Poviedka:
Pridaná: 18.10.2010, 00:04:48
Čítaná: 4141×
Hodnotenie: (počet hlasov: 21)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Voľná téma

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 1. Lussy - Moc spomienok 2 » 2. Draco Malfoy - Tichý plač

Autor: Vianočná hviezdička Lussy

Vek: 16 rokov

0. kolo: Pomsta - 3. miesto

1. kolo: Moodyho vyriešený problém (aspoň jeden z mnohých) - 6. miesto

2. kolo: Pokus o sabotáž? – 3. miesto

3. kolo: Môj úžasný život – 1. miesto

4. kolo: Príbeh Berty Jorkinsonovej - 1. miesto

Hodnotenie poroty:

Aliyz - 9 bodov

micho - 8 bodov

Sedo - 10 bodov

Mei - 10 bodov

37 BODOV = 1. miesto

Moc spomienok

„Mama, kam to zase ideme?“ opýtal sa sedemnásťročný čarodejník upravujúc si blond vlasy pred zrkadlom.

„Už som ti predsa povedala, že Walburga a Orion nás pozvali na obed, Lucius,“ odpovedala mu žena s rovnako sivými očami ako mal on a uhladila mu prameň vlasov na temene hlavy.

„Tento týždeň tam ideme tretíkrát. Prečo sa tam rovno nepresťahujeme?“ zašomral Lucius a vytrhol sa jej spod ruky.

„Blackovci sú vážená čistokrvná...“

„Rodina, tak ako tá naša,“ dokončil znudene. „Áno, to som už počul hádam miliónkrát.“

„Presne tak. Dúfam teda, že sa budeš správať slušne a vznešene, ako sa na správneho Malfoya patrí. Okrem toho tam bude aj Bellatrix a...“ Lucius si prezeral svoj slávnostný habit v zrkadle, no pri jej mene sa zarazil s rukou kúsok od strieborného lemu goliera. Hlavou mu prebehli všetky tie letné dni, ktoré spolu s Trixy prežil počas prázdnin. Tajné vášnivé stretnutia a večerné prechádzky s Bellatrix, aj keď doma tvrdil, že bude u Yaxleyho. Jeho matka zatiaľ vyratúvala všetkých Blackovcov, čo majú prísť na slávnostný obed.

„...Elladora, Alphard, Regulus, jeho brat pochopiteľne nie, toľká hanba, chrabromil,“ znechutene zvraštila tvár, ako keby mala pod nosom niečo skazené, „a samozrejme Narcissa,“ dodala ledabolo akoby sa bavili o počasí no jemu neušiel pohľad, ktorý sa pred ním snažila zakryť.

„Nie!“ povedal rázne, otáčajúc sa od honosného zrkadla a zabodol svoj mrzutý pohľad do známych sivých očí. Ako rýchlo mu dokázala zmraziť náladu. Obrat o stoosemdesiat stupňov.

„Ani na to nemysli a netvár sa tak prekvapene. Už dávno viem, čo máte s pani Blackovou na pláne. S Narcissou sa nedám dohromady, ani keby ste mi dali vypiť najsilnejšiu Amortenciu na svete.“

„Ale zlatko, vieš, že je jednou z tvojich povinností zachovať čistokrvný rod. Očakáva sa to od teba. Okrem toho, takýchto rodín je v súčasností veľmi málo. Je to hanbou pre nás všetkých, vidieť mnohé čistokrvné čarodejnícke rodiny ako sa spolčujú s tou odpornou čvargou.“

„To však nič nemení na mojom rozhodnutí, mama,“ povedal Lucius a otočil sa späť k zrkadlu, čím jej dal jasne najavo , aby odišla. Medea Malfoyová vyšla z izby, no pri dverách sa ešte zastavila a dodala: „O päť minút vyrážame, čakaj nás dole v hale.“ Lucius pootočil hlavou doprava, no inak na matkine slová nereagoval. Pomaly prešiel k oknu a zahľadel sa na fontánu v strede upravenej záhrady.

Nič nie je tak, ako by som si prial. Aký má význam byť Malfoyom, ak sa rozhoduje o mojom živote? Z celej sily udrel do dreveného stola a sledoval, ako mu na ruke navreli žily. Ešte chvíľu pozoroval záhradníkov, ako upravujú už aj tak dokonalý živý plot a rozhliadol sa po izbe. Starodávny nábytok zapĺňal len malú časť jeho veľkej izby a kombinácia zelenej bola súčasťou väčšiny vecí. Lucius sa rozbehol do haly a cestou vzal z postele zamatový plášť.

„Tu si,“ zavrčal Abraxas, zatiaľ čo jeho syn schádzal dolu schodmi so sklonenou hlavou. „To ti trvalo.“

„Ešte neprešlo päť minút,“ odpovedal potichu, no slová adresoval matke. „Kam sa mám premiestniť?“ Otca celý ten čas ignoroval a hľadel len na Medeu.

„Grimmauldovo námestie číslo dvanásť, no premiestni sa do bočnej uličky pri susednom dome aby...“ Ozvalo sa hlavné PUK a Lucius sa odmiestnil.

Po krátkej jazde sprevádzanej nepríjemným pocitom z premiestňovania sa objavil v tmavej uličke, ktorá nikam neviedla. Rýchlo sa poobzeral, či ho niekto nevidel, no slepá ulica bola prázdna. Vykročil k námestiu a celou cestou sa snažil zachytiť známe puknutie, ktoré by mu napovedalo, že jeho otec ide za ním a je naštvaný. Za to, že sa odmiestnil prvý a nepočkal ich, si ešte vypočuje pekne dlhú prednášku. Mimo bočnej ulice bolo badať klasický Londýnsky ruch. Každý sa niekam ponáhľal pod zamračeným nebom, ktoré chcelo silou mocou zaútočiť dažďovými kvapkami. Lucius ostal čakať na rohu ulice a znechutene si obzeral okoloidúcich. Práve keď okolo neho prechádzala skupinka podnapitých mladíkov, začul dvojicu slabých puknutí. Vľavo od neho sa zjavili dve postavy v plášťoch a rýchlym krokom k nemu kráčali tichou ulicou. Abraxasovi v očiach blčali plamene hnevu, no inak na sebe nedal poznať, ako to v ňom vrie.

„Poďme,“ zavrčal na Luciusa a prešiel popri ňom k tmavým dverám domu číslo dvanásť.

Počkal, kým ho Lucius dobehne, chytil do ruky strieborné klopadlo v tvare hada a trikrát ním udrel o dvere. Malfoyovci čakali, no odozva neprichádzala.

„Nezabudni sa správať slušne. Nestrpím, aby si ma pred všetkými Blackovcami strápnil,“ zavrčal na Luciusa jeho otec.

„To by som si rozhodne nedovolil,“ precedil pomedzi stisnuté zuby a vyhol sa matkinmu vystrašenému pohľadu. Pokiaľ šlo o Luciusa, Abraxas sa k nemu správal ako k najhoršiemu domácemu škriatkovi. Vraj, je to pre jeho dobro, svet nie je prechádzka rúžovou záhradou.

Luciusova záchrana pred ďalším z mnoha výbuchov Abraxasa prišla v podobe otvárajúcich sa dverí, v ktorých stál malý modrooký škriatok.

„Vitajte, moja pani vás už očakávať,“ zapišťal v úklone a odstúpil od dverí.

„Abraxas, Medea, som rada, že ste prišli,“ zvolala Walburga a energeticky k nim kráčala.

„Willy, vezmi im plášte, na čo ešte čakáš?“ prikázala, hľadiac na škriatka.

„Áno, madam,“ vyskočil a utekal splniť príkaz.

„Abraxas, počula som, že ti minister mágie zveril dôležitú úlohu. Dúfam, že nám o tom neskôr porozprávaš,“ bľabotala a viedla ich do priestrannej jedálne, kde už sedela väčšina hostí. Zatiaľ, čo sa jeho rodičia vítali s ostatnými Blackovcami, Lucius sa snažil sadnúť si k Bellatrix. V polovici cesty ho však zdrapila za rameno Elladora a ťahala ho opačným smerom.

„Lucius, pokojne si môžeš sadnúť sem.“ Dotlačila ho až k miestu hneď vedľa Narcissy a veselo sa na nich usmiala. Neostávalo mu nič iné, ako si tam sadnúť. Bellatrix zatiaľ nahnevane zazerala na mladšiu sestru, ktorej sa na tvári zračil víťazoslávny úsmev.

„Ahoj,“ zašepkala natešene a prisunula si k nemu stoličku o niečo bližšie.

„Uhm,“ zamrmlal a odpil si riadny dúšok z pohára s vínom.

„Predtým, než by sme začali jesť, rád by som vám niečo oznámil,“ zvolal Abraxas a dvíhal sa zo stoličky. Všetci v miestnosti naňho upreli pohľad, no on hľadel na svojho syna. „Lucius, ako mi dnes ráno povedal, sa rozhodol, že si vezme Narcissu, ak s tým bude samozrejme súhlasiť.“ V miestnosti nastalo hrobové ticho. Medea nechápavo prechádzala pohľadom z pokojného manžela na šokovaného syna. Ako prvá sa spamätala Elladora a s radostným výkrikom vyskočila zo stoličky. V tej chvíli sa prebrali aj ostatní a začali im pripíjať a gratulovať. Lucius zazrel Bellatrix ako sa náhli k dverám a rozbehol sa za ňou, nechávajúc ostatných tešiť sa z tej nepravdivej noviny. Dobehol ju až pri schodoch a potiahol ju za ruku k sebe.

„Nechaj ma,“ zavrčala naňho namrzene.

„Nie Bella, nie je to tak ako si myslíš. Všetko je to lož, nikdy som to nepovedal. Môj prekliaty otec si to všetko vymyslel a snaží sa to na mňa hodiť.“ Chvíľu mu hľadela do očí, no potom si uvoľnila ruku z jeho zovretia a zmizla na poschodí.

„Trixy!“ zakričal za ňou a ako odpoveď k nemu doľahlo tresknutie dverí. Lucius sa vrátil do jedálne a sadol si na svoje miesto. Narcissa sa mu v tom momente zavesila na rameno. Za ten krátky čas, čo chýbal sa to tam upokojilo a všetci sa veselo dohadovali na termíne svadby.

„Áno, vezmem si ťa,“ zašepkala mu do ucha a Elladora s Medeou sa seba pozreli plné eufórie. Lucius zamyslene krúžil pohárom vína.

„Ja som to nikdy nepovedal,“ zavrčal na ňu.

„Ale to nemáš hovoriť ty,“ zachichotala sa. „Povedať áno je mojou úlohou.“

„Nikdy som nepovedal, že si ťa chcem vziať a ver mi, neplánujem to ani v budúcnosti.“ Vypil zvyšok vína z pohára. Prudko sa postavil a tentoraz hľadeli všetci naňho.

„Zopakujem to ešte raz, aby nedošlo k nejakým omylom, ako sa tu už dnes raz stalo. Narcissu som si nechcel vziať ráno, nechcem si ju vziať teraz a ani to nespravím. Ďakujem za pozvanie na obed, dovidenia.“ Zvrtol sa na päte a odkráčal z miestnosti.

„Nie!“ zvolala sa nim Medea no to už stál na ulici a s puknutím zmizol.

Lucius sa primiestnil rovno k vchodovým dverám a prudko ich rozrazil.

„Pane, už ste sa vrátil?“ opýtal sa škriatok prekvapene a Lucius mu cestou podal plášť. „Ale kde sú pán Abraxas a pani Medea?“

„Hádam, že o chvíľu prídu. Keby niečo, som vo svojej izbe.“

„Áno pane,“ zvolal škriatok a hlboko sa uklonil vzdiaľujúcemu sa chrbtu svojho pána. Lucius vbehol do izby a zatresol za sebou dvere. Nemusel čakať dlho.

„To je neslýchané!“ zvolal Abraxas a vtrhol mu do izby. „Ako si sa opovážil, ty jeden mizerný, nevďačný...“ Zhlboka sa nadýchol a jeho syn mu skočil do reči:

„Možno by som reagoval inak, keby si mi nezabudol spomenúť tú skvelú novinu,“ zavrčal ironicky.

„Blackovci boli úplne rozhorčení! Toľká drzosť, takto ich uraziť! Takto ma strápniť!“ vykrikoval ďalej a jeho poznámku si vôbec nevšímal. „Máš jedno jediné šťastie, že sa to nakoniec všetko vyriešilo.“ Výhražne naňho mieril ukazovákom. „Sú ochotní odpustiť ti a zabudnúť na to, čo sa dnes stalo. Podmienkou je svadba s Narcissou.“

„Nie,“ snažil sa povedať Lucius pokojne, no ruky sa mu triasli hnevom. „Vravel som to mame, zopakoval som to u Blackovcov a opakujem to aj tebe. Narcissu si nevezmem!“

Nahnevane hľadel do otcových tvrdých očí. Snažil sa v nich nájsť nejaký náznak pochopenia, no nič také tam nebolo. Abraxas sa zrazu vyrovnal, tvár sa mu uvoľnila a všetok hnev z nej zmizol.

„Som rád, že nad tým porozmýšľaš. Ak zistíš, ktorá odpoveď je tá správna, môžeš za mnou prísť do pracovne,“ dodal až priveľmi milým hlasom pričom zdôraznil slovo “správna“. „Verím, že sa uvidíme neskôr.“ Lucius ostal stáť ako obarený vodou. Schmatol zo stola krištáľovú lampu a celou silou ju hodil o najbližšiu stenu.

Abraxas sedel v pracovni, keď niekto zaklopal na dvere. Vedel, že jeho syn nebude dlho premýšľať. Na to ho poznal až priveľmi dobre.

„Ďalej,“ zvolal a snažil sa zakryť víťazný úsmev. Do miestnosti vošiel Lucius a ostal stáť pri dverách. „Už si prišiel na tú správnu odpoveď?“

„Ešte si počkáš. Len chcem vedieť, koľko času mám na premyslenie.“ Abraxasovi sa v očiach mihol záblesk hnevu, no rýchlo vyprchal.

„Nepreháňal by som to s tým čakaním, nemusí to dopadnúť najlepšie,“ vyhrážal sa mu, zatiaľ čo zatváral kalamár s atramentom.

„Koľko času mi dávajú na rozmyslenie Blackovci?“

„Možno tak týždeň.“ Lucius prikývol a vyšiel z pracovne.

_________

Bellatrix pomaly kráčala chodbou a vošla do svojej izby. Prešla k písaciemu stolu a zo zamyslenia ju vytrhol až pohyb pri posteli. Šokovaná sa otočila a zbadala Narcissu ako sedí v kresle a smutne na ňu hľadí.

„Čo chceš?“ vyštekla na ňu. „A kto ti dovolil vojsť do mojej izby?“

„Nič, len mi je ľúto, ako to dopadlo,“ povedala Narcissa predstierajúc smútok v hlase.

„Ako dopadlo čo?“ nechápala Bellatrix a namrzene sledovala svoju mladšiu sestru.

„No, že Lucius sa predsa len rozhodol pre mňa.“ Tvárou sa jej roztiahol škodoradostný úsmev. Bellatrix sa zahľadela na koniec listu čo jej ležal na stole.

Never tomu, čo povedal včera môj otec. Snaží sa ma prinútiť, aby som si Narcissu vzal, ale to sa mu nepodarí. Prosím, never tomu. Ľúbim ťa.

Lucius

„Vypadni,“ zašepkala Bella tvrdo. Narcissa pomaly vykročila k dverám.

„Ja za to vážne nemôžem,“ pokračovala provokujúcim hlasom cestou a pri dverách sa zastavila. „Viem však, prečo si s ním chodila, aj keď si od neho staršia. Úžasne sa bozkáva,“ nepríjemne sa zasmiala no neodišla.

„Klameš,“ zasipela Bellatrix. „Je s tebou len z donútenia.“

„Keď myslíš? Dnes to tak nevyzeralo.“

„Dnes?“ zasmiala sa Bellatrix, „Pod koho imperiusom bol, keď ste sa stretli?“

„Nemusíš mi veriť, spomienky mi aj tak ostanú.“

„No to by som chcela vidieť,“ zahundrala ironicky.

„Čo ti bráni?“ vyzývala ju Narcissa a oči sa jej nebezpečne zaleskli. Obzrela sa po chodbe.

„Otec aj tak nie je doma a mama je u Malfoyovcoch.“

„Tak poďme,“ nedala sa Bella, „Ale len pre tú zábavu, ktorú si nemôžem nechať ujsť,“ zaklamala.

Spolu prešli až na chodbu kde boli len obrazy ich predkov, no všetci spali (alebo sa tak aspoň tvárili). Narcissa s Bellatrix raz videli svojho otca, ako vyšiel spoza steny. Neskôr zistili, že tam má tajnú pracovňu. Bellatrix vytiahla prútik z koženého puzdra, ktoré mala pripnuté na páse a v zložitej kombinácií ním klopala po kamenej stene. Keď skončila, ozvalo sa tiché cvaknutie a dvere sa odsunuli. Rýchlo vbehli dnu a tajný vchod sa za nimi nehlučne zavrel. Táto pracovňa bola väčšia ako iné. Do zadnej steny bola vstavaná knižnica a na nej poukladané ťažké knihy v kožených obaloch a hŕby skrútených pergamenov. V strede sa nachádzal veľký drevený stôl so stoličkami po obvode a aj na ňom boli kusy papiera. Narcissa s Bellou si ich nevšímali a prešli rovno k menšiemu stolíku, na ktorom bola položená kamenná misa s ornamentami po okrajoch. Strieborná hmota – ani voda, ani vzduch – ju napĺňala až po okraj a neustále sa vírila. Narcissa si priložila prútik k spánku a vytiahla žiarivú spomienku.

„Zvládneš to?“ opýtala sa posmešne sestry, keď nechala spomienku splynúť s ostatnými a povrch sa ihneď zmenil. Narcissa ukázala na mysľomisu, cez ktorú hľadeli na nejakú záhradu. „Starší majú prednosť.“ Bellatrix na ňu zamračene pozrela a naklonila sa nad misu. Steny tajnej pracovne sa rozkrútili a kým si stihla uvedomiť, stála neďaleko mramorovej fontány Malfoyovcov. Otočila sa a Narcissa bola vedľa nej.

„Tadiaľto,“ ukázala rukou a viedla ju k fontáne. Spoza rohu vyšli Lucius s druhou Narcissou a sadli si na záhradnú lavičku. Pravá Narcissa, rovnako ako aj jej spomienka mali na tvárach zasnený pohľad a hľadeli na Luciusa ako na boha.

„Nechutné,“ zašomrala Bellatrix znechutene a pozrela na sestru. Prostredie okolo sa na pár sekúnd zahmlilo, no po chvíli bola obloha opäť jasná a slnečná.

„Čo to bolo?“ Bella sa pozorne zahľadela na Narcissu, no tá sa tvárila rovnako prekvapene.

„Neviem, asi okolo nás práve prešla láska Luciusa ku mne,“ zašepkala natešene a opäť sa zahľadela na dvojicu na lavičke.

„No to určite.“ Bellatrix sa ešte raz obzrela no nič podozrivé nevidela.

„Tak?“ opýtala sa Narcissa-spomienka nespúšťajúc oči z Luciusa.

„Ako som si to mohol nevšimnúť?“ opýtal sa Lucius zasnene a pohladil ju po tvári.

„Čo to do pekla...“ Bellatrix neverila vlastným očiam. Lucius sa naklonil k Narcisse a vášnivo ju pobozkal.

„Milujem ťa, “ šepkal jej medzi bozkami a skutočná Narcissa zvýskla od radosti.

„Takto to vyzerá ešte krajšie,“ zvolala natešene. Rýchlo pozrela na Bellatrix a zatvárila sa víťazoslávne. „Tak čo, drahá sestrička, už mi veríš?“

„Bastard,“ zašepkala. „Poďme preč,“ dodala rázne a Narcisse to nebolo treba opakovať viackrát. Chytili sa za ruky a cez tmu sa vrátili rovno do pracovne. Bellatrix ju odstrčila a vybehla z pracovne. Narcissa za ňou chvíľu hľadela. Otočila sa chrbtom k dverám a pristúpila ku knižnici. Rýchlo sa obzrela, no v miestnosti bola úplne sama. Z vnútorného vrecka habitu vybrala starý zažltnutý pergamen. Na vrchu boli zeleným atramentom napísané dve slová: Moc spomienok.

„Ďakujem za pomoc,“ zašepkala zákerne a vložila ho medzi ostatné papiere.

_________

„Poďme radšej sem,“ zvolala Narcissa veselo a potiahla Luciusa za ruku. Viedla ho pomedzi jablkový sad Blackovcov ku miestu, kde vedela že má byť Bellatrix s Rodolphom. Lucius sa jej vytrhol a zamračene kráčal vedľa nej.

„Radšej by som bol doma, mám ešte niečo na práci,“ zavrčal a ani na ňu nepozrel.

„Nie, je to vážne už len kúsok,“ pokračovala nadšene keď za stromami zbadala strechu altánku a v ňom jej sestru. Opäť chytila Luciusa za ruku a pribehla k nim.

„Och, prepáčte,“ zvolala s predstieraným šokom v tvári. „Netušili sme, že to tu bude obsadené.“ Lucius prešiel pohľadom z Rodolphusa na Bellatrix a tvárou mu prebehol tieň.

Bellatrix sa naklonila ku svojmu spoločníkovi a zašepkala mu do ucha, aby to počul len on:

„Rýchlo, pobozkaj ma.“ Ten na ňu len tupo hľadel. Bellatrix prevrátila očami a pobozkala ho. Po chvíli sa od seba odtiahli a Rodolphus na ňu šokovane hľadel.

„Chceli ste niečo?“ opýtala sa veselo a zavesila sa Rodolphovi na rameno. Lucius sa silene usmial na Narcissu a chytil ju späť za ruku, ktorú jej medzičasom opäť pustil.

„Poďme radšej niekam, kde je viac súkromia, čo povieš?“

„Veľmi rada,“ zaštebotala Narcissa a opäť ho ťahala záhradou na opačný koniec. Bellatrix sa odsunula od Rodolphusa a namrzene za nimi hľadela.

„Ty, ty si ma – ty si ma pobozkala.“ Rodolphus sa konečne spamätal. Naklonil sa k nej špúliac pery, no ona ho odtlačila späť.

„Daj mi pokoj!“ zavrčala naňho a Rodolpho sa vystrašene stiahol späť. Z vrecka vytiahla poskladaný kúsok pergamenu a roztvorila ho.

...Prosím, never tomu. Ľúbim ťa.

Lucius

____________________________________________

Slovné hodnotenie:

Aliyz - Poviedke zo štylistického hľadiska neviem čo vytknúť. A vo finále som to ani nemala v úmysle. Pretože to, že si sa dostala až sem, by malo znamenať, že máš akú takú úroveň písania.

Avšak od tohto kola som očakávala nápad.

Veľký nápad s veľkým príbehom, ktorý by ma donútil rozmýšľať, smiať sa alebo plakať, či vyvolal vo mne nejakú inú silnú emóciu.

Bohužial nedočkala som sa.

Tvoj nápad nebol zlý. Lenže nebol ani skvelý. Od finálovej poviedky som očakávala viac. Možno sú na vine moje očakávania, ale to na veci nič nemení. Tvoja poviedka ma týmto sklamala a mňa to veľmi mrzí, pretože píšeš dobre.

Lussy, pravdupovediac tvoje poviedky si neviem veľmi vybaviť v pamäti. Keď ale nazriem do fan fiction a prezerám si ich, vidím, že si sa postupne zlepšovala. A to ma teší. Pretože táto súťaž splnila to, čo mala. Pomohla ti posunúť sa kamsi ďalej v písaní a rozšíriť obzory.

Preto ti držím palce nech ťa písanie i naďalej baví, nech ťa neodradia moje trápne vety tváriace sa ako múdre reči a nech máš veľa nápadov a síl s ich realizáciou.

micho - Poviedka Moc spomienok má pekne vymyslenú a rovnako aj podanú myšlienku. Idea je podaná takmer celým príbehom. Hoci ide o voľnú tému, kladne hodnotím úzko prepojený potterovský kontext. Autorka využila svoje silné stránky, či už ide o literárne prostriedky alebo spôsob uvedenia príbehu. Napriek tomu mi k dokonalosti predsa len niečo chýbalo, napríklad taká gradácia, nečakaný zlom, respektíve niečo, čo by udržalo čitateľa v napätí alebo očakávaní. Lussy prišla v posledných kolách súťaže vždy s niečím, čím zaujala, čo bolo trochu netradičné, ale samotnej poviedke to vždy pozitívne prospelo. Každý spisovateľ (poviedkár) musí nejako začať, objaviť v sebe čo mu v písaní najlepšie sedí, v čom sa cíti ako doma a na tom potom stavať. Myslím si, že Lussy to už z časti našla a vďaka tomu sa od svojej prvej súťažnej poviedky výrazne posunula vpred.

Sedo - Som veľmi rád, že si si na finále vybrala to, v čom je tvoja najväčšia sila. A to sú presne takéto príbehy veľmi presne zasadené do minulosti a pekne využívajúce všetky známe fakty z kníh. A celé je to podčiarknuté zaujímavým príbehom. Postavy sú prirodzené a dej krásne plynie, takže nenudí. A teraz niečo o tvojom postupe v súťaži. Ty si urobila taký neskutočný pokrok až sa mi tomu nechce veriť. Počas celej súťaže si ukázala, že sa dokážeš prispôsobiť téme a napísať čokoľvek. Ak si dobre pamätám, veľmi ma netešilo, že si prešla cez rozstrel, ktorý ti veľmi nevyšiel. Prvé kolo bolo už lepšie a potom si napísala podľa mňa najlepší článok do novín. V treťom kole si ohúrila dokonalým Lockhartom a v štvrtom si nám prezradila niečo zaujímavé zo života Berty Jorkinsovej. Tvoje posledné dielo je už iba čerešnička na torte. Som veľmi rád, že moje prognózy z čias rozstrelu sa nenaplnili a že som mohol byť svedkom zrodu jednej skvelej spisovateľky. Dúfam, že po skončení tejto súťaže budeš svoju schopnosť naďalej zdokonaľovať a že o pár rokov si budem môcť kúpiť nejakú tvoju knihu.

Mei - Ako tak pozerám na zoznam tvojich poviedok, premýšľam, prečo som ťa nemala už dávnejšie na svojom súkromnom zozname finalistov. Mala som niekoľko tipov, ale tvoje meno som tam pridala až po tom, čo si písala o Gilderoyovi a jeho vyrážkach. A posledné poviedky ma naozaj presvedčili, že si tu právom. Nielen vďaka zjavnému zlepšovaniu z kola na kolo, ale aj pre tvoju fantáziu, zmysel pre humor a pre mieru. Každá tvoja poviedka mala svoj nápad, dosť originálny a nijak prehnaný. Mali sme tu aj poviedky, ktoré používali isté stereotypy, pekne napísané, ale predvídateľné. Tvoje poviedky sa na seba podobali len autorským štýlom, no vždy si priniesla niečo nové, nejaký ďalší nápad. A dokázala si čitateľa aj rozosmiať. Vlastne počas celej súťaže si vystupovala veľmi skromne a nechala si za seba hovoriť svoju tvorbu. Prehovorila veľmi jasným hlasom. Možno sa nestaneš Majsterkou poviedkárkou, ale ty pokojne môžeš písať aj dlhšie útvary ako je poviedka. Veľký potenciál ti dáva už len tvoja fantázia!

[ » na začiatok « ]