Kapitola:
Pridaná: 14.1.2011, 22:03:35
Čítaná: 2273×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Eliza, Severus, Alex
Stručný dej: Nič iné k tomu nedodám, len to, že je to pokračovanie k poviedke "Listy". Má to len 3 časti, takže až také hrozné to nie je. Zopár vecí sa vysvetlí, čosi pochopíte, niečo sa udeje :)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » Blesky 2 » "Ja ho stem obesiť!" 3 » Keby...

Venované Marike Scrooge, pretože ma posledným komentárom nesmierne potešila. :)

***

„Ja ho stem obesiť!“

„No ták, pôjdeš so mnou, však?! Prosím,“ otravovala ma Alex deň po tom, čo sme sa dozvedeli, že cez víkend budeme môcť navštíviť Rokville.

„Je mi zle. Fakt sa mi nechce, vezmi si niekoho iného.“

„A koho, prosím ťa? Hádam len nie Bena?“

Pri tej myšlienke som sa musela uškrnúť. „Možno by aj šiel, čo ty vieš?“ Znova ma pochytila nostalgia za starými časmi. Keď som bola tlstá a on si zo mňa stále uťahoval... Ách, a ako som ho vtedy vyfliaskala. Bomba. Teraz sa však na mňa ani nepozrie. A mne to normálne chýba! Celý môj život sa točí okolo nejakých šibnutých buniek, ktoré sa množia a množia... To je irónia. Ja sa už nikdy rozmnožovať nebudem a ony to robia jedna radosť.

„Tak pôjdeš?“ Prevrátila som očami.

„Fajn, pôjdem.“

„Paráda.“

„Hm.“

Celý deň som sa len tmolila po učebniach, hlava mi kľuckala... Takmer som sa utopila, keď sa mi zavreli oči nad kotlíkom a ja som sa prevrátila doň. Našťastie, stihla som sa spamätať, ale i tak som mala oškvŕknutú ofinu. Severus sa na mňa mračil spoza katedry, akoby som ho svojou prítomnosťou nesmierne otravovala. Po nejakej chvíli vstal a podišiel ku mne: „Myslím, že by si mala ísť na internát. Zdá sa, že ti nie je veľmi dobre.“

„Ale kde, som úplne v poriadku,“ odvrkla som a zarezala do koreňa čohosi zeleného.

„A ty si čo včera robil? Kde si bol?“ vystrelila som.

Severus sa zamračil, v očiach sa mu mihla zlosť, no hneď ju však zamaskoval: „Do toho teba nič nie je! Aj keby som hneď bol! Celý večer som však opravoval vaše úbohé písomky.“

„Ale ja som videla niečo iné! Zmenil si sa na netopiera a odletel!“

„Na nič som sa nezmenil a už vôbec som nelietal! Pravdepodobne si bola v nejakom medicínskom opojení!“ zdvihol hlas. Všetci na nás pozreli a začali sa uškŕňať.

„Takže ja som bola v medicínskom opojení! Fajn, vieš čo, naozaj idem na ten úbohý internát!“ buchla som nožom po stole a schytila tašku. „A je mi jedno, čo si robil! Pre mňa, za mňa, meň sa i na pelikána!“ Treskla som dverami a ofučane si sadla na dlážku. Chytala ma zúrivosť, hoci som si vravela, že by mi to malo byť jedno. No ja som si to všetko predstavovala inak! Možno by som sa s ním mala rozísť! Nahlas som sa rozosmiala a spolu so mnou i ďalších tridsať Elíz. Veď my spolu ani nechodíme! Hoci mi na tej posteli nasľuboval hory-doly, nič z toho sa nestalo. Ja som odišla zo školy na niekoľko mesiacov a keď som sa vrátila, bola medzi nami ešte väčšia priepasť ako dovtedy. Ak sa to, pravda, ešte vôbec dalo.

„Čo tu robíš taký hluk? My oddychujeme!“ zrúkol na mňa jeden obraz a hrozil mi prstom.

„Prepáčte, už ma to prešlo.“ Chytala som sa za brucho a snažila sa upokojiť. Je to so mnou horšie ako s tehotnou. Striedam nálady ako ponožky. Možno by som sa smiala i dlhšie, ale moju pozornosť upútala akási hrčka na pravom boku. No super, a to je zas čo. Nebola veľká, ale bolo nad slnko jasnejšie, že tam nemá čo robiť. Ešte, že pozajtra ideme k doktorke. Snáď mi pomôže.

***

„Dobrý deň, poďte ďalej,“ vítala nás sympatická pani s prešedivenými vlasmi.

„Dobrý deň,“ usmievala sa moja mama a potisla ma dnu. Odo mňa by sa i tak nedočkali ani slova, také som mala sucho v ústach! Len som nemo prikývla a svoju pozornosť radšej venovala rozličným obrazom na stenách. Miska s ovocím, mačence, prekrásna krajinka... Už som aj zabudla, aké sú muklovské obrazy zaujímavé.

„Ospravedlňujem sa, že som vás musela prijať doma, no v mojej ordinácii sa prerábajú radiátory a my by sme nepočuli ani slova. A toto, ako sa zdá, je urgentný prípad.“

„To je v poriadku. Ja by som šla i na koniec sveta, keby to Elize pomohlo,“ chytila ma mama za ruku. Mdlo som sa na ňu usmiala.

„Takže... Bude treba urobiť rôzne vyšetrenia. Viem,“ umlčala moju mamu rukou, keď sme si sadli, „už jej ich urobili mnoho, ale nikdy nie je na škodu niektoré metódy zopakovať. Vraveli ste, že jej to zistili tak pred polrokom?“

„Vyše polrokom...“

„Áno. A doterajšia liečba?“

„Rôzne lieky, cytostatiká a... ehm... také vodičky,“ zakoktala sa mama. V duchu som sa uškŕňala. Toto bude náročné. Ja mám dvojakú liečbu a ona o tom nesmie vedieť. Zrejme by si myslela, že sme celkom ujdené.

„Aha. Vodičky.“ Doktorka si nás trochu odsudzujúco prezrela. „Ja budem potrebovať presné zloženie tých... vodičiek.“

„No... hm... áno... jasné.“ Ach, mami, mami, máme problém.

„Výborne, toto je vybavené. A teraz prejdeme k diagnóze, čo bude potrebné...“ Toto bude nadlho. Svoju pozornosť som radšej preniesla na nábytok, no ani ten ma ktovieako nezaujal a tak som sa už onedlho plavila vo svojich vlastných snoch. Naraz ma zo snenia vyrušilo akési rumázganie. Jasné, decko.

„Možno operácia... áno, to... ibaže ju budem musieť čo najskôr prezrieť...“

„Mohla by som sa ísť prejsť von?“ ozvala som sa.

„Iste. V záhrade mám lavičku,“ usmiala sa na mňa doktorka a ja som sa vytratila von. Prechádzala som sa po zažltnutej tráve a nejaký usopľanec neustále vrieskal: „Ja ho stem obesiť!“

„Aj ja mám niekedy také chute,“ zašomrala som si.

„Ja ho stem obesiť!“

Vyšla som z dvora. Oproti postávalo ufúľané chlapča.

„Obesiť!“ krútilo veľkým macom v rukách.

„Mám ti pomôcť?“ usmiala som sa na neho.

„Ja ho stem obesiť!“ pozrel na mňa chlapec zaslzene.

„Keď len to,“ vzala som mu maca z rúk a zavesila na klinec trčiaci z brány. „Môže byť?“ To ste mali vidieť! Chlapčisko spustilo taký krik, ani keby ho z kože drali! „Čo je?“

„Daj ho dolu!“

„Veď si ho chcel obesiť!“

„Ja ho stem obesiť, nie obesiť!“ reval chalan. Nechápavo som na neho civela. Čo som už celkom na hlavu?

„Daj ho dolu!“

„Merlin, dobre!“ Schytila som obesenca a podala mu ho. Ukradomky som sa obzerala, či nikto nie je na blízku a či sa po mňa nechystá nejaká nadácia chrániaca šialené deti, keď ho tu takto týram. Chalan si pritisol macka na hruď a pozrel na mňa, akoby som mala o koliesko menej: „Ja ho stem obesiť tak ako som ja.“

Ešte stále mi to nedopínalo: „Veď ty nie si obesený.“

Voľačo si zahundral. „Veď takto ako som ja alebo ty,“ mykal si košeľou a potom i mojím tričkom.

Vtom som sa plesla po čele: „Ty myslíš obliecť?!“

„Áno!“

„Moje nervy,“ prevracala som očami, „veď ty tu žiadne veci nemáš.“

„To nevadí, doma ich mám,“ podskočil chalan, vbehol do dvora a mňa nechal vonku. Úchvatná výchova, len čo je pravda. Asi je lepšie, že nemôžem mať deti. Zbláznila by som sa z nich.

Späť sa mi veľmi nechcelo, tak som si sadla na lavičku a pustila sa rozoberať svoje myšlienky, až kým po mňa neprišla moja mama.

***

Náhlila som sa chladnou chodbou do Dumbledorovej pracovne. Nevedela som, kedy má moja mama prísť, no mali sme niečo prejednať s Dumbledorom. Vydýchla som heslo a vybehla po schodoch. Pred dverami som však zastala. Vo vnútri sa hádali moja mama s riaditeľom.

„Nie, pán riaditeľ, to v žiadnom prípade! Moja dcéra sa bude liečiť ako sa len dá. To, že neveríte muklovskej liečbe je váš problém!“

„Prosím vás, Evelin, upokojte sa. To vôbec nie je pravda, že jej neverím. Len si myslím, že čarodejníci majú v tomto ohľade väčšie možnosti.“

„Ale prosím vás, hádam mi len nechcete tvrdiť, že nejaké fľaštičky s gebuzinou jej pomôžu!!!“

„Doteraz vám boli dobré,“ vzdychol si Dumbledore unavene.

„To je predsa rozdiel! Boli to obyčajné odreniny, škrabance, zlomeniny! ALE TOTO JE CHOROBA! A VÁŽNA! ELIZE HROZÍ SMRŤ!“

„Pri takej riskantnej operácii môže zomrieť i tak.“

„Ak jej nepomôže to, umrie tak či tak! Čo si myslíte vy?“ spýtala sa mama utrápene.

„Nech ide na tú operáciu.“ Snape? „Zomrie predsa tak či tak.“

Mama i ja sme zalapali po dychu. „Jasné, mohla som si myslieť, že VY s nami súcitiť nebudete!“

Vkročila som dnu a s pohľadom plným bolesti som spočinula na Severusovi: „Vďaka.“

Potom som sa otočila k mame: „Pôjdem na tú operáciu. Verím, že mi pomôže a znovu budem zdravá. A normálna.“

Mama víťazoslávne pozrela na Dumbledora i Snapa. Vzala ma za ruku a spoločne sme vychádzali von. Snapovi som stihla poslať už len jednu myšlienku: „Aj ty by si si niekedy zaslúžil, aby ťa obesili.“

***

„Neboj sa, všetko dobre dopadne. O pár hodín sa preberieš na izbe,“ usmievala sa na mňa doktorka. To, že mi srdce bilo až v hrdle ju vôbec netankovalo. Správala sa, akoby šla krájať chlieb a natierať ho maslom. Vari len ja mám taký strašný strach?

„Tu máš. Zhlboka dýchaj.“

Ovoniavala som ten nechutný plyn a dúfala, že sa potom preberiem. Doktorka sa na mňa i naďalej usmievala. Začala sa rozmazávať. Oči sa mi v jamkách vyvracali, viečka pomaly klesali... Posledná biela šmuha zmizla a ja som sa ponorila do temného tunela.

[ » na začiatok « ]