Poviedka:
Pridaná: 14.12.2010, 17:12:34
Čítaná: 4848×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Dominika, Harry, Snape
Stručný dej: Uverejnené so súhlasom hlavnej postavy :) Dominika, táto je iba Tvoja :

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Uverejnené so súhlasom hlavnej postavy :) Dominika, táto je iba Tvoja :)

Stála som pred knižnicou. Snažila som sa splynúť so stenou, aby ma nikto nevidel. Najmä on. Nechcela som, aby ma videl, stačilo mi, keď som ja pozerala na neho. Bol taký... Keby som to len vedela vyjadriť slovami! Tá jeho charizma, napriek všetkému, čo sa mu stalo, čo zažil a čo ho ešte čaká! Milovala som jeho zjav aj jeho vnútro, bol to dokonalý muž.

V ten deň som ho videla už viackrát, ale môjmu roztúženému srdiečku to nestačilo. Chcela som ho vidieť znova a znova, akoby sa tým niečo mohlo zmeniť. On aj tak nevedel, že jestvujem. Netušil, že niekto ho ľúbi a to takým spôsobom, že sa mi z toho točila hlava. Musela som sa krotiť a uspokojiť s rolou nemej pozorovateľky. Keby som sa aspoň vedela k nemu dostať! Ale tá jeho priateľka - Hermiona Grangerová - stráži si ho ako nejaký osobný majetok. Ak sa k nemu chce niekto priblížiť, musí najprv dokázať jej, že to nerobí kvôli jeho sláve. Nepáčilo sa mi, že by som sa jej musela zodpovedať, nie je jeho pestúnka a Harry nemá dva roky, aby sa nevedel pred istými osobami uchrániť sám. Veď už toľkokrát stál zoči-voči nebezpečenstvu, prečo by nezvládol pár pojašených báb a nedokázal si sám vybrať kto je jeho priateľom?

Aj teraz som ich videla vchádzať spolu do knižnice. Neznášam knižnicu, akosi ma to vôbec neoslovuje. Tých pár pokusov pozorovať ho pomedzi knižky mi ubralo priveľa energie, aby som si to zopakovala. Radšej som trpezlivo čakala pred dverami.

Práve som uvažovala, čím sa medzičasom zabavím, keď sa zjavil vo dverách. Vyzeral zamyslene. Niečo ho trápilo? Tak rada by som to vedela! Moja ruka ustrnula na pol ceste k školskej taške. Chcela som si vytiahnuť Čarodejnicu, pretože ma v nej zaujal jeden článok a chcela som si ho dočítať. Kým Harry pomaly vychádzal, moje ruky si robili čo chceli a bez kontroly mozgom som potiahla tašku za nesprávny koniec v snahe vyzerať, že ma Harryho prítomnosť nezaujala. Na moju veľkú smolu sa taška prevrhla a celý jej obsah skončil na podlahe. Harry si síce nevšimol moju nešikovnosť, ani môj zdesený pohľad a červeň na lícach, ale nemohol prehliadnuť, že ho niečo udrelo do nohy. Rýchlo som sa sklonila a začala zbierať svoje veci a keď som podvihla hlavu, videla som, ako sa sklonil k mojej učebnici Herbológie.

Naše oči sa stretli. Takmer som zabudla dýchať, keď sa usmial a podal mi tú knižku, ktorú som doposiaľ neznášala. Od tejto chvíle som ju milovala ako najvzácnejší poklad.

„Si v poriadku?“ spýtal sa milo. Zrejme ho zaujal môj absolútne ohúrený pohľad.

„Áno,“ vysúkala som zo seba a rýchlo som vstala. Musela som sa upokojiť. Ak premeškám túto jedinečnú šancu ako sa s ním zblížiť, nikdy si to neodpustím. Na moment som sa hrala so zapínaním na taške, aby som si napravila ten výraz nadšenia, ktorý sa usádzal na mojej tvári, potom som sa na neho tiež usmiala. „Ďakujem, si veľmi milý.“

„Za málo,“ odvetil no nechystal sa pokračovať v ceste. „Čakáš na niekoho?“

Pozrel sa smerom ku knižnici.

„Nie, vlastne nie... zastavila som sa, pretože som si chcela vytiahnuť časopis,“ vysvetľovala som rýchlo. „Mimochodom... som Dominika.“

„Harry,“ predstavil sa úplne zbytočne a potriasol mi rukou.

Milujem svoju pravú ruku.

„Tak...“ poobzeral sa okolo, akoby rozmýšľal, či tento trápny rozhovor predlžovať. Zrejme usúdil, že nie. „Ešte sa uvidíme.“

„Ahoj,“ kývla som mu a sledujúc ako vybehol hore po schodoch som sa pritisla naspäť k stene.

Bola som si istá, že ak sa moje srdce neupokojí, dostanem infarkt. Ešte sa stretneme? Ale keby? Kde? A spozná ma vôbec? Bude si ma pamätať?

Zhlboka som sa nadýchla. Jedno mi bolo jasné. Ak túto chvíľu prežijem, nenechám naše ďalšie stretnutie na náhodu.

Moje predsavzatie sa zakrátko stalo mojím životným cieľom. Rozhodla som sa však ísť na to nenápadne. Keby som sa zjavila vo dverách jeho triedy hneď na druhý deň, asi by mu bolo jasné, že nejde len o šťastie. Donútila som sa pár dní sa zdržiavať v iných častiach hradu ako sa nachádzal on. Boli to priam sebadeštruktívne sklony, ktoré ma nútili nevybehnúť v stredu o desiatej o jedno poschodie vyššie, kde by som ho zaručene stretla cestou do učebne OPČM. Úspešne som sa ho na pár dní vzdala. Jedinou útechou mi bol nádejný dlhší rozhovor, keď nastane tá dlho očakávaná chvíľa. Pomaly som začínala plánovať kde ho stretnem. Malo by to byť niekde, kde budeme sami. A budeme mať dostatok času porozprávať sa. Najlepšie by bolo byť niekde... Keby sme napríklad niekde uviazli. Možno ho vlákam do nejakej triedy a zapečatím dvere kúzlom...

V piatok som sa rozhodla neisť na elixíry. Bolo príliš pravdepodobné, že cestou stretnem Harryho. Pomaly som sa naobedovala a zamierila som do klubovne napísať list mojej sestričke. Nikdy mi neverila, že sa s Harrym zblížim a teraz, keď už nie je v Rokforte, musím jej to aspoň napísať.

Prechádzala som úzkou spojovacou chodbou, keď moje myšlienky zrazu niečo pretrhlo. V tme sa vynorila postava.

Chvíľu som zaostrovala, aby som zistila s kým mám tú česť. Odpoveď prišla sama.

„Čo tu robíte, slečna Sloterová?“ ozval sa mrazivý hlas. Dofrasa. Bolo mi jasné, že som v riadnej kaši. Snape sa práve dnes rozhodne opustiť hodinu. Nikdy to predsa neurobil! Najradšej by som sa vyparila. Chcela som byť hocikde inde na svete, len nie tu.

„Idem... z Nemocničného krídla...“ zaklamala som. Asi to neznelo veľmi presvedčivo, pretože Snape mi s krivým úsmevom strhol desať bodov a s dodatkom, že ma očakáva večer vo svojom kabinete odplachtil preč.

Keby som tušila, čo ma v ten večer čaká, určite by som tam nešla s takým znechutením. Zostupovala som práve do žalárov vystrašená ako myš. Ešte nikdy som nebola u Snapa po škole, ale počula som, že to nie je nič príjemné.

„Dominika?“ ozvalo sa niekde z boku a ja som uvidela Harryho ako vychádza z chodby o ktorej som ani netušila, že jestvuje.

„Ahoj, Harry,“ vykoktala som akýmsi cudzím hlasom. „Kam ideš?“

„Mám trest u Snapa,“ povedal neveľmi veselo, ale ja som skoro omdlela.

„Aj ja,“ povedala som.

Harry sa potešil. Videla som ako sa usmieva a tak som sa k nemu pridala. „Tak to bude fajn. Snape vie byť naozaj nepríjemný, ale keď tam budeme spolu...“

„Bude to super,“ vyhŕkla som.

Zasmial sa. „Až také super to nebude, ale určite lepšie. Do ktorého ročníka vlastne chodíš?“

„Som v štvrtom,“ odvetila som celá nervózna. Harry bol piatak.

Pomaly sme sa dostali až k Snapovmu kabinetu. Harry zdvihol ruku s úmyslom zaklopať, no jeho prsty nedopadli na tvrdé drevo.

Snape otvoril a znudene si nás premeral. „Tamto,“ ukázal do kúta kabinetu na veľký sud plný niečoho slizkého. Podľa smradu čo z neho vychádzal to niečo nebolo čerstvé. „Budete triediť náduvky. V tomto ročnom období sa ľahko rozkladajú kvôli vlhkosti.“

Obaja sme sa zatvárili znechutene. Keby ich Snape nedržal v týchto nevykúrených priestoroch, vydržali by do leta v úplne normálnom stave! Lenže akosi mi predstava, že sa tých tvorov budem musieť dotknúť, neprekážala. Veď som tu bola s Harrym.

Uškrnula som sa naňho, keď sme pristúpili k sudu.

„Snaž sa nedýchať,“ zašepkal a statočne vzal do ruky prvú náduvku.

Verte či nie, ten trestu u Snapa bol najlepší zážitok môjho života. Ten chlap ani netuší akú obrovskú službu mi urobil. Bola to len a len jeho zásluha, že môj plán vyšiel tak dokonale. Zostali sme s Harrym niekoľko hodín v jednej uzavretej miestnosti a naše nútené mlčanie len podnietilo dlhšie a upretejšie pohľady z očí do očí. Mohla som na neho neskrývane vyvaľovať moje hnedé očiská, keď mi na jednej náduvke demonštroval uškrtenie Snapa, alebo predvádzal milenecký vzťah medzi zhnitou a ešte zhnitejšou náduvkou. Musela som mu uprene pozerať na tvár, aby som vyčítala, čo sa mi snaží pohľadom naznačiť, keď sa Snape skláňal nad kotlíkom, z ktorého sa šírila kvetinová vôňa - zrejme ho robil zámerne, aby nemusel dýchať ten smrad náduviek. A donútil ma nakloniť sa tesne k nemu vždy, keď sa mi snažil niečo pošepkať.

A keď nás napokon Snape pustil, Harry bol taký zlatý, že ma odprevadil až do Bystrohlavskej veže.

Nasledujúce dni som nikam nechodila. Vznášala som sa. Všetko bolo nádherné a ľahké. Nič nebolo nemožné. Veď Harry vyhľadával moju spoločnosť vždy, keď mal príležitosť - a mala som podozrenie, že sa naučil môj rozvrh naspamäť, pretože sa zjavoval na miestach, na ktorých nemal čo robiť. Vedela som kde sa mal nachádzať a keď som ho už piaty raz stretla na chodbe, v ktorej som ho nikdy ani nevidela, bola som ochotná namýšľať si, že tam nebol omylom.

Rozprávali sme sa stále a o všetkom a vždy nám bolo ľúto, keď sme museli jeden druhého nechať ísť. Vždy sme mali o čom rozprávať, nezasekávali sme sa uprostred témy, nehmatali sme v prázdnote. Jeho názory boli trefné a keď som s niečím nesúhlasila, väčšinou som s ním diskutovala, až kým sme sa nezhodli na nejakom kompromise.

Vedela som o ňom pomaly všetko a naopak, povedala som mu všetko o mne. O mojej muklovskej mame aj otcovi pracujúcom na ministerstve, sestre, ktorá práve vyšla zo školy a tiež sa snaží uplatniť na ministerstve. O tom, že moja rodina nikdy nemala dočinenia s Voldemortom, ale ja som ochotná postaviť sa mu, ak bude treba. Nezamlčala som pred ním ani tú skutočnosť, že po takýchto okamihoch túžim už od prvého ročníka, kedy som ho prvý raz zbadala sedieť pri chrabromilskom stole. Smial sa na tom. Vraj si nikdy nemyslel, že nejaká jeho fanatická prenasledovateľka môže byť tak perfektná.

Ľúbila som ho každým dňom viac, ale jedna vec mi kradla zdravý rozum. Harry mi vo svojej obozretnosti nikdy nepovedal, či som preňho iba priateľka, alebo ma berie ako niečo viac. Vedela som, že len nedávno mal vzťah s Cho Changovou a možno práve preto bol taký opatrný, možno sa aj bál, že to znovu nedopadne dobre. Postupne som však nadobúdala presvedčenie, že na to, aby som si ho udržala mu musím ukázať, že ho ľúbim. Nečakal napokon práve na to? Urobila som všetko pre to, aby si ma začal všímať. Teraz musím urobiť všetko pre to, aby pochopil, že ma ľúbi.

Príležitostí však bolo málo. Naše stretnutia sa stávali stereotypnými, hoci sme sa obaja na ne neskutočne tešili. Nič sa nedialo. Ale aký dôkaz by som mu mala dať? Čo by chcel počuť, alebo vidieť? Dosiahnutie môjho prvého cieľu trvalo štyri roky. Nemôžem si dovoliť čakať štyri roky, kým sa Harry preberie úplne!

Na vymyslenie ďalšieho dokonalého plánu som si nechala viac času. Usúdila som totiž, že ak chcem aby všetko klaplo tak, ako má, nič nemožno nechať na náhodu. Nemala som predstavu ako to urobím, no chcela som mu dokázať, že ho ľúbim a chcem byť s ním za každých okolností. Toto presvedčenie vo mne rástlo každou minútou nového dňa. Bola som práve na ceste za Harrym, pretože som bola zvedavá ako dopadli VČÚ, keď som uprostred chodby narazila na skupinu jeho priateľov.

Bol tu Ron, s ktorým som vychádzala veľmi dobre, ale aj jeho sestra Ginny, z neznámych príčin sa domnievajúca, že Harry je jej osobný majetok... a Luna, veľmi zvláštne dievča spolu s Nevillom.

„Ahojte,“ pozdravila som ich s úsmevom. Snáď nejdú za Harrym, chcela som ho mať len pre seba vždy, keď to bolo čo i len trochu možné. „Kam idete?“

Vymenili si pohľady, ale celá skupina zaryto mlčala. Čo im sadlo na nos? Potom som si všimla, že Ron je akýsi nesúmerný, Neville mal opuchnuté oko a Luna pôsobila pokrčene. „Stalo sa niečo?“

„Umbridgeová.,“ vyhŕkol Ron, schmatol ma za lakeť a ťahal ma chodbou za sebou. Ostatní nás nasledovali. „Chytili nás pri niečom... Čo sa jej nepáčilo a...“

„Ron,“ zašepkala Ginny. Zrejme nesúhlasila s tým, aby mi povedal, čo sa stalo. Jej brat si ju však nevšímal. Veril mi. Vedel, že som Harryho priateľka rovnako, ako oni a že budem chcieť pomôcť, nech sa stalo čokoľvek.

„Je v lese s Harrym a Hermionou,“ vravel Ron, no to už sme bežali po školských pozemkoch smerom k Zakázanému lesu.

„Ale čo sa vlastne stalo?“

„Harry mal víziu... o Siri... Smrkáčovi,“ vysvetľoval. „Veď - Vieš - Kto... dostal ho.“

Zhíkla som. Harryho krstný otec je v rukách Toho - Koho - Netreba - Menovať! Do krku mi skočila tvrdá hrča. Čo ak sa mu niečo stane? Harry by stratil posledného príbuzného, ktorého má rád.

Vošli medzi stromy. Na chvíľku zastali. Neville sa oprel o strom, lapajúc po dychu a Ginny sa nervózne prechádzala do kruhu.

„Počkáme tu, kým ich neuvidíme vracať sa?“ spýtala sa, keď dokončila druhé kolo.

„Neviem,“ pokrčil Ron plecami. „Môžu byť kdekoľvek.“

Zavládlo ticho. Nikto z nás netušil kde ich máme hľadať. Les sa tiahol donekonečna vpred ako tajomná aleja. Luna zrazu spozornela. Pohľadom prečesala oblohu. Automaticky som tiež pozrela hore, no okrem stupienkovito usporiadaných vetvičiek som nevidela nič, čo by ju mohlo tak zaujať.

„Možno oni vedia, kde sú,“ povedala zasnene.

Pozrela som na ostatných. Všetci sa tvárili tak nechápavo. Ron sa zamračil, akoby sa chcel ohradiť, nech teraz neotravuje s hlúposťami.

„Testraly,“ povedala vysvetľujúco a pomaly vykročila.

„Tak to aspoň skúsme,“ prebral sa Neville a ako prvý ju nasledoval pomedzi stromy.

Lunino čudáctvo mi bolo ešte vždy tŕňom v oku. Bola viac než zvláštna a hoci som nemala príležitosť pozhovárať sa s ňou osamote, ani som po tom veľmi netúžila. Všetky tie jej nargly a... testraly? Nikto okrem nej ich nevidí, tak ako vieme, že si to nevymýšľa? Máme jej tak slepo veriť? Veď ide o Harryho!

„Čo myslíte, že urobíme, keď ich nájdeme?“ spýtal sa Neville nesmelo.

Pokrčila som plecami. Veď ja som ani poriadne nevedela o čo ide!

„Musíme sa dostať na Ministerstvo,“ usúdil Ron, no netváril sa nadšene.

Na ministerstvo? Moment! Na Ministerstvo mágie?! „Ale veď to je v Londýne!“

Ginny nadvihla obočie, akoby rozmýšľala nad mojou inteligenciou. „Práve preto to bude trochu problém.“

„Trochu?“ zasmial sa Ron. „Nemáme nič čo by nám pomohlo!“

„Tamto!“ zvolala zrazu Ginny a ukázala medzi stromy. Mihali sa tam postavy. „Sú tu.“

Luna sa spokojne usmievala. „Musia ich cítiť.“ Zase pozerala iným smerom, než ostatní. Znervózňovalo ma to.

„Mimochodom, Harry, ako sa chceš dostať do Londýna?“ počula som Hermionin hlas. Ron, ktorý bol kúsok pred nami jej odpovedal. „Áno, práve sme nad tým rozmýšľali.“

Vytiahol ich prútiky, podal im ich a vysvetlil ako sa dostali od Inkvizičnej čaty a ako ma stretli a vzali so sebou - Harry nevyzeral nadšene, keď sa naše oči stretli a ja som sa zmohla len na kývnutie hlavou.

„Som si istý, že Sirius ešte žije, lenže nemám predstavu ako sa tam dostaneme,“ vyhŕkol Harry podráždene na Ronovu otázku.

„No tak tam musíme letieť, nie?“ vecne oznámila Luna.

„Dobre. V prvom rade my nebudeme robiť nič, ak do toho rátaš aj seba,“ bol veľmi nervózny, takmer na nás kričal. Takže on si myslí, že ho nechám ísť samého bojovať proti Voldemortovi? „A po druhé Ron je tu jediný, komu nestráži metlu bezpečnostný troll, takže...“

„Ja mám metlu!“ vyhŕkla Ginny. Vymenili sme si rýchle pohľady. Dofrasa. Ja neznášam lietanie. Neznášam metly a teda ani žiadnu nevlastním

„Áno, ale ty nejdeš,“ zahriakol ju Ron.

„Tak ju môžeš požičať mne,“ navrhla som jej. V poslednej chvíli som sa ubránila škodoradostnému úškrnu. Zachytila som Harryho výhražný pohľad. „A mne nebude nikto rozkazovať.“

„Prepáč, ale mne záleží na Siriusovom osude rovnako ako tebe,“ pokračovala Ginny v hádke s bratom.

Postavili sme sa pred Harryho pripravené na boj. Nešlo len o to, ktorá z nás pôjde, iskrilo to medzi nami až som sa začínala obávať, či by sme nemali odstúpiť od tej kopy raždia.

„Ste príliš...“ začal Harry, ale Ginny ho znenazdajky zasypala takou hŕbou dôvodov, prečo nie je príliš mladá na túto výpravu, že Harry nemal možnosť odporovať jej. A ja som kývaním hlavy so všetkým súhlasila.

„My všetci sme boli spolu v DA,“ povedal Neville potichu. „Teda, až na Dominiku, ale...“

„Ale to neznamená, že sa neviem brániť! Z OPČM som mala vždy tie najlepšie známky! Idem s vami, Harry!“ povedala som rozhodne.

Harry sa nechal presviedčať ešte chvíľku.

„Aj tak je to jedno, lebo stále nevieme ako sa tam dostaneme...“ zahlásil napokon.

A potom dostala Luna ten šialený nápad. Vraj ony vedia lietať. Snažila som sa nesiahnuť po prútiku, aby som ju omráčila. Bože, čo jej zase preskakuje? Na moje veľké prekvapenie sa však Harry zvrtol a zašepkal: „Áno.“

Pozeral medzi stromy. Nič tam nebolo. Harry sa zbláznil! Šiel kúsok dopredu a niečo vo vzduchu nahmatal. Prechádzali mi z toho zimomriavky po celom tele. Harry je naozajstný blázon!

„Sú to tie šialené akože kone? Tie, čo človek nevidí, kým nebol svedkom, ako niekto vypustil dušu?“ spýtal sa Ron a Harry privolil. Podvedome som si vzdychla.

„Koľko ich je?“ pýtal sa Ron ďalej.

„Iba dva,“ odvetil Harry a pozrel priamo na mňa. „Nevidíš ich, však nie?“

Pokrútila som hlavou. Netušila som prečo stále hmatá rukou po tom istom mieste, akoby jeho prsty na niečo narážali. Nechcela som, aby ich videl, ak je to naozaj tak, ako hovoril Ron.

Opäť sa však strhla hádka. Kto pôjde a kto nie? Potrebujeme viac tých koní, ak to chceme ísť všetci. Problém však bol čoskoro vyriešený. Prišli ďalšie. Prišlo ich dosť na to, aby sme šli úplne všetci. A Harry už nevládal protestovať.

S Luninou pomocou sme sa vyštverali na neviditeľné chrbty a zem sa mi začala strácať pod nohami. Hneď veľa mňa sa vynoril Harry.

„Si okey?“ spýtal sa.

„Bude to dobré. Len si treba zvyknúť. A nepozerať dole,“ skonštatovala som a na potvrdenie svojich slov som sa zadívala na obzor.

„Drž sa,“ povedal a vyrazil vpred. Celá som sa chvela. Stovky metrov podo mnou sa mihali rieky, lesy a pastviny, no ja som sa mohla len pevne držať niečoho živého a dúfať, že to vydržím až do Londýna. Bála som sa zmeniť polohu. Nevedela som aké rezervy mám, aby som nespadla. Mala som pocit, že sedím úplne na okraji a čokoľvek sa pokúsim urobiť, skončí to mojim pádom. Nesmierne sa mi teda uľavilo, keď sme zosadli na zem. Staré zlaté pravidlo platí aj v tomto prípade a teda človek nedokáže oceniť pevnú zem pod nohami, kým o ňu nepríde. Možnosť vydýchnuť si a naplno si uvedomiť pocit bezpečia sme si však nestihli užiť. Harry nás nahnal do telefónnej búdky a zviezli sme sa do auly ministerstva mágie. Nikdy predtým som tu nebola. Fontána čarovných bratov tíško klopotala chrliac vodu, no nikto jej nevenoval pozornosť. Prebehli sme k výťahu, ktorý nás zviezol ešte nižšie pod Londýn.

Čoskoro sme sa ocitli v miestnosti plnej rôzne veľkých sklených gúľ. Nasledovali sme Harryho pomedzi vysoké police stále vpred. Mala som z toho nepríjemný pocit stiesnenosti.

„Povedal si, že to bol rad číslo deväťdesiatsedem,“ povedala Hermiona.

Vybrali sme sa teda doprava.

„Majte prútiky pripravené,“ upozornil nás Harry.

Nemotorne som si napravila prútik v ruke. Keď sme opäť zastali zavládlo ticho.

„Je celkom na konci. Odtiaľto nie je dobre vidieť,“ vysvetlil Harry. Prešli na koniec radu. Nikto tam však nebol.

Harry bol zúfalý. Prebehol kúsok ďalej v zúfalej snahe nájsť krstného otca.

„Harry.“ Všetci sme pozreli na Rona, ktorý upieral zrak na jednu z gúľ.

„Čo je?“ zavrčal Harry.

Natiahla som k nemu ruku, aby pristúpil bližšie.

„Toto si videl?“ spýtal sa Ron a Harry sa dotkol mojej ruky, keď sa ponáhľal pozrieť na miesto, kde Ron stál. „Čo je?“

„Je - je tam tvoje meno,“ povedal Ron ukazujúc na guľku.

Prevaľovalo sa v nej niečo ako biely dym. Harry to chytil.

„Čo to je?“ spýtala som sa šeptom nazerajúc mu cez plece.

Pokrútil hlavou.

„Veľmi dobre, Potter,“ zaznel spoza police znudený ťahavý hlas. Nepoznala som ho, ale videla som, ako sa Harry mykol, pritisol si sklenú guličku na prsia a vytrčil prútik. Vedela som, že to bude zlé. „Teraz sa pekne pomaly otoč a podaj mi to.“

Znenazdajky sa odvšadiaľ vynárali postavy zahalené v dlhých čiernych plášťoch. Tváre im zakrývali masky a prútiky mali taktiež pripravené. Boli sme obkľúčení. Počula som niekoho zvýsknuť. Mne sa podarilo výkrik zadržať len vďaka tomu, že sa moje prsty zaborili do Harryho ruky.

„Kde je Sirius?“ počula som Harryho prerývane dýchať, akoby sa rozdýchaval po dlhom behu. Naozaj stále veril, že Sirius tu je? Chcela som mu vysvetliť, že sa musel pomýliť, že to bola určite pasca, no nedokázala som zo seba dostať ani hláska. V duchu som si začala pripravovať zaklínadlá. Veď čo ak sa pokúsia napadnúť Harryho?

„Maličký sa žobudil a myšlel si, že to, čo sa mu šnívkalo je plavda,“ zašušlala nejaká žena. Obliala ma vlna horúčavy. Naozaj som sa bála tak, ako ešte nikdy v živote. V tme na nás hľadeli bezvýrazné masky. Uvažovala som, kto sa pod nimi skrýva, ale bola som priveľmi paralyzovaná na to, aby som odhaľovala identitu tých ľudí.

Harry sa medzitým rozprával ďalej s tou ženou a mužom, ktorý prehovoril prvý.

„Accio, pror...“ zaznel jej výkrik, no Harry zaklínadlo odklonil. Musela som sa ho nedobrovoľne pustiť, keď švihol rukou s prútikom.

Žena vystúpila z tmy a zložila si masku. Neochotne som na ňu pozrela. Jej tvár sa mi okamžite vynorila z pamäti. Videla som ju v novinách. Bola jednou z tých, čo utiekli z Azkabanu, aby sa pripojili k Voldemortovi. Myslím, že sa volala Bellatrix... na priezvisko si nespomeniem.

„Máme ťa presvedčiť inak? Tak dobre, vezmi tú najmenšiu. Nech sa pozerá, ako budeme mučiť toto dievčatko,“ zavelila Bellatrix mužovi vedľa seba. Všetci sme sa zomkli bližšie k sebe. Najmenšia bola Ginny a napriek všetkému, čo som si o nej myslela, nedovolila by som, aby jej niekto ublížil.

Harry zabával rozhovorom Smrťožrútov. Vysvitlo, že tá sklená guľka v jeho ruke je proroctvo a zjavne ho veľmi chceli. Tak veľmi, že neublížia nikomu, pokiaľ ho bezpečne nezískajú. Srdce mi stále bilo ako splašené. Lakťom som sa dotýkala Nevillovho chrbta.

„Dominika...“ ten slabý šepot som sotva začula. Prichádzal sprava. Mierne som natočila hlavu tým smerom v snahe porozumieť slovám, ktoré vychádzali z Hermioniných úst. Bolo jej ťažko rozumieť, pretože sa snažila nehýbať perami, aby neupútala pozornosť. „Na povel rozbite police.“ Zašepkala to niekoľkokrát, aby si bola istá, že som rozumela. Obrátila som pohľad k Harrymu.

„Naozaj? Takže chcel, aby som prišiel a vzal si ho? Prečo?“ pýtal sa práve Harry. Počula som, že jeden Smrťožrút mu niečo odpovedá dosť nahlas, aby zamaskoval môj hlas.

„Neville,“ zašepkala som a zároveň som doňho mierne buchla lakťom. Na moment skamenel. Bol to znak, že počúva. „Rozbijeme police.“

Neverila som, že ma počul. Keby som nevedela, čo som chcela povedať, určite by som si nerozumela. Sťažka som prehltla a ešte raz som skontrolovala situáciu na Harryho strane. „Na povel rozbijeme police. Reducto.“

Neville sa konečne pohol. Bola som si istá, že tentoraz pochopil. Dúfajúc, že sme si rozumeli správne som tŕpla. Čo sa stane, keď ich naozaj rozbijeme? Začne sa boj?

„Veľmi dobre, Potter, veľmi dobre... Ale Temný pán vie, že si inte...“ čo presne si Voldemort myslí, sme sa však nedozvedeli.

„Teraz!“ vykríkol Harry.

„Reducto!“ skríkla som mieriac na policu týčiacu sa vysoko nad úrovňou našich očí. Proroctvá sa rozbili a začali sa sypať na zem. Z bieleho dymu vystúpili zahmlené postavy, sieňou sa niesli desiatky hlasov. Prekrikovali sa, no Harry zreval: „Bežte!“ a ja som cítila, že cesta vpred je pre mňa voľná.

„Dominika! Bež sem!“ volal dievčenský hlas a ja som sa šprintom pripojila k ostatným. Strach ma poháňal dopredu. Chcela som dobehnúť Harryho. Cítila som sa s ním oveľa, oveľa bezpečnejšie než kdekoľvek inde. Chcela som byť pri ňom. Čosi mi našepkávalo, že môj strach je väčší než ten, ktorý pociťujú ostatné decká. Mňa sa vojna doteraz nedotkla. Môžem stratiť viac ako oni. Ešte som nezakúsila aké to je stáť nebezpečenstvu zoči-voči.

„Bež!“ dobehla som Harryho, no on ma posunul pred seba. Prebehla som popri ňom. Videla som Ginnine ohnivé vlasy zahnúť doľava a tak som zabočila tiež.

Chvíľku nato sa medzi nami vytvorila bariéra. Traja Smrťožrúti sa mi postavili do cesty. „Nehýb sa!“ vykríkla som. Jeden z nich vyslal protizaklínadlo, no skôr, že ma odhodilo na zem som videla, že jeden z nich spadol...

„Preber sa!“

Otvorila som oči. Skláňala sa nado mnou Luna.

„Rýchlo!“ povedala, no jej hlas ku mne dopadal so zvláštnou ozvenou. Uvedomila som si, že nie som tam, kde som dopadla. Niekto ma musel premiestniť. Už som nebola v sieni proroctiev, všade okolo sa rozprestierala tma. Lunu osvetľovala veľká modrá guľa.

„Čo je to?“ spýtala som sa dezorientovane.

Luna sa obzrela. „Myslím, že Neptún,“ odvetila celkom pokojne. „Musíme sa odtiaľto dostať.“

Neptún? To dievča je naozaj šibnuté!

„Ron!“ zavolala cez plece a zrazu ma pár mocných rúk zdvihol do vzduchu. Zistila som, že sa dokážem udržať na nohách.

„Impedimenta!“ kričala Ginny niekde v diaľke. Alebo to bolo celkom blízko? Len tu, za Plutom? Naozaj to bolo Pluto?

Luna mávla prútikom a posledná z planét sa vyrútila na Smrťožrúta s ktorým Ginny bojovala. Planéta ho zasiahla do tváre a stratil sa v tme, no Ginny padla na zem a plytko dýchala. Ron sa rozbehol k nej, ale nikdy k nej nedošiel. Z tmy sa vyrútil pás oranžového svetla a zasiahol ho to hlavy. Prekvapilo ma, že to s ním ani nepohlo. Nebol zrejme zranený, prestala som mu teda venovať pozornosť.

„Petrificus totalus!“ vyslala som zaklínadlo k miestu, kde by mal byť Smrťožrút. Tichý výkrik mi potvrdil, že som zasiahla cieľ.

„Jééj! Ty si ho omráčila!“ vykríkol Ron sa začal sa rehotať. „Ty! Ty si ho omráčila!“

Pribehol ku mne.

Luna sa zatvárila ustarostene.

„Vieš, Dominika...“ Ron sa naklonil až celkom ku mne. „Harrymu na tebe záleží.“

„Musíme ísť!“ zvolala Ginny zo zeme. S ťažkosťami vstala.

„Poďme,“ súhlasila som.

„Nie, ešte nie!“ zvolal Ron úplne zmiatnutý. „Chcem ešte vidieť Urán!“

„Musíme ÍSŤ!“ zrevala som naňho.

Zasmial sa. „Dominika.“ Chytil prameň mojich hnedých vlasov. „Harrymu na tebe záleží...“

Schmatla som ho za lakeť a musela som ho doslova ťahať za sebou, aby vôbec kráčal správnym smerom.

„Sú tu dvere!“ povedala Ginny kúsok pred nami a vyrútili sme sa do kruhovej miestnosti, cez ktorú sme prechádzali na začiatku.

Boli tu Harry, Hermiona a Neville. Veľmi sa mi uľavilo. Boli sme opäť spolu. Harry bol tu a to mi stačilo.

„Si v poriadku?“ pozrel na mňa ustarostene.

„Som v poriadku,“ odvetila som. Musela som byť. Bola som predsa len znovu s ním.

Spoločne sme vošli do ďalších dverí. Ocitli sa v akejsi chodbe. Všade okolo boli dvere a Smrťožrúti sa snažili dostať dnu.

„Colloportus!“ namierila som na prvé z dverí podľa Harryho pokynov.

„Áá!“ ozvalo sa o dnu vbehli smrťožrúti.

„Čestné slovo, Harry, že sú to mozgy... pozri... Accio, mozog!“ pozrela som tým smerom. Ron mieril prútikom na nádrž plnú zelenej tekutiny a medzi ňou a Ronom sa vo vzduchu vznášal skutočný mozog. Ron ho chytil a tenké blany sa mu ovinuli okolo hrude. Ginny niečo zakričala a vzápätí padla pod omračujúcim zaklínadlom. Šikovne som sa uhla akejsi kliatbe. A v tom som zbadala Harryho. Bežal miestnosťou preč. A nad hlavou držal vytrčené proroctvo.

„Zostaď s nimi,“ zahundral Neville s rozbitým nosom a rozbehol sa tým istým smerom. V miestnosti nezostal ani jeden z prenasledovateľov. Ginny, Luna a Hermiona ležali na zemi omráčené, Ron stále bojoval s blanami. Bez váhania som sa vrhla k nemu. Chápadlá však držali pevne a odmietali sa nechať preseknúť. Ron chrčal a kričal. Rukami si driapal po hrudi v snahe zbaviť sa úponov plaziacich sa po jeho hrudi ku krku.

„Vydrž, Ron. Vydrž!“ upokojovala som ho, ale sama som bola taká nervózna, že som pomaly nevedela čo robím. Mozog sa mi akoby zastavoval a zase zapínal. Vedela som, že robím v podstate to isté, čo on. Šialene som driapala blany na jeho hrudi, no tie sa zabárali stále hlbšie. Uvedomovala som si, že to nefunguje. Obzrela som sa okolo... pohľad mi padol na mozog v jeho rukách. Namierila som prútik naň. Nič sa nestalo...

Sklo. Na zemi bolo sklo. Keď Lunu odhodilo od dverí vrazila do sklenej skrinky a tá sa rozbila. Schmatla som jednu črepinu a s odporom som pozrela na mozog. Ron sa už vážne dusil. Jednou rukou som nadvihla pevnejšiu časť mozgu a zabodla som črepinu zospodu. Jeho vnútro bolo nechutné. Mastné a mäkké. Roztieklo sa po Ronových rukách. Bolo ako stuhnutá kašovitá krv a odporne zapáchalo. Zadržala som dych a v zúfalo som sťahovala nehybné chápadlá z jeho tela. Na miestach, kde ho oblápali, zostali hlboké jazvy. Pritlačila som ucho na jeho hruď. Žil, ale zrejme zamdlel.

Nechala som ho ležať tam, kde bol. Teraz musím nájsť Harryho.

Rozbehla som sa chodbami, bolo tu priveľa dvier. Priveľa miestností. Priveľa chodieb. Nenachádzala som ho, nech som sa pohla kamkoľvek. Blúdila som v kruhoch a narážala do zamknutých dvier.

Opäť som sa ocitla v miestnosti, kde som nechala ostatných. Prebehla som na druhú stranu a vyšla som do kruhovej chodby.

„Harry!“ stál tu, akoby čakal len na to, kedy sa objavím. „Harry, ty žiješ!“ hodila som sa mu okolo krku.

„Vráť sa tam...“ ukázal na dvere, ktorými som vošla, no miestnosť sa začala otáčať.

„Idem s tebou,“ zašepkala som.

Harry mi venoval len málo pozornosti. Pohľadom prečesával dvere. „Kde je východ?“ vyhŕkol zrazu. „Kadiaľ vedie cesta von?“

Dvere za našimi chrbtami sa otvorili. Rozbehol sa a ja som sa držala hneď za ním. Vbehli sme do výťahu.

„Harry, čo sa stalo,“ spýtala som sa okamžite. Mala som len chvíľku na to, aby mi odpovedal.

Pozrel na mňa, akoby ma až teraz skutočne zbadal. „Čo tu robíš? Vráť sa dolu. Musíš sa vrátiť!“

Zastali sme v átriu. „Choď!“

Vybehol von cez polootvorené mreže výťahu a rozbehol sa za Bellatrix. Vypálila po ňom zaklínadlo a Harry sa skrčil za fontánu.

Vykĺzla som sa za ním. Bellatrix mala plné ruky práce s Harrym a teda mi nevenovala pozornosť. Prešla som až za pult s váhami a stále som ostražito načúvala.

„Učila som sa čiernu mágiu od neho a teraz poznám také mocné zaklínadlá, s ktorými ty, úbohé chlapča, nemôžeš súperiť ani vo sne...“ hovorila Bellatrix.

Počula som letiace zaklínadlá. Zhlboka som sa nadýchla, chytila som sa pultu a opatrne som vykukla na scénu pred sebou. Harry sa krčil za napoly rozbitou fontánou.

„Klamár!“ vrieskala Bellatrix a snažila sa privolať proroctvo.

Harry sa smial. Statočne tvrdil, že proroctvo sa rozbilo. Robil si posmech. No ja som videla niečo, čo bolo pred Bellatrix skryté. Harry sa chytal za jazvu a mraštil tvár bolesťou. Ak som doteraz pociťovala strach, bol naozaj len zanedbateľným zrnkom tej hrôzy, ktorá ma premkla teraz. Voldemort? Je nablízku?

„Neplytvajte dychom!“ zvolala Harry. Videla som ako sa bezradne drží za hlavu. Jazva ho musela veľmi páliť. „Odtiaľto vás nepočuje!“

„Že nie, Potter?“

Potichu som zhíkla. Bol tu. Stál uprostred auly ministerstva mágie a upieral zrak na Harryho. Posledná vec, ktorú by som teraz urobila je, aby som na seba upozornila... alebo?

Namieril na Harryho prútik a ja som zrazu vedela, čo chce urobiť.

Vstala som a úplne bez toho, aby som zapojila do činnosti rozumnú časť svojej mysle som sa rozbehla k nemu.

Voldemort sa zháčil. Jeho červené mačacie oči sledovali každý môj pohyb, keď som klesla na kolená a objala Harryho okolo pliec.

„Dominika,“ Harry na mňa vystrašene uprel zrak. Jazva na jeho čele horela už napohľad. Nebol schopný brániť sa. Nemal šancu ubrániť sa sám. „Nie...“

„Aké dojemné,“ konečne sa prebral Voldemort. „Ale úplne zbytočné. Avada Kedavra!“

Lúč zeleného svetla vyletel z konca jeho prútika a v poslednom momente zvýraznil farbu Harryho očí. Milovala som tie oči a na ten zlomok sekundy, kým smrtiace zaklínadlo našlo svoj cieľ všetko vo mne vykríklo. Harry nemôže zomrieť. Nie v mojom náručí.

Cítila som ako sa ma snaží z posledných síl odtlačiť.

Moje srdce zomrelo skôr, než sa to naozaj stalo. Nedokázala by som žiť bez Harryho.

Nerozmýšľala som nad tým, čo sa stane. Chcela som ho len držať. Prečo ma odtíska? Nechápe, že ja ho neopustím? Nikdy. Uvedomila som si, že ho obíjam pevnejšie, než predtým.

Počula som vzdialený výkrik.

A všetko zmizlo.

[ » na začiatok « ]