Poviedka:
Pridaná: 15.4.2011, 18:50:20
Čítaná: 2734×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Alin
Stručný dej: Alin mala v pláne kúpiť sestre k narodeninám darček. Miesto toho však darovala všetky svoje úspory na zbierku proti rakovine. Možno toto spustilo všetky tie nevysvetliteľné príhody, ktoré sa odvtedy začali diať.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika, tragédia

Pomaly som kráčala ulicami mesta. Vyberala som darček pre svoju sestru, oslavovala osemnásť rokov. Dnes má narodeniny, a ja nemám tušenia, čo jej kúpim. Z každého obchodu som odchádzala z domnením, že to pre ňu nie je vhodné, aj keď mi to predavačky veľmi odporúčali, vraj je to kvalitné, a oslávenkyni sa to bude páčiť. Ale moja sestra bola iná. Netúžila po oblečení, náramkoch a iných šperkoch. Hovorila, že ich má dosť, a že sa v móde nevyzná. Jediné, čo rada robila, bolo čítanie.

Policu, ktorá bola naša spoločná zapratala kopou kníh, a ešte stále ich číta. A k tomu také hrubé! A ak jej aj chcem kúpiť knihu, ani neviem aký žáner má rada, a ktorú si rada prečíta, ktorá ju zaujme. No, čo teraz?

Pri jednom obchode stáli dvaja ľudia. Muž a žena. Muž držal škatuľu ozdobenú žltým papierom, niekedy bielym, a v ňom boli akési kvety, zrejme narcisy. Žena držala pokladničku, na ktorej bolo napísané: Deň Narcisov - pomôžte ľuďom v núdzi.

Bože, ja som skoro zabudla! Dnes je Deň Narcisov! Vedela som o ňom, že tí, čo zbierajú dajú peniaze ľuďom z rakovinou, na onkológiu. Je to podľa mňa dobrá vec. Keď som bola v škole, všetkým šlo o tie umelé narcisy na špendlíku, no nie je to len o tom. Je to o tom, že pomôžeš ľuďom, ktorý to potrebujú...

V taške som mala peniaze, ktoré som chcela minúť na darček pre sestru. Narodeniny nie sú len o darčekoch... Ľudia, čo dostanú tie peniaze sa potešia viac.

Vybrala som z tašky asi päťdesiat euro, a hodila do pokladničky.

„Vrátim sa,“ šepla som, ani som si nebola istá, či ma počuli.

„Ďakujeme,“ povedali muž so ženou prekvapene, a muž mi podal narcis.

„Nie,“ zasmiala som sa. „Ja ďakujem.“

Prijala som narcis, a špendlíkom som si ho nastokla na tričko. Toto je ten dôkaz, že chcem pomôcť tým ľuďom.

Pozdravila som ich, a odišla. Neblúdila som už po obchodoch, len som zamierila priamo domov. Teraz som pochopila pravú podstatu.

„Kúpila si niečo?“ zo záujmom sa ma mama spýtala.

Porozmýšľala som. „Áno.“

„A čo?“ Mama mi nabrala akejsi zvláštnej polievky, a prisadla si ku mne. Pozerala na mňa tak... Čudne.

,,Pomohla som.“

„Kúpila som si narcis,“ ukázala som jej umelý kvet na tričku.

„A už ti peniaze neostali?“ prekvapene sa ma spýtala.

„Nie,“ stručne som odpovedala, a začala jesť polievku.

„Toľko eur,“ začala mama rozčúlene, „si minula na jeden narcis?“

„Áno,“ odvetila som jej popri jedení.

Dojedla som, pozdravila mamu, a vrátila som sa do izby.

Na narcis som si dávala veľký pozor - bol to môj poklad...

„Prepáč.“

Stála som pred sestrou, keď sme gratulovali. Nebola som ako ostatní - nemala som darček.

„Veľa zdravia, šťastia a lásky, “ zaželala som jej, a potriasla jej rukou. Objali sme sa.

„Za čo ti mám prepáčiť?“ pošepkala mi v objatí.

„Nemám pre teba darček..,“ snažila som sa jej to vysvetliť. Musela vedieť, čo sa stalo, musela mi prepáčiť.

„To nevadí.“

„Vieš..,“ začala som s príbehom. „V meste bola zbierka, a ja som darovala všetky peniaze na deň narcisov.“

„To nevadí,“ zopakovala. „Darček nie je dôležitý. Oni to potrebujú viac.“

Bola som veľmi prekvapená z toho, ako to vnímala. „Naozaj?“ Prikývla. To ma potešilo ešte viac. Že vedela, čo je dobré...

Spolu s ňou a ďalšími hosťami sme potom oslavovali. A krájali tortu. A potom, keď sa všetko utíchlo, pozerali sme televízor.

„V Deň Narcisov sa stalo naozaj niečo nepredvídateľné,“ povedala mladá moderátorka. „Najznámejšia celebrita darovala astronomickú sumu - dvadsať miliónov eur. A to len za jeden narcis.“ Potom prebehla o tom reportáž.

Síce je to naozaj veľa, k mojim päťdesiatim eurám je to ešte viac, stále som bola na seba hrdá - veď predsa ja nie som taká bohatá, že by som mala milióny.

„A teraz, desať najvyšších darovaných súm v regiónoch,“ povedal hlas, a menoval regióny. Ani neviem ako, ale zaznelo moje meno.

„Ty si sa dostala do telky!“ skríkla mi sestra do ucha.

Mala som z toho ešte lepší pocit...

Keď som bola sama doma, bola som len na počítači. Sestra odišla so školou na chatu, a mama išla za tetou do Česka.

Keď ktosi zazvonil.

Najprv som to nevnímala, že sa mi to len zdalo, no keď sa to zopakovalo, zastala som v písaní, a postavila som sa. Znova sa mi to zdalo? Pozrela som sa von oknom. Žiadne auto.

Prešla som dole schodmi, a odomkla dvere. Pri stene stál opretý akýsi mladý atraktívny muž.

„Kto ste?“ spýtala som sa ho stroho.

„Všetko ti poviem,“ odvetil mi mladík, a nebezpečne sa usmial. Sám sa ponúkol dnu, a začal sa obzerať.

„Kto ste?“ zopakovala som.

„Bez otázok,“ zmenil muž názor.

„Prečo?“

„Chceš ma tu, alebo nie?“

„Áno,“ povedala som po krátkom rozmýšľaní, ani neviem prečo.

„Som hladný,“ povedal drzo. „Prosím ťa...“

Čarovné slovíčko prosím, no čo už. Nabrala som polievku a mäso zo zemiakmi hosťovi, a pozerala som, ako je.

„Som smädný,“ povedal tentoraz. „Prosím...“

Čo je to skúška? pomyslela som si, no nevyslovila som to nahlas.

Nabrala som mu čistej vody. Keď to vypil, už si viac neprial.

„Ešte niečo?“ spýtala som sa pomaly, aj keby som to na neho čo najradšej vyštekla.

„Môžem tu prespať, prosím ťa?“

„Prečo?“ už som to nevydržala.

„Žiadne otázky,“ zopakoval to, čo predtým povedal.

„Dobre..,“ zamrmlala som podráždene a pridelila mu posteľ v hosťovskej izbe, ktorú sme veľmi nepoužívali.

Keď som ráno vstala, hosť tam nebol. Čiastočne som si vydýchla, a na chvíľu som sa aj bála.

Prehľadala som celý dom, ale nebol nikde.

„Haló..,“ skríkla som, lebo som nevedela jeho meno. Nič. Ale po chvíli... Ozvalo sa tiché, ženské kričanie. Von.

Otvorila som dvere, a načúvala. Nebolo na záhrade. Rýchlo som zamkla dvere, a bežala za ním...

Prešla som cestu, a stále bolo ešte ďaleko. Potom som prišla na vrch, a začala sa obávať, kde prídem, kým bude hlas pri mne. Bola som už v lese, a celým telom my prešiel strach. Nie sú tu medvede?

Aj tak som prechádzala hustejšie lesom... Keď som už asi päť minút ním kráčala, hlas už bol pri mne. Predo mnou bola veľká guľa, či hrča zelenej farby.

Keď som sa jej skúsila dotknúť, rozplynula sa, a odniekiaľ prišiel ten hosť, čo bol pri mne, a ktorému som nemohla položiť otázku.

„Si dobrá,“ povedal potichu. „Môžeš ísť k nám.“

Čo?

„Ku komu? A dobrá.. Prečo?“

„Nepýtaj sa, prosím... Chceš prísť k upírom? Áno, alebo nie.“

„S jednou podmienkou, áno,“ ani som nerozmýšľala o tom, či existujú, či sa ho mám niečo spýtať.

Ale mala som možno milión otázok... Ale sestra ma naučila, že mám veriť všetkému.

Nemala som čas na tie otázky, vrátiť sa domov, alebo len čokoľvek povedať, omdlela som, ani neviem ako...

A k tomu, som ani nevedela čo sa dialo. Čo to má spoločné z narcismi?

Upíri, cha - cha - chá!

Zobudil ma studený vzduch. Keď som otvorila oči, zistila som, že pri mojej posteli je otvorené okno, tak som ho rýchlo zavrela.

Čo sa stalo?

Ktosi ma pobozkal. Bolo to síce príjemné, no ja som sa rýchlo odtiahla.

„Čo je, Alin?“ spýtal sa ma muž, ktorý to spravil.

„Ja... Ja neviem.“

Zistila som, že mi vymazali pamäť. Celé som to nevedela pochopiť, tak to bude proste jednoduchšie. Po tom rozprávaní, som položila jedinú otázku..

„Prečo ja?“

„Osud to predpovedal...“

A jedno som tiež vedela. Ľúbila som Estalla, ktorý ma vtedy ráno pobozkal, a bol upírom. A predtým som ho ľúbila tiež...

Vedela som, že bol príbeh o upírovi, ktorý bol zamilovaný do človeka, ale ja som ani v jednej podobnosti s tým príbehom podobná.

A prešlo asi desať rokov.. A nič sa nezmenilo, prebehlo to rýchlo.

„Čo bude ďalej?“ spýtala som sa, keď sme boli na balkóne pod svitom mesiaca.

„Ako to myslíš?“ nechápavo sa ma spýtal Estall.

„Bude žiť navždy takto? Nič sa nezmení?“

„Nie,“ stroho mi odvetil upír.

„Charlie povedal že áno.“

„Klamal ti.“

„Prečo? By mi klamal...“

„Oni nás zničia, ti to vieš. A Charlie to vedel prvý.“

Pomyslela som na Charlieho. Bol to tiež upír, bol to jeden z prvých...

„Nechcem... takto zomrieť,“ potichu som povedala.

„Ja.. To nedovolím,“ odvetil Estall a pobozkal ma. Nežne, a vášnivo... Proste ako upír.

„Tak poď so mnou.“

Estall sa na mňa nechápavo pozrel.

„Mesiac..,“ povedala som tichšie, a chytila ho za ruku.

„Nie.. Ja, neviem či je to správne.“

„Je. Buď tak, ako sa to má spraviť, alebo takto...“

„Nie teraz.“ Jeho hlas bol rozhodný.

„Tak dobre,“ povedala som. Ak Charlie povedal, že sa to stane... Môže sa to stať o pár sekúnd. Nebudem riskovať. Ale na druhej strane... Budem môcť bojovať... Ale vždy som chcela zomrieť tak, že ma má zabiť mesiac. Tak ako sa rozhodnem?

Zostali sme tam takto, a len sa pozerali na mesiac, bez slov...

„Nie,“ zmenila som názor. „Síce by som mohla bojovať, ale... Nechcem. Aj keď som po tom vždy túžila... Cítim, že mesiac ma chce, a že to mám urobiť. Ty si rob, čo chceš,“ dodala som po jeho vyčítavom pohľade.

Nebudem to rozpisovať. Môj život, moje spomienky... To je vlastne jedno. Moja sestra ma naučila, že všetko môže byť.

Dôležité je, že som sa rozhodla. Že som sa rozhodla zomrieť. Aj keď som mohla žiť ešte roky... Mohla.

Ale Charlie aj ostatní upíri tvrdia, že nás zabijú oni. Tak načo bojovať, a zomrieť v bolesti, keď nás porazia, a keď môžeme zomrieť v pohode a z rozlúčkou?

Preto som sa takto rozhodla, a nikto to nezmení.

Všetok môj majetok venujem Charliemu, za to, že bol dobrý priateľ, Estallovi, bez pripomienok a rodine, ktorú nepoznám. Poprípade ostatným upírom. Nech si to rozdelia, ako chcú...

A skončila som svoj život. A vlastne, toľko som toho nevedela, toho som toľko zabudla... Je to jedno.

Zložila som svoju istotu, a nechala sa odviezť mesiacu... Do ríše mŕtvych, tam to bude dôležitejšie. Určite.

Milá Alin,

nemôžeš odísť, ty to vieš. A ak chceš, pôjdem s tebou... Ja ťa tak ľúbim. Nechápem, prečo urobili také hlúpe rozhodnutie, a premenili ťa na upíra. Ja som to nespravil, a ani by som to nikdy, pod žiadnym nátlakom neurobil.

Spravím to, čo budeš chcieť. Odpusť mi všetko, čo som ti zlé spravil... Poznáme sa dlho, a je mi veľmi ľúto, že si to všetko nepamätáš... Pre teba, všetko, navždy.

[ » na začiatok « ]