Poviedka:
Pridaná: 28.8.2010, 22:01:49
Čítaná: 2943×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Sevyna
Stručný dej: Sevyna je čarodejnica ale aj napriek tomu má muklovské problémy...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Keď sa niečo stane

Pomaly som kráčala po vlaku a hľadala som si voľné miesto.

Našla som kupé v ktorom sedelo jedno dievča, tak som vstúpila.

"Môžem?" spýtala som sa.

Aj ona bola prváčka, podľa vzhľadu.

"Ahoj, samozrejme."

Sadla som si k nej a usmiala som sa. "Ako sa voláš?"

"Utara Benová. A ty?"

"Sevyna Kossová."

Rozprávali sme sa o rodine, Rokforte, fakultách a o svojich životoch.

Utara mi prezradila že jej rodina bola v Bifľomore. Hovorila že má rada prírodu a vodu, teda ryby.

"Máš pekné meno," povedala som.

"Och, no vybrala ho mama. Teda starký bol gróf, tak mi chceli dať nejaké pekné. Aj mne sa páči Sevyna je tiež pekné.. Podobá sa mi na Silvia."

Zasmiala som sa. Silvia bolo muklovské meno a moja rodina nemala rada muklov.

Prišla milá pani z veľkým vozíkom plný sladkostí a jedlom. Ja som si objednala tekvicové pirohy a tekvicový džús a Utara pelendreky, žuvačky, čokoládové žabky a nejaké cukríky.

Počas cesty už nik neprišiel. Boli sme tam len my. Odvtedy sme boli najlepšie kamarátky.

***

Bol neskorý večer.

Ležala som v posteli. Od toho ako som bola z Utarou vo vlaku prešlo niekoľko rokov.

Mám dve deti - chlapca a dievča. Sofia a Blace.

Vydala som sa z Abelom. Stretli sme sa v Rokforte ako štvrtáci. On je o dva roky starší. Vydali sme sa keď som mala 19 rokov a rodičia spočiatku neboli nadšení.

"Si mladá.." hovorili. "Ako si vyrástla," hovorili potom.

Teraz som pozerala na hviezdy a rozmýšľala.

Ešte pred chvíľou som bola malá a sedela som v Rokfortskom exprese. A teraz..

Som vydatá, mám deti a z manželom máme vlastný dom.

Rodičia sú už starí rodičia a ja som matka.

Nemôžem tomu uveriť..

Videla som že sa von niečo hýbe. Zaostrila som zrak. Bola to sova. Otvorila som jej okno.

Rýchlo vletela, a ja som zavrela, pretože z vonka išla zima.

Na obálke bolo napísané: Abel Oven.

Nič sa nestane ak to otvorím. Pretrhla som obálku a otvorila list.

Milý Abel,

dúfam že tvoja manželka už spí. Sľúbil si mi že budeš hore.

Môžeme sa stretnúť zajtra o piatej?

Nechcem veľa vypisovať, takže ahoj a dobrú noc.

Posielam pusu.

Tvoja miláčika Ansel.

Rýchlo mi to preblesklo hlavou.

On ma podvádza. Ako.. Môže..

Rozmýšľala som nad tým. Kde sa s ňou spoznal. Ako. Kde.. A či sa do nej zaľúbil až po svadbe.

Začali sa mi kotúľať slzy po tvári. V ústach som zacítila ich slanú chuť. On ma podviedol. A podvádza. A bude podvádzať, ak mu v tom nezabránim.

Rýchlo som zalepila obálku a položila ju do obývačky.

Ľahla som si späť na posteľ, a znova premýšľala.

Celú noc som nespala.

Keď som ráno začula, že Abel vstal, usmiala som sa, nevediac prečo.

Vyskočila som z postele a prišla k nemu.

"Dobré ránko, Abel," povedala som a pobozkala ho.

"Dobré ránko, Sevyna," povedal a tiež ma pobozkal.

/Klamár/ pomyslela som si.

Zišli sme dolu, a keď uvidel list, zdesene naň civel. Rýchlo ho schmatol a usmial sa na mňa.

"Čo je to, zlatko?" spýtala som sa tiež z úsmevom.

"Z ministerstva," zaklamal.

Cítila som sa ako pubertiačka.

Do večera som bola celá bez seba čo si vymyslí a čo mi povie.

Budem ich sledovať. A zistím to.

"Sevyna? Dnes večer ma zavolalo ministerstvo. Súrny prípad."

"Dávaj si pozor, zlatko."

A odišiel.

Rýchlo som sa obliekla a schmatla ďalekohľad. Pozrela som sa von oknom. Zabočil vľavo. Zobrala som aj metlu a vyšla som von. Ešte som sa vrátila po fotoaparát.

Vyletela som hore a sledovala ho. Kráčal asi desať minút, keď došiel pod nejaký strom. Ja som zaletela za krík, a sledovala ich.

Dali si bozk. Niečo si hovorili, keď sa znova pobozkali a dali si ruku do ruky. To zatiaľ nebolo nič. Ale ranilo ma ako sa bozkávali.. Môže to byť.. Jeho sestra. O ktorej mi nepovedal. Zabočili do nejakej chalupy a išli dnu.

Pristúpila som trochu bližšie a pozerala som oknom, čo sa deje.

Znova sa pobozkali a niečo hovorili. Neznáma žena ho začala vyzliekať. Abel začal vyzliekať ju.

On ma podvádzal. A podvádza.

Rýchlo som schmatla foťák a začala ťukať. Už som mala asi desať fotiek, no tie boli premočené od sĺz.

Ešte som niekoľko nafotila, a vrátila sa. Celú cestu som plakala. Ako môže. Ako mohol. Ako bude môcť.. Ako ma mohol podvádzať! To teda určite nie je jeho sestra..

Keď sa vrátil, okamžite som vstala z príjemného a mäkkého kresla. "Ako si mohol!" vyletela som naňho.

On sa na mňa pozeral, akoby nič.

"Veď vieš. Ty ma podvádzaš!" skríkla som naňho pomedzi slzy.

"Ale Sevyna.."

Mávala som mu fotkami pred nosom.

Mlčal.

Už zrejme vedel o čo ide, a vedel, že sa nemá na čo vyhovárať.

"Povieš mi niečo?"

Znova mlčal. Vyšiel hore schodmi a zavrel sa do spálne.

"Áno, uteč! Ako si utiekol teraz k frajerke!"

Prespala som na gauči.

Keď som vstala, bolo jedenásť hodín. Vyšla som hore schodmi k spálni a zakričala som: "Si hore?"

Nič.

"Aspoň vyjdi von!"

Nič.

"Abel, vyjdi von!"

Nič.

Otvovorila som dvere. Boli zamknuté.

Odomkla som ich prútikom a vstúpila. Abel tam nebol.

Našla som na stole odkaz.

Sevyna.

Je mi ľúto čo sa stalo.

A je mi ľúto že si sa to dozvedela takto. To som nechcel.

A nechcel som ťa podviesť, ver mi.

Teraz ti nepoviem kde som, a dúfam že sa nejako dohodneme.

Čoskoro sa stretneme a dohodneme o budúcnosti.

Keď som ťa stretol prvý krát, vedel som že ťa milujem.

Nebiť toho listu, nič nevieš.

Dúfam že mi veríš keď ti poviem že tá žena je pracovníčka ministerstva. Nepoviem ti kde pracuje presne, lebo jej niečo spravíš.

Odkáž deťom že ich mám rád.

---------------------------------------------

Možno budú dve časti a možno je to jednorázovka, podľa vás.

Keď sa niečo stane je preto názov lebo som nevedela čo dať. Dúfam že vám to nevadí.

[ » na začiatok « ]