Poviedka:
Pridaná: 19.7.2011, 12:00:47
Čítaná: 4198×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: "ja", Lukáš, Monika
Stručný dej: Možno sa to týka aj teba.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Venované každému, koho sa táto téma bytostne dotýka!

----------------------------------------------------------------------------

„O piatej na hlavnom námestí, OK?“ rozhliadla sa Sandra po partii.

„Lea ty nás čakaj o pol piatej na zástavke, ide aj Lukáš, môžeme ťa zobrať.“ Otočila sa ku mne Monika a čakala na súhlasné prikývnutie. To však neprišlo. Postavila som sa zo stoličky a prešla k otvorenému oknu aby sa mi dostávalo viac čerstvého vzduchu.

„Ja nejdem, naozaj sa mi nechce. Navyše teraz vážne nemám čas. Nabudúce, fajn?“ Prehovorila som s nevôľou a nasilu sa usmiala.

„Povinnosti počkajú, raz za čas treba všetko vypustiť z hlavy.“ Zamiešala sa do toho ďalšia prístojaca spolužiačka a zvyšok súhlasne mrmlal.

„Pôjdem nabudúce, na to musím mať náladu.“ Odvrkla som už bez úsmevu a vyklonila som sa von oknom.

„A nabudúce zasa nebudeš môcť ako ťa poznáme.“ Vytkla mi Sandra a zahľadela sa na mňa.

„Daj pokoj, na školský výlet s vami idem a teším sa!“ zdôraznila som koniec vety aby konečne prestali, ale im to nestačilo. No ja som vytrvalo odmietala ísť s nimi dnešný piatok do baru a tak to nakoniec nechali tak.

Po zvyšok školy so mnou nebola nijaká reč a nálada mi klesla niekde k bodu mrazu. Tak veľmi som chcela ísť, tak veľmi som sa tešila. Namiesto toho som došla domov, tresla tašku na zem a schúlila sa na stoličke do klbka. V duchu som si hovorila, že robím dobre, že je to správne zbytočne si neubližovať ale srdce si myslelo čosi celkom iné. Ach, tie hormóny! Vzdychla som si v duchu a položila hlavu na kolená. O chvíľku mi už stiekli slzy po tvári. Nedalo sa nič robiť, ako raz povedal jeden múdry človek: „Láska je mocnejšia ako sila a múdrejšia ako filozofia.“ Ani rozum na ňu nestačí, dodala som.

Príliš dlho som sa ale neľutovala, deň som si pokazila už aj tak. Prezliekla som sa do teplákov a šla si zabehať. Behala som tak dlho až sa mi podlamovali kolená od únavy ale pomohlo mi to myslieť na niečo iné ako na moje smejúce sa kamarátky a ich priateľov.

Po víkende sa nebavili o ničom inom než piatkovom večere a čo urobila Sandra, koho oblial Adam, čo povedal Lukáš a tak ďalej a tak ďalej. Poslušne som to všetko počúvala a smiala sa vo vhodnej chvíli ale moje ubolené srdiečko priam krvácalo pri jeho mene.

Je to tabu téma ak sa zamilujete do kamarátkinho priateľa. Nehovoríte o tom nikomu, hlavne nie kamarátkam, ktoré by tu práve v takýchto chvíľkach mali byť pre vás. Veď komu inému vlastne hovoríte o tom do, ktorého ste sa zamilovali ak nie im? V tejto situácii to ale nebolo možné.

Viete, ja som bola od nepamäti spoľahlivá priateľka. Nikdy som nezradila tajomstvo, neroznášala som klebety a tobôž som nepreberala zadaných chalanov. Taký plán som nesnovala ani teraz avšak aj tak to bolelo.

V stredu som prišla do školy skôr, vlastne ani neviem prečo no bola som tam. Monika a Sandra spolu sedeli pred mojou lavicou a o niečom sa náruživo bavili. Nechcela som počúvať, takže som pozdravila obe ibaže zapchávať si uši mi prišlo trochu nelogické a potrebovala som si vyložiť učebnice do svojej lavice. Tak som si sadla a chtiac - nechtiac som počúvala.

„On bol taký zlatý, a nič si nedovoľoval, iba sme sa rozprávali.“ Usmievala sa Monika.

„Lukáš tam nebol?“ spýtala sa Sandra mierne vykoľajene.

„Nie, nemal čas. Vieš z času na čas uvažujem koľko nám to ešte vydrží.“ Zmizol jej úsmev z tváre.

„Ak budeš takto baliť iných, nie dlho.“ Uškrnula sa Sandra a s výzvou v očiach pozerala na Moniku.

„Bola to čisto zábava, mala som vypité. Neopúšťam ho a o tomto sa nedozvie. Stále ho ľúbim.“ Zakončila debatu, vstala zo stoličky a vyšla na chodbu. Sandra ju nasledovala.

Nestalo sa to prvý krát, že som si voľačo takéto vypočula z Monikiných úst. Vtedy mi to ešte bolo jedno no teraz som sa cítila... ako? Ja vlastne ani neviem čo cítiť, nemám právo žiarliť, ani hnevať sa na ňu. Je to jej priateľ a moje ego pri ňom nemá žiadne právo na akékoľvek city. Napriek tomu ma z toho pichalo v hrudi.

Spomínala som na to ako sme boli naposledy spolu vonku, s celou partiou. Bolo to na Silvestra a všetci sme boli pripití, tak decentne, žiadne váľanie sa po zemi. Aj vtedy už som mala problém byť v jeho blízkosti. Keď ma mňa zavolal svojím typickým „Hej Michalková“ automaticky som sa otočila za jeho hlasom bez rozmyslu a ako náhle na mňa pozrel mala som problém stáť.

Nikdy som nebola typ, ktorý by očumoval chlapcov, radšej som hanblivo sklopila oči a robila, že tam nie som. Pri Lukášovi som mala opačnú starosť. Každý nevinný moment, ktorý sa naskytol som využila na to aby som na ňom nechala visieť svoj pohľad. Trápenie sa rozpútalo až keď mi ho opätoval. Mala som vypité a všetky emócie boli stonásobne silnejšie. Ako som ho videla pobozkať Moniku, odvrátila som sa. Nedalo sa na to pozerať. Úzkosť, ktorá ma obliala ako studená voda bola taká silná, že som si musela sadnúť na lavičku a pritiahnuť si nohy k hrudi aby som sa chránila.

„Hej Michalková,“ zavolal na mňa vtedy „prečo sa nebavíš?“ sadol si vedľa mňa.

„Ja sa bavím.“ Usmiala som sa nepresvedčivo hľadiac mimo jeho tvár. Neuveril mi, ani ja by som si neverila.

„Nerieš teraz nič, napi sa ešte a vy... sa na to.“

Prebdela som celú noc, neschopná zaspať. Potom som sa už stretnutiam s ním vyhýbala aj keď to znamenalo more výhovoriek. Nie vždy sa mi to podarilo.

Zo spomienok ma vytrhla až spolu sediaca, ktorá sa surovo hodila na stoličku s hlasný „AHOJ!“

Počas vyučovania už som sa snažila myslieť na niečo iné.

V piatok sme mali ísť von. Už som sa z toho nesnažila vykrútiť, Sandra by mi utrhla hlavu. Keďže ma mali Monika s Lukášom vyzdvihnúť až o desiatej večer, rozhodla som sa o ôsmej ísť si zabehať. Za iných okolností to je upokojujúce, teraz mi ale hlavu motala vidina dnešnej noci v prítomnosti Lukáša. Všetky myšlienky sa točili okolo neho.

„Ááá!“ krik, let a pád. TRESK!

„Sakra!“ zavrčala som.

To sa stane ak nebeháte po dráhe ale po sídlisku.

„Rozkopaný chodník uprostred ulice? Kde to žijeme?!“ sťažovala som sa nahlas aj keď na ulici nik nebol.

Ľavá ruka, pravá ruka, ľavá noha, pravá...

„Au!“ sykla som.

Prehliadala som si nohu zo všetkých strán. Rozbité koleno bolo ešte fajn ale opúchajúci členok, s ktorým nešlo pohnúť bez kopy kriku, to už tak fajn nebolo. Natiahla som sa pre mobil ležiaci rozletený po mojej pravej strane a poskladala ho. Úspešne sa mi ho podarilo zapnúť a nakoniec aj vytočiť Monikino číslo.

„Moni? Ahoj. Dnes s vami asi nikam nepôjdem. Mám menší problém.“

„Čo to bude teraz? Musíš sa učiť?“ zaironizovala.

„Ha ha ha. Sedím vykrútená na chodníku a zamýšľam sa nad možnosťami dopravy. Myslíš, že keby som požiadala sanitára tak by bol ochotný doviesť mi vozík?“ vrátila som jej to s hlasom pretekajúcim iróniou.

„Stalo sa ti niečo?“ vyhŕkla prekvapene.

„Bola som si zabehať a prehliadla som rozkopaný betón uprostred. Nepýtaj sa ako, veď ma poznáš.“

„Čo zasa vymýšľa?“ počula som v pozadí Lukáša.

„Si celá?“ spýtala sa.

„Nie tak celkom. Členok mám raz taký ako normál a stále rastie. Bolí to ako sviňa.“ Posťažovala som sa.

„Hej Michalková, teraz sa z toho nevyvlečieš!“ kričal niekde spoza Moniky.

„Ticho! Opuchol jej členok.“ Zastavila príval... niečoho.

„Môžeš chodiť?“

Po tejto otázke som sa vyštverala na nohy a oprela o stĺp lampy. Skoro som znovu spadla pri pokuse o krok.

„Zavolám si sanitku. Nevyzerá to dobre a doma nik nie je.“ Zafňukala som ako malá. „Hlavne všetkým vysvetli, že som chcela prísť ale neplánovala som, že si zalietam po sídlisku.“

„My ťa môžeme odviesť na úrazové. Ešte máme čas.“

V prvom momente som chcela zaprotestovať no potom som si to rozmyslela. Prečo by som sa nenechala odviesť?

„Dám ti Lukáša, vysvetli mu kde si, on to tu pozná lepšie.“

„Ahoj, tak kde sa to váľaš?“ zavtipkoval.

„Bavíš sa dobre? Osuského 5, pri parkovisku.“ Našla som adresu na paneláku pri, ktorom som stála.

„Primerane. Daj nám päť minút a sme tam. Tu, tu, tu..“ zavesil mi.

Ako hovoril, netrvalo mu to dlhšie ako päť minút. Autom zastal čo najbližšie sa dalo no kopanisko mu v tom čiastočne bránilo. Vystúpil z auta a dal si moju ruku okolo krku.

„Toto sa vážne podobá na teba.“ Zasmial sa pri pohľade na jasne kričiaci rozkopaný betón. „Ak si sa nám takýmto štýlom chcela vyhnúť tak ti to nevyšlo.“ Zamrmlal ako mi pomáhal do auta. Chcela som odseknúť niečo v zmysle, že vyhnúť som sa chcela iba jemu ale potom som si uvedomila, že je v aute Monika. Radšej som si zahryzla do jazyka.

„Ďakujem, že ste po mňa prišli.“ Povedala som namiesto podpichnutia.

„To nestojí za reč.“ Usmiala sa.

„Skutočne bolo nevyhnutné ísť si zabehať predtým ako pôjdeme von.“ Zaškľabil sa do spätného zrkadla.

„Tak isto ako aj iné veci, ktoré robím a väčšina ich stále nepochopila.“ Povedala som odľahčene. „Au!“ zaskučala som ako sa auto predrnčalo cez retardér.

„Na mňa s tým nechoď.“ Ohradila sa kamarátka. „Ja som už dávno prestala posudzovať tvoj životný štýl a ty to vieš.“

„Áno, ty jediná.“ Prisvedčila som.

„Ja len nechápem načo robíš toľko vecí.“ Prehovoril nechápavo. „Podľa mňa ťa raz odniekiaľ odvezú rovno do márnice, a nebude to tak ďaleko.“

„To si myslíš ty, mňa to ale baví. Keby som nemala toľko činností už by som to jednoducho nebola ja.“

Zvyšok cesty sa ma aj napriek vysvetleniu pokúšal presvedčiť, že nie je absolútne nutné mať tak málo voľného času. Prestala som sa sním hádať. On si aj tak stále tvrdil svoje. To bola zasa jeho povaha...

Záver lekára, vyvrtnutý členok a nejaká prasknutá kostička. Mesiac chodenia o barlách by malo byť postačujúce.

Super, pomyslela som si. Som zvedavá ako sa budem celý deň prechádzať s barlami po krásach Rakúska.

O tri týždne neskôr som sa dozvedela (ne)potešujúcu novinku. Vraj Lukáš odišiel na pol roka do New Yorku k ujovi. Bol tam už skoro dva týždne. Ja som sa to dozvedela deň pred odchodom do Rakúska. Prežívala som to (potajme) viac ako sa zdalo. Hovorím si, vôľa osudu(otrasného osudu), nechce aby som sa trápila. A tak som šla domov, sadla za počítať a otvorila mail. Svietila mi tam správa od kamarátky, jedna z nekonečných reťazoviek, ktoré väčšinou vymažem skôr ako si prečítam druhú vetu.

Prekvapujúco, do tejto som sa začítala. Neboli tam žiadne sprosté keci o nehynúcej láske ani nekonečnom šťastí. Iba o jednom jednoduchom prianí, ktoré sa splní do druhého dňa. A ja som si priala aj keď som si nevedela predstaviť ako by bolo možné aby sa to stalo skutočnosťou. Potom som to preposlala a šla sa zbaliť.

Ráno som sa s ruksakom napakovaným na prasknutie a barlami v rukách teperila sama k autobusu. Ešte k tomu som mala cez zápästie prevesenú malú cestovnú tašku. Síce som si nevedela predstaviť ako to sama zvládnem ale mame som to nevyčítala. Ako aj mnohokrát pred tým, opäť ťahala v nemocnici dvadsať štvorku. Zdravotné sestry to majú ťažké.

S námahou som sa už konečne blížila k autobusu, keď som zbadala ako sa ku mne blíži ON! Srdce mi doslova vynechal zopár úderov. Bola som ako omráčená.

„Myslím, že by si potrebovala pomoc.“ Uškrnul sa.

„Ahoj.“ Vypadlo zo mňa. Na nič iné som sa nezmohla.

Samozrejme som na Lukáša nezízala s otvoreným ústami a vypleštenými očami, no aj tak som bola zaskočená.

„Zoberiem ti tú tašku, daj to sem.“ A tak som mu ju bez slova dala.

Keď som nič nehovorila, začal sám.

„Prišiel som dnes okolo štvrtej ráno. Myslel som, že sa s ujom navzájom pozabíjame. Odkedy som sa tam ukázal, iba sme sa hádali. Včera poobede som to vzdal.“ Povedal mierne podráždene.

„Kde máš Moniku, myslela som, že si ju prišiel odprevadiť?“ konečne som to rozdýchala.

„Obsadzuje miesta v buse. Inak ja idem s vami, Monika to včera zariadila, keď som jej napísal, že sa vraciam.“

„Aha.“ Odvetila som duchaplne.

V tom vyšli z autobusu moje spolužiačky aj s Mončou.

„Tak tu si. Si posledná.“ Privítala na Sandra.

„Skúsi vláčiť batožinu s barlami v rukách.“ Vrátila som jej.

„Mám ti pomôcť s ruksakom do autobusu?“ spýtala sa.

„Buď taká dobrá.“ Usmiala som sa a vzápätí mi úsmev na perách zamrzol.

Taká maličkosť, že Lukáš pobozkal Moniku a mňa to zabolelo.

Sklopila som pohľad a zhodila ruksak z chrbta. Sandra ho odniesla dnu a vrátila sa k nám.

Máš čo si chcela! Ozval sa zlomyseľný hlas v mojej hlave. Chcela si aby sa vrátil? Chcela. Tak teraz čuš a znášaj následky! Nabudúce si dávaj väčší pozor na svoje priania. Hučal neodbytne. Stiahol sa mi žalúdok. Ako je možné, že sa to splnilo? Ťarcha tejto situácie ma až teraz prevalcovala naplno. Bolo to nemožné a predsa sa to stalo. Vydesilo ma to a poriadne. Trhalo mi to srdce, že zase budem trpieť.

Keďže sme okupovali zadné dvere autobusu, oprela som oň barle a celkom neopatrne som sa zrútila na schodíky. Pozrela som najprv na Moniku potom na Lukáša. Znervóznil ma jeho skúmavý pohľad uprený na mňa. Nik si nič nevšimol... až naňho. Uhla som očami preč a oprela som sa o schod za mnou. Radšej som sa snažila zachytiť tému rozhovoru.

Žiadne slzy a žiadne trápne scény! Prikázala som sama sebe a zapojila som sa do debaty akoby nič.

Cesta bola krátka a zanedlho sme boli vo Viedni. Ubytovali sme sa v nejakej ubytovni a vyrazili sme do múzea Sigmunda Freuda. Jednej z mála zastávok, ktoré nás čakali najbližších päť dní.

Tretí deň sme sa vydali na Donauturm, najvyššej viedenskej stavby s vyhliadkovou plošinou. Už keď sme sa tam blížili, vedela som, že ma tam nik nedostane. Z tej výšky sa mi točila hlava a podlamovali kolená.

„Pani profesorka?“ zvolala som keď sme stáli pred vchodom.

„Áno Lea?“ otočila sa ku mne.

„Môžem počkať tu? Z výšok sa mi robí zle.“

„Neviem či by sme ťa tu mali nechávať samu.“ Povedala váhavo.

„Sľubujem, že sa mi nič nestane a nikam sa odtiaľto ani len nepohnem, len ma tam nenúťte ísť.“ Zúfalo som prosila.

„Myslím, že ja tu s ňou môžem počkať. Už som tam párkrát bol.“ Zaplietol sa do toho Lukáš.

„Zvládnem to aj sama, choď s Monikou.“ A na potvrdenie som sa k nej otočila.

„Nech tu len ostane s tebou. Nikdy nevieš akého debila tu stretneš a s tou tvojou chromou nohou... pekne tu počká s tebou.“ Keď som chcela namietnuť aj nahlas, zarazila ma. „Nevymýšľaj.“

Zazrela som na ňu, no potom som rezignovane spustila plecia dolu.

„Dobre teda. Stačí to pani profesorka?“ otočila som sa späť sklesnuto.

„Myslím, že áno. Veď vy už ste dospelý, že Lukáš?“ usmiala sa a počkala na Lukášovo súhlasné prikývnutie.

„Tak mi teda ideme, nezatúlajte sa niekam.“ A už aj sa všetci hrnuli dnu.

„Poď si sadnúť, už sa nemôžem pozerať na to ako sa tu celý čas potácaš s tými barlami.“ Ozval sa keď boli konečne všetci natlačený dnu. Vybrali sme sa k najbližšej lavičke a ja som sa na ňu unavene zrútila.

„Toto som potrebovala už najmenej pred tromi hodinami.“ Posťažovala som sa.

„Prečo si vlastne išla. Je to dosť nepraktické.“ Posadil sa vedľa mňa

„Sľúbila som im to. Nechcela som opäť počúvať výčitky, že nikam nechodím.“ Odvetila som s očami uprenými na obviazanú nohu.

Lukáš sa oprel dozadu aby mal väčšie pohodlie, natočil ku mne hlavu a cítila som ako si ma premeriava. „Ale je to pravda. Málokedy niekam ideš, aspoň čo viem z vlastnej skúsenosť.“

„Daj mi pokoj, idem keď môžem.“ Zamumlala som.

„Nezmysel.“ Povedal pokojne.

Dvihla som hlavu a venovala mu prekvapený pohľad.

„Nepozeraj tak, ty ideš von iba keď nejdem ja a keby si vedela vopred, že pôjdem do Rakúska, našla by si si výhovorku prečo nemôžeš.“ Nespúšťal zo mňa oči ale ja som to nevydržala. Znovu som si začala obzerať nohu.

„Nezmysel.“ Vrátila som mu to.

Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Je to až také očividné?

„A to, že sa mi vyhýbaš odkedy sme nastúpili do autobusu je tiež nezmysel?“ spýtal sa mierne znechutene.

„Len v posledných dňoch nemám príliš spoločenskú náladu ako si si všimol.“ Zdravú aj chorú nohu som si pritiahla k sebe a objala kolená.

„Znova to robíš.“ Vybehlo z neho od veci.

„Čo?“

„Skrývaš sa.“

„Mohol by si ma prestať analyzovať? Nemám náladu.“ Odpovedala som ale hlas sa mi akosi strácal do stratena.

„Mohla by si sa na mňa aspoň pozrieť keď spolu hovoríme?“ upozornil ma ako malú.

Neochotne som dvihla hlavu z kolien, ktorú som si tam predtým bezpečne uložila, a otočila som ju k nemu. Jeho tvár bola tak blízko mojej až som od prekvapenia zadržala dych.

Pozerala som mu do očí a nevedela čo mám urobiť. Stačilo by sa iba o kúsok viac nakloniť a...

Neopováž sa! Varovala som sama seba. Ibaže on sa ku mne nakláňal a mne sa prudko rozbúchalo srdce. Mala som problém dýchať. Snažila som sa bojovať. Nepatrne som sa od neho odvrátila ale jeho ruka ma zastavila. Nič nepovedal iba si ma otočil späť a pobozkal... a ja som podľahla.

--------------------------------------------------------------

[ » na začiatok « ]