Poviedka:
Pridaná: 19.1.2011, 19:08:47
Čítaná: 4987×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lily Evansová, James Potter, Remus Lupin, Sirius Black
Stručný dej: Lily sa dozvedela o nočných výjazdoch Záškodníkov cez spln. Pochopí to?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Venujem mojej sestričke, ktorá má zajtra skúšku (držte palušteky!), mojej naj kamoške, ktorá bola taká zlatá, že si so mnou nafarbila vlasy a vyššej mocnosti, ktorá snáď teraz bdie nado mnou, aby som nezostala čiernovlasá... ( mala to byť čokoládovo hnedá!!) :) CMUK

Som tvoj život?

No pekne...

„Prečo si taký doráňaný?“ spýtal sa Remus obväzujúc mu ruku, ktorá silno krvácala. Rana bola dosť hlboká, no našťastie nebola veľká.

„Evansová na mňa použila odpaľovacie čary,“ vysvetlil James s krivým úškrnom.

Stiahol obočie. „Lily ovláda odpaľovacie čary?“

„Jasné. Akoby si ju ešte nepočul... Odpáľ, Potter!“

Remus sa zasmial. „To ťažko, veď už spolu chodíte mesiace.“

„A čo sa tým zmenilo?“ spýtal sa James s miernou trpkosťou v hlase. „Teraz je to zase také isté.“

Zdalo sa, že Remus nechce príliš rozmazávať ich súkromné problémy. Stále sa kvôli tomu cítil zvláštne previnilo. „To sa spraví... Ale vážne, čo sa stalo?“

James neodpovedal hneď. Akoby musel ešte v hlave dokončiť myšlienky na Lily a až potom sa vrátil k Remusovej otázke.

„Trochu som sa pohral s Ufňukancom,“ povedal konečne, no pravdu priznával len s nevôľou. Keby mu Snape nezranil pravú ruku, bojovalo by sa mu lepšie. „Zrejme použil čiernu mágiu,“ dodal, sledujúc priateľov zamračený profil.

„Si hlavný prefekt, nemal by si sa s ním takto sekať,“ dohováral mu Remus, pričom slovo „sekať“ nepoužil náhodou. Jamesova ruka vyzerala, akoby mu do nej niekto naozaj sekol. Cez obväzy stále presakovala krv. Remus už dávnejšie zastával funkciu liečiteľa, aby sa Záškodníkom podarilo zamaskovať občasné zranenia, ktoré nadobúdali počas splnu a iných svojich výčinov, pretože chceli stále chodiť za madam Pomfreyovou. I tak tam boli častejšie ako bežní študenti... Preto šiel James priamo za ním v nádeji, že nebude nútený navštíviť Nemocničné krídlo. Bolo však zjavné, že sa tomu nevyhne. „Musíš za Pomfreyovou. Nedokážem to zastaviť. Naozaj musel použiť čiernu mágiu.“

James si pozrel na obviazanú ruku. „To bude dobré. Zakryjem to habitom.“

„A do večera vykrvácaš,“ povedal a prísne dodal: „Choď do Nemocničného krídla!“

„Zájdem tam,“ sľúbil James neochotne, prehodil si cez plecia plášť a vyšiel z izby.

Zamieril rovno do Veľkej siene dúfajúc, že mu Sirius nechal niečo na obed, no vzhľadom na Siriusov apetít tomu však prílišnú šancu nedával. Ruka ho stále bolela, a hoci sa snažil ignorovať to, občas z rany vytreskla taká silná bolesť, že musel zaťať zuby, aby nekričal. Nechcel sa s takýmto zranením ukázať v Nemocničnom krídle. Madam Pomfreyová by veľmi rýchlo prišla na to, že takéto zranenie môže spôsobiť len čierna mágia a to by znamenalo zbytočné problémy. Možno by bol nútený povedať, že mu to urobil Snape a... Slizolin by prišiel o slušnú zbierku bodov. Pomyslel si a na okamih ho tá myšlienka potešila, no potom si uvedomil, že ak by povedal ako k zraneniu prišiel, Evansová by zistila, že sa opäť na Fňučkovi zabával a to by bolo v tejto chvíli posledné, čo by chcel. Rozhnevať si Evansovú ešte viac. by sa zrejme rovnalo tomu, keby teraz za ňou zašiel a povedal, že je medzi nimi koniec. Chvíľu o tej možnosti uvažoval. Možno by to bolo najlepšie. Vravela predsa, že sa nebude nad ním rozčuľovať a ak neurobí to o čo ho žiadala, zrejme sa aj tak rozídu. A on to urobiť nemôže. Nechce.

Nahlas si vzdychol a zastal vo dverách Veľkej siene. Zbadal ju, ako sedí s hlavou podopretou jednou rukou a nahnevane pichá vidličkou do jedla. Vlasy jej elegantne padali do tváre a uvoľnený prameň sa rytmicky vlnil pred jej perami, keď niečo hovorila kamarátke. Jej pohotovosť a šťastný úsmev, ktorý ju neopustil, odkedy spolu začali chodiť, niekam zmizli.

V tej chvíli James vedel, že by ju nedokázal opustiť. Naopak, najradšej by urobil všetko pre to, aby bola opäť šťastná. Ale čo mohol spraviť? Mal zviazané ruky!

Zvrtol sa a zamieril niekam hore. Chuť do jedla ho už úplne opustila. A takto to bolo už tretí deň. Lily sa s ním nerozprávala a on sa nerozprával s ňou. Ak sa stretli na chodbe, sotva na seba pozreli a ten jediný raz, keď s ňou včera prehovoril, sa opäť pohádali. Teraz si však už nespomínal, čo bolo premetom ich včerajšej hádky. Čakal, že si uvedomí svoju chybu a príde za ním, no skôr by sa dalo povedať, že Lily si predsavzala hnevať sa naňho, kým si neprizná chybu on.

Uvedomil si, že poranená ruka ho nepríjemne ťahá napravo, akoby bola oťažela. Zastrčil si ju do vrecka nohavíc, aby bolesť cítil menej.

A aby toho nemal málo, príde doňho zabŕdať ešte aj Ufňukanec... Mohol to síce byť parádny spôsob ako sa odreagovať, Jamesovi sa ale zdalo, že toho Slizolinčana pohrýzlo niečo besné, keď po ňom dnes na malom nádvorí začal páliť zaklínadlá. Mal sa snáď nechať úplne znemožniť? Nič tomu idiotovi nespravil a on sa rozhodne provokovať s takou zúrivosťou, akoby chcel Jamesovi naozaj ublížiť... Čo sa mu napokon aj podarilo.

Na druhej strane chodby sa zjavil Sirius, vyškerený od ucha k uchu. „Tak tu si, Paroháč. Námesačník tvrdil, že si šiel do Nemocničného krídla.“

„Netreba,“ zahováral James. „Už to skoro necítim.“

Siriusa však jeho ruka vôbec nezaujímala. „Videl si Evansovú?“

„Uhm,“ zahundral.

„Vyzerá dosť biedne,“ pokračoval Sirius sledujúc kamarátovu tvár. „Skoro ako ty.“

James sa pokúsil o úškrn, no ťažko povedať, či by tú grimasu, ktorú vylúdil, niekto nazval frajerským úškrnom. „Sama si za to môže. Ja som to nezačal.“

Chvíľu mlčali. Nerozprávali sa o ich hádke, odkedy James prišiel nahnevaný na celý svet a so sršiacimi očami sa zvalil do kresla v klubovni, aby im oznámil, že Lily ho naštvala, pretože od neho žiada to najhoršie, čo len môže pre nich byť.

„Nechápem, prečo si ešte stále s ňou,“ pravdivo sa priznal Sirius. „Keby to mne nejaká baba...“

„Ale tebe sa to nikdy nestane,“ skočil mu do reči James a od hnevu a bolesti v ruke zaškrípal zubami. „Ty si sa proti tomu naozaj výborne poistil - nevydržíš so žiadnou tak dlho, aby si jej to musel povedať!“

„To je pravda,“ prikývol a vyzeral pri tom veľmi spokojne. „A možno aj ty by si mal zostať radšej slobodný... Teraz sa musíš rozhodnúť čo je pre teba dôležitejšie - ona alebo my?“

James by ho najradšej nakopal do zadku. Ako môže povedať takú sprostosť? Ako by sa mohol rozhodnúť medzi svojou láskou a najlepšími priateľmi? Nedokázal by sa vzdať ani nikoho z nich!

Naozaj? - ozval sa hlások v jeho hlave so škodoradostným podtónom - A neuvažoval si práve pred chvíľkou, či to s Lily neskončiť NADOBRO?

„Nie,“ odpovedal nahlas na svoje myšlienky.

Sirius ho zvedavo sledoval.

„Nebudem si vyberať. To je nemožné!“ vyhlásil. „Keby som len vedel čo si myslí. Sirius, ty poznáš azda všetky baby. Zisti, čo im povedala.“

„Stacy tvrdí, že jej nechce povedať nič,“ pohotovo vyhlásil Sirius a opäť sa zaškeril. „Už som sa trošku informoval... Vraj povedala len toľko, že ste sa škaredo pohádali a asi je koniec a viac nemôže povedať.“

„Vidíš?“ Jamesovi na okamih zasvietili oči hrdosťou. „Nič neprezradila.“

Sirius sa zamračil, no nereagoval.

Naozaj nič nepovedala, hoci bola naňho taká nahnevaná, nechala si všetko pre seba tak, ako ju o to prosil.

Jediný spôsob ako zistiť, či Lily vôbec uvažuje nad tým, či sa takto trápia jej zásluhou, bol od tej chvíle jasný. Musí sa to spýtať jej.

„Musím sa s ňou porozprávať,“ povedal zrazu James, otočil sa a zamieril naspäť do Veľkej siene. „Nemá význam takto sa trápiť. Ak to má skončiť...“

Nedokončil.

Ponáhľal sa dole schodmi, keď ju zbadal, ako odbočuje do knižnice.

„Lily!“ zavolal na ňu a keď sa otočila s podvihnutým obočím, zamával na ňu (nezranenou rukou), aby ho počkala.

Kráčajúc k nej s rukami vo vreckách vyzeral opäť trochu frajersky, akoby ho nič netrápilo. Nikto nemohol tušiť, že pravá ruka mu horí bolesťou.

„Áno?“ spýtala sa trochu rezervovane, akoby očakávala, že sa s ňou ide opäť hádať. Postavili sa trochu bokom od dverí do knižnice, aby nezavadzali. „Čo chceš?“

Jamesa jej tón trochu podráždil, no snažil sa ho nevnímať. Stáli oproti sebe, ale nepozreli si do očí, akoby sa báli čo v nich uvidia. James si študoval tenisky, zatiaľ čo ona sa venovala nejakému zaujímavému bodu na dverách o ktoré sa zľahka oprela ramenom.

„Tak,“ začal a pozrel na jej červené vlasy a meravý profil. „Ako to teraz s nami je?“

„Ako to myslíš?“ zavrčala.

„Chodíme ešte spolu, alebo to už nemá význam?“ spýtal sa na rovinu.

Nepozerala naňho, no viditeľne stisla pery a keď odpovedala, hlas mala akýsi zachrípnutý. „Ja s tebou ešte chodím. Myslela som, že je to teraz na tebe. Ty sa tu snažíš prísť k úrazu. Asi by ťa vôbec netrápilo, aj keby si sa tiež stal vlkolakom...“

„Pššt...“ zašepkal a obzrel sa okolo, či ich nikto nepočúva. „Dofrasa, Evansová,“ zahrešil a zaťal zuby, pretože bolesť v ruke zosilnela, keď sa rozčúlil.

Lily pozrel naňho. „Keď sa rozhodneš, či si ceníš svoj život, daj mi vedieť.“

Vykročila do knižnice.

„Ty si môj život!“ zakričal za ňou.

Chladne sa otočila a premerala si ho. „Tak to potom ďakujem pekne.“

James nahnevane buchol do dverí, no keď si všimol knihovníčkin pohľad, radšej sa pobral na odchod. Nepotreboval, aby naňho vrčala ďalšia osoba a hnev madam Pinceovej už dobre poznal. Neurobil však ešte ani dva kroky, keď sa pred ním zjavil Remus s rozcuchanými vlasmi a smutnými, zvedavými očami.

„Môžem sa s ňou pozhovárať?“

„S Evansovou?“ uistil sa James, či ho správne pochopil. „Ty si nás počul?“

„Žiaľ,“ priznal.

„Ako myslíš. Neviem či to pomôže.“

„Ani ja,“ mykol Remus plecom. „Ale možno potrebuje počuť niečo, čo jej viem povedať len ja.“

Pozerali na seba, pokým James neprikývol. „Tak dobre.“

„Ďakujem. A ty choď na ošetrovňu,“ dodal.

„Už som tam bol,“ zaklamal James presvedčivo. „Nič to nie je.“

Remus ho požiadal, aby mu držal palce a pobral sa za Lily medzi knihy. Netrvalo dlho, kým ju našiel. Bola v oddelení elixírov a práve niečo postojačky študovala, keď sa vynoril spoza police.

„Ahoj,“ pozdravil ju potichu.

Zdvihla zvedavý pohľad od riadkov. „Á... Remus...“ Previnilo sa začervenala. Zaklapla knihu a vrátila ju do police.

„Môžem s tebou hovoriť?“ spýtal sa.

Obrátila sa k nemu a oči jej nervózne preskakovali z jeho tváre na police s knihami. „Ja neviem, Remus. Neviem, či je to dobrý nápad...“

Pousmial sa. „Musím neskromne povedať, že podľa mňa je to výborný nápad. Môj nápad. Neboj sa, neposlal ma James.“

Vykukla poza jeho chrbát na približujúcu sa madam Pinceovú. „Poď,“ požiadala ho a zamierila hlbšie medzi knihy, aby mali trochu súkromia. „Remus, mne je to veľmi ľúto. Neviem čo všetko ti James povedal, ale ver, že to nerobím kvôli tomu, že by som mala niečo proti tebe...“

„Viem, vždy si bola ku mne veľmi milá,“ povedal povzbudivo. „To ja by som sa mal ospravedlniť. Naozaj by som si nikdy neodpustil, keby ste sa rozišli kvôli mne. Chápem, že sa o Jamesa bojíš. Ja sa bojím rovnako.“

„Prosím, neber si to tak. Nie je to kvôli tebe, ide o Jamesove hlúpe nápady. A že sa o nich bojíš rovnako...?“ Pochybovačne nadvihla obočie.

„Nevyzerá to tak?“ zasmial sa potichu a pokračoval pomaly, vážiac každé slovo. „Začali sa so Siriusom a Petrom premieňať, keď som ešte nebol taký obozretný. Vlastne som bol dosť ľahkovážny, keď som im to dovolil. Až teraz vidím, čo všetko sa mohlo stať.“

„Mohlo...?“

„Áno,“ sadol si na okenný parapet. V slnečných lúčoch mu vlasy zažiarili nazlato. Vyzeral ako utrápený dobrý anjel. „Dnes to už nie je ani spolovice také nebezpečné. Keď začali s premenou, mohlo sa toho pokaziť naozaj veľa. Keď si pomyslím, že by sa niektorý z nich nepremenil dokonale... Ale nikdy sa to nestalo. A teraz je to už takmer úplne bezpečné.“

Sadla si vedľa neho a potichu pozerala z okna. Nerozumela tomu. Prečo sa James vystavuje takému nebezpečenstvu? Keď jej povedal, že sa premieňa na jeleňa a každý mesiac za splnu robí spoločnosť Remusovi, ktorý je mimochodom vlkolak, takmer omdlela. Povedal jej to tak pokojne, akoby jej oznamoval, že si už dokončil úlohu na obranu a teraz má kopu voľného času, no jej sa zastavoval mozog od strachu, keď si predstavila, čo sa každý mesiac deje. A keď mu povedala, že si neželá, aby chodil na tieto potulky? Pohádali sa ako ešte nikdy v živote. Ani vtedy nie, keď sa ju snažil dostať na rande alebo ubližoval Snapovi.

„Čo čakal, že mu poviem?“ vyhŕkla.

Remus sa uškrnul. „Možno očakával trochu uznania za to, že sa stal animágom, aby pomohol priateľovi v trápení.“

Pokrútila hlavou, akoby to bolo úplne absurdné. „Nechcem o neho prísť, ale tak veľmi sa bojím, že sa niečo stane!“

„Skús na to nemyslieť. James by sa nikdy nevzdal toho, čo robí a ak ti to trochu upokojí myseľ, ver tomu, že mi to nevýslovne uľahčuje život. Moje premeny sú oveľa znesiteľnejšie, keď sú pri mne oni.“

Zobrala do ruky nejakú knihu, aby ňou mohla nervózne poklepkávať po stole. „Trochu som si to naštudovala...“

„A James si to naštudoval dôkladne.“

Zasmiala sa. „Naozaj sa zdá, že im nemôžeš ublížiť, ak sú v zvieracej podobe.“

„Môžem ich zabiť,“ pokojne ju doplnil Remus.

„To ma povzbudilo,“ povedala ironicky.

Pobavene sa na nej zasmial. „Jamesovi nemôžem ublížiť. Je príliš veľký. Skôr by si sa mala obávať o Petra.“

Teraz si knihou búchala po ruke. Remus sa nemohol ubrániť tušeniu, že čoskoro ňou niekto dostane po hlave.

„Ty tvrdíš, že je to bezpečné?“ spýtala sa s nedôverou, ktorá je vlastná tým, ktorí milujú ak je v ohrození ich láska.

Remus zopakoval, že pre Jamesa určite áno. Potom sa spýtal: „A čo si sľubuješ ty od tohto svojho počínania?“

„Čože?“ Očakávala predsa, že ju James poslúchne, nebude ju trápiť, pripustí, že je to nebezpečné a už viac do Škriekajúcej búdy za splnu nevkročí. Myslela si, že ak ju naozaj ľúbi, urobí to kvôli nej. Nemôže ju predsa nechať, aby sa každý mesiac trápila, či sa niečo nestane!

„Počula si,“ usmieval sa Remus. „Myslíš, že on by si dokázal vybrať? Miluje ťa ako nikoho a stokrát ti to dokázal. Nevzdá sa ťa preto, že sa hneváš, ale sú aj veci, ktorých sa nevzdá ani kvôli tebe. Napríklad jeho priatelia.“

„Nechcela som, aby sa vás vzdal!“ ohradila sa. Snáď ju nemajú za takú harpyu! To by od neho nikdy nežiadala. „Len aby... Sedel za splnu v hrade a nepremával sa kade-tade s... s tebou, Remus.“

„To sa mi uľavilo,“ povedal Remus a pomaly sa poberal na odchod. „Sirius totiž opäť trochu zveličoval.“

Lily si odfrkla. „Sirius.“

„Má ťa rád,“ uistil ju. „Trpí len pocitom menejcennosti, keďže on nenatrafil na nikoho tak dokonalého ako si ty. A táto hádka ho veľmi teší, pretože dokazuje, že ani ty napokon nie si dokonalá.“

Zasmiali sa.

„Naozaj ťa má rád,“ opakoval, akoby si nebol istý, či ju presvedčil. „Minulý týždeň vyhlásil, že bude krstný otec všetkých vašich detí, ktoré budú mať tvoje oči.“

„Neverím!“ krútila hlavou, no smiala sa. So Siriusom nikdy akosi veľmi nevychádzali.

„Nie?“ Remus sa zatváril sklamane, ale vzápätí sa zasmial. „Máš pravdu, to som si vymyslel. Ale naozaj povedal, že bude krstným otcom, ak sa vám pošťastí.“

„Ďakujem,“ usmievala sa Lily. „Ja ešte raz o všetkom pouvažujem.“

„A nezabúdaj pri tom, že James ťa miluje,“ žmurkol na ňu a s akýmsi ľahším žalúdkom odkráčal.

Bol takmer večer. Sirius rozprestrel svoj plán na stôl. Vypracoval novú stratégiu na obranu obručí pri metlobale a chcel, aby si to James pozrel.

„Tu,“ ukázal prstom na bodku pred obručami. „Strážca sa bude pohybovať výhradne okolo strednej obruče vždy, keď...“

James sa snažil zaostriť na rozmazané čiary pred sebou, no zrak sa mu zahmlieval. Tá prekliata ruka ho neskutočne bolela. Napriek tomu, že si ju obalil ďalšou vrstvou obväzov, krv presakovala navrch. Rana sa vytrvalo odmietala zaceliť.

„... ale to by si musela Kellisová nacvičiť. Nie som si istý, či sa pri takomto manévri udrží na metle.“

„Jasné,“ prikývol, hoci vôbec nevedel o čom Sirius rozpráva. Asi napokon predsa len pôjde do Nemocničného krídla.

Sirius hovoril ďalej a Jamesovi stačilo prikyvovať a tváriť sa, že nad tým naozaj uvažuje, no v duchu sa metlobalu vôbec nevenoval. Okrem toho, že ho bolela ruka, musel neprestajne myslieť aj na Lily. Neukázala sa tu, hoci Remus tvrdil, že to vyzeralo nádejne... Neskutočne tvrdohlavá ženská!

„Prepáčte, že ruším,“ ozvalo sa mu zrazu za chrbtom. „Môžem, Sirius?“

„Vôbec nerušíš,“ uškrnul sa Sirius, ale oči sa mu neusmievali. „Len sa tu snažím Jamesovi vysvetliť novú stratégiu.“

„Dokončíme to neskôr,“ odbil ho James a vrhol naňho veľavravný pohľad, aby konečne vypadol.

Napokon sa Sirius neochotne pobral preč, pričom poznamenal niečo o dôležitosti metlobalu a kamarátových prioritách.

James sa pohodlnejšie usadil, aby sa dlhšie udržal v strehu. Teraz sa nemôže zapodievať svojou rukou. Musí sa venovať Evansovej, ktorá sedí oproti nemu a pozerá za odchádzajúcim Siriusom.

„Dnes bol za mnou Remus,“ povedala na úvod a James sa potešil, že mu dovolil pozhovárať sa s ňou. „V podstate mi toho nepovedal viac ako ty... Nepovedal mi ani polovicu z toho, ale...“

„A prečo by sa mal opakovať?“ pousmial sa James, no prineskoro si uvedomil, že to nebola práve najvhodnejšia poznámka. „Ale asi to bolo účinnejšie, ako moje slová.“

Lily naňho pozerala akosi zachmúrene. „Vravel, že mu to veľmi pomáha.“

„Super,“ povedal, aby zakryl ston, ktorý mu bolesť vyhnala do hrdla.

„James, si v poriadku?“

„Áno, hovor... Hovor ďalej,“ vyzval ju a snažil sa nemraštiť tvár.

Zrejme sa mu podarilo ovládnuť a tak pokračovala. „Mala by som sa ti ospravedlniť...“

Počul, že rozpráva, videl ako otvára ústa, občas sa pousmiala, alebo začervenala, no nerozumel tomu, čo hovorí, akoby niekto stíšil zvuk na šuštiacom rádiu.

„Nebudem od teba chcieť, aby si tam nechodil, ale... James... !“ priblížila sa k nemu a natiahla prsty k jeho prvej ruke.

Pozrel sa na miesto, kde mal ranu. Na tmavom habite bola sotva viditeľná škvrna. Krv sa dostala až na povrch. Cítil, ako sa ho dotkla a z rany sa rozšírila taká neznesiteľná bolesť, až mal pocit, že zamdlie. Keď sa mu zrak vyjasnil, videl Lily kľačiacu pri jeho kresle. Oči upierala na svoju ruku, ktorá sa jej sotva badateľne chvela. Prsty mala zababrané od krvi. Potom sa obrátila na niekoho v klubovni, koho však James nevidel. Nič nepovedala, len zdvihla zakrvavenú ruku vyššie, aby ju ten niekto uvidel.

„James!“ počul Siriusov hlas. „Bol si za Pomfreyovou?“

„Čo sa mu stalo?!“ pýtala sa Lily a niekto, zrejme Remus, jej odpovedal: „Snape naňho zaútočil. Nechcel ti to povedať...“

Lily stála vo dverách Veľkej siene a pozerala na zamračený strop, pod ktorým sa hmýrili študenti užívajúc si štedré raňajky.

„Ideš sa najesť?“ spýtal sa Sirius vchádzajúc do siene.

„Čakám na Jamesa,“ odvetila.

„On tam trafí, neboj sa,“ uškrnul sa, ale keď videl, ako naňho pozrela, bolo mu jasné, že si ho chce najprv odchytiť pre seba. „Ty si nebodaj plakala?“

Zasmiala sa jeho prihlúplej otázke. „Bola som taká sebecká, Sirius, že som sa takmer vyrovnala tebe.“

„Nenamýšľaj si,“ povedal a vystrčil nos do neba. „A daj sa trochu dokopy. Vieš čo si James kvôli tebe včera vytrpel a ty ho chceš privítať takto?“

„Asi máš pravdu,“ uznala a začala si uhládzať vlasy. „Lepšie?“

„To je jedno. Jemu sa budeš aj tak páčiť. Ale ak si sa učesala kvôli mne...“ zaškeril sa a keď ho dobromyseľne buchla do pleca, rozhodol sa, že je čas pridať sa k hodujúcej väčšine pod vysokým stropom.

Lily čakala ešte niekoľko minút, kým sa objavil James. Obzrela sa za seba do chodby a zbadala ho nerozhodne stáť pri schodoch. Ruku mal viditeľne obviazanú, no už to neskrýval pod plášťom.

„Ahoj,“ zamávala mu.

„Ahoj,“ odvetil. Chcel povedať alebo urobiť niečo viac, ale nebol si istý, čo mu včera Lily hovorila. Keby bolo po jeho, oblapil by ju a pobozkal. Nechal to však radšej na ňu.

Kým na seba pozerali snažiac sa dostať jeden druhému do hlavy, stretla sa medzi nimi nejaká dvojica. A práve na mieste, ktorým pozeral na Lily stojacu vo dverách, sa pobozkali a objali.

James sa rozosmial. Toto bolo absurdné. Tak on sa bude len nečinne prizerať?

A vtedy sa zasmiala aj Lily. Bolo to také hlúpe naozaj, alebo sa jej to len zdalo?

Vyšli si oproti.

„To bolo naozaj lacné,“ skonštatovala s úsmevom.

„Áno. Dosť predvídateľné,“ súhlasil. „Nehneváš sa?“

„Za čo?“

James ukázal na svoju ruku. Bol veľmi zvedavý čo mu na to povie. „Že som sa posekal s Ufňukancom.“

„Sirius mi všetko vysvetlil,“ pokrútila hlavou. „Pekné od teba, že si ho neprezradil.“

Uľavilo sa mu. Inokedy by mu za to vynadala. Zlatý Sirius, určite pridal do svojho rozprávania nejaké poľahčujúce okolnosti, aby sa opäť nehádali.

Ale Lily mala pravdu. James naozaj neodpovedal na naliehavé otázky madam Pomfreyovej a profesorka McGonagallovej, ktoré nesmierne zaujímalo kto naňho použil zaklínadlo čiernej mágie.

„Ešte vždy mám tú možnosť. A asi ju aj využijem. Budem tam mať totiž jazvu,“ upozornil ju.

„Mal by si sa mu poďakovať. Jazvy sú sexi,“ poslednú vetu zašepkala.

„To povedz Remusovi,“ uškrnul sa. „Ak je to pravda, Sirius v ňom bude mať vážnu konkurenciu.“

Nemôžem tvrdiť, že od tej chvíle bolo všetko dobré a život bol rozprávka, no James dostal povolenie zúčastňovať sa na výletoch za splnu pod podmienkou, ktorú veľmi bezočivo porušovali, že zostanú v Škriekajúcej búde. A ešte pod podmienkou, že sa jej príde vždy ráno ukázať, či je celý. A napokon pod podmienkou, že sa jej niekedy premení na jeleňa, pretože ho veľmi chcela vidieť. A ešte pod podmienkou... či to by už stačilo?

[ » na začiatok « ]