Poviedka:
Pridaná: 13.3.2011, 06:56:21
Čítaná: 4631×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Astoria Malfoyová, Draco Malfoy

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Tento počin je asi to najpatetickejšie, čo som kedy napísala. Hanbím sa za to ako pes, keďže písať niečo takéto... naozaj nie je v mojej povahe. :D Možno sa vám to ale bude páčiť. :)

Nepokojne som sa prehadzovala v posteli. Začínala som byť zo spánku nepokojná. Ruky sa mi pevne zovreli okolo hodvábnej látky ktorá kryla posteľ.

Počkať...

Hodvábnej látky?

Prudko som otvorila oči. Pohľad mi ihneď padol na veľké okno, ktoré zakrývali polo-priesvitné strieborné závesy. Prenikali cezeň prvé ranné lúče. Muselo byť okolo osem hodín ráno, tak, ako som bola zvyknutá sa budiť. Nezáležalo na tom, kedy som šla spať, vždy som sa zobudila o ôsmej.

Prudko som sa posadila. Toto rozhodne nebola moja spálňa.

Prikrývky vedľa mňa sa nespokojne zamrvili. Zdesene som zamrzla a hlavu pomaly otočila smerom na ne - prikrývky by sa nemali hýbať, to viem dokonca aj ja. Keď sa hýbu, znamená to, že buď mám v izbe poltergeista, halucinácie alebo... postupne sa spopod nich dvíhala plavovlasý muž, opierajúci sa o tenké bledé ruky. Prebodol ma svojimi sivými očami a mne sa skoro zastavil dych.

"Prečo ešte nespíš? To už je osem?" rozospato vyzvedal a rukou ma znovu zatiahol do perín. "Ešte chvíľu tu ostať môžeš..."

Ležala som ako skamenená a keď si ma pritiahol do objatia, myslela som, že sa šokom a rozrušenosťou rozpadnem na tisíce drobných kúskov.

"Čo sa deje?" opýtal sa prekvapene. Zjavne musel vycítiť môj nepokoj.

Musel to byť sen. Sen. Sen. Sen! Obyčajný sen!

Alebo... realita?

"Nie, nič, som v poriadku... Dobré ráno," s úsmevom som odpovedala Dracovi Malfoyovi, ktorý sa pomaly prebúdzal vedľa mňa.

Či to bol sen, alebo realita, svoju rolu som hrať musela.

"Hmm... Dobré ráno..." zašepkal mi do ucha. Bol tak blízko, že som jeho horúci dych cítila na koži.

"Aký je dnes deň?" opýtala som sa neisto a chrbtom som sa privinula bližšie k jeho hrudi.

"Piatok, ale neboj sa. Na ministerstve nás nečakajú, zobrali sme si predsa dovolenku... Scorpius ide do Rokfortu."

"Na ministerstve? Do Rokfortu?" opýtala som sa možno prirýchlo.

"Si si istá, že si v poriadku?" opýtal sa Draco znovu, rukou mi nahmatávajúc čelo aby skontroloval, či náhodou nemám teplotu. "Ministerstvo. Odbor zverov. Scorpius. Náš syn... nevyzerá to, že by si mala horúčku."

A v tom, ako keby ste zapálili jednu zápalku v drevenom domčeku. Pomaly sa všetko začalo rozsvecovať, zapaľovať a v hlave sa mi rojili desiatky útržkov. Spomienky, ktoré sprvu vyzerali vzdialene, ale boli moje vlastné...

Sedím na vysokej stoličke, na hlave mi tróni ten všetkými známi múdry klobúk...

"'V Slizoline by sa ti darilo, pri tvojich ambíciach a hrdosti... a chuti ľudí ovládať. Ale pri tom aké je tvoje skutočné srdce, aká naozaj si..."

"Nedávaj ma prosím do Slizolinu, prosím... nezapadla by som tam, nedávaj ma tam..."

"Tak nezapadla..ale máš pravdu, máš sa príliš rada na to, aby si mala rada ľudí ako ty. Aj tak by som ťa tam neposlal. CHRABROMIL!"

Zrazu čakám pred učebňou transfigurácie. Môžem byť možno tak v treťom ročníku. Nahlas sa rozprávam s Hermionou o úlohe, ktorú sme mali. Harry a Ron nás radšej ignorujú.

"Za chvíľu z teba bude zradca krvi ako z Weasleyho," ozve sa za mnou ťahavý hlas, ktorý mi je neuveriteľne povedomý.

"Draco. Aj ja ťa rada vidím," hovorím otrávene a obdarujem ho úškrnom.

"Mala by si sa radšej držať od humusákov. Len od nich napáchneš a nepustia ťa domov," zabŕda ďalej a ignoruje môj pozdrav. "Čistá krv by sa svojho statusu mala držať. Nezahadzuj sa s nimi, stačí, že si v Chrabromile."

"Nikto z mojej rodiny nebol v Slizoline, ak si zabudol," hovorím chladne a prebodávam ho pohľadom.

"Nie, ale neboli v Chrabromile.“

Nahnevane si dupnem nohou. "Prestaň byť tak arogantný a úzkoprsý! Uznaj, že sa na mne nič nezmenilo! Alebo sa za mňa tak hanbíš, že sa so mnou nechceš vídať? Tak mi radšej daj pokoj!"

Jeho tvár vyzerá, akoby som naňho vyliala vedro hnisu z buberózy. Otáča sa a necháva ma na pokoji. Asi som ho naozaj nahnevala, pichne ma pri srdci výčitka.

Sedím pri chrabromilskom stole, môžem mať pätnásť rokov. Rozprávam sa s Fredom a Georgom, keď kútikom oka zbadám mladého Draca a jeho gorily. Ten vrazí do môjho ramena a Fred ho obštedrí nepeknou poznámkou. Ale ja sa nehnevám... Na lavičke pri mojej pravici si nájdem lístoček, ktorý si rýchlo skryjem do rukáva, aby som si ho prečítala neskôr.

‚Čakám ťa po škole za zúrivou vŕbou.‘

Držím Draca za ruku a odmietam mu dovoliť pohnúť sa čo i len o kúsok. Zase vyzeráme o rok starší.

"Nemusíš to robiť! Nemusíš ho počúvať! Prosím ťa, nepridávaj sa na jeho stranu! Povedz to Dumbledorovi, on ti pomôže!"

"Ničomu nerozumieš!" hovorí blondiak hlasom, ktorý naznačoval, že o chvíľu sa určite rozkričí. "Ja už na jeho strane som! Odkedy som sa narodil! Dumbledore mi nemôže pomôcť, akurát ma predá do rúk Aurorom... Musím splniť, čo odo mňa chce!"

"Nie, prestaň, nehovor to," rozprávam tichým hlasom a tvár bolestne krčím. "Nemusíš. Bola by tu cesta späť... To, že máš čistú krv neznamená, že musíš byť ako tvoj otec... Ja predsa tiež..."

"Tvoja rodina je iná! Ona Temnému pánovi dokázala odporovať, nemali rozum!"

"Možno mali len príliš veľké srdce, možno bola u nás správna vec dôležitejšia ako strach... O tom je skutočná hrdosť... Dráčik, no tak, prosím, odmietni to..." prosím ho útrpne. Ja v skutočnosti prosím.

"Nemôžem. Musím ho zabiť," hovorí chladne. Sledujem, ako sa mi otáča chrbtom, ruku si vyprosťuje z môjho zovretia a... odchádza.

V troskách Rokfortu prevláda hrobové ticho. A zrazu, ako utne, premenilo sa radostný smiech spojený s plačom. Plačom šťastia, úľavy... smútku, straty.

Je mŕtvy. Harry ho zabil. Dokázal to.

Stojím ako prikovaná a nechávam pramienky krvi, aby mi stekali po čele. Husté hnedé vlasy mi stoja do všetkých strán a ja len neveriacky pozerám na bezvládne telo Toho-koho-netreba-menovať. Môj potrhaný habit prezrádza, ako úporný tento boj bol.

Zrazu sa strasiem a obzerám sa po okolí. Rozbehnem sa dopredu a pohľadom si pri tom prehliadam každého človeka. Hľadám známu tvár, hľadám jeho.

Bojím sa, že mohol stihnúť ujsť z Rokfortu. Že ho mohli vážnejšie zraniť a na tú poslednú, najhoršiu možnosť, som odmietala pomyslieť.

"Harry, Harry, kde je... videl si ho.. na ktorej strane stál.. je v poriadku," chŕlim otázky keď dobehnem k Harrymu. Predrala som sa cez oslavujúce davy a teraz na neho upieram moje veľké oči, rozšírené strachom.

Hrdina čarodejníckeho sveta otvára ústa aby mi odpovedal ale ja ho už nepočujem. Môj pohľad sa stretne s tými sivými studničkami, v ktorých sa vždy topím. Znovu bežím a snažím sa od seba odtisnúť všetkých, ktorí mi stoja v ceste.

Draco stojí pri stene a nevie, či sa má tešiť alebo všetko považovať za prehraté. Vyzerá to, že v poslednej bitke jeho lojálnosť nepatrila len jednej strane. Keď zbadá, že bežím k nemu usmeje sa, ale z miesta sa ani nepohne.

Až teraz si všimnem, že vedľa neho stojí jeho matka s otcom - obaja sa tvária rovnako neurčito. Ja ich však ignorujem a vrhnem sa mu do náručia.

"Prežili sme. Prežili.."

"Prijali ma! Som tam! Som zástupkyňa riaditeľa oddelenia pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov!"

"Vydáš sa za mňa?"

"Povýšili ma! Som riaditeľom oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva!"

"Harry ťa pozdravuje. Stretla som ho aj s Ginny na ministerstve. Ich James je už tak veľký..."

"Dráčik... budeš otec."

Zatočila sa mi hlava. Bola som rada že ležím, inak by som sa asi nedokázala udržať na nohách. Bolo to, akoby ste zrazu uvoľnili priehradu... som rada, že mi toľké spomienky nezdevastovali mozog.

"Ja... som v poriadku. Len som mala ten najčudnejší sen."

"Hmm? Aký?" vyzvedal Draco.

Neisto som sa zasmiala. "Neuveril by si. Bola som mukelka a ty si v skutočnosti ani neexistoval. Bol si len knižná postava. Všetko to vyzeralo tak reálne..."

"Neexistoval som? To musela byť strašná nočná mora."

"Ani si nevieš predstaviť," odpovedala som mu s podpichovačným tónom a úškrnom, ale obaja sme vedeli, že to myslím vážne.

Ešte chvíľu sme len tak v tichosti ležali na posteli, keď sa mi zrazu oči rozšírili šokom. "Scorpius! Rokfort! Musím ho zobudiť, nesmieme zmeškať vlak!"

Draco sa nespokojne zamrvil a objatie okolo môjho trupu ešte zosilnil. "Ešte máme trochu času, nechaj ho spať...a ten čas môžeme využiť zmysluplnejšie," povedal nesúhlasne a bola som si istá, že pri jeho poslednej vete, mu tvár zdobil široký úškrn.

"Hmmm..." zapriadla som s nadvihnutým obočím.

Nechápala som, aké hry na mňa tým všetkým moje vedomie hralo, ani ako som nabrala všetky spomienky na... minulý svet? A ktorý z nich je vlastne ten pravý?

Keď som zacítila Dracove pery na mojom krku, rozhodla som sa, že sa na to teraz rozhodne nemusím sústrediť.

~*~*~*~*~*~

"SCORPIUS MALFOY! AKO SI PREDSTAVUJEŠ, ŽE EŠTE NIE SI OBLEČENÝ!" ziapala som na drobného blondiačika, ktorý teraz prišiel do kuchyne na raňajky. Pretieral si rukou oči a keď započul môj krik, v polovici pohybu sa zastavil. Pomaly si zložil ruku z tváre a pohľadom zablúdil k otcovi, akoby dúfal, že u neho nájde podporu. Ten však sedel za stolom, bral si od domáceho škriatka kávu a tváril sa, že tu ani nie je.

"OKAMŽITE SA CHOĎ PREZLIECŤ! Ak nestihneš ten Express, prisahám, že ťa vlastnoručne premením na parnú lokomotívu! BEŽ! UŽAJ!" kričala som ďalej. Scorpi sa bez slova otočil a vybehol hore schodmi.

S ťažkým vzdychom som sa zosunula na stoličku a dopriala si poriadny dúšok čiernej kávy.

"Vieš," povedal Draco nezúčastnene a pretočil stránku denného proroka. "Sú chvíle, keď uvažujem, že toho draka by si v mene mala mať ty."

~*~*~*~*~*~

Stáli sme na stanici. Na tvári mi žiaril spokojný úsmev a sledovala som desiatky čarodejníkov s ich rodinami - mali sme čas, Express odchádzal až za desať minút. Scorpius to nakoniec stihol.

Malý Scorpi sa nadšene obzeral a vyvaľoval oči na všetko, čo sa dialo okolo neho. Moja ruka spočívala na ramene.

"Dávaj si na seba pozor," hovorila som úzkostlivo.

"Ale, neboj sa, mama," povedal tónom, akoby som oznámila najväčšiu absurditu na svete. Už som otvárala ústa, keď zakročil Draco.

"Scorpius, rozprávaj sa zo svojou matkou slušne, ako sa patrí!" povedal chladne a na chlapca sa zamračil. Ten naprázdno otvoril ústa, aby niečo povedal, no potom ich ihneď zavrel. Zamumlal pár slov na ospravedlnenie a vrhol psie oči. Ja som sa len zasmiala - ten chlapec bol viac po mne, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. "Oh nie mladý muž, toto na mňa neplatí! Ale sľúb, že budeš každý týždeň písať."

Scorpius sa zaškeril a prikývol. Možno chcel ešte niečo povedať, ale vyzeralo to, že jeho pozornosť upútalo dačo dôležitejšie. Natočil hlavu na bok a ukázal niekam prstom.

"Aha, Potterovci! Aj oni mali nastupovať, že?"

"Scorpius, prstom sa neukazuje," okríkol ho Draco možno podráždenejšie, ako mal v úmysle. Stále s Harrym a jeho rodinou nevychádzal práve najlepšie. Kŕčovito mu kývol na znak pozdravu a čiernovlasý záchranca sveta len usmiato odkýval. Ja som sa s úškrnom pridala ku kývaniu.

Vlak netrpezlivo zatrúbil.

"Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa, čo keď ti ujde!" súrila som môjho syna náhlivo. Ten len prevrátil oči, za čo si od Draca aj mňa vyslúžil pohlavok. Pokorne nastúpil do najbližších dverí a so širokým úškrnom (vďaka ktorému sa tak podobal na svojho otca) nám posledný krát zakýval.

Teraz som si bola istá, že som sa zobudila do reality.

Musela som.

...Prosím?

[ » na začiatok « ]