Kapitola:
Pridaná: 15.4.2011, 16:33:41
Čítaná: 2931×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Nina
Stručný dej: Nina bolo obyčajné dievča, ktoré má svojich rodičov a raz za čas ju stráži jej teta. V jeden takýto deň sa však dozvie veľmi zlé správy, ktoré jej zmenia celý život. Jej rodičia zomreli...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Spomienka 2 » Obyvatelia ostrova

Sedela som na pláži.

Bol to asi piaty deň od toho, ako som sa sem dostala. Daron hľadal banány, melóny a kokosy v lese, či džungli. Mňa nechal tu, vraj, aby som strážila, no ani som nevedela čo. Povedal, že aby som ho len čakala, aby som sa ani nepohla.

Ale ja som to nevydržala. Už som toho vedela síce veľa o tomto ostrove, no stále som toho mala mnoho čo objavovať.

Postavila som sa, prešla pár metrov, a potom som sa vrátila späť. A toto isté som opakovala niekoľko krát vždy iným smerom. A samozrejme, nič zvláštne som nenašla.

Daron ku mne podišiel, a vedľa mňa položil dva kokosy, melón a tri banány. Dnes to bolo naozaj veľa, inokedy to bolo z každého druhu len jeden, nanajvýš dva kusy. A to bol ešte dlhšie.

Mlčky som pozorovala, ako rozoberá melón, a neskôr kokos. Bola to zdĺhavá práca, pri ktorej bolo treba veľa trpezlivosti, ktorej som ja naozaj nemala. Ale on to rozoberal pomaly, a rozvážne. Občas som mu aj závidela, že sa nikdy nenahnevá, a nehodí ten melón proste o zem, a nechá ho tam. Keď som to raz robila ja, spravila som to.

„Dáš si mlieko?“ ukázal Daron na kokos, a na tekutinu v ňom.

Tento nápoj bol veľmi chutný, aj keď v každom kokose ho bolo veľmi málo. Ale bolo to dokonca ešte lepšie než chipsy. Vedela som, že starý pán to má veľmi rád, no má rad aj mňa, tak ho dáva väčšinou mne. Pri pohľade na mlieko som sa oblizla, no odolala som tomu.

„Nechajte si, ak chcete,“ odvetila som mu.

„Veď si tykáme..,“ začudoval sa Daron, a rozdelil druhý kokos na polovicu. Jednu polovicu použil ako pohárik mne, druhú ako sebe.

„Jasné.“

„Tak ty vypiješ mlieko z jedného kokosa, ja z druhého, dobre?“ povedal, a robil to, čo povedal.

Podal mi polovicu kokosa použitého ako hrnček aj s mliekom.

„Ďakujem,“ šepla som a napila sa tekutiny.

Vypila som to naozaj rýchlo, a keď som dopila, pohárik som odložila, a ústa si umyla do rukáva.

„Vieš, je zvykom,“ povedal Daron popri pití, „že tieto kokosové poháriky sa volajú polyky. A každý kokos má osobité meno.“

„Kokos má meno?“ zasmiala som sa. „Ako môže mať niečo také meno?“

„Tu je svet iný..,“ povedal ujo zamyslene. „Na zemi si zvyknutá na život tam. Ale tu sa žije inak. Tu je to iné...“

„Aha,“ povedala som, aj keď som celkom nechápala jeho slovám.

„Daron?“ spýtala som sa ho neskôr, keď už dopil.

„Áno?“ povedal, a odložil polyku. Teraz sa mi pozeral už priamo do očí, takže položiť mu otázku bude ťažie.

„Však na tomto ostrove ešte niekto žije?“ pomaly som sa opýtala.

Daron mi neodpovedal, len sa pozeral kdesi za mňa. Vedela som že tam nemá priamy cieľ, len rozmýšľa. Vedela som to...

„Áno..,“ zamrmlala som neskôr, viac – menej pre seba.

„Sú tu aj domorodci. Možno aj boli... Neviem, už neviem..,“ odvetil, ale stále sa pozeral za mňa.

„Vy ste tu boli?“ Bola som prekvapená.

„Teda ti to poviem,“ rozhodol sa. „Keď som mal dvadsať rokov, keď som bol mladý, no možno som mal aj menej rokov, rozhodol som sa pre tento život. Trvalo dlho, kým som môj sen zrealizoval ale... Bolo to dobré rozhodnutie.“

Na chvíľu sa odmlčal, ako keby rozmýšľal. Nevedela som si ho predstaviť v tej dobe...

„A stretol som tu domorodcov. A žil som u nich. A niekto tu ešte je... Vieš, včera som ich videl.“

Ešte tu niekto je? Ešte tu sú domorodci? Mala som ďalšie otázky...

„Eion, Aion, poďte sem!“ zvolal kdesi do diaľky.

Dve ruky sa ma chytili ľavého a pravého pleca. Boli to teplé a príjemne ruky. Malé a jemné ruky...

Pozrela som sa za seba.

Stáli tam dve dievčatá, dosť podobné. Spočiatku som ich nevedela rozoznať, no potom som si všimla, že jedna má znamienko na líci, a viac pieh, a druhá má pieh akurát, a žiadne znamienko.

Obidve mali dlhé, čierna vlasy v čelenke. Oblečenie mali ako keby nové, ako keby nežili opustené na ostrove, z čoho som bola naozaj prekvapená. A čo viac, boli bosé.

V mysli som si chystala otázky, ktoré sa ich spýtam.

Aion s Eion nám ukázali svoj dom na pláži, kde žijú. Bola to akási chatka, na prírodne zariadená.

Daron dostal svoju izbu, a ja som bola v izbe spolu z Aion a Eion.

„Môžem sa vás niečo opýtať?“ netrpezlivo som povedala.

„Máš veľa otázok, viem, pýtaj sa,“ odvetila mi s úsmevom Eion, a zamrvila sa na posteli.

„Povedzte mi váš príbeh.“

Dvojičky sa na seba pozreli.

„Bolo to dávno,“ začala Aion. „Boli sme ešte malé. Vtedy sme leteli s mamou a s otcom na dovolenku. Boli sme deti. A blízko tohto ostrova sa začalo lietadlo triasť a... Veľmi si to nepamätáme ale havarovali sme. Otec zomrel, aj mnoho ďalších cestujúcich. Mama nás vychovávala, a učila, ako máme žiť v prírode. Vtedy vedela, že nás už nik nenájde..,“ odmlčala sa, a zdalo sa mi, že jej z oka vyšlo pár sĺz.

„A my sme sa čo – to naučili,“ vymenila ju sestra. „A ako sme dospievali, viac sme vedeli. Mama nám postavila tento dom, my sme ho spevnili... A jej hrob,“ ukázala cez okno z fólie, „sme vždy opatrovali. Nie je síce z mramoru, no my si ho vážime. A prečo si tu ty?“

Vzdychla som si, a rozmýšľala ako začať. Keď som našla správne slová, vyrozprávala som im pravdu. Celú pravdu.

„Úplne ťa chápem,“ povedala na konci Eion. „Musí to byť hrozné.“

„Teraz sa o tom nerozprávajme. Čo tak, keby ste ma naučili niečo o prírode?“ radostne som navrhla.

„Dobre, môžeme začať zajtra.“

Ešte sme sa celé hodiny rozprávali, až keď sme došli k jednej situácií...

„Áno, áno..,“ zasmiala sa Aion nad mojou poznámkou. Potom sme dlho mlčali, a Eion prerušila to ticho.

„Vieš, že tu žije ešte pár ľudí? Videli sme dvoch – Damon a Lerry havarovali s nami. Tiež prežili, a myslím že Lerrymu síce zostali nejaké následky a choroby z toho, ale je živý.“

Z tej informácie som zostala strašne prekvapená. Je tu ešte niekto?

„A ďalšia hŕstka ľudí je tam. Pravidelne sa s ňou stretávame,“ myklo jej kútikmi úst. „Vymenujem ti ich obyvateľov. Samuel, Dionýz, Félix, Dalibor, Albín, Stela, Kristína, Nataša, Zora, Perla a Gizela. Oni prišli inou haváriou...“

Bola som ohromená, koľko ľudí na takom malom, utajenom ostrove žije.

„Chcem ich ísť navštíviť,“ povedala som rozhodne. Vedela som, že občas sa chovám ako dieťa, ale nečudo, veď ma nikto nestihol naučiť, ako sa chová dospelá žena...

Eion a Aion sa nad mojím rozhodnutím zasmiali, a prezliekli sa do pyžama.

„A skadiaľ máte to oblečenie?“ nedalo sa my spýtať.

„Niektoré sme našli, niečo nám zostalo, niečo sme si spravili..,“ odvetila mi veselo Eion. „Dobrú noc.. A pekné sny. Nech sa ti nesníva o strome.“

O strome... To musí byť ich zvyk. To si zapamätám.

„Dobrú noc.“

Zaspávala som s pocitom, ani neviem prečo, že fantázia existovala. A stále ešte je.

-----------------------------------------------------

K poviedkam, ktoré pridávam sem, a ktoré dávam inde, mám iný vzťah. Sú to síce väčšinou vymyslené veci a postavy, ale moja fantázia nemá hraníc.

Preto budem neuveriteľne veľmi rada, keď si prečítate čo i len jednu poviedku, kapitolu, ktorú som napísala. Každému, ktorý tak spraví patrí jedno veľké, obrovské: VĎAKA, že si nájdete čas to prečítať.

Najväčšie, a najkrajšie vďaka patrí Marike Scrooge, ktorá si prečítala snáď každú moju poviedku, a nájde si na to čas, za čo ju veľmi obdivujem. A k tomu, ešte mi aj píše pekné komentíky... :) Patrí ti ďakujem také veľké ako vesmír, takže nekonečné ďakujem. Ak chceš, budem to písať do každej poviedky.

A aj ostatným veľmi ďakujem.

Dúfam, že môj svet nezostane len u mňa, a môžem sa s vami oň podeliť... Lebo fantáziu má každý! Len písanie treba naučiť. A v tom môžete pomôcť vy. :)

P.S Dnes je deň narcisov, a k tomu by som písala ešte veľa, ale snáď nie je čo dodať. Pomôžte chorým ľuďom, oni to potrebujú...

[ » na začiatok « ]