Poviedka:
Pridaná: 8.1.2011, 18:20:43
Čítaná: 4954×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sirius Black, Lilly Potter, Voldemort, Dumbledore....
Stručný dej: Aj takto sa mohol vyvíjať príbeh o HP

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

„Nie Harryho! Prosím... Urobím čokoľvek...“

„Odstúp. Odstúp, dievča!“

Mohol ju odsotiť od postieľky, ale zdalo sa mu múdrejšie umlčať ju. Zdvihol prútik trochu vyššie. A v izbe zablikotali fialové plamene.

Lily klesla na podlahu. Viac ho nezaujímala. Splnil, čo sľúbil Severusovi- ušetril mu ju. Keby mal čas zamyslieť sa nad svojim činom, bol by zo seba znechutený. Toľké milosrdenstvo... Ale bol príliš vzrušený na to, aby sa nad tým zamýšľal.

Dieťa stojace v postieľke naňho pozeralo veľkým zelenými očami. Toto mal byť jeho najväčší nepriateľ? Tak nech sa predvedie.

„Avada Kedavra!“

Smrtiace zaklínadlo vyšľahlo z jeho prútika. Vzápätí sa domom ozval ľadový smiech.

„Lily!“

Niekto ňou lomcoval. Nechcelo sa jej prebrať. Celé telo ju neznesiteľne bolelo. Nedokázala myslieť na nič iné, len na tú bolesť.

„Lily! Preber sa!“ prosil naliehavý hlas, no ona sa nechcela prebrať. Chcela spať.

Sirius jej priložil ucho na hruď. „Určite žije,“ zašepkal a vzal ju do náručia.

„Vezmi ju k Mungovi. Prídem za vami hneď ako to bude možné,“ povedal Dumbledore a s nedôverou pozeral, ako Sirius vybieha z izby s jej ochabnutým telom v rukách.

Keď jeho kroky stíchli, prinútil sa rozhliadnuť po izbe. Nábytok bol rozhádzaný a niekoľko krehkejších predmetov sa rozbilo. No nič z toho nepútalo jeho zrak tak, ako malé bezvládne telíčko uložené na dne postieľky. Jedna nôžka vykĺzla cez mreže a nehybne trčala do vzduchu. Rúčky mal skrútené po hruďou. Nevyzeral, akoby spal. Jeho zelené oči, meravo hľadiace na niečo, čo Dumbledore nevidel, akoby stále odrážali záblesk smrtiacej kliatby. Nebolo pochýb, že Harry Potter bol mŕtvy.

Dumbledore splnil sľub a prišiel do nemocnice tak rýchlo, ako sa dalo. Prvý raz vo svojom živote sa zdalo, že ničomu nerozumie. Prečo sa nesplnilo proroctvo? Kde nastala chyba? Voldemort ho nemal zabiť. Nik nemal zomrieť!

Keď vošiel do chodby na štvrtom poschodí, Sirius sa nervózne prechádzal hore - dolu. Ruky si pritláčal na tvár, akoby mu horela a nepravidelne dýchal.

„Sirius!“ oslovil ho prudko, až sa strhol. „Kde je?“

„Ošetrujú ju,“ zašepkal sťažka. „Použil veľmi silné zaklínadlo. Ale nezabil ju.“

Prešiel ešte raz chodbou, pod prísnym profesorovým pohľadom. Zvrtol sa na päte a zaskučal ako zbité zviera. „James a Harry...“

„Nemôžeš im pomôcť,“ usmernil ho Dumbledore.

„Ale to ja som navrhol Jamesovi, aby...“ zdalo sa, že slová sú príliš ťažké na to, aby ich vyslovil nahlas.

„Už si mi to vysvetlil,“ pripomenul, mysliac na ich stretnutie v Godrickovej úžľabine. „Ale teraz musím toho veľa zariadiť. Hneď ako sa Lily preberie daj mi vedieť. Nech sa nikto neopováži vojsť do jej izby. Stráž ju.“

„Profesor,“ zastavil ho ešte Siriusov hlas. „Peter Pettigrew...“

„Je zrejme niekde dobre skrytý,“ prísne naňho pozrel. „Oddnes ho môžeme radiť medzi Smrťožrútov, ktorí sú vo Voldemortovej priazni.“

Vo vzduchu sa zjavovali čierne šmuhy, rozplývali sa vo vetre a keď Lord Voldemort kráčal pomedzi stromy dlhej tujovej aleje, z tmy sa vynárali jeho verní. Pohľadom skrytým za štrbinami kovových masiek našli svojho pána a nasledovali ho cestou k nízkemu panstvu čakajúcemu na konci aleje, vošli na prístupovú cestu, ktorou sa mi ponáhľala v ústrety čiernovlasá čarodejnica a rovnako tmavým mužom. Dom rodiny lestrangeovcov mal prvý raz tú česť uvítať Temného pána.

„Pane,“ lačne sa sklonila Bellatrix, keď prechádzal okolo nej.

Nezaregistroval je posunok, no tesne pred schodmi vedúcimi k veľkým a ťažkým vstupným dverám sa zvrtol. Smrťožrúti pozerali naňho v tichom očakávaní. Vystúpil o dva schody a prehliadol si ten les čiernych habitov a bezvýrazné masky.

„Mnohí z vás neviete,“ prehovoril napokon a mačacie oči sa mu zlovestne leskli. „O istej nepríjemnej záležitosti, ktorou som sa už dlhší čas musel zapodievať. Poviem vám však, čo sa stalo tejto noci, aby ste správu o mojej moci mohli pokojne šíriť ďalej. Áno, som najmocnejší čarodejník tejto doby... no napriek tomu bolo pred niekoľkými mesiacmi vyslovené proroctvo, podľa ktorého sa mali dni mojej moci skončiť!“

V radoch smrťožrútov to zašumelo.

„Toto proroctvo hovorilo o mojom nepriateľovi, ktorý má tú moc ma zničiť... A za tohto nepriateľa označilo malého chlapca. Dieťa s mocou zničiť lorda Voldemorta,“ slastne vychutnával krátku odmlku, keď všetci čakali, čo sa bude diať. „Ale to je už minulosťou. Po dnešku sa nenájde nikto, kto by sa odvážil povedať... že niekto má moc zničiť ma. Ten chlapec je mŕtvy!“

Ozvala sa hlasná vrava a z davu sa vznieslo zopár uznanlivých výkrikov. Voldemort stál na schodoch a po jedinom jeho posunku všetci zmĺkli, akoby dirigoval orchester vravy.

„Severus,“ zašepkal takmer nečujne, no z davu vystúpil jeden muž zahalený od hlavy až po päty v čiernom habite. „Severus. Môj verný... Prosil si ma o niečo prv, ako som šiel do domu Potterovcov...“

„Áno, môj pane,“ pripustil Snape a pery sa mu chveli od nervozity, takže sa nevládala a zrejme ani neodvažoval spýtať, či Temný pán jeho prosbe vyhovel.

„Lily Potterová žije,“ povedal a vychutnával Snapovu vďaku. Ten padol na kolená a hruď sa mu od vzrušenia prudko dvíhala a klesala. „Ďakujem, pane. Ďakujem!“

„Je tvoja, Severus. Som len zvedavý, čo s ňou budeš robiť,“ nepríjemne sa usmial. „Keďže je to humusáčka.“

Niekoľkí smrťožrúti sa nahlas zasmiali, alebo pobúrene vykríkli.

„O to viac vám ďakujem, pane,“ vyhŕkol Snape a na Voldemortov pokyn vstal. „Uisťujem vás, že nikdy nebudete ľutovať, že ste jej darovali život.“

„To dúfam,“ zavrčal a ďalšie slová adresoval všetkým zúčastneným. „A teraz? Kto sa teraz odváži postaviť do cesty lordovi Voldemortovi?“

Lily sa prebrala až po niekoľkých hodinách. Na obzore už pomaly svital nový deň, keď sa jej viečka rozlepili a ona potichu bolestne vydýchla.

Sirius, sediaci pri jej lôžku, zdvihol hlavu a keď videl, že sa zobúdza, chytil ju za ruku. „James?“ zastonala a omráčene žmurkla.

„Nie, Lily. To som ja. Sirius,“ povedal potichu. Mal pocit prázdnoty, akoby ho niekto fyzicky vypitval. Čakal na chvíľu, až sa Lily zobudí a zároveň sa jej desil.

„Sirius,“ zopakovala a konečne sa jej podarilo otvoriť oči. „Sirius... Ja som nemohla...“

Skrútila sa ako v kŕči. V očiach mala strach. „Kde je Harry?“

Nepotrebovala to počuť, stačil jej Siriusov pohľad upretý na špičky jeho topánok a slabé pokrútenie hlavou. Zovrela mu ruky, akoby sa snažila dolámať mu prsty.

„Nie!“ vykríkla a premohol ju dusivý plač.

Dvere nemocničnej izby sa otvorili. Remus vošiel dnu s kávou v ruke, no keď zazrel scénu pred sebou zostal ako zmrazený. Siriusa strašne pálila ruka, ktorú mu zvierali jej prsty, ale neodtiahol ju. Ticho plakal.

Remus odložil kávu na nočný stolík, pristúpil k oknu a vyčaril Patronusa. „Prebrala sa.“ Povedal stručne, mávol prútikom a Patronus zmizol smerom k vychádzajúcemu slnku.

Keď sa Dumbledore objavil už druhý raz v ten deň v nemocnici svätého Munga, Lily už neplakala. Ležala na posteli a nemo hľadela na strop. Sirius a Remus sa práve ticho zhovárali na chodbe, keď profesor podišiel k nim.

„Je sama?“ spýtal sa a obaja muži prikývli.

„Nikto sa k nej nepriblížil, okrem nás dvoch a jedného liečiteľa,“ uistil ho Sirius a Dumbledore potichu vošiel dnu.

Pohľad na ňu bol skutočne žalostný, no vedel, že jej musí položiť tie otázky. Sadol si veľa nej a dlhý čas mlčal. Lily mu navonok nevenovala pozornosť, no zrazu sa sotva počuteľne, tak, že Dumbledore zaváhal, či sa mu to len nezazdalo, spýtala: „Prečo?“

Pozrel na mu jasnými modrými očami.

„Prečo ma nezabil?“ zašepkala.

Neodpovedal. Nemohol jej povedať, že žije kvôli prosbe Severusa Snapa. Teraz by jej to nijako nepomohlo a v rozvrátenej mysli by možno narobil ešte viac škody ako úžitku.

„Na to ti, žiaľ, nemôžem odpovedať,“ povedal napokon.

Prudko k nemu otočila hlavu. Pery sa jej zachveli. „Chcem to vedieť.“

„Raz sa to dozvieš,“ uistil ju.

Prudko sa nadýchla a do vlasov jej stiekla jediná slza. „A Peter? On... žije?“

Dumbledore si až teraz uvedomil, že ona o tom nevie. Netuší akú zradu spáchal ten, komu tak veľmi verili, komu zverili svoje životy. „Žije.“

Vydýchla si. „To je dobre.“

„Lily, potrebujem, aby si mi povedala čo sa stalo,“ prihovoril sa jej jemne.

Zachvela sa. „Veď viete.“

„Nie. Potrebujem vedieť všetko. Je to veľmi dôležité,“ nabádal ju, no ona len krútila hlavou a z očí jej vytiekli ďalšie slzy. „Môže nám to pomôcť zničiť Voldemorta... Čo povedal, než ťa omráčil?“

„Nech odstúpim,“ zachrčala. „Ale ja som nemohla... James už bol...“

Prestala rozprávať, akoby nemala silu vysloviť to. Prerývane vydýchla a pokračovala. „Chcel, aby som mu vydala Harryho. Nemohla som ustúpiť!“

„Prirodzene,“ prikývol a pri spomienke na mŕtveho chlapčeka v postieľke sa zachvel. „Nič viac nepovedal?“

Pokrútila hlavou.

„Tak v tom prípade ďakujem,“ vstal. „Raz ti snáď všetko vysvetlím, no dovtedy... dovidenia.“

Severus si podpieral hlavu rukou a ticho uvažoval. „Ako jej je?“

Dumbledorovi, ktorý pozorne sledoval každý jeho pohyb, vyšľahli z očí iskierky hnevu. „Prišla o manžela a syna. Čo myslíš ako jej môže byť?“

Pozreli na seba, navzájom odhadujúc svoje myšlienky.

„Ale žije,“ prehovoril Snape.

„Žije, ale za akú cenu, Severus!“ z jeho slov sršal hnev. „Stratila všetko, čo milovala. Bolo by jej lepšie mŕtvej.“

Snape prudko vstal. Tvár mu zbledla hnevom. Bol taký šťastný, keď sa dopočul, že prežila, že mu bolo všetko ostatné ukradnuté. Myslela len na to, že Lily žije... a je voľná. A teraz sedel v Dumbledorovej pracovni a cítil sa hrozne pri pomyslení, čo musela prežiť.

„To nie je pravda,“ ohradil sa. „Nestratila všetko. Ešte má mňa. Dostane sa z toho a potom...“

„Je to pravda,“ trval na svojom riaditeľ, ani nenechal Snapa dohovoriť. „Myslela si, že ju Voldemort zabije. Povedal, aby ustúpila, že nechce jej život, no ona zostala, Severus. Bola rozhodnutá položiť svoj život, aby mohol žiť jej syn a potom sa prebrala... živá. Myslím, že ešte nikdy nebola taká sklamaná ako keď dnes zistila, že žije.“

Snape neveriacky krútil hlavou, ale nehovoril nič.

„Pýtala sa ma, prečo ju nezabil,“ pokračoval Dumbledore.

„Povedali ste jej to?“

„Nie,“ odvetil, vstal a prešiel k oknu za ktorým pomaly zapadalo slnko a napĺňalo pracovňu červenou žiarou. „Myslel som, že sa jej chceš pochváliť osobne.“

Snape zavrčal. Prečo mu to Dumbledore robí? Čo z toho má a ako sa naňho môže hnevať? On ju chcel len chrániť. To on varoval Dumbledora, aby im zaistil ochranu. Vďaka nemu nie je na svete o jeden ľudský život menej. Keby to neurobil... zomrela by aj ona. „Prečo to robíte?“

„Berieš príliš na ľahkú váhu smrť jej najbližších. Keď si ma vtedy upozornil, že Voldemort o proroctve vie, nezáležalo ti na ich životoch a vidím, že ani teraz ti na nich nezáleží.“

„Mám oplakávať Jamesa Pottera?“ vybafol Snape a ironicky sa uškrnul. „Mám žialiť za mojím nepriateľom, namiesto toho, aby som oslavoval Lilino prežitie? Dobre viete, že to nemôžem!“

„A jej dieťa? Ani toho ti nie je ľúto? Malý chlapček s jej očami, ktoré som mu musel naposledy zavrieť...“

„Obviňujete ma, Dumbledore?“ vybuchol Snape nazúrene.

Dumbledore naňho pozrel ponad plece. „Nie. Severus. Len sa snažím prebudiť v tebe trochu súcitu so ženou, ktorú tak miluješ.“

Lily bola koncom týždňa prepustená z nemocnice. Šla bývať k Siriusovi, ktorý jej veľmi vľúdne ponúkol hosťovskú izbu. Prvých pár dní sa tu zdržal aj Remus, ktorý sa staral o zariadenie pohrebu. Lily prekonala fázu ustavičného plaču, ale z domu vyšla len raz - Sirius ju vzal na cintorín do Godrickovej úžľabiny, kde sa naposledy rozlúčila s Jamesom a Harrym a viac ju nikto nenútil ukazovať sa medzi ľuďmi. Takmer denne dostávala sústrastné listy od priateľov a známych a občas ju prišiel aj niekto navštíviť, ale nevydržala s hosťami dlho v jeden miestnosti a odchádzala si často radšej pospať do izby. Sirius jej denne čítaval noviny v ktorých vyšiel aj krátky článok o udalostiach v Godrickovej úžľabine, no tento čin nijako nevzrušil širokú čarodejnícku verejnosť. Ľudia predsa umierali denne.

Prichádzala zima a dlhé večery pôsobili na oboch depresívne. Sedávali v obývačke a navzájom sa snažili nejako zamestnať.

„Nezájdeš zajtra so mnou do rádu?“ spýtal sa Sirius v jeden takýto večer, no Lily sa len pousmiala a pokrútila hlavou.

„Nie, ešte nie.“

Vedel, že sa desí všetkých tých pohľadov a otázok, ktoré by jej mohli klásť, ale bál sa nechávať ju doma samotnú. „Všetci by ťa radi opäť uvideli.“

„Ešte nie, Sirius,“ zopakovala a náhle si vzdychla. „Ako sa má Peter? Neprišla od neho jediná správa a nikto o ňom nehovorí. Chudáčik, čo si musel vytrpieť... Ale je v poriadku, však?“

Sirius vstal z kresla, v ktorom sedel. „Nehovor tak!“

Prekvapene naňho pozrela. Keď sa ho jediný raz spýtala na Petra, bolo to pár dní po tom, ako prišla bývať do toho domu, Sirius odvrkol, že je v poriadku a odmietol sa o tom baviť. Bála sa, že nie je až tak v poriadku, keď ho priatelia nespomínajú. „Stalo sa mu niečo vážne, však? Nechceš aby som si to vyčítala, preto mi to nepovieš... Chudáčik. Bola taký statočný, keď ho James...“

„Nie, Lily,“ Siriusova tvár blčala hnevom. „Musíš to vedieť...“

Pohľadom ho vyzvala, aby pokračoval. „Petrovi sa nič nestalo... pretože Voldemort z neho nemusel tú informáciu ťahať násilím.“

Lily sa zachvela. „Chceš tým povedať?“

„To on donášal Voldemortovi,“ vrčal Sirius. „Celé týždne... Príliš som sa zameriaval na Remusa, aby som to videl. Myslel som, že... Nechápem ako sme to mohli prehliadnuť. Je to moja chyba.“

„Nie,“ zašepkala. „Je to Petrova vina. On... zradil nás a ty za to nemôžeš.“

Odvtedy už Petrovo meno nespomínali. Stalo sa rovnakým tabu ako James a Harry. Bolo to nepísané pravidlo, ktoré Lily aj Sirius poctivo dodržiavali, kým nedozrie čas, v ktorom sa o nich budú môcť rozprávať bez sĺz.

Sirius sa na druhý deň vybral do hlavného sídla rádu bez nej. Snažil sa byť užitočný a činnosti rádu ho zamestnávali natoľko, že postupne čoraz menej myslel na Jamesa a navyše poskytovali výbornú možnosť ako sa stretnúť s Petrom v súboji. Keby sa len zaplietol do nejakej bitky, aby ho Sirius mohol vlastnoručne zabiť... Ale ten potkan sa skrýval naozaj dôkladne.

Lily však neosamela na dlho. Čoskoro po jeho odchode sa ozval domový zvonec a keď pozrela cez škárku vo dverách, hľadeli na ňu známe čierne oči.

„Severus,“ zašepkala prekvapene a vpustila ho dnu. Bol už pokladaný za člena rádu. Teda aspoň Dumbledore mu veril a snažil sa na to presvedčiť aj ostatných. Lily bola ochotná uveriť, že prešiel na ich stranu, ale nemala priveľa času zaoberať sa tým. „Stalo sa niečo?“

„Chcel som ťa vidieť,“ povedal a nasledoval Lily do obývačky.

„Ďakujem,“ usmiala sa. „Dáš si kávu?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Len si sadnime a... porozprávajme sa.“

Usadili sa teda na gauč vedľa seba. Lily čakala, že Severus začne rozhovor, no on tam len nervózne sedel a nevedel, čo povedať.

„Ako sa ti páči učiť?“ spýtala sa napokon, hoci ju to vôbec nezaujímalo.

„Je to fajn,“ odvetil meravo. „Lily ja som... Ako sa cítiš?“

Sklopila oči. Dávno sa spolu takto nerozprávali a bola rada, že sa o ňu zaujíma starý priateľ, no stratila k nemu dôveru, akoby ich od školských čias oddeľovala hlboká priepasť. „Som v poriadku.“

„Mrzí ma, čo si musela prežiť. Ale myslel som... Či by si nešla bývať ku mne. Nemusíš žiť v Blackovom dome...“

Zamračene naňho pozrela. Oči, ktoré mu žiarili ako chlapcovi, ktorému sľúbili kopček zmrzliny navyše, náhle pohasli.

„Sirius je môj najlepší priateľ,“ povedala pomaly.

„Black,“ zašepkal ľadovým hlasom. „Vždy si vravela, že ja...“

„To bolo dávno, Severus,“ skrčila si nohy pod seba a hlavu si položila na operadlo sedačky, kým on sedel strnulo akoby sa bál pohnúť. „Odvtedy prešlo veľa času.“

„Prečo Black?“ vyštekol Snape otrávene a každá črta jeho tváre vyjadrovala odpor. „Čo také je na ňom, keď je tvojím priateľom? Čo také urobil?“

„Urobil pre mňa veľa,“ povedala vážne a opäť sa naňho mračila. „Bez neho by som neprežila.“

Snape nahnevane vstal. Od zlosti zatínal zuby, no ovládol sa a keď sa otočil k nej, bol opäť pokojný. Oči sa mu leskli ako šialencovi. „Bez neho? Nie, Lily. Bezo mňa by si neprežila. To ja som ťa zachránil. Ja som povedal Temnému pánovi, aby ťa ušetril!“

Zatajila dych. Nevedela v prvej chvíli pochopiť, čo jej hovorí. „Ale, Severus... Ty? Čo si...?“

„Vedel som, že ide po vás. To ja som varoval Dumbledora, aby ťa skryl - aj s rodinou... To ja som ti zachránil život. Prosil som Voldemorta, aby ťa nezabíjal. Neprežil by som, keby si zomrela, Lily! Musel som ho o to požiadať!“ chytil ju za ruku a chcel si sadnúť k nej.

Sedela ako zmeravená a v úžase počúvala jeho slová. To preto ju nezabil? Naozaj ju nechal žiť kvôli Severusovej prosbe?

„Ako si mohol?“ zašepkala a vytrhla si ruku z jeho dlane, aby si ňou utrela slzy, ktoré jej po toľkých dňoch opäť stekali dolu lícami. „Ako si to mohol urobiť, Sev?!“

„Nemohol som dopustiť, aby si zomrela...“

„Namiesto toho si ma radšej odsúdil na TAKÝTO život?! Spíš spokojnejšie keď vieš, že žijem v trápení a bolesti?! Vieš si predstaviť koľko ráz som sa pýtala prečo som prežila? Čo také hrozné som v živote urobila, že som nemohla ZOMRIEŤ SPOLU S JAMESOM?! Celé týždne hľadám odpoveď na otázku čo som urobila, keď ma Boh tak tresce, že som prežila smrť vlastného DIEŤAŤA?!“

Snape pred jej hnevom ustupoval ku dverám. Takto si to nepredstavoval. Veď vravela, že je to lepšie, že už je v poriadku a Sirius na poslednej schôdzi rádu tiež povedal, že sa z toho takmer dostala...

„Nie, Lily, počkaj...“

„A ty teraz prídeš a... ČO SI ČAKAL?! Jediné, čo ma drží pri živote je nádej, že bude krátky a čoskoro opäť uvidím Jamesa! Áno, Severus, nechce sa mi žiť, keď tu nie je on a nebyť Siriusa, už by som tu ani nebola!“ vrieskala.

„Prosím, Lily...“ snažil sa jej to vysvetliť. „Neber to tak. Ja ťa milujem. Ja...“

„Takže kvôli tomu mám zo života peklo? Pretože ma miluješ? To je odpoveď na všetky moje otázky? Previnila som sa tým, že ma MILUJEŠ?! Ako si si mohol myslieť, že ich nechám len tak ísť?!“

Vytiahla svoj prútik a namierila ho na jeho hruď. „VYPADNI!“

„Nerozumieš tomu... ?!“

„VYPADNI! NECHCEM ŤA VIAC VIDIEŤ!“

Vybehol z dverí. Okolo hlavy mu preleteli zlaté iskry, ale viac sa neobzrel a odmiestnil sa.

Premeriaval malý cintorín dlhými krokmi. Ešte nikdy tu nebol, ale nemusel hľadať dlho. Na ich hroboch sa ešte vždy vŕšili čerstvé kvety, ktoré tu niekto pravidelne prinášal. Pristúpil až celkom k nim a s trpkosťou v srdci si prečítal ich mená. Ležali tu obaja vedľa seba spojení okružím smrti.

„Je tvoja,“ zavrčal Snape prihovárajúc sa tvrdému kameňu. „Bol si najšťastnejší človek na svete, Potter. Snáď si si to vážil!“

Vzal do ruky jednu kyticu a z celej sily ju šmaril do tmy za svojím chrbtom. Klesol na kolená. Z oblohy sa potichu sypali vločky a usádzali sa na jeho čiernych vlasoch a pleciach zahalených v plášti.

„Ako ma môže teraz milovať?!“ zakričal v zúfalstve. „Vzal si si jej srdce so sebou do pekla, James Potter!“

Skryl si tvár do dlaní a zrazu bol nahnevaný na svojho nepriateľa, že sa dal tak ľahko zabiť. Po toľkých rokoch nenávisti si želal, aby James nezomrel, ale ochránil svojho syna pred smrťou a Lily pred zármutkom.

No vedel, že sa to viac nedá. James a Harry boli mŕtvi a Lily mu možno nikdy neodpustí, čo jej urobil.

A on. Bol tu zrazu sám a bez nádeje. Vedel, že už nemá nádej, aby niekedy opätovala jeho city. A to bolelo viac, akoby bola mŕtva.

Bol to jeho trest za lásku, ktorú si chcel vziať, ale nikdy nemala byť jeho.

Dlho som uvažovala čo Severus očakával od Lilinho prežitia, či by mu stačilo len vedomie, že ona nezomrela... A táto možnosť sa mi zdala najviac... pravdepodobná.

Venujem mojim najlepším priateľkám :)

Ďakujem všetkým, čo "ma čítajú". Veľmi si to vážim :)

[ » na začiatok « ]