stanu. Krátko na to odišla aj Margaret. Ostali sme už len ja a B.J.

Obaja sme mlčky sedeli. Odišla mi všetka chuť do jedla. Nevedela som, ako mám reagovať. Znova sa mi chcelo plakať. Ja naozaj trpím depresiou, pomyslela som si a bezcieľne som sa šprtala v jedle.

„Porozprávam sa s ním,“ povedal nakoniec B.J. a postavil sa.

„Lenže ja nepotrebujem, aby sa za mňa niekto prihováral!“ ohradila som sa rozhorčene.

„Ja viem, že ty nie,“ odvetil pokojne. „Ale Hawkeye to potrebuje,“ dodal a vybehol von.

Nespokojne som si vzdychla. Ako som sa do tohto dostala? Včera som bola ešte len obyčajná sestrička cestujúca do Tokia a dnes som sa tu trápila a po strašne dlhom čase som bola opäť zaľúbená. Napokon som sa znova ako bez duše vyšuchtala do nemocnice a obliekla si jeden z Margaretiných plášťov.

Asi o hodinu sa vo dverách objavil Hawkeye. Oprel sa o drevenú podperu a zvláštne sa na mňa zahľadel. Z jeho pohľadu som nevedela nič vyčítať. Po chvíli sa spamätal, tleskol rukami a veselo zvolal: „Tak, major Cullensová, do práce!“ a obliekol si plášť.

„Počkaj, Hawkeye,“ zastavila som ho a postavila sa. Dlho som o tom premýšľala a nakoniec som sa rozhodla.

Zvedavo sa ku mne obrátil.

„Hawkeye, povedz mi, čo ku mne cítiš,“ požiadala som ho pokojne a podišla k nemu. Hawkeyemu zmizol z tváre úsmev a rozpačito si ma obzrel.

„Nechcem ti ublížiť,“ vzdychol namiesto odpovede.

„A nevidíš, že mi ubližuješ viac teraz?“ opýtala som sa chvejúcim sa hlasom.

Hawkeye zmätene pokrútil hlavou a tuho ma objal. Privinul ma k sebe a zaboril si tvár do mojich vlasov. V tej chvíli sa vo mne všetko zlomilo. Všetky moje pochybnosti aj strach zmizli a na tvári sa mi rozhostil šťastný úsmev. Zdvihla som hlavu a pozrela Hawkeyemu do očí. Sklonil sa ku mne a nežne ma pobozkal. Natešene som ho objala okolo krku a bozk mu opätovala.

„No, myslím, že je super, že Margaret dnes rozbolela hlava,“ skonštatoval, keď sme si sadli k stolu.

„Myslím, že ju nebolela,“ povedala som neurčito.

„Dobre že hovoríš, ani som si nevšimol,“ odvetil pobavene.

„Máte skvelý kolektív,“ vzdychla som si obdivne.

„Naozaj máš taký pocit?“

„Samozrejme, ste k sebe veľmi milí. To sa nestáva všade.“

„Snáď mi nechceš povedať, že vy ste po sebe hádzali skalpely.“

„Nie,“ zasmiala som sa. „Ale chýbala tam akási súdržnosť. Ako raz skonštatoval Peter, v našom kolektíve bolo asi dvadsať kolektívov,“ vzdychla som si pri spomienke na vzťahy v M*A*S*H-i 1288. „Možno aj preto nás rozpustili. Nerozumeli sme si veľmi dobre,“ pokrčila som plecami sklamane. „Možno by som mohla v Tokiu požiadať, aby ma prevelili sem,“ dodala som s úsmevom. Hawkeye zvážnel. V tej chvíli som si uvedomila, čo som to vlastne povedala. Bolo to odo mňa hlúpe.

„Nie som si istý, či by to bol dobrý nápad,“ povedal úprimne.

„Ja viem,“ odvetila som potichu. Nevedela som, prečo som to povedala. Bolo mi jasné, že náš vzťah nebude trvať dlhšie než tieto dva dni, no napriek tomu si časť mňa veľmi želala, aby to tak nebolo. Na chvíľu som sa zasnívala a predstavila si, aké by bolo úžasné ostať tu po Hawkeyeho boku a tráviť s nim službu v noci či cez deň. Keď som si uvedomila, koľko srandy by sme spolu prežili a koľkokrát by ma rozosmial, išlo mi puknúť srdce.

A potom, bol tu Peter. Sľúbila som, že s ním budem, až kým sa nedostane do Tokia. Nemohla som ho nechať cestovať tam samého. Bolo to sebecké a hlúpe.

Smutne so sklonila hlavu a z očí sa mi vykotúľali slzy.

„Ale, no tak, slzavé údolie, už žiadne ďalšie slzy,“ zohol sa ku mne a podvihol mi bradu.

„Máš pravdu,“ povedala som z ničoho nič. „Musím ísť s Peterom,“ vzlykla som.

Hawkeye si ma k sebe pevne privinul a utišujúco ma hladkal po vlasoch. „Potrebuješ pomoc. Tu v tábore by si sa iba zbláznila,“ chlácholil ma.

„Máš pravdu,“ prikývla som.

„Prepáčte, pane,“ ozval sa Klinger od vchodu.

Rýchlo sme sa od seba odtiahli.

„Ó, prepáčte, pane,“ ospravedlnil sa prekvapene, „ale práve sme dostali hlásenie, že o desať minút tu máme príjem ďalších ranených,“ a odbehol.

„Toľko z našej nočnej šichty,“ vzdychol Hawkeye a vstal.

„Vždy tu máte tak rušno?“ opýtala som sa a utrela si slzy.

„Iba počas vojny,“ odvetil a vyšiel von.

Hlasno som sa rozosmiala a vybrala sa za ním. Celú noc sme sa nepohli z operačky. Niečo také som zažila aj u nás, no napriek tomu ma to vždy prekvapilo. Ešte vždy na mňa doliehala moc vojny, ktorá dokázala brať životy vojakom bez mihnutia oka.

„A ja som vám chcel dopriať trochu pokoja,“ vzdychol B.J. o šiestej nad ránom a vyzliekal si rukavice.

„Ále, my sme ho mali, len nám pri tom asistovali skalpely a sestry,“ mávol Hawkeye rukou.

S úsmevom som prikývla a vyzliekla si plášť.

„Ideš si ľahnúť?“ opýtal sa ma.

„Prečo?“ odpovedala som protiotázkou.

„No, myslel som si, že by sme si mohli ísť ľahnúť spolu,“ odvetil šibalsky a uškrnul sa.

„Tak na to zabudni, Peirce!“ zvolal major Winchester a šmaril plášť do veľkej nádoby. „Makal som celú noc, chcem sa poriadne vyspať! Žiadne špásovanie nebude!“

„Bývame v jednom stane,“ vysvetlil Hawkeye.

„Naokolo je kopa voľných stanov, Charles, môžeš sa ísť vyspať tam,“ podotkol B.J. s úsmevom. Major Winchester si nespokojne odfúkol a vyrútil sa zo stanu.

„Tak, počula si, naozaj je tu kopa voľných stanov,“ pozrel na mňa Hawkeye veľavýznamne.

„Naozaj?“ nadvihla som obočie.

„No dobre, nie, ale za pokus to stálo, ale ak by si chcela,“ žmurkol na mňa. Cítila som, ako sa červenám.

„Prepáč, Hawkeye, ale som taká unavená, že sa ani nevyzlečiem,“ vzdychla som ospravedlňujúco.

„Ja ti pomôžem,“ navrhol nonšalantne.

Vybuchla som smiechom. „Ďakujem, ale majorovi Winchesterovi by sa to určite nepáčilo.“

„A prečo nie? Určite by sa potešil,“ pokrčil plecami B.J.

„Počkať, počkať! Ja som si myslel, že hovoríme o nejakom tichom miestečku na okraji tábora,“ zamračil sa Hawkeye a pozrel na nás.

„Nehovoril si o svojej posteli?“ opýtala som sa zarazene.

„Ej, kamarát, práve si jej zlomil srdce,“ skonštatoval B.J.

„Tiché miestečko na okraji tábora? S Charlesovým chrápaním?“ pokrútil Hawkeye hlavou a vytiahol ma von.

„Obávam sa, že medzi pacientmi už nebudeš môcť spať,“ povedal pri pohľade na pooperačné.

„Viem,“ odvetila som zamyslene.

„A čo keby si prišla k nám? Moja posteľ je dosť veľká, a ak sa dobre pritúliš, nebudeš počuť ani to Charlesovo chrápanie,“ navrhol mi bez okolkov.

Šťastne som prikývla a vošla s ním do stanu. Ľahli sme si vedľa seba a takmer okamžite sme zaspali.

[ » na začiatok « ]