Kapitola:
Pridaná: 19.8.2011, 16:16:27
Čítaná: 3309×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evans, James Potter

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » ...zajtra ma budeš milovať

Študenti, ktorí odchádzali na zimné prázdniny domov sa zhromaždili vo vstupnej hale. Kufre sa povaľovali po zemi a zväčša len zavadzali pod nohami, kým sa študenti lúčili so svojimi spolužiakmi, no niektoré poslúžili aspoň ako sedačky pre tých, ktorým sa nechcelo alebo nedarilo stáť na nohách.

Severus stál nad svojou červenovlasou priateľkou a s prekríženými rukami jej dohováral.

„Sľúbila si mi, že zostaneme cez Vianoce spolu. Nechoď preč.“

„Už som ti to vysvetľovala, Sev,“ povedala Lily sediaca na svojom kufri. „Nechcem sa s Petuniou hádať a dúfam, že ak prídem na Vianoce, uzmierime sa. Budúce Vianoce strávime spolu. Neboj sa, určite si to tu užiješ aj bezo mňa. V Rokforte je predsa vždy úžasne.“

„Tak prečo odchádzaš? S Petuniou budeš predsa celé leto. Ak sa chce hrať na urazenú, nech sa hrá, je to jej problém.“

„Trápi ma, čo sme jej urobili,“ vysvetľovala Lily trpezlivo. „Keď sa vrátim, porozprávaš mi aké to tu bolo. A poriadne si všetko všímaj, pretože budem chcieť podrobnosti, jasné?“

Hoci Lily sa zasmiala, Severus neukázal najmenší náznak radosti z blížiacich sa Vianoc.

„Mali to byť najkrajšie Vianoce môjho života. Chcel som byť s tebou,“ priznal. „Lily, ja ťa prosím, zostaň so mnou. Napíš Petunii, že chceš vidieť aké sú Vianoce v Rokforte a zostaň.“

Do ich rozhovoru sa znenazdajky pridala ďalšia osoba. James Potter stál hneď za Severusovým chrbtom a hoci sa doteraz rozprával so svojou bandou priateľov, zrazu sa otočil k nim a s úškrnom pozrel na Lily. „Evansová, musím uznať, že Ufňukanec hovorí prvý raz v živote rozumne. Zostaň tu. Nikto ťa domov nevyháňa. A navyše, vo vlaku sa budeš len nudiť.“

Lily vstala. Nechcela byť tak nízko, keď sa rozprávala s Potterom. Čo mu zase prekáža? Celý rok sa len vysmieva jej a hlavne Severusovi. Už ju vôbec nebavili jeho hlúpe poznámky.

„Ja ti vo vlaku nebudem prekážať,“ uisťovala ho. „Ani nesnívaj o tom, že zablúdim do vášho kupé.“

„To dúfam. Ja sa totiž chcem túto cestu zabávať,“ uškrnul sa.

„James, ak chcete odísť, mali by ste chytiť koč,“ upozornil Remus, keďže sa vstupná hala začala akosi rýchlo vyprázdňovať a koče sa spred hlavnej brány pomaly spúšťali dolu k Rokvilu.

„Tak sa tu majte,“ rozlúčil sa James s priateľmi.

„Pekné Vianoce, Severus. A nehnevaj sa,“ pousmiala sa Lily, tuho ho objala a zamierila ku koču bez záprahu. Na svoju veľkú smolu však dorazila v tej istej chvíli ako James a pri pokuse otvoriť si dvierka sa ich ruky zrazili. „Dámy majú prednosť. Pusti ma a počkaj si na ďalší koč.“

„Ani mi nenapadne,“ odvetil tvrdohlavo, no kým sa škriepili o miesto v koči, ostatní študenti ponapĺňali koče za nimi.

„Tak nasadajte, alebo vám treba pozvánku?“ vyrušil ich zo stupňujúcej sa hádky ryšavý siedmak a odsunul ich od koča, aby galantne otvoril dvierka svojej rovnako ryšavej priateľke. S chichotom nastúpili dnu a keďže Lily s Jamesom už akosi nemali na výber, sadli si k nim zazerajúc na seba ako dvaja vrahovia.

Tí dvaja v opačnom rohu koča sa bozkávali a smiali ako spochabení a Lily prebleslo hlavou, že by sa nikdy takto verejne nebozkávala so svojím chlapcom. A, samozrejme, hneď začala spriadať plány ako bude jej budúci vyzerať. Určite nebude mať čierne vlasy. Nikdy sa jej nepáčili čiernovlasí chalani. Okrem Severusa. Severus je iný. A nebude mať okuliare. Ešte to by jej chýbalo, aby chodila s nejakým okuliarnatým... a bude mať modré oči. Miluje modré oči. Sú také bábätkovské a úprimné!

Bohužiaľ, však v tejto chvíli musela hľadieť na toho hrozného Pottera a počúvať pri tom nechutné mľaskavé zvuky bozkávajúcej sa dvojice.

„Prečo ideš domov?“ spýtala sa v nádeji, že si bude menej všímať cmudlikanie, ktoré jej absolútne nezapadalo do situácie.

James skrivil tvár. „Aby som bol cez Vianoce doma, predsa.“

Do Lily vstúpil hnev. Nemôže jej odpovedať normálne? Čo ho zase žerie? Ona sa snaží nadviazať slušný rozhovor!

„Ja idem kvôli sestre. Máš vôbec nejakých súrodencov?“ spýtala sa stále sa snažiac byť milá.

„Nie,“ odvetil pozerajúc z okna koča na približujúce sa vlakové nádražie.

„A čo sa chystáš cez prázdniny robiť?“

„Nič,“ odvetil tváriac sa akoby to bolo úplne logické. „Máme predsa prázdniny, čo by si chcela robiť, Evansová?“

Hoci sa s ňou rozprával stále podráždene, bola spokojná sama so sebou, že z neho dostala dlhšiu odpoveď a dokonca reagoval aj otázkou!

„Predsa budem pomáhať rodičom. A musíme dorobiť tú esej pre Binnsa. Zaberie nám to veľa času,“ vysvetľovala.

Koč zastal a James vytrielil ako horúca strela. Nevedel vydržať v jednom koči s tou osobou. Zdalo sa mu, že je stále rovnako otravná a panovačná ako vždy, hoci mnohí jeho spolužiaci tvrdili, že je to najmilšia, najzábavnejšia a najpríjemnejšia spoločníčka na rozhovor. Jednoducho je nevedel „prísť na chuť“ a nemal náladu na to, aby sa s ňou dohadoval o hlúpych domácich úlohách. Mal prázdniny a chcel si ich užiť tak rýchlo, že úplne zabudol na svoju veľkú čiernu sovu, ktorú položil na dno koča, aby mu pri ceste nezavadzala. Vbehol do vlaku a Lilino volanie, aby ju čakal, úplne ignoroval.

„A čo mám s tým vtákom robiť?!“ zlostila sa Lily držiac klietku v drobnej ruke. Netušila, kam sa James zamotal, kde nastúpil do vlaku, a v ktorom vagóne ho hľadať.

Ryšavé dievča, ktoré vystúpilo hneď za ňou sa na ňu usmialo. „Musíš ho nájsť, maličká, inak sa budeš starať o jeho sovu celé prázdniny a to by si asi nechcela.“

„Poďme, Molly, musíme si nájsť prázdne kupé,“ napomenul ju jej chlapec a rýchlo vyrazili vpred, aby sa o chvíľku stratili vo dverách šarlátovo červeného vagóna.

Lily ich pomaly nasledovala. Nástupište a chodby vlaku sa hemžili študentmi a tak usúdila, že bude rozumnejšie počkať, kým vlak vyrazí zo stanice, pretože v tejto tlačenici by Jamesa hľadala zrejme veľmi dlho. Predierala sa davom dopredu, kým našla prázdne kupé, sadla si k oknu a sovu si položila na kolená. Študenti na chodbe sa pomaly strácali. Hlasy postupne tíchli, až ich napokon prehlušil zvuk píšťalky a Rokfortský expres sa pohol k Londýnu.

„Už ideme,“ prihovorila sa Lily sove a pretisla si prst cez mrežu klietky, aby ju mohla pohladiť po hebkom perí. „Neviem ako sa voláš, sovička, ale veľmi sa mi páčiš. Ako to môžeš vydržať s tým nafúkaným Potterom, hm?“

Zasmiala sa, keď sova potriasla hlavou a schúlila sa medzi krídla, akoby jej bolo zima. „Ja viem, musí to byť strašené. A navyše ťa tak nemožne zabudol... Najradšej by som si ťa nechala, ale Potter by si ťa aj tak našiel, vieš? Musím ťa vrátiť.“

Ešte chvíľu ju hladila, potom s ťažkým srdcom vstala a začala hľadať Jamesa. Vždy chcela vlastnú sovu, ale rodičia jej odmietli nejakú kúpiť, pretože Petunia vrieskala ako šialená, keď jej raz sova nedopatrením vletela do izby a odvtedy vyhlasovala, že má z vtákov panický strach.

Prechádzala vagónmi stále dozadu, až ku konci vlaku, no James akoby sa pod zem prepadol. Nezazrela ho ani v jednom z kupé a tak sa napoly nahnevaná sama na seba, že sa znepokojuje pre cudziu sovu, pričom majiteľovi je úplne ukradnutá a napoly nahnevaná na Pottera, že sa pred ňou skrýva, keď od neho nechce nič iné, ako vrátiť mu jeho domáce zvieratko, vrátila na svoje miesto. Predsavzala si, že sovičku nepustí z ruky, kým si po ňu James nepríde a keďže sa zdalo, že jemu to žily netrhá, Lily sa aspoň mala s kým celú cestu zabávať. Až keď vošli do Londýnskej stanice a ona mala na kolenách stále krásne vyrezávanú klietku s húkajúcou sovou, pochopila, že ju musí odovzdať sama. Vyšla na nástupište a rozhliadla sa okolo. V dave študentov a ich rodiny však nemala ani najmenšiu šancu ho spozorovať.

„Lily! Lily! Tu sme!“ zamávala na ňu mama a obaja rodičia sa jej náhlili oproti.

„Čo to máš v rukách?“ zháčil sa pán Evans, keď chcel dcéru na privítanie objať, ale zistil, že mu v tom bráni klietka so sovou. „Ty si si kúpila sovu?“

„Nie, zabudol si ju jeden spolužiak,“ vysvetľovala rýchlo. „Musím ho nájsť!“

A tak, po Liliných podrobných inštrukciách, sa začali všetci traja rozhliadať po Jamesovi a dúfali, že ho nájdu skôr, ako aj s rodičmi zmizne zo stanice. Až keď sa nástupište začalo pomaly vyprázdňovať a im sa odkryl výhľad na všetky strany, pani Evansová ukázala k jednému vzdialenému výklenku. „Nie je tamto on?“

„Áno,“ potešila sa Lily a okamžite zamierila tým smerom. Kým však podišla až celkom k nemu a nahnevane mu vrazila klietku do rúk, stihla si uvedomiť, ako zmätene a zúfalo vyzerá sám uprostred davu. Malý kostnatý chlapec s veľkými okuliarmi a strapatými vlasmi, s obrovským rokfortským kufrom a veľkou hnedou sovou sediacou na jeho pleci. Moment, ako prišiel k ďalšej sove?

„Potter, toto je tvoje?“ spýtala sa a otrčila mu klietku pod nos.

„Hej,“ odvetil bez väčšieho vzrušenia a pokynul jej, aby položila klietku na kufor. „Kde si ju zvala?“

„Zabudol si ju v koči,“ prebodla ho vyčítavým pohľadom. „Kde máš rodičov?“

James spozoroval pána a pani Evansovcov, ako sa náhlia za svojou dcérou a uškrnul sa, akoby ho takéto správanie pobavilo. „Radšej choď, Evansová.“

„Kde máš rodičov, chlapče?“ pohotovo sa spýtal pán Potter, keď ich dobehli.

Tentoraz sa James nesprával arogantne a povýšenecky. „Domov pôjdem sám,“ odvetil trochu vyhýbavo sa začal si chystať veci na odchod. Sova na jeho pleci prenikavo zahúkala a keď sa sklonil ku kufru, mala čo robiť, aby sa neprekotila na zem.

„Tak kde sú? Nechajú ťa cestovať samého s dvoma sovami?“ pochybovačne sa uisťovala pani Evansová o jeho tvrdení. „Potrebuješ pomôcť?“

James razantne pokrútil hlavou. „Nie, oni sa len trochu zdržali, ale mamka mi písala, že prídu o dva dni...“

„Dva dni?“ zopakovala Lily.

„A máš kam ísť na tú dobu?“ zapojil sa pán Evans a nevšímajúc si Lilin protestný postoj, netušene pokračoval. „Ak nie, musíš ísť k nám. Naša dcéra, Petunia, Lilina sestra... šla na prázdniny k tete na sever. Máme voľnú izbu a...“

„Nemôžeš predsa nocovať na stanici,“ pridala sa pani Evansová a vzala mu z ruky klietku, akoby už bolo o všetkom rozhodnuté. „Musíš niekam na tie dva dni ísť, chlapče! A Lily sa určite poteší, že bude mať spoločnosť, však, Lils? Vidíš, ako sa usmieva?“

Nech sa James pozrel na Lilin „úsmev“ z akejkoľvek strany, nedokázal sám seba presvedčiť, že sa jeho nečakanej návšteve teší.

„Tak poďme,“ zavelil pán Evans a otcovsky potľapkal Jamesa po pleci. „Napíšeš rodičom, kde ťa nájdu, aby sa nestrachovali. U nás ti nič nebude chýbať.“

Spoločne vyšli zo stanice a kým Lily trochu ostýchavo rozprávala o Rokforte to, čo nestihla, alebo zabudla napísať do listov, Jamesa chytala zvyčajná zvedavosť.

„Kde vlastne bývate?“ pýtal sa pána Evansa, ktorý mu okamžite udal presnú adresu. „A ako sa tam dostaneme? Máte zapojený kozub do hop-šup práškovej siete?“

Pán Evans sa zasmial. „Do akej siete? Ideme autom, ako každý normálny človek!“

„Autom?!“ jeho oči zažiarili nadšením. „Skutočným muklovským autom? Takým, ako bývajú na obrázkoch v muklovských časopisoch? Takým, ako mal otec Martina Miggsa - z tej knihy?“

„Netuším, kto je Martin Miggs,“ čudoval sa pán Evans jeho nadšeniu. „Ale máme len úplne obyčajné auto. Vy vôbec nepoužívate autá?“

James zavrtel hlavou a zrazu sa našiel na čele skupinky ako netrpezlivo mieri na parkovisko k nalešteným kovovým tátošom. „Ešte nikdy som nešiel autom! Môžem sedieť vpredu, pán Evans?“

„Oho! Tak to nie, chlapče, nemáš na to ani vek, ani výšku! A navyše vpredu vždy sedáva moja manželka, takže sa pekne odpraceš dozadu,“ nakázal prísne, len svetielka v jeho očiach prezrádzali, že ho teší Jamesovo nadšenie. Pristúpili k rodinnému modrému autu, natlačili tašky do kufra a keď konečne sedeli v aute, James nešetril svojou oduševnenosťou. Zozadu nakúkal na miesto vodiča, úplne prisatý k sedačke vodiča.

„Toto by mal vidieť Sirius!“ opakoval neustále na každý pohyb pána Evansa pri riadení. „A auto vraj môže ísť rýchlejšie ako Ometlo 150! Je to pravda? Môže ísť rýchlejšie?“

„Ako rýchlo môže ísť Ometlo?“ usmial sa pán Evans.

„Sedemdesiatkou. Z nuly na sedemdesiat za desať sekúnd!“ vyhŕkol bez zaváhania.

Pán Evans poklepkal hrubým prstom po tachometri. „Sleduj ručičku,“ vyzval ho a šliapol na plyn. Jamesovo ohromené „Waw! Toto musím napísať Siriusovi!“ všetkým prezradilo, že auto je rýchlejšie, než jeho metla.

„Sirius je tvoj kamarát?“ pustila sa s ním do reči pani Evansová.

„Hej,“ pritakal. „Tomuto nebude veriť ani tatko.“

„Čo robia tvoji rodičia, James?“ vyzvedala ďalej.

Chvíľku trvalo, kým si uvedomil, že pani Evansová sa stále rozpráva s ním a celé auto čaká na jeho odpoveď. „Niečo pre ministerstvo.“

„Uhm,“ uznanlivo zahmkal pán Evans, ktorý si vždy zakladal na dobrých stykoch s vysokopostavenými ľuďmi. Zahniezdil sa na sedadle a skúmavo mrkol na Jamesa v spätnom zrkadle. „Myslíš to vaše ministerstvo? Ministerstvo mágie?“

„Hej,“ odvetil bez hlbšieho záujmu.

„Robia niečo dôležité?“

„Hej,“ opäť krátko odpovedal James.

„A vieš čo konkrétne robia?“ bez obalu sa spýtal pán Evans.

„Nie, ale musí to byť niečo dôležité, lebo otec o tom nemôže so mnou hovoriť!“

Pán Evans sa spokojne zasmial.

Čoskoro zišli z diaľnice na bočnú cestu a po pár kilometroch zastali pri celkom novom bezposchodovom dome. Kým James s pánom Evansom vykladali z auta kufre, pani Evansová zavolala Lily dnu.

„Čo sa deje, zlatko? Si nejaká tichá,“ spýtala sa ustarostene, hoci tušila, prečo jej dcéra v aute takmer neprehovorila pol slova.

„Nechcem ho tu,“ povedala vážne a rozhodne.

Pani Evansová ju pohladila po vlasoch. „Je to tvoj spolužiak a ocitol sa v núdzi. Nemôžeme ho len tak poslať preč. Hovoril, že je to len na dva dni. Na Vianoce bude doma.“

Lily si zhodila zimný kabát, zavesila ho vedľa dverí a prekrížila si ruky na hrudi. „Tak mi ešte povedz kde bude tie dva dni spať, keď nemáme hosťovskú izbu.“

„Nech ti ani nenapadne rozkladať mu gauč, Lily! Je to veľmi milý chlapec a sú Vianoce. Napokon, prečo by som kvôli tomu presúvala celú obývačku, keď je prázdna Tunina posteľ?“

Lily vykrivila ústa. „Ja ho vo svojej izbe nechcem! On je...“

Mama sa nad ňou sklonila, chytila jej bradu medzi prsty a prinútila ju, aby sa jej pozerala do očí. „Ublížil ti nejako?“

„Nie,“ zafňukala Lily. „Mne nie, ale... Je odporný k Severusovi a ja sa teraz cítim... akoby som Seva zradila!“

„Severus sa predsa nemusí nič dozvedieť,“ upokojovala ju s úsmevom. „Uvidíš, že nakoniec budeš mať dobrý pocit z toho, že sme mu pomohli.“

Lily zanovito pokrútila hlavou.

„A možno sa aj spriatelíte!“ doplnila jej mama rýchlo, pretože tí dvaja sa už blížili ku dverám s plnými rukami. „Bude nám dobre, uvidíš.“

V ten deň sa Jamesovi poctivo vyhýbala, no tých pár ráz, čo ho stretla, keďže v tak malom dome nebolo veľa miest, kam sa dalo zašiť, sa James veľmi dobre bavil. Raz ho pristihla ako sa zabáva na mikrovlnke, inokedy videla ako skúma zo všetkých strán televízor alebo šťuká s vypínačom svetla v obývačke a dookola opakuje „Lumos! Nox! Lumos! Nox!“.

„Prečo Petunia odišla?“ spýtala sa otca, aby nemusela počúvať tie dve otravné slová, ktoré sa jej zarezávali do mozgu. „Vedela predsa, že prídem.“

Pán Evans pokrčil plecia a začal sa smiať na Jamesovi, ktorého práve prestal vypínač zaujímať a teraz sa opatrne približoval k osviežovaču vzduchu. „Asi práve preto, Lily, vieš ako na teba žiarli.“

„Ale veď som jej písala, že sa na ňu teším a mama mi odpísala, že aj ona na mňa!“ neuspokojila sa s otcovým vysvetlením. „Neverím, že odišla aby sa so mnou nemusela stretnúť! To by Tuni nikdy neurobila! Nikdy!“

James odložil osviežovač na miesto. „Tak potom asi odišla kvôli tvojej sove,“ zapojil sa do rozhovoru s miernou iróniou.

„Oh, buď ticho, Potter!“ zavrčala, prekrížila si ruky na hrudi a zavrela sa s mamou do kuchyne, kde sa piekli lákavo voňavé vianočné koláče.

„Dievčatá sú trochu pohádané,“ informoval pán Evans Jamesa skleslo. Potom náhle ožil. „A videl si už telefón?“

Keď padla noc a Lily sa už hodinu predtým, než prišiel do izby James prehadzovala v posteli bez úspechu v snahe oslobodzujúco zaspať, zdala sa jej jeho prítomnosť ešte otravnejšia.

„Nespíš?“ spýtal sa. Zdalo sa jej, že sa na nej dobre baví.

„Ale áno, spím,“ odvrkla a otočila sa tvárou k stene. „Nechcem sa s tebou rozprávať.“

„To je dobre, lebo ani ja s tebou,“ zasmial sa a vhupol pod perinu. Svetlá pouličných lámp celkom slušne osvetľovali časť izby. James sa rozhliadol. Lily mu zakázala zdržiavať sa v jej izbe. Nemohla si väčšmi získať jeho pozornosť. Na skrini viselo zopár plagátov.

„Kto je Elvis Presley?“ spýtal sa, no úškľabok si nemohol odpustiť.

„Spevák,“ odsekla.

„A Alain Delon?“ pokračoval v domŕzaní.

„Buď ticho! Čo ťa do toho,“ osopila sa naňho.

„Len sa pýtam,“ upokojoval ju spokojne. „Obaja vyzerajú ako riadni blbci.“

„Nie sú to blbci,“ zastala sa ich a už to v nej začínalo vrieť. Akým právom sa jej stará do života? Nie je to jeho vec!

„Prečo nie? Lebo sa ti páčia? Lacný úsmev a drahý účes... Dosť otrepané. Čakal som, že budeš náročnejšia,“ priznal.

„Sú to Tunine plagáty, dobre?! Zavri si ústa a nechaj ma na pokoji,“ požiadala ho.

James na jej prekvapenie zmĺkol, no jeho slová jej stále dookola hučali v ušiach. Takmer celú noc prebdela mysliac na to, ako tohto chalana neznáša. Severus by jej nikdy nič podobné nepovedal. Severus ju mal rád takú, aká je.

Nasledujúce ráno, skôr, než otvorila oči a pozrela na sestrinu posteľ, ju obliala horúca vlna nádeje. Možno sa jej to celé len snívalo. Čo by robil Potter v jej izbe, navyše v Tuninej posteli? Bláznivá nočná mora! Hlúpe nápady rozospatej mysle!

Pootvorila oči. Do žalúdka akoby jej niekto nasypal ľad. Bol tu, rozvalený na posteli ako doma, pokojne spal. Všimla si, že bez okuliarov vyzerá ako veľké bábätko, ale okamžite tú myšlienku zavrhla ako niečo neslušné. Je to Potter, odporný namyslený Potter!

Vzala si veci, aby sa mohla pokojne prezliecť v kúpeľni a pripliechtila sa do kuchyne, aby mame pomohla s raňajkami.

„Urobím lievance,“ nadchýnala sa pani Evansová v podozrivo dobrej nálade. „Má James rád lievance?“

„On zje všetko čo vidí,“ povedala Lily namrzene. Teraz sa tu bude všetko točiť okolo Pottera? Toto sú jej Vianoce v jej dome, nemieni sa mu prispôsobovať! „Ja si radšej zohrejem párky.“

Pani Evansová buchla panvicu na sporák a poočku sledovala dcéru, ktorá si bez slova pripravovala oddelené raňajky. „Ako sa má Severus?“

„Je v pohode,“ odvetila stručne.

„V Rokforte bude mať pekné prázdniny,“ pokračovala pani Evansová spýtavo. „Včera som videla jeho matku. Kupovala kura, zrejme vianočné nákupy.“

„Asi hej,“ vzdychla si Lily. „V Rokforte mu nič nechýba.“

„A čo James? Jeho rodičia majú vážne takú dôležitú prácu?“

„Ako to myslíš?“ zamračila sa.

„No,“ pani Evansová vytiahla vajíčka a začala ich pozorne rozbíjať do misy. „Takú dôležitú, že nemajú čas na svojho syna.“

„Mami!“ zvolala Lily pohoršene. „Neporovnávaj Severusa s tým namysleným idiotom, ktorý sa rozvaľuje v mojej izbe! Ešte som asi ani nestretla tak rozmaznané a dobre zabezpečené dieťa ako je Potter. Naozaj sa oňho nemusíš báť! Predpokladám, že večer pribehnú jeho rodičia, budú sa mu donekonečna ospravedlňovať, že ho nechali v tomto ‚hroznom‘ dome a už na uvítanie mu dajú takú kopu darčekov, že by to stačilo trom deťom na celé Vianoce!“

„Nenadávaj, Lily,“ upozornila ju mama. „A nesúď toho chlapca len z jednej strany. Nikdy nevieš ako to v skutočnosti je. Aby si sa nakoniec nemusela za svoje predčasné závery hanbiť.“

Lily neodpovedala, na toto nemala slov. Jej rodičia si zjavne Jamesa obľúbili pre jeho prostorekosť a živosť, no nepoznali jeho druhú stránku - aroganciu a namyslenosť, ktorej je schopný. Bolo márne presviedčať ich, že tá anjelikovská tvárička, ktorú na nich strúha je len veľmi dobre pripravená maska. A Lily to nakoniec vzdala.

Sledovala otca ako s nadšením malého dieťaťa volá Jamesa, aby mu pomohol s Vianočným osvetlením, mamu, ako sa ho donekonečna vypytuje čo by mala pripraviť na obed a ponúka ho koláčmi všetkých druhov, a nevraživosť v nej rástla. Celé hodiny presedela v izbe nad úlohou pre Binsa, ale nedokázala ju dokončiť. Namiesto toho neustále sledovala ručičky hodín. Možno už o hodinu... alebo o pol prídu poňho. Možno už teraz kráčajú Potterovci k ich domu, aby ho vzali preč! Vyskočila zo stoličky a rozbehla sa k oknu, aby sa o svojich myšlienkach uistila. Ulica však bola celkom prázdna. Dokonca v čerstvo napadanom snehu nebolo ani stopy po živote.

Zrazu niekto vošiel do izby. „Čo robíš?“

Lily na moment stisla pery, aby mu hneď na mieste nezačala nadávať. „Úlohu na dejiny.“

„Aha,“ pozrel sa na pergamen rozložený na písacom stolíku a uškrnul sa. „Ale anglických raráškov nezjednotil rarášok Presley, pokiaľ viem bol to Peeselay.“

„Oh, vypadni, Potter a nechaj ma na pokoji!“ nahnevala sa, priskočila k stolíku a začala zhrabávať pergameny na kopu. Chybné meno raráškovského hrdinu však svietilo akoby bolo osobitne zväčšené.

James sa smial. „Tvoja mama ťa volá na večeru a...“ znenazdajky zmĺkol. Do očí mu padla fotka zastrčená v rámčeku za kopu jej školských učebníc. Vzal ju do ruky. „To je Ufňukanec?“

„Nie. Toto je Severus,“ opravila ho celá červená a snažila sa dostať fotku späť. Bol to záber z minulého leta, keď boli so Sevom vonku a rodičia ich zavolali na piknik. Na fotke sa Severus opieral o hrubý kmeň vyvaleného stromu a Lily s rozlietanými vlasmi nakúkala z druhej strany. Obaja sa smiali. Vedela prečo. Snažila sa chodiť po tom strome ako baletka, no spadla dozadu, na kopu lístia. Bol to jeden z najkrajších dní, aké spolu strávili. „Daj mi ju!“

„Prečo máš v izbe Fňučkovu fotku?“ vyrýval James. „Tebe sa páči! Však si doňho zamilovaná?“

„Nie, nie som!“ bránila sa Lily teraz už červenšia ako paradajka. „Vráť mi to!“

On sa však len smial. „Musíš mi vysvetliť prečo sa ti páči, Evansová, inak ti ju nevrátim! Ako sa ti môže páčiť? Nepodobá sa ani na Elvisa, ani na toho druhého, čo ti visí na skrini... Čo je na ňom také úžasné, há?“

„Prestať! Okamžite mi to vráť!“ domáhala sa, ale zbytočne.

„Asi si ju skôr nechám,“ usúdil, vytiahol fotku z rámu a za Liliných nešťastných protestov ju zložil napoly, aby sa mu zmestila do vrecka. „Nebude ti chýbať, však nie?“

„Si odporný!“ vmietla ma do tváre a mala čo robiť, aby zadržala slzy. „Nenávidím ťa! Úplne ťa nenávidím!“

„Tak s tým budem musieť žiť,“ usúdil s poloúškrnom. „Ideme na večeru?“

Lily ho doslova vyhodila z izby. Po všetkom, čo mu v tomto dome pretrpela si bola istá len jediným - už ho nikdy nechce vidieť. Želanie sa jej však nesplnilo. Hoci hodiny neomylne oznamovali jedenásť hodín, Potterovci si svojho syna neprišli vyzdvihnúť. A tak opäť ležala v posteli a počúvala ako sa James ukladá na spánok kúsok od nej.

„Kedy prídu?“ zavrčala, keď to nemohla vydržať.

„Budeš plakať, keď odídem?“ uštipačne sa do nej pustil. „Môžeš si ma odfotiť a zavesiť na skriňu, aby si ma nikdy nestratila.“

Mlčky sa mračila do stropu. Veď to je proti prírode, aby bol niekto takýto ignorant. „Nie. Len chcem vedieť kedy vypadneš. Zostala by som v škole, keby som vedela, že...“

„So Severusom, čo?“ zatiahol James posmešne a šuchol sa pod perinu. Potom bolo dlho ticho, až napokon: „Máš fajn rodičov, Evansová, ako to, že ty si taká divná?“

„Ja nie som divná!“ ohradila sa.

„Nie tak, neurážaj sa! Keby si sa nebavila s Ufňukancom, môžeš byť fajn,“ opravil sa. „A ešte keby si sa toľko nešprtala.“

„Ja sa nešprtám a nevolaj ho Ufňukanec,“ hnevala sa.

„Prečo sa hádaš so sestrou?“ informoval sa zrazu úplne vážnym hlasom. Počula ako si sadol. Pozrela naňho a vo svetle pouličnej lampy videla jeho odrážajúce sa okuliare, akoby tu sedela veľká mucha.

Zaumienila si však, že bude naďalej nepríjemná. „To je moja vec.“

James zaváhal. „Však je to kvôli nemu. Kvôli Ufňukancovi?“

„Nie je!“ zanovito pokrútila hlavou.

„Ona nie je čarodejnica?“ pokračoval. „Musí ju pekne štvať, že taký chudák ako Snape...“

„Nemiešaj sa do toho,“ požiadala ho ostro. „Petunia sa trochu hnevá, ale to neznamená, že sa spolu nebudeme už nikdy baviť alebo čo. A so Sevom to nemá nič spoločné, rovnako ako s tebou, Potter!“

„Keď myslíš,“ zložil si okuliare a šuchol sa späť pod perinu.

Za oknom začal poletovať pravý decembrový sneh a jej sa zdalo, že klamala. S Potterom to naozaj nič nemalo, ale Severus... Nemôže ho obviňovať, nič nespravil naschvál, ale s Tuni sa vždy len hádali. A ona sa ho musela často zastávať. So Severusom to niečo spoločné malo.

James opustil dom Evansovcov až na druhý deň poobede. Pán a pani Potterovci s veľkým počudovaním po prvý raz vo svojom živote použili zvonček na dverách.

„Prepáčte, že sme vás obťažovali,“ usmieval sa pán Potter, kým sa James obliekal.

„Nestálo to za reč. Nesadneme si na chvíľu do obývačky?“ ponúkol pán Evans dôležito.

„Nie, nie, nebudeme ďalej zdržiavať, ale ďakujeme za pozvanie,“ odmietla pani Potterová, ktorá si neustále prezerala zvonček. „Máš všetko, Jamie? Dúfam, že si tu nevyvádzal! Ak niečo rozbil alebo zničil...“

„Nič také sa nestalo!“ uisťoval ich pán Evans. „A Lily bola len rada, že mala na pár dní spoločnosť.“

James sa uškrnul. „To hej. Oci, videl si už niekedy mikrovlnku?“

„Až doma, James,“ postrapatil mu otec vlasy.

„No, dúfam, že v práci ste boli úspešní a budete mať nerušené Vianoce,“ lúčila sa pani Evansová.

„Určite,“ prikývol pán Potter a pohľad mu padol na vianočnú svetelnú reťaz. „Ale možno trochu menej tradičné ako vy. Máte to tu pekné.“

„A keby Lily chcela, pokojne nás môže v lete na pár dní navštíviť!“ dodala pani Potterová, žiarivo sa usmievajúc na červenovlasé dievčatko. „Budeme veľmi radi.“

„Ďakujem. Určite nie,“ odmietla Lily s obrovským úsmevom.

Pokračovanie čoskoro. A kto uhádne ako sa bude volať 2. kapitola, dostane pusinku :D

[ » na začiatok « ]