Kapitola:
Pridaná: 4.3.2011, 21:03:32
Čítaná: 2908×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Renée Potterová, Harry Potter, Severus Snape, Oliver Wood, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Renée je dvojča Harryho Pottera a talent na elixíry očividne zdedila po mame. Zvládne sa pretĺkať životom?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » ...zabudnúť 3 » ...chcieť 4 » ...súdiť 5 » ...pochopiť 6 » ...prežiť 7 » ...dúfať 8 » ...kričať 9 » ...sľubovať 10 » ...váhať 11 » ...zostať 12 » ...čakať 13 » ...nenávidieť 14 » ...rozhodnúť 15 » ...pomôcť 16 » ...osamieť 17 » ...uveriť 18 » ...zraniť 19 » ...skončiť 20 » ...bojovať 21 » ...ľúbiť

Snape na mňa otočil zarazený pohľad. Bledú tvár, ktorú som toľko ráz bozkávala a pokladala za najdrahšiu na svete, skrivil nepekný úškrn. Úškrn na tých perách, ktoré ma vždy prekvapili svojou nežnosťou v bozkoch. Tých bozkoch, o ktorých som si myslela, že stojí za to, žiť len kvôli nim.

Nemohlo to byť tak dávno. Ešte neprešiel tretí mesiac, odkedy som odišla a hoci čas hojí rany, moje jazvy štípali.

„Trváte na svojom?“ spýtala som sa opäť v domnení, že ma nepočul.

„Čo tým myslíte?“ spýtal sa. V očakávaní podvihol obočie.

Na okamih som zaváhala. Čo tým myslím? Chcem vedieť, či ma ľúbil, alebo, či ma chcel zabiť? Najlepšie je zistiť všetko. „Ešte vždy ma milujete?“

Pristúpil pár krokov bližšie. Mohla som sa ho dotknúť vystretím ruky. Opäť pohladiť jeho hruď a povedať, že to je v poriadku, pokiaľ ma miluje a ľutuje, čo urobil, ja mu skúsim uveriť. Veď láska sa nemôže stratiť len tak zo dňa na deň a ten plameň, ktorý vo mne prebudil ešte celkom nevyhasol. Ale v tom prípade by som klamala. Nechcela som mu vyznávať lásku. Jediný dôvod, prečo som sa s ním rozprávala, bolo poznanie pravdy.

„Prečo ste prišli?“ spýtal sa podozrievavo namiesto odpovede.

„Chcem sa porozprávať so svojím manželom, je to trestné?“ ironicky som sa uškrnula a preložila som si ruky na hrudi. Dúfala som, že napriek prútiku v mojej ruke vyznelo toto gesto ležérne a neoblomne, ako som plánovala.

„Zanechali ste ma v domnienke, že ma už nechcete nikdy vidieť.“

„Ak si správne spomínam, bolo to len pár minút po tom, čo ste sa ma pokúsili zabiť. Asi som sa vám mala hodiť k nohám a vyznať vám lásku, pane?“ uvažovala som nahlas.

Snapovi myklo svalom na brade. „Ja som to urobil a aj tak...“

„Vy ste v prvom rade vôbec nemali na mňa mieriť prútikom! Čo ste si mysleli? Zabijem ju a všetko bude v poriadku... ?“

Pery sa mu zachveli. „Veľmi rýchlo ste zabudli, koľko ráz som vás zachránil.“

„A vy ste veľmi ochotne počúvli jeho pokyny. Ľúbili ste ma niekedy tak, ako ste tvrdili? Povedzte mi pravdu!“ vyzvala som ho panovačne s vedomím, že prosbou by som z neho nič nevypáčila a ja som musela vedieť pravdu.

„Ľúbil som len jedinú ženu na svete,“ povedal a jeho tvár nadobudla výraz masky. „A teraz je už mŕtva. Ja som ju zabil.“

Jestvujú chvíle v živote človeka, kedy si želá, aby bol mŕtvy namiesto inej osoby. Stáva sa to tesne po úmrtí. Niektorí vzdelanejší ľudia tomu hovoria pocit viny z prežitia. Mňa dostihol po šestnástich rokoch od smrti mojej mamičky. Neľúbil ma a ja som tak dúfala, že možno napokon láska zvíťazí tak, ako to vždy naznačoval Dumbledore! Snape oklamal všetkých, jeho, mňa, celý svet a možno klamal i sám seba, keď ma bozkával po celom tele. Keď som si teraz uvedomila, aké pocity víťazstva a škodoradosti musel prežívať, kým ja som sa vznášala v oblakoch a myslela si, že jeho objate je najbezpečnejšie miesto na svete, bolo mi z toho zle.

Síce som sa tomu veľmi snažila zabrániť, do očí mi vyhŕkli slzy. Zneužitá, oklamaná, odkopnutá a zničená som dostala posledný úder. Otočila som sa chrbtom celému svetu a zradná dýka ma bodla do hrude.

Vyrušili nás kroky, rázne búšiace na chodbe.

Utrela som si slzu, ktorá mi stekala po líci. Viac som na Snapa nepozerala. „Nenávidím ťa,“ zašepkala som na rozlúčku a skôr, ako ma uvideli tí, ktorí sa k nám približovali z tmy, som sa rozbehla späť do Núdzovej miestnosti. Vychutnala som si to, pretože lásku som mu vždy vyznávala vykaním. Aspoň túto pravdu som mu mohla povedať priamo.

Kde nie je láska, nemožno pokračovať v snívaní. A keď si človek po prebudení uvedomí o čom bol jeho sen, zdá sa mu smiešny. Ako som sa mohla niekedy nazdávať, že by ma Snape ľúbil? Nádherná, temná romanca medzi profesorom a mladou študentkou sa zmenila na hŕbu nezmyslov. Cítila som sa, akoby som uverila slovám nejakej podradnej sladkej piesne a teraz som musela uveriť, že vášeň je pre lásku síce korením, ale neudrží ju dlho pri živote. A ja som sa do Snapa zaľúbila vášnivo a bez rozmyslu. Bolo to nevýslovne hlúpe a naivné.

Mechanicky som sa vracala dolu schodmi a vôbec ma neprekvapila zmes hlasov vychádzajúcich z Núdzovej miestnosti. Neville predsa nechal zavolať všetkých. Potichu som vošla dnu. Netúžila som po pohľadoch a otázkach, hoci mnohí ľudia, ktorí tu boli by si určite bez reptania vypočuli môj nárek nad Snapovou zlobou. Ich tváre som si pozrela len povrchne. Nevnímala som ich, hľadala som Nevilla.

„Kde je Harry?“ pristavila ma Ginny, keď som sa začala predierať davom.

„Neviem, šiel s Lunou,“ odvetila som s miernou trpkosťou. Ešte som nezabudla, ako sa mi Ginny postavila, hoci som sa vždy snažila len pomôcť.

Odsunula som ju bokom a opäť som pozerala po Nevillovi, keď mi niečie veľké teplé dlane zakryli oči. Prekvapene som zastala. Kto sa chce teraz so mnou hrať na mačku a myš? Bolo tu toľko známych tvárí, že by som mohla hádať pokojne aj celý deň, nebyť... Nebyť tej známej korenistej vône a hlasu, roztraseného vzrušením, ktorý mi do ucha zašepkal: „Hádaj, kto ťa nikdy neprestal milovať.“

Nebola som si istá, či mi nestihli uschnúť slzy spôsobené Snapovou zradou, alebo som sa rozplakala od šťastia, no tá vlna horúčavy a pokoja, ktorá ma zaplavila od hlavy až po päty a prinútila ma šťastne vykríknuť, vytlačila do mojich očí veľké horúce kvapky. Ruka ma začala neznesiteľne štípať, ale nemala som dostatok priestoru, aby som na to mohla myslieť.

Pustil ma a ja som sa konečne mohla pozrieť do milujúcich čokoládovohnedých očí. Bol presne taký, ako som si ho pamätala a predsa krajší, než kedykoľvek predtým. Môj Oliver.

Prešiel mi prstom po líci a tým mi zotrel slzy. Pousmial sa a zvedavo sa mi zahľadel do očí, akoby nedokázal uveriť, že som to ja. „Ty plačeš?“

Nikdy predtým na nevidel plakať! A teraz som sa tu rozpustila pred celým davom ľudí! Ako mi však mohlo záležať na niečom inom, ako na jeho prítomnosti?

Objala som ho tak tuho, akoby od toho závisel môj život. „Už ťa nikdy neopustím,“ zašepkala som dojato.

„Ani by som ti to nedovolil,“ odvetil a krásne ma pobozkal.

Kto mi vysvetlí, ako som mohla niekedy zabudnúť na krásu jeho dotykov? Neznášala som za to sama seba. Prečo som si začala so Snapom, keď na mňa čakal Oliver? Bola som príliš sama? Potrebovala som počuť, že ma niekto ľúbi? Mala by som zahodiť tieto výhovorky za hlavu a priznať si to. Urobila som chybu. Najhoršiu chybu môjho života, keď som sa zaľúbila do Snapa!

„Na to teraz nie je čas,“ buchol ma niekto po pleci, no keď som sa otočila a videla Nevillovu vysmiatu tvár, bolo mi jasné, ako to myslí.

Prišiel Harry. „Voldemort je na ceste sem, barikádujú školu...“ oznámil a pohľadom našiel moje oči, než pokračoval: „Snape utiekol... Čo tu robíte? Ako ste vedeli?“

„George mi dal vedieť,“ povedal mi Oliver potichu ako odpoveď na Harryho otázky. „Musel som prísť, už len kvôli tebe.“

„Bude sa bojovať,“ oznámila som mu s miernym strachom.

Usmieval sa. „Ja viem. Neboj sa. Budem stále pri tebe.“

Dav z miestnosti nás začal vytláčať von. Všetci sme sa mali zhromaždiť vo Veľkej sieni, aby sa zorganizovala taktika obrany. Nechali sme sa viesť davom.

Držiac sa s Oliverom za ruky sme si sadli ku Chrabromilskému stolu. Prúdy študentov s prekvapenými a vystrašenými tvárami sa usádzali všade okolo a čakali, čo sa bude diať. No kým profesorka McGonagallová vyšla na miesto riaditeľa a podávala študentom presne mierené informácie o tom, čo sa deje, Oliver ma objímal a tvárou ponorenou do mojich vlasov šepkal: „Musíš mi povedať všetko, čo sa stalo, odkedy si mi naposledy napísala. Chcem vedieť o každom tvojom dni, či už bol krásny, alebo nie.“

Dúfala som, že previnilá červeň na mojich lícach nie je veľmi badateľná. To mu mám povedať všetko? Naozaj všetko? Nikdy! „Nevynechám ani najmenší detail.“ Z toho, čo mu poviem.

„... urýchlene opustíte školu cez núdzovú miestnosť, aby...“ hovorila profesorka McGonagallová prísne pozerajúc na mladších žiakov, ktorých chytala panika.

„Tak začni,“ vyzval ma, ale ja som pokrútila hlavou.

„Teraz nie,“ potichu som sa zasmiala.

A vtom sa to stalo. Vysoký chladný mužský hlas zaplnil celú Veľkú sieň ako ľadová prílivová vlna.

Podvedome som si prezrela všetky kúty z ktorých by mohol vychádzať, ale Voldemort nebol v miestnosti. Bol niekde vonku a prihováral sa nám magicky zosilneným hlasom.

„Viem, že sa chystáte bojovať. Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim učiteľov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv...“

„Tak vypadni,“ zasyčala som potichu, no Voldemortov zosilnený hlas pokračoval.

„Dajte mi Harryho Pottera a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa ani nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením sa vám. Máte čas do polnoci.“

Preniesla som pohľad na brata. Stál pri stene v mĺkvom ohúrení.

„Ale on je tam! Potter je tam! Chyťte ho niekto!“ zaziapala zrazu Pansy a vo mne sa všetko vzbúrilo. Šmahom ruky som vytiahla prútik a vstala, očami hľadajúc tú nechutnú osobu, ktorá tie slová vyslovila, no na moje prekvapenie, som nebola jediná. Celý chrabromilský stôl bol na nohách a rovnako aj žiaci z iných fakúlt sa postavili na obranu môjho brata. Milovali ho rovnako ako ja. Všetkým bolo jasné, že Harryho nikomu nevydáme.

Sieň sa začala vyprázdňovať. Mladší študenti poslušne odchádzali do núdzovej miestnosti, ale my, plnoletí sme zostávali sedieť na miestach a čakali, čo bude ďalej.

Vojna začala a prvá bitka sa blížila každou novou hviezdou, ktorá sa rozsvietila na strope Veľkej siene ako maják nádeje. Ktovie, či sa o nás budú rozprávať legendy, keď vyhráme? Pozerala som hore na to čarovné divadlo svetiel. Mamička a otecko sa na nás dívajú. Spolu so Siriusom. Usmiala som sa. Nič sa nám nemôže stať, pretože oni sú s nami.

No v hlave mi stále neodbytne poskakovala jedna myšlienka: Kde je môj šľachetný manžel? Precvičuje si niekde Avadu predtým, než sa začne bojovať? Čo sa stane, ak sa stretneme v súboji? On nezaváha. Určite použije smrtiace zaklínadlo. A tentoraz sa posnaží, aby trafil.

„Profesori Flitwick, Sproutová a McGonagallová si vezmú skupinky bojovníkov do troch najvyšších veží...“

„Ideme s nimi?“ spýtal sa ma Oliver a tým ma vrátil späť na zem.

„S McGonagallovou,“ odvetila som a na pokyn sme vstali, aby sme sa pridali k skupinkám.

Profesorka McGonagallová si nás premerala. „Dobre, Wood, môžete ísť s nami hore a Snapová... Čo tu robíte, Snapová?! Vy nie ste s Veď-Viete-Kým?“

„Nikdy mi nebol veľmi sympatický,“ odvetila som, hoci som videla, ako ju teší, že ma vidí živú a zdravú a navyše bojovať proti Voldemortovi.

„Vy budete užitočnejšia pri tajných chodbách, choďte s Weasleyovcami,“ poradila mi napoly prísne, napoly matersky.

„Ideme spolu,“ trval na svojom Oliver.

Profesorka si vzdychla. „Ako myslíte. Tak poďme.“

Spolu s ďalšími asi desiatimi študentmi sme sa rýchlo pobrali do Chrabromilskej veže. Takmer všetci žiaci už prešli na druhú stranu chodby, ale hrad akoby sa nevyprázdňoval. Po chodbách stále behali skupinky s pripravenými prútikmi a vzrušene si vymieňali informácie. Už len niečo menej ako polhodina a vypukne boj.

Vošli sme do klubovne. Profesorka McGonagallová sa postavila doprostred kruhovitej miestnosti a otočila sa k nám, ktorí sme sa za ňou trúsili ako husi. „Patilová, Brownová, Johnsonová a Stimpsonová bežte do dievčenských spální. Wood, Snapová, Finnigan a Smith do chlapčenských spální!“ pristúpila k oknu a nazrela von, do tmavej noci. „Prídem vás skontrolovať. Zvyšok zostane tu dolu so mnou. Povolené sú všetky zaklínadlá, ktoré vám prídu na myseľ. A dávajte si na seba pozor!“

Vybehli sme hore a zamierili do dverí úplne na konci chodby, odkiaľ by sme mali mať dobrú palebnú pozíciu.

„My bude tu,“ Seamus vošiel do vlastnej spálne a kývol na Zacha, aby ho nasledoval.

Vošli sme do posledných dverí. Podľa ceduľky izba patrila nejakým tretiakom.

Oliver podišiel k oknu a vyzeral von. „Parádna pozícia. Za svetla odtiaľto vidno takmer k bráne...“ poobzeral sa okolo a vykročil k najbližšej posteli. „Fajn. Ideme na to.“

Ironicky som podvihla obočie. „Teraz?“

„Iste, že teraz,“ odvetil, zhodil si vrchný plášť a pozrel na mňa. „Tak čo, budeš tam len tak stáť, alebo mi pomôžeš?“

„No,“ neubránila som sa smiechu. „Pokiaľ si myslíš, že to zvládneš sám, ja sa rada pozriem.“

Oliver sa oprel o stĺpik postele a jemne sa zamračil. „Prečo mám dojem, že hovoríš o niečom inom, než ja?“

„Ale ja neviem o čom hovoríš,“ rozhodila som rukami a Oliver sa rozosmial. „Chcem prisunúť posteľ pod okno.“

V tomto divnom vzrušení strachu a očakávania som bola rada, že aspoň jeden z nás myslí na naše prežitie.

„Milujem tvoju schopnosť naplánovať niečo dopredu,“ priznala som a postavila som sa na druhý koniec postele. „Levitujeme ju na tri?“

Zlevitovať posteľ nie je také jednoduché ako sa zdá. Najmä keď to je taká obrovská stará drevená rároha, ktorou sa nehýbalo dvesto rokov, ako s touto. Keď sa nám ju podarilo dostať až pod okno, sadli sme si na zem a opreli sa o ňu chrbtami čakajúc, čo sa bude diať v najbližších minútach. Do polnoci už veľa času nezostávalo, ale Oliver ma chytil za ruku a pokračoval v rozhovore z Veľkej siene, akoby nás niečo prerušilo len na moment. A začal presne tým, čomu som sa chcela vyhnúť.

„Snape sa ku tebe správal dobre?“

„Veď ho poznáš. Keď sa ma práve nesnažil zabiť, bol v pohode,“ odvetila som, akoby žartom, no nikdy som nebola na seba tak hrdá, že som povedala pravdu takým nádherným spôsobom!

„Predpokladám, že si mu dala zabrať,“ pousmial sa. Všimla som si, ako sleduje moje reakcie a tak som sa tiež len usmiala.

„Nikdy sa netrápil viac ako za posledný rok,“ pritakala som.

„Naozaj si bývala s ním?“ pýtal sa ďalej a mne sa začal zrýchľovať dych od napätia. Cítila som, že ma znovu zalieva červeň.

„Bývala,“ pripustila som napokon a obratom som sa mrkla do okna, za ktorým začali poskakovať farebné iskričky prvých zaklínadiel. „Myslím, že to už začína, Oliver!“

Tiež sa obzrel a vyliezol na posteľ, aby sa uistil, že dolu pod hradom sa už pomaly bojuje. Pootvoril okno a dnu doľahla ozvena zaklínadiel.

„Áno, musí byť polnoc. Poď sem hore,“ súhlasil a pripravil si prútik. „A povedz mi, či nebol Snape príliš dotieravý.“

„Ako dotieravý?“ zahrala som sa na hlúpu, ale rovnako, ako v tú noc, keď som sa snažila presvedčiť profesora Carrowa, že ja som na steny nič nenapísala, aj teraz som vedela, že klamať je márne. „Oliver, my sme zviazaní manželskými sľubmi...“ Až keď som to povedala, uvedomila som si, že ruka ma ešte vždy páli s rovnakou intenzitou. Pomaly som si na to zvykla. „A on mi sľúbil, že si zachová dostatočný odstup.“

Oliver sa spokojne uškrnul. Premýšľala som, či mu to predsa len nemám povedať. Nemala som najmenšiu chuť klamať mu, ak o chvíľu jeden z nás padne na zem a už sa nepreberie. Možno by to chcel vedieť.

Ale čo ak prežijeme? Čo sa stane, ak prežijeme a on bude vedieť... dokázal by mi to odpustiť? Chcel by to vedieť?

Mal by poznať pravdu. Určite ho to raní, ale bude lepšie povedať mu to tu a teraz, ako potom, keď už bude neskoro!

„Oliver...“ zašepkala som odhodlane, no v tej chvíli sa roztriasol celý hrad, akoby ho chytila obrovská ruka a zatriasla ním. Prikryli sme si hlavy rukami, aby sme sa uchránili pred padajúcou omietkou a nebezpečne rinčiacim sklom. Keď sa múry upevnili v základoch, z vonku k nám doľahol hluk začínajúcich bitiek. Nočnú oblohu križovali rôznofarebné pásy svetiel ako na laserovej šou, ale bolo to menej zábavné a viac vzrušujúce.

Oliver trhnutím otvoril okno a zapierajúc sa nohami o posteľ sa vyklonil von. „Protego!“ zakričal a stiahol sa naspäť ku mne. „Je to pekná pozícia na obranu, ale zle sa odtiaľto zameriava!“

Rýchly sled udalostí mi na okamih vytlačil priznanie z hlavy. Vyskočila som na posteľ a rovnako, ako predtým on, som sa vystrčila z okna. Priamo pod hradom bojovalo niekoľko duelantov, no hlavná armáda lorda Voldemorta sa ešte neobjavila. Odprisahala by som, že čakajú, kým sa narušia čary obopínajúce školu ako ochranná škrupinka. Namierila som prútik na postavu v maske. „Expelliarmus!“ Tesnotka! Zovrela som prútik pevnejšie. „Protego!“

„Avada Kedavra!“ odpovedal mi hlasný výkrik a zle mierený zelený lúč narazil do múru asi meter podo mnou.

Oliver, ktorý videl blízky záblesk zelenej, ma vtiahol dnu. „Neblázni. Musíš sa vždy skryť, aby nevideli odkiaľ tie zaklínadlá prichádzajú!“

„Čudoval by si sa, ale niektorí nie sú až takí hlupáci,“ zastala som sa Smrťožrútov.

„Tí, ktorí stoja za to sú ešte niekde bezpečne skrytí,“ vysvetlil mi a než sa opäť vyklonil z okna, ešte dodal: „Ako Snape.“

To ma vrátilo k predošlým myšlienkam. Oliver vypálil zaklínadlo, no už si nesadol na posteľ. Podal mi ruku a pomohol mi vstať. „Ideme povedať McGonagallovej, že to takto nemá význam.“

Zbehli sme dolu do klubovne a vtedy sa hrad opäť celý zatriasol. Hluk sa stupňoval a študenti, ktorí zostali v klubovni pálili na protivníkov tak vytrvalo, že spätné zaklínadlá porozbíjali niektoré z okien.

„Z hora to teraz nejde!“ zavolala som na profesorku, ktorej práve hlasný výkrik potvrdil, že jej zväzujúce zaklínadlo zasiahlo cieľ. „Ideme s Oliverom pomôcť dolu!“

Profesorka prikývla. „Nech nám tu pošlú posily, ak sa tí hlupáci prebojujú k múrom!“

Dostať sa až dolu, kde, ako sme si mysleli, budeme užitočnejší, však vôbec nebolo také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Bežať podlahou, na ktorej sa kopili kusy popadaných múrov, rozbitého skla a zničených predmetov, najmä vo chvíľach, keď sa hrad triasol v základoch, nás stálo viac času, než sme predpokladali. Navyše sme videli len pár metrov pred seba, pretože prach z padajúcej omietky bol neustále rozvírený kvôli prúdom energie, ktoré spôsobovali zaklínadlá.

Obaja sme sa inštinktívne pritisli k stene, keď sa z kúdolov prachu pred nami vynorila čierna postava. Bol to však len Kingsley, ktorý bežal niekam hore. Na piatom poschodí sa zase moril Fred s tajnou chodbou za zrkadlom. Hoci bol zasypaná, Smrťožrúti sa snažili blokádu preraziť a vojsť do hradu.

„Tadiaľ sa nedostanú,“ zakričala som na Freda, ktorý pred kopou kamenia mával prútikom akoby šermoval.

„Spevňujem to!“ vysvetlil. Predstava, že na druhej strane stoja rozčúlení Smrťožrúti a nedokážu sa dostať cez tú masu zeminy ho zjavne teší. Lee sa pridal a trochu miernejšími pohybmi zalátaval vzniknuté štrbinky.

Keď sme sa dostali do vstupnej haly, Smrťožrúti sa už prebojovali do blízkosti hradu. Videla som, ako sa Remus pustil do súboju s Dolohovom tesne pri vchode.

Nebezpečne blízko pri nás preletel pás žltého svetla a tak sme sa prikrčili za zábradlie. Opäť som si uvedomila, čo sa deje, kde sme a čo som chcela Oliverovi povedať.

„Pýtal si sa na Snapa...“ povedala som rýchlo, kým vyskočil na nohy a vyslal zaklínadlo späť.

„Áno... Impedimenta!“ zvolal a musel zbehnúť pár schodov nižšie, aby sa dostal ku protivníkovi, ktorý vrhal jedno zaklínadlo za druhým.

Vyskočila som a namierila na jeho protivníka, no o líce sa mi obtrelo čosi horúce. Uvidel som žltý záblesk a hoci ma netrafili, zrazilo ma to z nôh. Tvrdo som dopadla na schody. Pomedzi štrbinky zábradlia sa na mňa díval pár očí, nevýrazný v okolitej tme. Zamierila som, no moje zaklínadlo sa len odrazilo od kovovej masky a ja som bola nútená zviesť sa o pár schodov nižšie, aby ma nezasiahlo.

„A čo je s ním?“ spýtal sa Oliver, ktorému sa podarilo zbaviť protivníka a pomohol mi späť na nohy.

„Ja... Teraz neotravuj! NEHÝB SA!“ konečne sa mi podarilo zneškodniť toho mizeráka. „Asi by si mal vedieť, že som so Snapom... Pozor!“

Oliver sa zvrtol a opäť musel uhýbať pred zaklínadlami. Nemohla som len tak stáť a pozerať na nich! Dnu sa cez otvorené dvere valili ďalší a ďalší protivníci, akoby sa množili delením priamo na mieste.

Podarilo sa mi odkrágľovať dva ľahké terče a práve som sa pustila do súboja s nejakou ženskou, keď sa vedľa mňa opäť zjavil Oliver.

„Tak čo si mi chcela povedať?“

Nevidí, že teraz tancujem s tou šarmantnou dámou? Ja som ho tiež nevyrušovala, keď šermoval s Yaxlym! „Relacio! Snape... bola som so Snapom! RELACIO!“

Na okamih sa mi podarilo zachytiť jeho pohľad a v tej stotinke sekundy, keď som sa k nemu zvrtla ma niečo horúce a tvrdé zasiahlo do chrbta.

Zacítila som ostrý nechutný smrad, ktorý sa mi zaboril do mozgu. Rozkašľala som sa s vedomím, že ak okamžite neucítim čerstvý vzduch, zadusím sa. Otvorila som oči. Vysoko nado mnou svietili hviezdy. Nádherne jasné. A mne sa do hrude vkrádal pocit radosti, akoby som nikdy predtým podobné divadlo nevidela.

„Si v poriadku?“ Výhľad mi zaclonila jeho strapatá hlava. Bol celý špinavý od prachu a spodnú peru mu rozťali v boji.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa dezorientovane.

Oliver sa smutne pousmial. „Máme pauzu. Jednu hodinu. Potom sa to začne znova. Niekto ťa omráčil.“

Podľa toho, ako ma bolelo celé telo po mne skôr niekto poskákal! „A ty si ma nechal ležať na zemi!“ Taký trapas!

Posadila som sa a to, čo som uvidela ma vyviedlo z rovnováhy. Veľká sieň bola plná zranených, hemžiacich sa v skupinkách. A oproti nám, pri protiľahlej stene ležali na zemi nehybné telá. Remus. Prečo je tam? Ešte pred pár minútami predsa bojoval a bol celkom živý! A Fred? Zatajila som dych.

„Už ich nič nebolí,“ zašepkal Oliver, keď videl, kam sa dívam a stisol mi ruku. „To, čo si vravela, než ťa omráčili...“

Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula o čom hovorí. Sústredene som sa zamračila. Môj vzťah so Snapom. Keby som vedela, že dostaneme takúto reklamnú prestávku, nechám si svoje priznanie na teraz.

„Že som uverila Snapovi?“ spýtala som sa jemne prifarbujúc krutú skutočnosť.

Zamračil sa. „To si bola až taká zúfalá, či čo?“

Vstala som. Nechcela som riešiť tieto záležitosti, tu, kde pani Weasleyová hlasno vzlykala nad synovým telom. No asi som sa veľmi unáhlila, pretože sa mi zatočila hlava a musela som sa oprieť o Oliverovo rameno. „Poďme von.“

Vyviedol ma cez vstupnú halu na vonkajšie schodisko, kde som si opäť sadla. Bolo badateľné, že vzduch noci nevonia tak, ako zvyčajne. Nebol v ňom ani náznak sviežosti. Príliš ho presiakol pach krvi a prachu.

„Nechápem, ako si to mohla urobiť,“ rozhorčene sa priznal Oliver, ale v jeho hlase nebol hnev, skôr sklamanie. „Myslel som, že ho nenávidíš!“

„Veď ho aj nenávidím,“ súhlasila som. „Ale bola som pridlho sama. Celé dni som nemala inú spoločnosť a nikto mi nepovedal, že ma má rád celé týždne!“

„Jasné,“ vypľul to slovo akoby ho pálilo na jazyku. „Tak si ma s ním podviedla pri prvej...“

„Ja som ťa s ním nepodviedla!“ neuvedomujúc si, ako som zvýšila hlas som si vyjavene Olivera prezrela. „On je môj manžel, Oliver! Nemohla som ťa podviesť s vlastným manželom! A ak ťa to zaujíma, príležitostí bolo oveľa viac!“

Zaboril si tvár do dlaní v tichom boji muža proti mužovi (Olivera proti Oliverovi). Čakala som, čo z neho po takej úpenlivej úvahe vyletí.

„Nemám právo hnevať sa,“ zavrčal napokon, ale vôbec to tak neznelo. „Keď to spracujem... Pokúsim sa to pochopiť.“

„Chcela som, aby si vedel, do čoho ideš, keď si mi dnes vyznával lásku s takou samozrejmosťou,“ podotkla som a plytko som si vydýchla. Stále ma bolel celý človek, najmä noha, na ktorú mi zrejme spadlo niečo ťažké, takže som sa nemohla poriadne sústrediť na rozhovor.

Vtom sa z tmy okolo hradu vynoril Neville. V náručí niesol čiesi bezvládne telo.

„Pomôžem ti,“ priskočil k nemu Oliver a chytil chlapca za nohy.

„Ďakujem,“ zafučal Neville a pozrel na mňa. „Si v poriadku? Bál som sa, že ťa dostali, keď som ťa videl na zemi.“

„Žijem,“ odvetila som, no neusmiala som sa naňho. Zaniesli telo dnu, k ostatným statočným bojovníkom a potom sa znovu stratili v tme. Tentoraz spoločne. Keď sa vracali, chlapca, ktorého niesli som spoznala. Bol to Colin Creevey.

„Ďalej ho ponesiem sám,“ ponúkol sa Oliver, keď videl, že Neville už takmer nevládze.

Neville si vydýchol a oprel sa o rám dverí za mojím chrbtom. Potom sa odhodlane vystrel a opäť odkráčal do tmy. Bola by som mu pomohla, ale pokladala som za pravdepodobné, že ma opäť chytí závrat len čo sa pokúsim vstať.

„Renée,“ predo mnou sa zjavil Harry. V ruke zvieral neviditeľný plášť, ale mal ho prehodený tak, aby som nevidela niečo, čo zvieral v dlani.

„Kde si bol?“ spýtala som sa, lebo som si uvedomila, že som ho dlho nevidela.

Namiesto odpovede odhrnul plášť a podával mi akúsi fľaštičku. „Toto je pre teba.“

Vzala som ju do ruky a podržala proti svetlu. Obsahovala niečo lesklé a premenlivé ako obláčiky utkané z jemnučkého kovu. Netušiac, čo to je som tým potriasla. „Hm... ďakujem. Je to veľmi pekné.“

Trochu rozpačito som si to pod jeho pálčivým pohľadom strčila do vrecka.

„To sú spomienky,“ povedal Harry trpezlivo. „Keď bude po všetkom, choď do riaditeľne a vlej ich do mysľomisy... taká okrúhla kamenná nádoba, nechal som ju na stole.“

„Dobre,“ prikývla som.

„Tak si to pozri a... drž sa,“ pozrel sa okolo a potom vykročil dolu schodmi. „Idem pomôcť Nevillovi.“

Fľaštičku so striebristými spomienkami som mala stále vo vrecku, keď sa vrátil Oliver. Bol o niečo menej rozrušený ako predtým, keď sme sa spolu zhovárali a tak som sa odvážila chytiť ho za ruku. „Potrebujem ísť do riaditeľne.“

„Načo?“ spýtal sa podozrievavo, no pomohol mi vstať na nohy a dovolil mi, aby som sa ho znovu chytila ako barly.

„Harry mi niečo dal,“ vysvetlila som a až teraz som si uvedomila, že netuším čie spomienky ma ťažia vo vrecku. „Oliver, nehnevaj sa na mňa. Viem, že to bola najhoršia chyba, akú som urobila.“

Neodpovedal. Musel sa veľmi premáhať, aby na mňa nevyletel? Alebo sa ma naozaj snažil pochopiť?

Mlčky sme vyšli až do riaditeľne. Tak dôverne známej a predsa inej, než zvyčajne. Priveľmi som si zvykla vídať tu Snapa a teraz mi tu chýbal jeho ostrý profil.

Harry neklamal, kamenná nádoba stála na stole a na jej studenom dne sa stále prevaľovali niečie spomienky. Vytiahla som z vrecka fľaštičku a tak, ako mi kázal som vyliala jej obsah do misy.

„Ideš so mnou?“ spýtala som sa Olivera, hoci som si nevedela celkom predstaviť, ako to funguje.

„Nie...“ povedal rozhodne, no ja som pevnejšie uchopila jeho rameno.

„Potrebujem ťa. Chcem sa s tebou podeliť... o všetko. Nech je tam hocičo.“

Na okamih mi pozrel do očí. „Nechcem ťa stratiť.“

„Nestrácaš ma,“ zasmiala som sa. „Nikdy ma nestratíš, ak sám nechceš.“

Keďže dlho neodpovedal a ja som už vyjadrila všetko, čo som mala na srdci, otočila som sa k mysľomise. Naklonila som sa nad hladinu. Zazrela som Dumbledorovu tvár, akoby stál vedľa mňa. Uvoľnené pramienky mojich ohnivých vlasov sa ponárali do víru minulosti a zrazu som tam padla aj ja.

Posledná časť čoskoro. A tých spomínaných 5 epilógov si ešte premyslím :)

Ak máte nejaké otázky, snáď vám budú všetky zodpovedané v poslednej kapitole!

[ » na začiatok « ]