Poviedka:
Pridaná: 7.3.2011, 21:21:11
Čítaná: 5156×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Miranda Welshová, Wesley McNight
Stručný dej: Večer, ktorý mal Miranda Welshovej podobne ako niekoľko predchádzajúcich pomôcť dostať sa z existenčných problémov sa v okamihu zmení na jej najhoršiu nočnú moru...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, horor

Život Mirandy Welshovej nebol vždy taký, aký by mohli hádať z jej súčasného postavenia obyvatelia mestečka Holdrege v štáte Nebraska.

Ako sedemnásťročná sa dcéra rodičov ťažko pracujúcich na to, aby vôbec mali z čoho uhradiť náklady na všetko, čo patrí aspoň k priemernému životu, zoznámila s Brandonom Carsonom bohatým majiteľom siete veľkoobchodov s elektronikou v USA. Z nevinného románika ničím príťažlivého, no zelenými papiermi zasypaného štyridsiatnika a prekrásnej, ešte neplnoletej blondínky vznikol cit, ktorý by sa len ťažko dal označiť láskou v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa už po polroku, bez toho, aby sa zosobášili, Miranda presťahovala k svojmu vyvolenému do veľkého domu na pláži v Los Angeles. Z nádejnej študentky práva sa stala žena, ktorou jedinou povinnosťou na svete bol sex s o dosť starším milencom. Nemohla sa však sťažovať, veď výdaje z nákupov najnovších modelov oblečenia, kozmetiky a rôznych iných maličkostí potrebných pre šťastie rozmaznávanej polovičky išli z peňaženky Brandona.

Miranda si bola až príliš istá svojimi schopnosťami pozostávajúcimi hlavne z jej krásy, ktorými si mala udržať bohatého milenca a bankomat v jednom. Nepočítala preto s jednou vecou - inou ženou.

Po jedenástich rokoch stereotypného nažívania si Brandon ako čerstvý päťdesiatnik, našiel vďaka tučnému bankovému účtu ďalšiu milenku, o niekoľko mladšiu ako bola Miranda, ktorá dostala od svojho milého ultimátum potom, čo sa prostredníctvom výnimočne pravdivých klebiet dozvedela o Brandonovom pomere s inou. Brandon rozhodnutý nezásobovať Mirandu bezdôvodne ďalšími peniazmi ju jednoducho vyhodil na ulicu. Keďže neboli zosobášený a nemali ani žiadne deti, Miranda nemala právo nárokovať si na akékoľvek peňažné odškodnenie.

Kvôli ledva dokončenému stredoškolskému vzdelaniu a s nie príliš najlepšou povesťou si v Kalifornii nedokázala nájsť prácu. Za zvyšok peňazí získaných ako dedičstvo po rodičoch, ktorí nešťastne zahynuli pri autonehode pred dvoma rokmi, si zaplatila prenájom menšieho bytu v spomínanom meste Holdrege, kde začala novú, no o nič šťastnejšiu etapu života. Ani tu sa jej totiž nedarilo získať prácu a tak sa musela uchýliť k tomu najposlednejšiemu riešeniu, o ktorom by za normálnych okolností ani len neuvažovala, i keď ho nevedomky posledných jedenásť rokov nepriamo praktizovala.

Začala si zarábať najstarším remeslom, ako prostitútka. Zo začiatku chodievala na rôzne miesta, no časom praxe pochopila, že najlepším miestom na vykonávanie tejto ponižujúcej práce bude veľké parkovisko pre kamióny na okraji mesta. Veď kde lepšie zoženie zákazníka, ako medzi osamelými mužmi vysedávajúcimi celé dni za volantom a brázdiacimi diaľnice USA, ktorí sa rozhodli zastať, aby si oddýchli? Miranda si takto zarábala už niekoľko mesiacov, každý večer si obliekla vyzývavé oblečenie, odišla na parkovisko, tam niekedy za noc zviedla hneď niekoľko kamionistov, ktorí jej vždy slušne zaplatili požadovanú sumu, niektorí aj s prosbou, aby o tom, čo sa stalo, pomlčala, a tak to išlo neustále stereotypne dokola. Osud však rozhodol tak, že na noc, ktorá sa blížila, sa mala navždy vryť Mirande a všetkým obyvateľom mesta do pamäte.

Bol chladný, novembrový večer a Miranda práve zastala na mieste vedľa vysušenej priekopy, kam chodievali lakomejší kamionisti vykonávať potrebu, pričom asi len o sto metrov stála benzínová pumpa, v ktorej sa za použitie záchodov platilo len pár centov. Práve tu si Mirandu obyčajne vyhliadol niektorí z mužov, ktorý ju následne pozval do kabíny svojho kamióna, odkiaľ po istom časovom intervale odchádzala vždy trochu nesvoja, no bohatšia o pekných pár dolárov. Dnes mala ako obyčajne obuté vysoké, latexové čižmy tmavej farby, dlhý, čierny kabát a pod ním len jemne ružovú, saténovú, značne vyzývavú blúzku a dokonale ladiace nohavičky. Na tvári sa jej vynímala celá paleta kozmetických úprav, výraznejších, ako je to zvykom u obyčajných žien. Jemne kučeravé blond vlasy mala ako obyčajne rozpustené a neučesané. Vyzerala ako dokonalý prototyp ženy, ktorá je v spoločenských kruhoch nazývaná ľahkou.

Táto noc jej však neprijala. Kým ďalšie tri rivalky, pokiaľ sa tak dajú označiť ženy, ktoré prišli na parkovisko s rovnakým úmyslom ako Miranda, si už spokojne odišli zarábať do kamiónov, kam si ich odviezli zákazníci. Netrpezlivo si podupkávala nohou, pričom opätok čižmy takmer nečujne klopkal na asfalte kde tu posypanom štrkom. Odrazu však z tieňa vystúpil do svetla lampy týčiacej sa vysoko nad zemou neznámy muž. Mal krátke, čierne vlasy, vysoké čelo, malý, no pravdepodobne kvôli nejakému úrazu pokrivený nos, pevne stisnuté pery vytvárajúce úzku čiarku. Oceľovosivé oči boli upriamené na Mirandu tak chladne a bezcitne, až jej prebehol po chrbte mráz.

„Tak čo zlatko, chceš si trochu užiť?“ spýtala sa ho podlízavo nacvičenú vetu, ktorou pravidelne nadväzovala takýto kontakt. Muž neodpovedal, len nepatrne prikývol, pričom výraz v jeho tvári sa nezmenil.

„Ech... tak to potom pôjdeme k... tebe,“ povedala trochu neisto Miranda potom, čo muž zostal ticho stáť a jediné, čo sa pohybovali, boli jeho oči, ktoré si povýšenecky premeriavali krásnu ženu pred sebou. Ani tentoraz muž nereagoval inak, len prikývnutím. Po chvíli sa však otočil a rýchlym krokom sa vybral k parkovisku, na ktorom stáli štyri kamióny. Miranda musela za neznámym mužom doslova bežať, aby nezaostávala. Odrazu zastali pri ťahači tmavomodrej farby, ktorý si Miranda predtým nevšimla prichádzať, no nad tým momentálne nepremýšľala. Muž otvoril dvere spolujazdca, cez ktoré vliezol dnu a následne svoj pohľad opäť upriamil na Mirandu. Tá neváhala a vliezla hneď za ním do teplej kabíny ťahača. Zabuchla za sebou dvere a pozrela na muža.

„Tak, ako by si to chcel... Wesley?“ spýtala sa ho tichým hlasom klasickú otázku a k nej po krátkej chvíli pripojila aj meno muža, ktoré vyčítala z vodického preukazu položeného na prístrojovej doske. Muž neodpovedal a stále upieral pohľad, z ktorého človeku naskakovala husia koža, na Mirandu. Tá sa cítila čoraz nepríjemnejšie, no rozhodne nechcela svojho prvého dnešného zákazníka stratiť a tak vzala opraty situácie do vlastných rúk. Pomaly si rozopla gombíky na kabáte a odhalila tak ružovú blúzku s hlbokým výstrihom. Trochu bližšie sa k nemu nahla a i keď jej to bolo nepríjemné, zahľadela sa mu priamo do očí.

„Tak zlatko, pokiaľ chceš iba vyfajčiť, bude to za...“

„Kurva!“ prerušil ju zreteľne muž. Na tvári sa mu zračil výraz, aký mala Miranda možnosť vidieť len vo filmoch na tvárach záporných postáv - krvilačných, masových vrahov. Ani nie kvôli slovu, ktorým ju prerušil, ale práve kvôli výrazu v jeho tvári, sa preľakla. Napriek tomu na sebe nedala nič vedieť.

„Čo?“ spýtala sa ho a snažila sa do roztraseného hlasu vložiť čo najviac nevinného prekvapenia.

„Nenávidím špinavé kurvy ako si ty. ZDOCHNI!“ posledné slovo muž priam zreval. V ruke, ktorú mal doteraz v tieni pri okne, sa zjavil nôž, ktorým okamžite zaútočil. Miranda inštinktívne zodvihla ruky a na ľavom predlaktí pocítila pálčivú bolesť v momente, keď jej ostrá časť noža prenikla cez kožu. Zvreskla, do očí jej vystrekli slzy, podobne ako vystrekla jej krv po kabíne ťahača. Nevediac, čo robí, prudko vystrela pravú nohu a opätok šťastne zasiahol neznámu časť mužovho tela. Ten zaručal ako býk porazený toreadorom, ozval sa tlmený zvuk, keď nôž dopadol na radiacu páku a odtiaľ do priestoru pre nohy spolujazdca. Miranda neváhala, prudkým trhnutím zdravej ruky si otvorila dvere a s problémami, no rýchlo vyliezla. V šoku sa rozbehla tak rýchlo, ako jej to len čižmy s opätkami dovolili, rovno k ceste dúfajúc, že sa jej podarí zastaviť nejaké auto, ktorého šofér jej pomôže, pričom ju vôbec nenapadlo rozbehnúť sa k bližšie stojacim kamiónom. Keď sa však obzrela, videla, že ju nikto neprenasleduje, no napriek tomu nespomalila. Stále sa obzerajúc za seba si nevšimla, že vbehla na cestu a mala obrovské šťastie, že ju nezrazilo policajné auto, ktoré zabrzdilo tesne pred ňou. Obaja policajti okamžite vystúpili nahnevane z auta, no keď zbadali krv rinúcu sa z hlbokej rany na Mirandinej ľavej ruke okrem iného aj na kapotu ich auta, výrazy v tvárach sa im zmenili a okamžite k nej ustráchane priskočili.

„Preboha, čo sa vám stalo?“ opýtal sa policajt, ktorý vystúpil z miesta spolujazdca, kým druhý sa rýchlo vracal späť k autu.

„Muž... kamionista... napadol... napadol ma... nôž...“ vyjachtala zo seba vystrašená Miranda. Druhý policajt sa vrátil z auta s dlhou látkou svetlej farby v ruke, ktorou začal rýchlo nešikovne obväzovať ranu na Mirandinej ruke.

„Čo čakáš, okamžite volaj posily, ja ju odveziem do nemocnice,“ rozkázal partnerovi, pričom sa naňho ani len nepozrel, keďže sa stále snažil obviazať látku tak, aby držala pevne na Mirandinom predlaktí. Po chvíli jej pomohol na zadné sedadlo auta, sám naskočil do auta, ktoré rýchlo vyštartovalo po ceste.

I keď Mirande ranu ošetrili a zašili, musela zostať pre každý prípad celú noc v nemocnici. Na druhý deň ju však hneď ráno vyzdvihol policajt, ktorý ju včera v noci doviezol. Tentoraz išli priamo na políciu, ktorej priestory sa nachádzali v neveľkej, no na prvý pohľad len nedávno vystavanej budove.

„Tak, slečna Welshová, mohli by ste mi presne opísať, čo sa stalo včera v noci?“ opýtal sa jej asi o polhodinu neskôr statný náčelník polície, ktorý sa predstavil ako seržant Grey, keď sedeli v malej kancelárií, do ktorej sa ledva zmestil jeden stôl, na ktorom dominoval počítač s tlačiarňou a okolo nich sa povaľovali rôzne papiere a spisy, ktoré by u poriadkumilovnejších ľudí skončili v regáli, no ten v kancelárií chýbal.

Miranda opisovala udalosti včerajšej noci približne pätnásť minút. Policajt na príkaz seržanta výpoveď starostlivo zapisoval. Občas si so seržantom vymenili pohľady, z ktorých Miranda dokázala vyčítať pochybnosti a to ju ešte viac zneistilo. Keď skončila a zapisujúci policajt posledný raz stlačil klávesu na klávesnici, seržant Grey mlčky vstal a celú výpoveď si ešte raz pozorne prečítal. Nakoniec sa opäť vystrel a prenikavý pohľad uprel na Mirandu.

„Viete, slečna Welshová, vaša výpoveď je ja napriek tomu, že my osobne sme na mieste činu nenašli ani stopy po útočníkovi či aspoň ťahači, veľmi presná a bez problémov z nej vieme určiť, o akého páchateľa sa jedná. Je tu však jeden problém. Váš prípad akoby zaspal dobu...“

„Nerozumiem vám,“ prekvapene, no zároveň pravdivo zareagovala Miranda a pozorne sledovala každý seržantov pohyb, aby jej náhodou neušla nejaká maličkosť, ktorá by jej mohla vysvetliť jeho poslednú vetu.

„Ide o to...“ začal seržant Grey a sadol si do svojho koženého kresla, „že opis páchateľa aj motív sedí presne na jedného muža. Volal sa Wesley McNight a robil pre istú firmu, prevážal tovar na kamióne do neďalekých miest a tak. .Medzi obyvateľmi bol známy ako samotár a nebol ani veľmi pekný, čiže nájsť si milenku bol preňho pravdepodobne dosť veľký problém. Aj preto rád chodil za... no za ženami ako ste vy.“ seržant sa odmlčal a začal sa prehrabovať v hŕbe papierov, ktorá sa kopila pred ním. Nakoniec vytiahol dve strany formátu A4 spojené k sebe ručným sponkovačom a chvíľu sa mračil na prvú stranu.

„V krátkosti povedané, jedna takáto dáma ho nakazila vírusom HIV. Keď sa to dozvedel, choroba už prepukla. Zjavne ho to muselo veľmi nahnevať, veď koho by niečo také nechalo chladným. On sa to však rozhodol riešiť brutálnou pomstou. Začal zabíjať prostitútky, ktoré ponúkali svoje služby v tomto meste. Dokopy ich prišlo o život sedem. Všetky z nich dobodal. Ôsmej potenciálnej obeti sa však podarilo ujsť. Udala ho a my sme ho zatkli. Na súde dostal doživotie.“ seržant dorozprával a položil papiere späť na kopu pred sebou.

„Ale keď tá sviňa dostala doživotie, ako sa mohla dostať na slobodu?“ nechápavo a nahnevane vyprskla Miranda. Seržant aj s policajtom, ktorý zapisoval výpoveď si opäť vymenili pohľady.

„A to je na tom to najbizarnejšie,“ povedal seržant s vážnym výrazom tváre,“ McNight sa nikdy na slobodu v pravom slova zmysle nedostal."

„Ale ako potom...?“ začala Miranda prekvapene, no seržant jej skočil do reči.

„Wesley McNight totiž umrel pred šiestimi rokmi vo väzení,“ oznámil chladnokrvne.

Mirande prišlo nevoľno. Roztrasene zodvihla pred svoj zrak pravú ruku a zahľadela sa na hlbokú ranu, ktorá jej zostala ako jediná spomienka na svojho včerajšieho zákazníka.

----------------------------------------------------------

Poviedka bola inšpirovaná príbehmi z amerického seriálu Beyond Belief: Fact or Fiction, u nás známeho predovšetkým pod českým názvom Věřte nevěřte.

[ » na začiatok « ]