Poviedka:
Pridaná: 23.6.2011, 12:57:30
Čítaná: 4990×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Lillien Durdson, Lucifer

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Takže, túto jednorázovku som napísala na počesť mojej najdrahšej Eli, ktorá dnes oslavuje nádherných 17 :) Všetko najlepšie, miláčik :-*

Bol tmavý pondelkový večer. Vracala som sa domov neskoro, bola som pomôcť kamarátke s úlohami. Na svojom čele som o malú chvíľu pocítila studené kvapky vody, ktoré mi stekali po tvári. Našťastie som už nemala domov ďaleko. Utekala som pred hustým dažďom, schytila sa veľká búrka. Keď som konečne prišla domov, bola som veľmi vyčerpaná. Odhodila som topánky, kľúče, bundu a vošla do svojej izby. Ľahla som si na posteľ, ktorá si ma okamžite pritúlila a razom som hlboko zaspala. Mala som však veľmi zvláštny sen...

Ocitla som sa v knižnici. Upútala ma tam jedna veľmi staro vyzerajúca kniha. Mala červenú obálku so zlatou krajkou. Cítila som, že tá kniha má moc. Rozhodla som sa, že si ju požičiam. Rýchlo som s knihou utekala domov. Nevedela som sa dočkať, kedy ju otvorím. Netrpezlivo som sa snažila trafiť kľúčom do dverí. Keď sa mi to konečne podarilo, ledva som sa vyzula, už som s napätým výrazom v tvári a trasľavými rukami začala otvárať knihu. Otvorila som ju na niektorej dvojstrane. Kniha bola viazaná hrubými niťami a písmo bolo písané na veľmi starom zožltnutom pergamene. Zahľadela som sa na písmená. Nemohla som ich však prečítať. Boli v akomsi starodávnom jazyku, ktorému som nerozumela. Prelistovala som ešte niekoľko strán a začínala som ľutovať, čo som si to za hlúposť požičala. ‚Zajtra ju pôjdem vrátiť,’ pomyslela som si. Vtedy však kniha akoby bola ožila. Začala sa chvieť. Naklonila som sa nad ňu s úžasom. Písmenká na nej sa rozžiarili. Kniha začala žiariť naokolo. Svetlo sa rozširovalo, až ma pohltilo celú. A nakoniec ma vtiahlo dnu do knihy...

...

Bolo sychravé ráno a ja som kráčala do školy. Nechcelo sa mi tam nejako zvlášť ísť, no prekonala som sa. Z diaľky som už videla svoje spolužiačky. Zakývala som im. No tie sa na mňa iba nemo pozerali. Bolo to divné. Videla som svojho profesora angličtiny, ako ešte čosi vyberá von z kufra. Šla som za ním.

„Dobrý! Pán profesor, ja, chcela som sa vás spýtať, či by som si nemohla napraviť tú známku z angličtiny..“ čakala som na odpoveď. Tá akosi neprichádzala. Profesor stál nemo nad kufrom.

„Pán profesor? Počujete ma?... Preboha!“ Vtedy som si uvedomila, že sa nehýbe a sústredene pozerá na jedno miesto. Obzrela som sa okolo seba. Všetci boli nemí. Všetci sa pozerali niekam a nehýbali sa. Začala som sa báť. Okolo mňa sa začala vytvárať hustá hmla. Tlkot môjho srdca sa ztrojnásobil. Z hmly sa začalo čosi vynárať. Veľké mohutné a svalnaté telo. Po chvíli sa sformovalo na pevné. Telo bolo celé tmavočervené. Nevedela som, čo je to za bytosť alebo trik. Uvedomila som si, že tej bytosti nevidím na hlavu. Mala ju akosi zatienenú. Jediné čo som videla boli hlboké a zlé čierne oči. Striaslo ma pri pohľade na tie oči. A vtedy som si razom uvedomila, čo je to za bytosť. Bol to diabol...

„Lillien Durdson,“ povedal diabol mohutným hlbokým hlasom. Nemala som hlas a dostatok odvahy na to, aby som odpovedala.

„Možno to, čo teraz vidíš sa ti zdá trochu neuveriteľné, no je to realita. Som Lucifer, diabol. Bola si vybraná a poverená, aby si mi pomáhala s mojou úlohou.“

„Ja? Č-čože? Ako preboha?“

„Poveril ma ňou sám Hádes. Je veľmi dôležitá. Musíme zachrániť niekoľko ľudí. Pretože potom budem musieť zničiť svet. A preto, tí ktorí majú šancu prežiť, nech prežijú.“

Mala som otvorené ústa. „A to len tak? Prídete za mnou a ja mám ísť s vami?“

„Musíš. Je to tvoja úloha. Si predsa narodená 23.6.1987, nie?“

„Ako to viete?“

„Patríš medzi tých, ktorí sú zachránení. Vlastníš vzácne číslo 7 v roku svojho narodenia. Každý kto má 7 v roku svojho narodenia, má právo byť zachránený.“

„A to má akú logiku?“

„Že nebudú potrestaní. Všetko je zariadené tak, ako má byť. Preto by sme mali ísť.“

„Čože? Teraz? Len tak? Chcem ísť domov! Prečo som sa tu ocitla? To bude tou knihou, ktorú som otvorila!“

„Akou knihou? Si tu, lebo si bola vybraná, žiadna kniha s tým nemá nič spoločné. A teraz poď, ako ti vravím, lebo potom budem nutený zničiť aj teba.“

„...Takže ja som...zachránená? Aha..Nič nepociťujem..“

„Ani nič nemáš. Tak poď teda.“

„A čo s týmito ľuďmi? Čo sa im stalo? A nemali by ste byť zlý a krutý mimochodom?“ Strach ma začal prechádzať, lebo z diabla som vôbec necítila zlo.

„Zastavil som čas, aby som ťa mohol vziať so sebou. Diabli nie sú len zlí. My len trestáme tých, ktorí boli zlí a krutí vo vašom svete. Vieme spôsobiť aj utrpenie a prekliatie. Ale vo všeobecnosti sme ako ľudia.“

„Ako ľudia? Neverím!“

„My sa pohybujeme normálne medzi ľuďmi. Naberáme ľudskú podobu a tak nás nik nepozná. A poďme už konečne, pretože máme stanovený limit, a Hádes nemá strpenia. Chyť sa ma.“

Vložila som svoju ruku do jeho mohutnej tvrdej červenej dlane. Cítila som veľkú horúčavu, potom opäť žiarivé svetlo a ocitli sme sa niekde inde.

...

„Začneme ľuďmi, ktorí sa narodili v roku 1997.“

„A čo mám ako robiť ja?“ spýtala som sa nechápavo.

„Ty tých ľudí prevedieš cez portál. Ten sa zjaví po tom, čo ja ich začarujem.“

...

Nachádzali sme sa pred malým domčekom. Bolo otvorené. Vošli sme dnu. Nepoznala som tých ľudí. Lucifer opäť zastavil čas a pristúpil k mladému dievčaťu, ktoré sedelo na sedačke. Chytil ju za plecia, zavrel oči a začal odriekať akúsi formulku v zvláštnej reči. Cítila som z toho ohromnú energiu. Okolo dievčaťa sa spravila zlatá žiara. Dievča vstalo, pristúpilo ku mne a vtedy sa otvoril portál. Boli to akési dvere v ktorých bol čierno červený vír, ktorý sa zúrivo krútil. Chytila som ju za ruku a vošla cez dvere. Od prekvapenia som skoro zhíkla. Ocitli sme sa akoby...v rajskej záhrade. Nádherná príroda, spev vtákov, pokoj, more, nočná obloha...Dievča sa ma pustilo a usadilo sa medzi stromami. Vrátila som sa cez dvere naspäť. Lucifer ma tam už čakal.

„Zvládla si to. Nie je to žiadna veda. A teraz poďme ďalej.“

„Počkajte. Necháme ju tam samu? Sedí tam pod akýmisi stromami opustená.“

„Pochybujem, že tam ešte takto sedí. Krajina je spravená, aby vypočula želanie každého zachráneného. Čo si zaželá, to dostane. Aby sa cítila čo najlepšie.“

„Aha...tak to je ...dobré..“ povedala som s uznaním. Vtedy som sa ešte obzrela po dome a všimla som si v poličke vystavenú starú červenú knihu so zlatou krajkou.

„Hej! To je tá kniha! Tá, ktorú keď som otvorila, tak ma pohltila alebo čosi také! Čo je to za knihu?“ Pristúpila som k vitríne, kde bola uložená.

„Tej sa nedotýkaj!“ zahrmel diabol. „Neviem ako si sa k nej dostala, ale pomocou nej, si sa sem určite neocitla. Tá kniha má starú moc, zjavne tí ľudia nevedeli čo s ňou robiť. Nik ju nemôže otvoriť, takže ťa ani nemohla pohltiť. Inak, je to zvláštne, lebo naposledy som ju videl pred asi 300 rokmi...“zamyslel sa.

Ostala som radšej ticho. Vedela som, že nič tým nevyriešim.

„Mimochodom, a čo ja? A moja rodina?“

„Svoju rodinu si môžeš vziať so sebou. Ale iba rodinu, priateľov nie, pokým neboli narodení tak, aby si ich mohla zachrániť.“

„Ach,“ povzdychla som si. Prišlo mi clivo. Začali sa mi slzy kotúľať po tvári. To, že už neuvidím svoje najlepšie priateľky ma veľmi zranilo.

„Bohužiaľ, nedá sa nič robiť. A teraz ďalej,“ povedal Lucifer, schytil ma a opäť sme sa ocitli na inom mieste.

...

Zachraňovali sme a zachraňovali. Z roku 1997 sme prešli na 1987. Prevádzala som cez portál svoje spolužiačky. Nuž, aspoň tie, aj keď sa až tak nemusíme okrem niektorých. Prechádzali sme rokmi veľmi rýchlo. Uvedomila som si, že vôbec nie som vyčerpaná, ba čo viac naberám viac a viac energie a elánu. Taktiež som postrehla, že Lucifer, aj keď sa vráti do roku narodenia ľudí, tak vyzerajú už aspoň ako teenageri alebo dospelí, nie sú to novorodeniatka. A zachraňovali sme aj ľudí, ktorí boli už dávno mŕtvi. Došli sme už na 18.storočie.

Vrátili sme sa až do roku 1792. Miesto, kde sme sa ocitli, bolo veľmi nezvyčajné. Pripadala som si ako v laboratóriu.

„Je to dielňa jedného šialeného alchymistu. Bohužiaľ, aj toho musíme zachrániť. Ak sa to podarí teda. Myslím, že budú komplikácie.“ Povedal Lucifer vážnym hlasom.

„Zabijete ho?“ spýtala som sa nervózne.

„Iba ak to bude nevyhnutné.“ Povedal.

Vtedy sa spoza pultu vynoril akýsi postarší pán. Mal červenú róbu s kapucňou, pošedivelé kučeravé vlasy a šialený výraz.

„Á! Lucifer! Čakal som, kedy prídeš!“

„Ach, ahoj, Ahmed. Dlho sme sa nevideli.“ Povedal diabol ironicky.

„Luci-Lucifer! Počúvaj! Tá kniha! Ja som ju otvoril, mne sa ju podarilo otvoriť!“ Ukázal Ahmed za seba, kde na stole bola otvorená tá červená kniha so zlatou krajkou na nejakej dvojstrane a vyžarovala slabé zlaté svetlo do okolia.“

„Myslel som si to.“ zahrmel Lucifer. „Inak by si tu nebol a mohol by som ťa normálne previesť do raja.“ Luskol prstami a kniha sa s rachotom zavrela.

„Nie! Nie! Lucifer! To-to dievča,“ ukázal na mňa, „To dievča je jediné, ktoré tú knihu dokáže otvoriť!“ Vypleštila som na toho blázna oči. Mal však pravdu, ja som tú knihu vtedy otvorila. Pozrela som sa na Lucifera. V jeho čiernych očiach som zbadala hnev a zlosť.

„Lucifer, aj keď ma zabiješ, nič tým nevyriešiš. Ja som to objavil, ja som objavil moc tej knihy aj jej tajomstvo. A ona ho objaví tiež!“

Pozrela som sa na diabla. Zjavne bol zmätený a toto nečakal. Jeho čierne oči sa zablysli. Luskol prstami a Ahmed sa zmenil na prach...

...

Od toho incidentu som sa neodvážila Lucifera spýtať na knihu ani na nič v súvislosti s Ahmedom. Jediné čo mi povedal bolo, že sa s Ahmedom poznali a Ahmed odhalil Luciferovu identitu.

„Každý z nás, diablov, satanov ale aj anjelov má aj svoju ľudskú podobu. Vyzerá tak, ako vyzeral predtým, než sa ním stal. A takto chodievame medzi ľudí a pozorujeme ich správanie, pomáhame im alebo ich trestáme. A Ahmed prišiel na to, že som diabol. Pomiatol sa z toho a rozhodol sa, že získa tú knihu. Veril v ňu, že niečo v sebe skrýva. Ibaže tá kniha neskrýva nič.“ No neverila som mu. Sama som na vlastné oči videla a cítila, že tá kniha tu je už od počiatku sveta.

...

Boli to tisícky ľudí, čo sme zachraňovali, kým sme prešli celé 18. Storočie. Posledný rok, ku ktorému sme sa dostali, kým sa nestalo to, čo sa stalo, bol rok 763. Ocitli sme sa pred nejakým dreveným domom. Videla som, že Lucifer znervóznel. Nevedela som prečo. Vstúpili sme dnu. Bola tam akási mladá pekná žena a hrala sa s malým dieťatkom. Lucifer v tej chvíli ako zbadal dieťa, zamrzol na mieste.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa ho. Všimla som si, že nezastavil čas, nechal ho plynúť a sledoval mladú ženu ako sa naďalej venuje svojmu pokladu. Medzitým som sa obzrela po chalupe a všimla som si obraz akéhosi muža, ktorý bol opretý v kúte. Zahľadela som sa na oči toho muža. Boli mi povedomé. A vtedy mnou doslova trhlo. Boli to Luciferove oči. Zízala som na obraz s otvorenými ústami.

„Vidím, že si už na to prišla,“ povedal diabol tak trochu zlomene.

„Ste to vy? Naozaj?“

„Áno. Ja.“ Zamračil sa.

Vtedy si nás všimla mladá žena. Zhíkla. Ako omámená pozerala na Lucifera. On na ňu hľadel s akýmsi odporom, hnevom a zároveň aj láskou. Nechápala som túto situáciu.

„Lucifer,“ zašepkala.

„Áno, Emer?“ spýtal sa diabol odmerane.

„Ja...ja-čo tu robíš?“

„Hádes mi dal možnosť zachrániť určitých ľudí. Ty síce do tejto kategórie spadáš, ale..“

„Lucifer!“ zúfalo zvolala Emer.

„..ale nezaslúžiš si to. Hlavne za to, čo sa stalo, Emer. A ty veľmi dobre vieš, že to tak nemalo byť.“

Emer sa rozplakala: „Keby som len bola vedela! Keby som tušila, že to môže takto skončiť!“

„Je to tvoja vina. Aj keď som sa stal tým čo som sa stal...mohlo to byť úplne iné. Ty si ma jednoducho opustila.“

„Nie! Nie! To nie je pravda! Lucifer, ja-ja, začala som sa ťa báť. Bol si človek, milujúci človek, ktorý bol normálny ako ostatní. Keby nebol vtedy k tebe zostúpil sám Hádes, tak..“

„Tak nič! Nič sa na tom nezmenilo! Bol som normálny človek aj naďalej, ostal som vo vnútri taký istý! Mal som len moc! To ty si ma vtedy podviedla! Ty si utiekla s tým zbabelcom, ktorý ťa nakoniec aj nechal!“

Emer srdcervúco plakala. Diablovo srdce to zjavne neobmäkčilo. Začínala som chápať situáciu. Lucifer sa nenávistne pozrel na dieťa: „Vidím, že sa z vás stala pekná rodinka..“

„To dieťa, Lucifer, na ktoré sa s tou nenávisťou dívaš, to dieťa, je tvoj syn!“ zvolala Emer. Lucifer akoby skamenel. Stále len pozoroval dieťa. Teraz však jeho pohľad nebol nenávistný. Pristúpil bližšie k batoľaťu. To sa po kolienkach dopackalo k nemu a chytilo ho za veľkú nohu. Počula som diablov prudký nádych. Odtiahol nohu preč od dieťaťa a sledoval ho hrozivým pohľadom.

„Lucifer,“ prehovorila som, „vy viete, že môžete zachrániť aj to dieťa. Dobre si rozmyslite, čo urobíte.“

Diabol sa ani nepohol, naďalej civel na dieťa. Počula som, ako Emer naďalej vzlyká.

„Lucifer,“ zašepkala Emer, „Lucifer, ja viem, že si ma miloval. Spravila som chybu, ale ty si ma miloval! Ja to viem!“

Diabol sa k nej otočil a povedal: „Áno, miloval som ťa. Miloval som ťa aj potom, ako si utiekla. Vyhľadával som ťa po tom, čo ťa ten blázon opustil. Ale nemalo to zmysel. Ty si sa niekde predomnou schovala. Ale to nebolo od strachu, Emer, ale od hanby, ktorá ťa sužovala a zhrýzalo svedomie.“

„Ja som ťa milovala! Milovala! A milujem ťa aj doteraz! Ver, že keby som to mohla vrátiť, tak to urobím a všetko zmením! Všetko!“

Vtedy akoby do diabla udrel blesk. Vstúpila do neho zlosť, hnev a zúrivosť. V očiach sa mu blýskalo.

„Keby si ma bola milovala, nikdy by si to nespravila! A prečo, povedz prečo, si potom nepoužila tú knihu?!“ ukázal na drevenú poličku. Bola tam založená červená kniha so zlatým okrajom.

„Ja-ja...“

„Emer, už nič nehovor. Neverím ti. Polovicu môjho života som premrhal myslením, kde som spravil chybu. Lenže tá chyba, si bola ty.“ Diabol zdvihol ruky do výšky a hrozivo začal odriekať akúsi kliatbu. Všetko sa začalo krútiť, meniť na prach, vírilo sa to. Len Emer a dieťa ostali ešte živé. Videla som ešte Emer, ako naťahuje ruku a slabo kričí: „Máš tu dieťa! Lucifer!“ Vtedy diabol vypustil z rúk ohromnú silu, ktorá v okamihu skántrila všetko, čo bolo na dosah...

...

Ocitli sme sa v akomsi lese. Diabol stál zo zovretými päsťami a hľadel do diaľky. Vtedy som videla, ako sa jeho diabolská tvár mení na ľudskú. V jeho čiernych očiach som videla zablysnúť sa slzy, ktoré mu pomaly stekali po mladej tvári. Nevedela som čo spraviť, no bola som ticho.

„Toto sa radšej nemalo stať,“ zašepkal zničeným hlasom.

„Bolo to vaše rozhodnutie.“ Povedala som opatrne.

„Život odvtedy stratil pre mňa cenu. A teraz..“ Chápala som ho. Videla som na ňom, že bolo nesmierne ťažké zničiť ženu, ktorú miloval a ešte aj so svojim dieťaťom. Slzy však z jeho tváre nečakane zmizli, výraz sa premenil na krutý, ľudská tvár zmizla, opäť som videla len ten diabolský pohľad. Tento krát však bol naozaj diabolský.

„Lucifer, čo chcete spraviť, preboha?“ začínala som sa báť.

„Zničím svet. Hneď a teraz. Tí ktorí sú zachránení, nech sa majú dobre. Tebe sa otvorí portál.“ Pozrel sa na mňa: „Ďakujem ti, Lillien Durdson, vykonala si dobrú vec.“

Zdvihol ruky k nebu a opäť začal vyriekať akési zaklínadlo v starodávnej reči. Stromy sa začali rúcať, nastalo obrovské zemetrasenie, búrky, explózie, uvoľňovala sa ohromná masa energie...všetko sa to upínalo do jedného bodu – do diablových rúk. Diabol zaťal päste, a keď ich otvoril, vyžarilo z nich ohromne oslepujúce svetlo a nastal obrovský výbuch...

Prudkým trhnutím som sa prebudila. Bola som celá spotená, cítila som na sebe studený pot. Mala som zrýchlený dych. Bol to šialený sen. Jeden dlhý šialený a fiktívny sen. Pozrela som sa na mobil. Boli 4 hodiny ráno. Bola som neskutočne smädná. Siahla som na poličku nad posteľou, kde si obvykle nechávam fľašu s vodou. Netrafila som však fľašu, čosi som zhodila a s buchotom to spadlo na koberec. Bola ešte tma, lenivo som sa vytrmácala z postele a šla zasvietiť, aby som mohla zdvihnúť tú vec. Keď som rozsvietila, svetlo ma najprv oslepilo. Keď si moje oči za pár sekúnd privykli, pozrela som sa smerom k posteli. Vyrazilo mi dych, zatočila sa mi hlava. Kľakla som si k posteli, uštipla sa niekoľkokrát, nechcela som veriť tomu, čo vidím... Vtedy som si spomenula na slová toho šialeného alchymistu zo sna: To dievča je jediné, ktoré tú knihu dokáže otvoriť... Na zemi ležala stará červená kniha so zlatým okrajom...

P.S.: Mne sa toto fakticky snívalo, ja som to len trošku dotvorila ;)

[ » na začiatok « ]