Poviedka:
Pridaná: 11.3.2011, 19:33:45
Čítaná: 4292×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Powellová, Fred, George, Divooký Moody
Stručný dej: Slečna Powellová sa dostala na školenie aurorov k tomu najhoršiemu a zároveň najlepšiemu učiteľovi - k Divookému Moodymu. Ešte, že má takých skvelých kamarátov ako sú Fred a George, inak nevie ako by to zvládla...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Venujem Beyi a Lilly, ktoré sú choré, tak dúfam, že sa čo najskôr vyzdraviete =). Želám rýchle uzdravenie =).

Dúfam, že sa bude páčiť =). Ľúúúúúúbim!!!

---------------------------------------------------------------------

„Powellová, držte ten prútik vyššie!“ zavrčal na mňa a ja som poslúchla. Ak by som to neurobila, čakali by ma ďalšie tri hodiny tréningu, a niežeby by som si výcvik neužívala, no stráviť dvojnásobok obyčajného času s Divookým Moodym sa dosť pravdepodobne rovnalo takmer samovražde.

Mala som šťastie, že som schytala jeho. Bol najlepší. No aj najprísnejší. No napriek tomu som ho mala rada.

Keď som povedala Weasleyovcom, že ma bude školiť on, Fred sa skoro zadusil tekvicovým džúsom.

„Tak sa priprav na to, že na teba z každého rohu bude vykúkať nejaké nebezpečenstvo,“ uškrnul sa, keď sa konečne poriadne vykašľal a nabral dych.

„Tomu neverím,“ pokrútila som neveriacky hlavou a zakusla do hrianky.

Trávila som tu takmer celé prázdniny po skončení školy.

Naši si užívali prvú voľnú dovolenku po sedemnástich rokoch a ja som mala to šťastie, že Fred a George ma pozvali k sebe na prázdniny.

Všetky MLOKy som urobila na vynikajúcu, za čo si ma výdatne doberali a sveto – svete prisahali, že ma do spoločného biznisu teraz už nezoberú. Vraj som sa od nich teraz líšila tak veľmi, ako Veď – Viete – Kto od Harryho Pottera, a nebyť tých šesť a pol roka strávených spolu na Rokforte pri potulkách po hrade, ani by ma nepozvali.

„Spýtaj sa tatka, je to tak,“ prikyvoval Fred. „Odkedy ho ten Crouch mladší vtedy držal zavretého v truhlici, načisto sa scvokol. Ak prežiješ prvú hodinu, darujem ti celú tubu kanárikového krému,“ dodal s úsmevom.

Pregúlila som očami. Nemôže to byť až také hrozné. Pán Weasley vravel, že je síce prísny a nadmieru opatrný, ale paranoidný? To sa mi nezdalo.

No už pri prvej hodine som vedela, že Fred s Georgom mali pravdu.

Vo chvíli, keď som vstúpila do jeho kancelárie a vyštekol na mňa, aby som si sadla, som nadobudla pocit, že toto nebude také zábavné, ako som dúfala. A nemýlila som sa.

Prvá hodina bola úplne katastrofálna. Zistila som, že takmer všetko, čo som sa na Rokforte naučila, bolo nanič. Ešte aj moja vynikajúca z Elixírov mi prišla zbytočná. Bolo neuveriteľné, ako dokázal celé moje malé sebavedomie, ktoré som s MLOKmi a prijatím do Kurzu aurorov nadobudla, zrúcať behom tridsiatich minút.

Čokoľvek som urobila, nič sa mu nepáčilo. Nepáčilo sa mu, ako stojím. Nepáčilo sa mu, ako sa tvárim. Nepáčilo sa mu, kam sa pozerám, ani to, ako sa pozerám. Nepáčilo sa mu, ako chodím, ani to, čo hovorím a ako to hovorím, a už vôbec nie to, ako držím prútik, vrhám zaklínadlá, ako predvídavo sa tvárim, aká som dôverčivá, a zakončil to tým, že nechápe, ako som mohla pri takýchto schopnostiach mať Vynikajúcu z MLOKov.

Ak by som nemala slzy na krajíčku, povedala by som mu, že za tých sedem rokov, čo som chodila na Rokfort, som mala dokopy troch riadnych učiteľov OPČM, pričom z jedného z nich sa minulý rok vykľul Smrťožrút tváriaci sa ako on, aby mohol zabezpečiť návrat Lorda Veď – Vieme – Koho. No len som mlčala a snažila som sa nedať najavo slabosť. Pretože preňho bola slabosť prejavom zlyhania. Povedal mi to hneď na prvej hodine.

Prišla som do Brlohu, vyletela som hore schodmi a zvalila sa na posteľ. Plakala som do vankúša a preklínala som deň, kedy som sa rozhodla byť aurorkou. V hlave mi stále zneli jeho slová „Postavte sa poriadne, Powellová!... Kto vás učil? Takto sa prútik nedrží!... Otočte sa! Nie tak pomaly, v súboji by ste už boli mŕtva!... Merlin! Dievča, spamätajte sa! Takto by ste neprežili ani minútu!...“

Nemohla som uveriť, že som takto zlyhala. Že som po tom všetkom, po všetkom tom úsilí narazila na prekážku, ktorá sa mi zdala byť taká nezdolateľná. Že som narazila na človeka, ktorý mi bráni v mojom sne. Bojovať. Bojovať proti zlu. Bojovať proti zlu, ktoré mi zabilo priateľov.

„Môžem?“ ozvalo sa zaklopanie na dvere. Ledva som ho počula.

Po chvíli mi došlo, že to bol Georgov hlas, no nechcela som ho vidieť. Vedela som, že mi chce pomôcť, no teraz som naňho vôbec nemala náladu. Nechcela som, aby ma takto videl. Vždy som predsa bola veselá a usmievavá, nepripúšťala si veci k telu, a nikdy, nikdy som nepotrebovala utešovanie od iných, tobôž nie od Freda alebo Georga.

„Choď preč,“ zamumlala som cez slzy a prekryla si hlavu paplónom. Nechcela som, aby ma takto videl.

Dvere zaškrípali. Dúfala som, že odišiel, no namiesto toho som počula, ako sa v izbe ozývajú tlmené kroky.

„No tak, vylez,“ začula som šepkanie tesne pri uchu.

Trochu som sa pousmiala, no po tvári mi ešte stále stekali slzy a v duši som mala tú hroznú hrču.

„Kitty!“ zatriasol mnou a vzápätí ma osvetlila žiara zapadajúceho jesenného slnka, a na chvíľu ma oslepila.

Vedľa mňa sedel George a vyzeral byť ustaraný.

„Moody?“ opýtal sa chápavo a potľapkal ma po ramene.

Smutne som prikývla a snažila sa potlačiť slzy, ale nešlo to. Kvapka po kvapke dopadali na biely paplón a George ma potichu sledoval, kým sa vyplačem.

Dúfala som, že sa ma nespýta, čo bolo, pretože by som mu to aj tak nevedela povedať. Nedokázala by som mu nahlas zopakovať tie slová, ktoré ma dostali do takéhoto stavu, ktoré ma hneď na prvej hodine odradili od toho, čo som chcela robiť.

Našťastie, pochopil. Len tam so mnou sedel nekonečne dlho a hladil ma po chrbte, až som sa konečne vyplakala a utrela si poslednú slzu.

„Pozri sa na mňa,“ povedal mi potichu a chytil ma za bradu, aby mi trochu zdvihol hlavu.

„Počul som, že Moody je šialený, no to nemení nič na tom, že ťa chce dobre naučiť. Chce, aby si bola dobrou aurorkou. A podľa neho to dosiahneš len tak, že ťa naučí, ako byť tvrdou. Ak sa teraz vzdáš, dokážeš, že všetko, čo ti dnes povedal, bolo pravdivé. A to nechceš, však?“ vravel pomaly a prebodával ma svojimi nežnými hnedými očami, z ktorých ešte stále sršali tie šibalské iskry, ktoré som tak dôverne poznala.

„Ale ak chceš skončiť, tak skúsim presvedčiť Freda, aby sme ťa vzali do nášho obchodu, keď mu spomeniem Moodyho, určite privolí,“ dodal rýchlo a uškrnul sa.

Konečne som sa zasmiala. Zlatý George. Vždy ma vedel rozosmiať.

„Ja to asi ešte skúsim s tým výcvikom,“ odvetila som napokon.

George sa zatváril urazene. „Budem sa snažiť nebrať to ako odmietnutie.“

Teraz som sa už musela rozosmiať. Hodila som sa mu okolo krku a tuho ho objala. Boli sme priateľmi celú večnosť. Nevedela som, čo by som bez neho a jeho brata robila. Moli to moji najlepší priatelia.

Na druhý deň ma Fred s Georgom odprevadili až pred Ministerstvo.

„A povedz Moodymu, že ak na teba bude zlý, tak bude mať doživotne zakázaný vstup do obchodu,“ žmurkol na mňa Fred a spolu s Georgom sa odmiestnili.

Zhlboka som sa nadýchla a vošla do záchodov. Spláchla som sa a vynorila sa v jednom z krbov.

Zamierila som do Moodyho kancelárie.

„Á, Powellová, poďte dnu!“ povedal svojim obvyklým hrubým hlasom a prútikom za mnou zatresol dvere. Mierne som nadskočila, no zrejme si to všimol, pretože pregúlil zdravým okom a kútikom úst mu myklo.

„Prútik!“ vybrechol a prísne na mňa pozrel. Vytiahla som svoju čarovnú paličku. Čakala som, že bude nasledovať rovnako hrozná hodina, ako predchádzajúca. Nemýlila som sa. No narozdiel od včerajška, som stále myslela na Georgove slová. Mala som ich zaryté hlboko v srdci, pretože to boli slová priateľa, ktorý mi pomohol.

A vždy, keď mi Moody niečo vytkol, snažila som sa to napraviť. Ako povedal George, robí to pre moje dobro. Aby som bola dobrou aurorkou. Aby som mohla bojovať proti svetu tam vonku. A ak ma to bude stáť niekoľko urážok od môjho prísneho učiteľa a preškolenie sa vo všetkých kúzlach, ktoré som sa v živote naučila, tak nech. Tam vonku bolo dosť ľudí, pre ktorých sa mi oplatilo bojovať. Medzi nimi aj Fred s Georgom.

Po piatich mesiacoch odretých kolien, dlaní, rúk, oškretých vlasov, zlomených prstov, čiastočného dočasného oslepnutia, priotrávenia sa Lyžičníkom a takmerným zbúraním polovice telocvične, som sa konečne zmierila s podmienkami, v ktorých som sa učila a vlastne som to tam začala mať rada, hoci Moody bol rovnako neprístupný ako vždy. No aspoň na mňa už viac toľko nevrčal a nehádzal na mňa tie svoje hrozné pohľady.

„Powellová, držte ten prútik vyššie!“ zachrapčal na mňa už po stý krát.

No tentoraz to nebolo vrámci výcviku. Končila sa mi skúška a jediná vec, s ktorou som mala problém, bol ten prútik. Nikdy som ho nedržala dostatočne vysoko, aby som ním mohla odraziť kúzlo z ktoréhokoľvek uhla.

„Raz ťa to bude stáť život,“ zavrčal, keď mi podával diplom, no keď mi podal ruku a nahol sa ku mne, takmer nečujne zašepkal: „Výborne, dievča, som na teba hrdý,“ a spokojne sa uškrnul. Snáď po prvýkrát v živote. Teda, aspoň pri mne.

V tej chvíli sa mi do očí vtisli slzy, no radšej som ich potlačila. Aspoň zatiaľ, kým som mu na očiach, lebo mi ten diplom ešte vytrhne z ruky a pošle ma na ďalšie jedenapolročné školenie. Tak som sa len šťastne usmiala, naposledy sa mu poďakovala, a ak by som sa nebála, že ma prekľaje, aj by som ho objala, no radšej som to vzdala a spokojne vyšla z dverí.

Výťah ma vyviezol až úplne hore. Vyšla som cez telefónnu búdku. Otvorila som šarlátovočervené dvere a ovanul ma ľadový zimný vánok.

A tam, v tej fujavici, zababušení od hlavy až po päty, stáli moji dvaja strážni anjeli – vysokí, ryšavovlasí podnikatelia, ktorí aj napriek temnote týchto časov rozdávali ľuďom toľko šťastia a radosti, koľko boli schopní uniesť. A teraz prišli to šťastie a radosť podarovať mne. Nie kanárikovým krémom, alebo zvracačkami, ale tým, že ma tu prišli počkať.

Zdvihla som diplom vysoko do vzduchu a zamávala ním na chlapcov.

„Vidíš, hovoril som ti!“ zvolal George natešene a štuchol Freda do rebier.

„Ja som to hovoril tebe,“ pokrútil Fred hlavou.

Zamračila som sa. „Vy ste sa stavili, či to prejdem?“ spýtala sa som sa a snažila som sa tváriť urazene.

„No,“ poškrabal sa Fred po hlave a pozrel na brata, „chceli, sme lenže obidvaja sme verili, že to zrobíš, tak sme vlastne nemohli ísť proti sebe. Preto nám dlžíš...“ a žmurkol na Georga.

„Dvadsať galleónov,“ dokončil rýchlo George.

Vyprskla som smiechom. „Tak s tým sa rozlúčte,“ odvetila som a obišla som ich.

„Nie, počkaj!“ zavolali obaja naraz a ja som sa k nim otočila. Akosi ma premohli emócie a z očí mi už mimovoľne tiekli slzy, ktoré na studenom vzduchu takmer zamŕzali, no už som ich nedokázala viac zadržiavať. Zvládla som to!

„Pre nás je najväčšia odmena, že si to spravila,“ povedal Fred rýchlo.

„Veru, keď budeme potrebovať ochranku do obchodu, zavoláme ťa,“ dodal George.

Pokrútila som hlavou. „Ale len vtedy, ak budem mať zľavu na vybuchujúce brká,“ podotkla som so smiechom cez slzy.

Fred a George sa na seba pozreli, akoby im práve ktosi navrhol najdôležitejší obchod ich života a obaja naraz prikývli: „Dobre!“

A vzápätí sa na mňa obaja vrhli, až ma skoro zhodili so snehu. Každý ma objal z jednej strany a ja som vtedy vedela, že to všetko sa mi oplatilo. A že ja mám chrániť svet, ktorý oni robia krajším.

„Mali by sme ísť, mamka nás čaká s obedom,“ ozval sa po chvíli George a odsunul sa.

„Ale neblázni, George, sľúbili sme jej guľovačku, pamätáš?“ ozval sa zrazu Fred a potmehúdsky na mňa pozrel.

Prekvapene som naňho pozrela a protestne som otvorila ústa. No skôr, než som stihla povedať „To nech vás ani nenapadne,“ schytala som plnú dávku chladného bieleho prášku a v tej chvíli mi bolo jasné, že na obed sa tak skoro nedostaneme.

[ » na začiatok « ]