Poviedka:
Pridaná: 31.10.2011, 20:35:53
Čítaná: 3380×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: Muž, žena
Stručný dej: Dnes prichádzam s Halloweenskou poviedkou =). Pôvodne tu mala byť iná, no vďaka úžasnej pesničke Michaela Jacksona "Is It Scary?", ktorá ma inšpirovala, vznikla táto, ktorá sa vám, dúfam, bude páčiť =) Prajem vám krásny Halloween a ako hovorí John Cusack v Izbe 1408, "Stay scared."

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, songfic

Dnes prichádzam s Halloweenskou poviedkou =). Pôvodne tu mala byť iná, no vďaka úžasnej pesničke Michaela Jacksona "Is It Scary?", ktorá ma inšpirovala, vznikla táto, ktorá sa vám, dúfam, bude páčiť =) Prajem vám krásny Halloween a ako hovorí John Cusack v Izbe 1408, "Stay scared." =)

Ľúúúúúbim!!! =)

---------------------------------------------------------------

Dole v hale je duch

Pod posteľou sa skrýva démon

Už prechádza stenami

Schádza po schodoch

V tme počuť krik

Tlkot jeho srdca

Cítiš to vo vzduchu

Duchovia ú všade navôkol

Budem presne tým,

Čo chceš vidieť

To ty ma strašíš

Varuješ ma

Aby som ti bola

V živote cudzia

Zabávam ťa?

Alebo ťa len mätiem?

Som netvor, ktorého si si vysníval?

A ak chceš vidieť

Výstrednosti

Budem karikatúrou

Priamo pred tvojimi očami

Tak nech sa všetky naraz zhmotnia

Desí ťa to, zlatko?

Desím ťa?

Desí ťa to, zlatko?

Desí ťa to?

Vieš, že ty si ten cudzinec

Tak desí ťa to, zlatko?

Pod podlahou čosi praská

Za dverami čosi vŕzga

Kreslo sa kolíše

No nik v ňom nesedí

Okolo cítiť duchov

No nikoho nevidieť

A kašeľ a zívnutie

Kdesi, kde sa ozývajú nepokojné duše

Budem presne tým,

Čo chceš vidieť

Tak prišiel si za mnou

Aby si zočil svoje predstavy

Splnené priamo pred tvojimi očami?

Desivý duchársky pôžitok

Hlúpy podvod

A duchovia tancujúci

Vo svetle

Ale ak si prišiel, aby si videl

Pravdu či čistotu,

Tie sa skrývajú tu,

V osamelom srdci

Tak nech sa predstavenie začne

Maškaráda srdca

Je ťažobou strašiacich duší

Nie som to, čo vo mne hľadáš...

Môže srdce odhaliť dôkaz

Tak, ako zrkadlo odhalí pravdu?

Vidíš? Ty si to zlo.

Desím ťa, zlatko?

Tak desím ťa?

Už som unavená z toho, ako ma zneužívaš

Vieš, že ma tiež desíš?

Vidím, že to zlo si ty.

Desí ťa to?

- Michael Jackson, Is It Scary?

Stál tam. Pred kozubom, s pohárom whisky v ruke. Nádherný, sebavedomý, ako vždy. Popíjal a hľadel na mňa. Obzeral si ma celú, od čiernych, vlnitých vlasov, cez ruky pokojné zložené v lone, až po elegantne preložené nohy sa starodávnej, vyrezávanej stoličke.

A teraz nastal môj čas. Uprela som pohľad na hodiny stoje presne oproti mne. Už len pár sekúnd... a budem voľná. Konečne... Po desiatich rokoch väzenia v tomto obrovskom, dvojrozmernom obraze, budem voľná. Na chvíľu.

Dennodenne som tohto muža vídala, ako vybavuje obchody, zvádza ženy, popíja alkohol a debatuje s kamarátmi. A za celý ten čas, ani raz, si nenašiel čas na mňa. Nikdy sa nezaujímal, kto som, ani prečo tu som. Nechával ma uväznenú v tomto zlatom ráme, aby som sa dívala, ako si užíva chvíle slobody. No už viac nie. Viac nie.

Znova som sa pozrela na hodiny. Osem sekúnd do polnoci. Sedem... Šesť... Päť... Štyri... Tri... Dva... Jedna.

Kostolné hodiny odbili dvanásť. Mužovi sa na tvári mihol úsmev, položil na stolík prázdny pohár od whisky a sadol si gauč. Roztiahol ruky a svoju pozornosť upriamil na obraz. A ja, ja som zrazu cítila, ako sa ma zmocňovala voľnosť. Úžasná, priam božská voľnosť, ktorá mi postupne prenikala do každej jednej časti tela a dávala pocítiť aké je to byť znova, aspoň na chvíľu hmotnou. Pomaly som sa pokúsila vystrieť pred seba ruku. Opatrne som ju oprela o plátno a skúsila ju natiahnuť. Prsty mi prenikli cez jemnú tkaninu a ovanul ich čerstvý vzduch zmiešaný s cigarovým dymom a opojnou vôňou čerstvej whisky. Natešene som sa usmiala.

Natiahla som nohu. Bola stuhnutá, no už som sa neobávala, že by mi plátno zabránilo v prestupe do druhého sveta. Pomaly som zostúpila na kozub a nadšene sa obzerala okolo seba. Bolo úžasné byť znova voľná. Akoby mi patril celý svet, akoby sa všetky vône a pocity zhromaždili okolo mňa a dávali mi pocítiť, čo všetko mi bolo odoprené.

Klesla som z kozuba priamo pred muža. Ešte stále obdivoval môj portrét. Pousmiala som sa, obišla gauč a sklonila sa nad neho.

Otvorila som ústa. Nebola som si istá, či budem schopná prehovoriť, no dúfala som, že som o svoj hlas ešte neprišla.

„Každý večer na mňa hľadíš,“ šepla som chrapľavo, „obdivuješ moju krásu. A ani len netušíš, že ja viem, kto si. Že všetko, čo povieš, počujem. Že všetko, čo si myslíš, viem. A nikdy ti ani len nenapadlo zistiť, kto som. Prečo tu takto visím. No otázka znie...“ odmlčala som sa a zaklonila sa ešte nižšie, „... či to chceš vedieť,“ a natiahla som prst. Dokážem to ešte stále? Dokážem sa ho dotknúť tak, aby to cítil? Tvrdo som ho buchla do ramena. Zrazu nadskočil. Necítila som nič, ani dotyk jemnej látky jeho košele, no počula som, ako sa prekvapene strhol a pozrel za seba.

Hľadel priamo cezo mňa, no nemohol ma vidieť. Nie zatiaľ. Dúfala som, bytostne som si želala, aby bol tu, aby tu sedel celý čas, pozoroval obraz, až kým moja podoba celkom nevybledne a ja sa nestanem znova hmotnou, na jednu, jedinú minútu.

Muž sa chvíľu obzeral, vystrašene blúdil očami po obývačke, no nakoniec to vzdal. Nalial si ešte jeden pohár whisky a naraz ho vypil.

Ladne som si sadla na gauč a pritúlila sa k nemu. „Ja viem, čo robíš,“ žmurkla som naňho. „Ja viem, čoho si schopný. Tých najhorších, najohavnejších vecí. Klameš,“ pohladila som ho prstom po líci. Iba jemne, aby to nezacítil. Na hladenie bude ešte dosť času. „Kradneš. Podvádzaš. A napriek tomu,“ vzdychla som si a pritisla mu na líce jemnučký bozk, „ťa ešte stále beznádejne ľúbim,“ dokončila som chrapľavo a do očí sa mi nahrnuli slzy.

Prudko som sa postavila a utrela si ich. Už dávno som si prisahala, že nebudem plakať. Už nikdy. Ani kvôli nemu.

Muž sa postavil, nechal prázdny pohár s whisky na stolíku, vzal z operadla pohovky pokrčenú kravatu a prehodil si ju cez rameno. Ešte raz sa obzrel za seba, či tam naozaj niekto nie je a vyšiel von.

Myslel si zle. Za ním naozaj nikto nebol. To pred ním.

Zamyslene vyšiel po schodoch až do svojej spálne. Ľahol si na posteľ a hlavu si podoprel rukami. Svižne som si k nemu priľahla a položila mu ruku na hruď.

„Povedz mi, ako môžeš žiť s takým špinavým svedomím?“ opýtala som sa ho jemne. „Ako sa môžeš tváriť ako pobožný, čestný človek, keď každá sekunda tvojej existencie je taká skazená, že to ničí dokonca ja mňa?“ pokračovala som. Nebola som jeho svedomie. Na to bol príliš zlý. Bola som jeho minulosť, na ktorú nesmel zabudnúť.

„No ja už som si zvykla. Musela som, za tých desať rokov. Hoci jednu vec som nemohla zniesť. A práve tá ťa dostane. No ešte je čas... Ešte je dosť času. Pospi si. Len si pospi, drahý,“ pritisla som mu na líce bozk.

Znova sa strhol. Moja podoba silnela. A s ním aj môj hnev. A aj jeho strach. Prekvapene sa posadil na posteli a splytka dýchal. Nechty zarýval do snehobielej plachty a zmätene sa obzeral okolo seba.

Pohľad mu padol presne na miesto, kde som ležala. Nemohol vidieť nič. Bola som v podstate nehmotná. A zatiaľ aj neviditeľná. Zatiaľ.

„Čo je, drahý, vystrašila som ťa?“ opýtala som sa ľútostivo a fúkla mu do vlasov.

Rýchlo sa otočil, pričom rukou prešiel priamo cezo mňa. Mrzelo ma, že ho nemôžem cítiť. Aspoň na chvíľu. Tak ako kedysi.

„Kto je tu?“ opýtal sa vystrašene a zliezol z postele. V očiach sa mu zračila obozretnosť.

„Nikto,“ pokrčila som plecami.

Vybehol z izby. Na schodoch som počula dupot jeho nôh aj kyvot zábradlia, ako sa oň zapieral pri behu dole do kuchyne.

Spokojne som sa usalašila na svojom mieste a zavrela oči. Už tak dlho som nimi nežmurkala. Tak dlho mi už viečka neklesli a nepospala som si. No bola to cena, ktorú som musela zaplatiť, ak som ho chcela vidieť. Ak som sa chcela vrátiť.

Okolo mňa sa rozliehal božský pokoj, na nebi svietili hviezdy a dole z kuchyne ku mne doliehali tlmené zvuky prípravy akéhosi čaju na upokojenie. Vždy si ho robil, keď bol rozrušený. A naposledy sa niečo také stalo pred troma rokmi. Vtedy prišiel do obývačky a hľadel na môj obraz, až kým sa prvé lúče slnka neukázali na obzore. Potom sa mu konečne podarilo zaspať. Bola to jedna z najzábavnejších nocí môjho života. A jedna z najhorších.

Chcela by som si aspoň na chvíľku pospať. Len na chvíľočku, na pár minút. Ponorila som sa do sladkej tmy a zabudla na všetko... Až kým hodiny v izbe neodbili jednu hodinu. Vtedy som sa strhla z tvrdého, nadprirodzeného, pokojného spánku a zišla som dole.

Nemýlila som sa. Sedel na pohovke, pil čaj a neodtrhol oči od môjho portrétu. Takmer ani nežmurkal.

„Aspoň vieš, aké to je,“ podotkla som posmešne a oprela sa o operadlo.

„Páči sa ti?“ opýtala som sa. „Je krásny, však? Ani len netušíš, prečo je ešte stále tu. No nechceš ho dať preč. Čo ti pripomína?“ hovorila som, ľahla si a hlavu som si položila na jeho stehno. „Koho?“ pinkla som mu ukazovákom do nosa. Opäť nadskočil a zdesene sa obzrel.

„Prepáč mi to, to som naozaj nechcela,“ zamumlala som ospravedlňujúco a rozhodila som rukami.

„Neboj sa, môj čas ešte len príde,“ šepla som. „Len sa pozeraj na obraz. Len sa pozeraj,“ pobádala som ho a uprela som oči na svoju podobizeň.

Bola bledšia. No mňa ešte stále nebolo vidno. Namiesto toho bol môj dotyk čím ďalej, tým silnejší. A o chvíľu to bude rovnako aj s mojím hlasom. Až ako posledná príde moja podoba.

Konečne sa upokojil a pohodlne sa oprel do pohovky. Trochu nervózne popíjal čaj a hľadel na portrét. Minúty plynuli. Desať minút. Dvadsať. Dvadsaťpäť. Tridsať. Tridsaťpäť.

Pozrela som sa na svoju ruku. Natiahla som ju do výšky, priamo oproti oknu, aby bola za ňou len čierno čierna tma. Chvíľu som na ňu skúmavo hľadela a napokon som konečne zbadala jej smrteľne bielu siluetu, ako svieti na čiernom pozadí. Šťastne som sa usmiala a nahlas si vzdychla. Môj hlas sa rozľahol prázdnym domom a od hrubých stien doľahol späť k nám. Mužovi vypadla lyžička z ruky a zdesene sa postavil. Obzeral sa okolo seba, akoby bol slepý, rozháňal sa rukami a nakoniec zakričal: „Ktokoľvek si, mňa nedostaneš!“

Chvíľu bolo ticho. Potom som sa postavila na špičky, naklonila sa k jeho uchu a sladko šepla: „Ty vieš, kto som.“

Otočil sa mojím smerom. Ešte ma nemohol vidieť. A ešte to aj bude chvíľu trvať, kým ma uvidí. No počuť ma mohol jasnejšie, než kikiríkanie kohúta za východu slnka.

V očiach sa mu zračilo smrteľné zdesenie, sebavedomie, také príznačné pre jeho pohľad plný zvodnosti a šarmu, sa vytratilo a nahradil ho neznesiteľný strach, ktorý by každého vydesil až do špiku kostí. Okrem mňa.

„Kto si?“ zahabkal pretrasene a hľadel presne na miesto, kde som stála. „Čo odo mňa chceš?“

„Ty presne vieš, kto som,“ zopakovala som sladko a pohladila ho po líci. „A aj to, čo od teba chcem.“

Muž zreval, nadskočil a šálka mu vypadla z ruky. S hrkotom dopadla na semišový koberec a kvapôčky čaju sa pomaly vpíjali do jeho jemných chĺpkov.

Ešte raz sa obzrel za seba a vyletel z obývačky priamo hore schodmi, do spálne. Nahlas som sa zasmiala a pokojne sa vybrala za ním. Ja mám čas. Mám všetok čas na svete. Až do tretej.

Pomaličky som vyšla po schodoch a prstami som hladila lesklé drevené zábradlie. Dvere do spálne boli zatvorené. No nebudem sa obťažovať ich otváraním. Zhlboka som sa nadýchla a prekročila hrubú stenu. Moje telo ňou prekĺzlo jednoduchšie ako nôž cez roztopené maslo.

Uprela som pohľad von oknom. Hviezdnaté nebo sa pomaly zaťahovalo. Mraky zahaľovali jasné hviezdy a objímali dom vo svojej záhadnej temnote.

Muž sedel na rohu postele, objímal si kolená a vystrašene hľadel priamo pred seba. Neodvážil sa ani žmurknúť, len si žmolil ruky a nervózne si hrýzol do pery.

„To nie je možné,“ snažil sa presvedčiť samého seba a celý sa triasol. „To nie je možné... To nie je možné.“

Ladne som k nemu pritancovala a prisadla si vedľa. Prstami som mu vykráčala až ku kolenám a s úsmevom som sa opýtala: „Desí ťa to?“

Náhle sa strhol, kopol doprázdna a zošmykol sa na zem. Spokojne som pozorovala, ako sa rýchlo postavil a zmätene hľadel na posteľ. „Čo chceš?!“ zreval.

„Ty vieš, čo chcem,“ odvetila som po tretíkrát.

Prikryl si ústa rukou, neveriacky pokrútil hlavou a ustúpil pár krokov dozadu. Narazil do nočného stolíka. Váza s umelou ružou sa nebezpečne zakymácala a hlasno sa kývala na drevenom povrchu.

Ozlomkrky sa rozbehol k dverám. Prudko nimi trhol až zavŕzgali, a zmizol v tme chodby.

Prerývane som si vzdychla a klesla som na posteľ. Ešte hodina. A potom sa s ním budem môcť pozhovárať. Z očí do očí.

Z oka sa mi vykotúľala slza. Priesvitnou rukou som si ju zotrela. Nemienila som svoju prísahu porušiť.

A znova bol v obývačke. Vedela som to. Bolo to jeho útočisko. Myslel si, že tam je v bezpečí pred svojím svedomím. A práve tam ho najviac pozorovalo. Noc čo noc. Sponad kozuba. Pred svojím svedomím neutečie. Nie dnes v noci.

Opatrne som vošla do dverí. Prechádzal sa po izbe, chvejúcou sa rukou si prehrabával vlasy a pil whisky z pohára. Hľadel na môj portrét, akoby ho chcel prebodnúť desiatimi nožmi naraz a vôbec si nevšimol, že moja podoba postupne bledne a zhmotňuje sa do mňa.

„Desí ťa to?“ zopakovala som otázku. Zastal, obozretne sa vystrel a prižmúril oči. Hruď sa mu prudko zdvíhala a klesala. Gombíky na košeli mal rozopnuté do polovice a po krku mu stekala kvapka potu. Tichučko som sa k nemu priblížila a zotrela mu ju. Opäť sa strhol.

„Neodpovedal si mi. Desím ťa?“ opýtala som sa s úsmevom.

Vystrašene ustúpil až k stene a tvrdo do nej narazil.

„Vieš, kto som, však?“ pokračovala som a zovrela fúkla som mu do vlasov.

„Viem,“ zachripel a zadíval sa mi priamo do očí.

Zasmiala som sa a postavila sa priamo pred neho. „Povedz mi, zabávam ťa?“ šepla som jemne. „Alebo ťa len mätiem?“ navrhla som alternatívu a otočila sa mu chrbtom. „Pretože toto nie je len trik. A ty to vieš. Tvoja myseľ sa s tebou nezahráva. To ja. Nie sú to len výčitky tvojho svedomia. Som to ja. Celý život si ma zneužíval. A vieš čo?" preglgla som a úkosom pozrela cez rameno, "ty ma desíš tiež."

Pomaly som kráčala k obrazu. Moje vlasy pomaly bledli, červené pery sa stávali ružovými. Siluety mojich rúk sa strácali a dlhé krvavočervené šaty mizli v ničote zlatého rámu. Moja skutočná podoba sa zhmotňovala do mňa. Moja vystretá ruka jasne ukazovala na môj portrét, moje uhľovočierne vlasy voľne padali na moje odhalené plecia. A môj muž si začínal uvedomovať, že jeho myseľ je v poriadku. Že som to ja, kto ho trápi. Znova.

Mlčky som stála obrátená mu chrbtom. Nenávistne som vstrebávala samú seba, pociťovala, ako sa bunky môjho tela oddeľujú od popraskanej farby na plátne a skladajú sa do mojej skutočnej podoby a čakala, kým budem viditeľná natoľko, aby ma dokázal poriadne uchopiť.

Hodiny odbili trištvrte na tri. Posledné kúsky temperu zmizli na zlatozelenom pozadí a posledný prameň mojich vlasov mi klesol do očí. Potom som sa otočila a zadívala som sa mu priamo do očí. Vedela som, že ma pozoroval po celý čas. Cítila som na sebe jeho prenikavý, pálčivý pohľad, ktorý som na ňom tak milovala. A napriek tomu ho moja podoba šokovala. Zreničky sa mu rozšírili, prázdny pohár mu vypadol z ruky a s buchotom dopadol na drevenú dlážku. Tisíce malých črepín sa roztrieštili okolo našich nôh a zanechali sa sebou len ohlušujúce ticho, ktoré sa rozľahlo celým domom.

Zhlboka som sa nadýchla a natiahla k nemu ruku. „Som netvorom, ktorého si si vysníval?“ opýtala som sa chvejúcim sa hlasom a dotkla sa jeho hrude. Prerývane sa nadýchol, no neodtiahol sa. „Budem presne tým, čo chceš vidieť,“ nadvihla som obočie.

„Každý večer sem chodíš a hľadíš na mňa. Popíjaš, obchoduješ, zvádzaš, no nikdy, ani jeden večer sa nezabudneš pozrieť sa na mňa. Viem, že som tvoja fantázia. Viem, že o mne snívaš. Ešte stále,“ šepla som a ustúpila o krok.

Neodtrhol sa odo mňa. Nasledoval ma okolo gauča, pred stolík, až kým som sa nesklonila a nesotila ho na pohovku. Stiahla som vedľa neho a spomedzi matracov som vytiahla kuchynský nôž. Za celých desať rokov mu ani raz nenapadlo dať tento gauč vyčistiť. Ani raz mu nenapadlo zistiť, ako som sa proti nemu chcela brániť. Pomaly som priložila nôž k jeho hladkému krku. Myklo ním, no ostal sedieť na mieste a prestrašene na mňa pozeral. V očiach sa mu nezračila tá láska, ani tá vášeň, ktoré som uňho tak dlho poznala. Zmizli jediným úderom kostolných hodín pred desiatimi rokmi. Teraz na mňa hľadel s odporom. A so strachom. A strašnými, desivými výčitkami svedomia.

Pred očami sa mi mihali všetky obrazy, ktoré nás priviedli až sem. Hlasná streľba dole v pivnici. Môj vystrašený beh dole schodmi. Mŕtvola malého chlapca na studenej zemi. A môj manžel s pištoľou v ruke a neznesiteľne chladným pohľadom. A potom jeho výhražné slová: „Neopováž sa to nikomu povedať.“ A jeho odchod do domu, akoby sa nič nestalo.

Obrazy sa zmenili. V ušiach mi hučala naša hádka, krik po celom dome. „Musíš sa priznať! To dieťa malo rodičov! Určite ho teraz hľadajú a sú strachom bez seba, že je nezvestné!“

„Tak ich nechajme nádejať sa, že ešte žije!“

„Ty si blázon! Musíš sa priznať!“

„Ja nemusím nič! To telo je už dávno preč, o všetko je postarané. Nik nebude ani len tušiť, že tu ten chlapec vôbec bol.“

„Musíš sa priznať! Musíš sa priznať, inak ťa udám ja!“

„To by si urobila?“

„Áno!“

A potom úder. Neznesiteľne silný úder do sánky, ktorý ma hodil na zem. Vstala som a sklamane som sa vybrala ku schodom.

„Vráť sa!“

„Nezastavíš ma!“

A potom tvrdý dotyk jeho jemných rúk, moja strata rovnováhy a pád dole klzskými schodmi, priamo na dáždnik stojaci pri vešiaku s kabátmi. A bolesť. Neznesiteľná bolesť v hrudi. A tma.

Nenávistne som mu pritlačila nôž na tepnu.

„Prišla si ma zabiť?“ opýtal sa trasúcim sa hlasom a sťažka preglgol.

Zasmiala som sa a na krku som mu spravila tenkú krvavú ranku. „Nie,“ odvetila som. „Chcem jedinú vec. Aby si sa mi ospravedlnil." Zreničky sa mu prekvapene rozšírili a z hrdla sa mu vydral tichý výdych.

"Nie preto, že sa bojíš,“ šepla som a sklonila sa k nemu, „ale preto, že to úprimne ľutuješ,“ vyslovila som dôvod svojho návratu a trpezlivo som čakala. Zohla som sa až k jeho tvári a prebodla ho svojimi očami. Tvárou sa mu mihol kŕč. Prerývane sa nadýchol.

„Je mi to ľúto.“

Zadosťučinene som sa pousmiala a odtiahla nôž. Mlčky sme na seba hľadeli. Jeho pohľad bol tvrdý a cudzí, akoby ma ani nepoznal. A môj takisto.

Kostolné hodiny odbili tretiu hodinu nočnú. Bunky môjho tela začali blednúť. Cítila som, ako ma maľba ťahá naspäť do seba. Moje vlasy sa rozplývali. Šaty bledli. Ruky mizli. A zhmotňovali sa do môjho portrétu. Tuho som zavrela oči a ustúpila o krok. Voľne som pustila krvavý nôž. S buchotom dopadol na špinavý koberec. Zhlboka som sa nadýchla a ponorila sa do čiernej tmy. Izba okolo mňa sa vytratila.

„Vidíš? To zlo si ty,“ šepla som do prázdna a zmizla.

V obývačke ostalo ticho. Oheň v kozube hlasno pukotal. Črepiny mlčky ležali na drevenej podlahe. Fľak na koberci sa pomaly strácal v tme. Nad kozubom visel veľký portrét mladej ženy v krvavočervených šatách s uhľovočiernymi vlasmi a prenikavým pohľadom. A na pohovke sedel príťažlivý tmavovlasý muž so žiariacimi očami a blúdil očami po siluete ženy z maľby.

[ » na začiatok « ]