Poviedka:
Pridaná: 12.7.2010, 13:51:29
Čítaná: 4130×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Typ: Fiction
Postavy: Kristína Novotná, Alan Rickman
Stručný dej: Kristína dostane svoju vysnenú prácu a stretne aj svoju osudovú lásku. Otázne je, či aj Alan cíti to isté, čo ona.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Keď som skončila vysokú školu, odbor žurnalistika a v rukách držala červený diplom, išla som prasknúť od pýchy. Usmievala som sa na ľudí a v duchu plánovala. Dva dni pred promóciami mi prišla odpoveď na moju žiadosť o prijatie do zamestnania. Bol to týždenník, známy na celom Slovensku. Podmienkou prijatia bola moja účasť na pohovore. Ten sa mal uskutočniť na druhý deň.

V ten večer som naposledy spala vo svojej posteli v rodičovskom dome. Nasledujúci deň som sa mala vydať v ústrety novej kapitole môjho života. Zamestnanie, malý prenajatý byt... Tešila som sa.

Ráno som hystericky behala po izbách a hľadala rúž, parfém, pančuchy... Nervozita sa stupňovala. Čo ak ma nevezmú? Čo ak neurobím dobrý dojem? Čo ak...? Naposledy som pozrela do zrkadla. Stavila som na bledomodrý kostým, decentný mejkap a lodičky na vyššom opätku.

Mama ma vyprevadila s množstvom teplých slov a ja som len verila, že mi pomôžu. Vystúpila som z autobusu a zahľadela sa na vysokú budovu. Zmocnilo sa ma vzrušenie. Tak a je to. Odhodlane som vstúpila dnu, podotýkam, že pravou nohou.

Milá slečna na informáciách ma nasmerovala na druhé poschodie. Zaklopala som.

„Ďalej.“

Zvučný hlas patril vysokému mužovi, v hnedom pletenom svetri s malou briadkou. Keď sa na mňa usmial a ponúkol mi stoličku, okolo očí sa mu vytvorili vejáriky vrások.

„Takže, Kristína Novotná. Pozrieme sa na to,“ vzal do rúk môj životopis. „Výborné výsledky počas celého štúdia, mnoho aktivít, rôzne súťaže a nielen literárne... Povedzte, prečo si myslíte, že ste práve vy vhodná adeptka pre náš časopis?“

Spustila som. Aký je to úžasný časopis, ako ho zbožňujem, aká som zodpovedná, že prácu si robím poctivo... Počúval ma s úsmevom v zelených očiach, prikyvoval a zrazu ma zastavil: „Dobre, beriem vás. Zajtra môžete nastúpiť.“

„Ďakujem,“ vyhŕkla som prekvapene i potešene zároveň. Ešte v ten deň ma predstavil kolegom a ukázal mi môj pracovný stôl. Bola som taká šťastná! Vyšla som pred budovu, veselo a s výskotom som si podskočila. Jedna starenka na mňa odsudzujúco pozrela. Nech. Mala som chuť oslavovať.

Prvý deň v práci prebehol bez problémov. Dostala som na starosť rubriku Skutočné príbehy a Listáreň. Práca ma napĺňala. K šťastiu som nič nepotrebovala. Ale môj šéf si to zrejme nemyslel. Jedného dňa si ma zavolal a oznámil mi, že pôjdem pracovne do Ameriky. Mala som napísať vlastný článok. Keď mi povedal o čom, padla mi sánka. Dlane sa mi začali potiť.

„Môžem vám dať aj jeho fotografie,“ začal otvárať zásuvky.

„Mám jeho fotografie,“ zahabkala som ešte stále v šoku.

„Výborne. Takže o týždeň odchádzate. Váš pobyt tam vám samozrejme preplatíme. Budete tam dva mesiace. A chcem všetko. Čo má nové, kedy bude ďalší film, aké je to s Rimou... Všetko. Ženy si ho vyslovene vyžiadali. A vy sa mi zdáte na tú prácu najvhodnejšia.“

„Samozrejme, bude to vynikajúca skúsenosť.“

Ako vo sne som opustila jeho kanceláriu a horko-ťažko prišla domov. Večer som ležala v tme, vo svojom malo byte, na hruď som si pritískala vankúš a opakovala si: „Dva mesiace budem s Alanom Rickmanom! S Alanom!“ Nemohla som tomu uveriť. Bol to môj ideál. Moja platonická láska už z detstva. Vytiahla som zo zásuvky jeho fotografie a všetky ústrižky z novín, starostlivo zabalené v euroobale. Dotkla som sa ich. Už o týždeň... V tú noc som zaspala s myšlienkou na Alana.

O týždeň som už stála na letisku, objímala sa s rodičmi a prešpikovaná vzrušením som nasadla do lietadla. Posledný pohľad na tvrdú zem a už sme sa vznášali medzi oblakmi. Cesta trvala dlho, všetci spali, no ja som nemohla.

Konečne sme pristáli. Ubytovala som sa v hoteli. Po posteli som mala narozhadzované všetky informácie o ňom. Vedela som, že jeho obľúbenou reštauráciou je Irish Monah. Vyhádzala som kufor a pozerala na svojich pätoro šiat, ktoré som si kúpila tesne pred cestou. Zajtra pôjdem na večeru s Alanom Rickmanom.

Ďalší deň som strávila navštevovaním pamiatok. Večer o piatej som sa vrátila, aby som sa stihla pripraviť. Obliekla som si čierne minišaty s hlbším výstrihom, strekla som si svoj obľúbený parfém, čierne lodičky, tmavé vlasy mi v mäkkých kučerách dopadali na plecia...

Objednala som si vysmážaný syr s hranolkami a nenápadne som sa obzerala. Ešte tam nebol. Ak by prišiel, vedela by som to. Najprv som si totiž zistila, kde sedáva a objednala si stôl hneď vedľa jeho. Práve mi priniesli tanier, keď vošiel. Srdce sa mi mierne rozbúchalo. Sadol si za vedľajší stôl a objednal fľašu vína. Kútikom oka som si všimla, že si ma s úsmevom prezerá.

Doniesli mu tanier. Skoro mi zabehlo, keď si ho vzal a položil oproti mne.

„Alan Rickman, ale nech to zostane tajomstvom,“ žmurkol na mňa a podal mi ruku.

„Kristína Novotná.“

„Ste zo Slovenska?“ bol prekvapený.

„Áno. Som tu pracovne.“ Našťastie, moja angličtina bola bezchybná.

„Ale?! A čo robíte?!“

„Som žurnalistka. Pracujem v jednom časopise.“

„Zaujímavé. Priblížte mi to,“ milo sa na mňa usmial. Neuvedomovala som si, či vyzerám príťažlivo, alebo nie. Ale on BOL! Sexepíl z neho priam sršal, spôsoboval môjmu žalúdku saltá... Po večeri sme zaplatili a vyšli spoločne von. Zavolala som si taxík. Alan sa ponúkol, že pôjde so mnou. Odprevadil ma až po dvere do mojej izby. Sama neviem prečo, pozval ma ďalší deň do kina.

„Rada pôjdem. Ale myslím, že by sme si mohli aj potykať. Kristína.“

„Alan,“ šepol a dal mi ľahký bozk na pery. „Tak zajtra. Vyzdvihnem ťa.“ Zakýval mi a stratil sa vo výťahu. Ako v mrákotách som sa osprchovala , prezliekla do pyžama... Na perách som stále cítila tie jeho. Nič to neznamenalo, bol to len kamarátsky bozk, presviedčala som sa. Márne. Celé telo sa mi rozozvučalo, cítila som motýliky v bruchu, búšiace srdce... Každý, keď stretne svoju platonickú lásku je roztrasený, či nie? Zrejme to tak nebolo.

V kine bolo úžasne. Napchávali sme sa pukancami, smiali sa na scénkach a z kina vyšli zavesení do seba ako starí známi. Znovu sme sa rozlúčili pred mojou izbou a ja som zasnene klesla do perín. Na prácu som si ani nespomenula.

Boli sme spolu každý deň. V parku, v kine, v reštaurácii, dokonca ma vzal aj na miesto nahrávania najnovšieho filmu. Vtedy som si s výčitkami spomenula na svoju prácu. Sústredene som počúvala, zapisovala si každú maličkosť...

V ten deň som si uvedomila, že som sa zamilovala. Nie platonicky, ale natrvalo. Vážne. Mala som za sebou čerstvo ukončený vzťah, bola som presvedčená, že v najbližšej dobe nechcem nikoho, ale teraz... Akoby som na to zabudla. Dlho do noci som ležala na posteli s otvorenými očami a pýtala sa sama seba: Ja a ...Alan??? Nemožné!

Ďalší deň sme šli na večeru. Mala som na sebe červené šaty, pretože mi raz prezradil, že na červenú má slabosť. Strieborná retiazka sa mi ligotala na prsiach, vyfúkané vlasy ležali tam, kde mali... Prišiel po mňa limuzínou. Keď som vyšla pred hotel, vzal ma do náručia a ohnivým bozkom mi vyrazil dych. Z vrecka vyčaroval červený púčik.

„Pre teba, Kristínka.“

Šťastne som sa zasmiala. Konečne sa naučil vysloviť zdrobneninu môjho mena. V ten večer sme sa najedli do popuku, ale nestačilo nám to. Nevedeli sme sa nasýtiť jeden druhého. Vo výťahu sme sa bozkávali ako o život, objímali... Ani jeden nešiel domov.

Po zabuchnutí dvier sme zo seba strhávali šaty a v ohnivom vzplanutí sa spojili v jedno. Neverila som, že také niečo niekedy zažijem. Alan bol nežný a jemný, hravý a vášnivý, v jeho náručí som sa cítila bezpečne a nádherne. Mapovali sme si telá horúcimi perami, spuchnutými od toľkých bozkov, šepkali si nežné slovíčka, milovali sa dlho do rána...

Keď som v tichosti ležala schúlená pod jeho ramenom, nežne mu prechádzala po jemných chĺpkoch na hrudi, v tom ohlušujúcom tichu som sa snažila odtisnúť predstavy na jeho priateľku Rimu, ktorá mi už teraz vytrhávala vlasy, na svoj návrat domov, na to, že je odo mňa o dvadsať rokov starší, čo urobím, keď sa vrátim...

Milovala som ho. Pozrela som na jeho pokojnú tvár a pobozkala ho na pery. Teraz patril mne. Nikomu inému. Ráno sme ruka v ruke šli raňajkovať. Potom sme šli k nemu. Znovu sme sa milovali.

Nemohla som tomu uveriť. Ja a ... Alan???

Môj pobyt sa pomaly chýlil ku koncu a môj život bol spojený s Alanovým. Rozhodla som sa. Napísala som šéfovi, že zostávam v USA a dávam výpoveď. Myslela som, že budeme žiť s Alanom spolu.

Meškali mi mesiačiky. Vždy chodili pravidelne, takže mi nezostávalo nič iné, len si kúpiť tehotenský test. Tušila som to. Bol pozitívny. A zrejme som bola na konci prvého mesiaca. V mojom lone sa vyvíjal maličký Alan. S láskou som si prešla po ešte stále ploskom bruchu. Vzala som kabelku a rozhodla sa zvestovať túto novinu svojej láske. Nebolo mi to však súdené. Pred jeho domom ma zasiahla trpká realita. Mohla som to vedieť. Mala som to vedieť. Alan Rickman bol známy herec, idolom množstva žien, musel mať aj veľa mileniek. Napríklad tú blondínu, čo mu strkala jazyk až do hrdla. Oči sa mi napĺňali slzami, mala som ťažkosti s dýchaním.

„Je vám dobre, slečna?“ spýtala sa ma jedna žena.

„Áno.“ Takmer som sa hystericky rozosmiala. Slečna. Mala som byť pani. Rozhodnutá nenechať sa týrať pohľadom na môjho milenca, ktorý sa očividne nebránil bozkom rozvášnenej blondíny, som chcela odísť. Nohy mi však celkom zdreveneli a osud to opäť zaklincoval, keď prišla jeho priateľka Rima, zdrapila blondínu za vlasy a odsotila ju. Následne vylepila Alanovi facku a prisala sa na jeho pery aj ona.

To bol vrchol. Otočila som sa a vrážajúc do okoloidúcich som utekala do hotela. Iste bol na mňa žalostný pohľad s rozmazanou maskarou na lícach, videla som to v očiach recepčného. A práve on bol poslom zlej správy. Do večera som sa mala vysťahovať, lebo rezervácia mojej izby vypršala. Nechápavo som na neho hľadela. Kam pôjdem? V cudzom svete. Najhoršie bolo, že som sa nemohla vrátiť domov. Svoj let som zrušila. Nemala som peniaze. Auto. Dom. Mala som len dva kufre oblečenia, v lone malé dieťa a boľavé srdce.

Podvečer som už stála pred hotelom. Preklínajúc USA, som teperila kufre so sebou. Nadávala som si. Keby som tak hlúpo nenaletela na jeho lži! Urobila by som si prácu, vrátila sa späť, bola šťastná s nejakým chlapcom. Nie, ja som si vybrala život s hviezdou o vyše dvadsať rokov staršou. Slzy mi tiekli po lícach, chlapi po mne vypiskovali a ja som sa len v duchu modlila, aby ma nikto neznásilnil.

Našla som penzión. Špinavý, zatuchnutý, ale lacný. Zvalila som sa do perín plných roztočov a ploštíc, ale bolo mi to jedno. Chcela som spať a zabudnúť.

Našla som si prácu. Čistila som záchody, z toho smradu ma napínalo, často som musela umývať dlážku aj po sebe. Umývala som riady a znovu záchody. Na moje zhrozenie mi brucho rástlo svetelnou rýchlosťou. Nemohla som sa zohnúť, bývalo mi zle... Alana nikde. Čo som sa ho napreklínala! V kútiku duše som dúfala, že sa vráti, že ma bude hľadať... Vravel predsa, že ma miluje! To boli pre neho skutočne len prázdne reči?! Áno. Zostal v náručí tých dvoch fiflen.

Bola som v siedmom mesiaci. Cítila som ho skôr ako videla. Vyšla som zo záchodov a zbadala Alana ako sa rozhliada po jedálni. Nebadane som sa odkradla do izby. Ešte len som zatvorila za sebou dvere a ozval sa buchot.

„Kristína, otvor! Viem, že si tam!Otvor tie dvere!“

Nereagovala som.

„Kristína! Mám tie dvere vyvaliť? Neviem, prečo si odišla, ale musíme sa porozprávať!“

Rob si čo chceš.

„Do riti, otvor tie dvere!!!“

Predstavila som si jeho dlane na mojom tele, jeho bozky, oči sľubujúce lásku až naveky a potom jeho, v posteli s Rimou a tou blondínou a prišlo mi telesne zle. Aj naďalej som nepohnute sedela na posteli.

Buchot prestal. Zaspala som.

Ráno som otvorila dvere, musela som ísť umyť riady z raňajok. Vykríkla som. Pred dverami ležal na zemi Alan a spal. Môj krik ho však prebral. S bleskami v očiach vbehol dnu a zabuchol dvere. Postavil sa pred ne. Zízal na moje brucho.

„To je moje?“ znežnel mu hlas.

„Nie. Je moje. Iba moje.“ Čudovala som sa, kde beriem hlas a silu rozprávať.

Alan zafučal: „A to má čo znamenať? Láskavo mi vysvetli, prečo si odišla! Prečo!“

„Ty si predsa odišiel prvý! Nie ja!“

„Ja? Čo to trepeš? Veď sme plánovali spoločnú budúcnosť!“

„Jasné. A s Rimou a tou blondínou v závese. Ďakujem, neprosím!“ vyštekla som s bolesťou v hlase.

„S Rimou? Blondínou? O čom rozprávaš? S Rimou nechodím už dlho! Milujem predsa teba!“

„Aspoň mi neklam do očí! Nikdy si ma nemiloval! Len si sa so mnou zahrával! Mladé mäsko na voľné chvíle, čo?!“

„Zbláznila si sa.“ Naozaj mal v hlase bolesť? Nepochopenie?

„Videla som ťa. V ten deň, keď som odišla. Bola som za tebou, chcela som ti oznámiť, že čakám dieťa a čo som našla! Dvoch holúbkov ako si kontrolujú mandle! A potom ďalšia!“

Alan sa s úľavou rozosmial.

„Tebe je to smiešne? Si zvrátený! To som si mohla myslieť!“ Z celej sily, akú som v sebe našla, som mu vylepila zaucho. Hneď stíchol.

„Kristína, neblázni, prišla si v nevhodnej chvíli...“

„To som si všimla aj ja,“ vzdychla som si a už som sa neubránila slzám.

„Tak som to nemyslel, my sme len...“

Skrútila som sa.

„Čo ti je?“ priskočil ku mne a chytil ma za ruku.

„Len ma malé... koplo, to nič,“ snažila som sa vytiahnuť si ruku z jeho zovretia. Príliš sa mi z jeho vône podlamovali kolená.

„Raz a navždy si to teda vyjasnime. Práve sme natáčali film, nebolo to naozaj. Lenže prišla Rima a vrhla sa na mňa. Ty si už zrejme odišla, ale odtrhol som ju od seba a vysvetlil jej, že už sme spolu dávno skončili a milujem inú. Tú, čo ma urobila najšťastnejším mužom na svete, pri ktorej som omladol, s ktorou chcem stráviť zvyšok svojho života... S tebou,“ približoval sa ku mne. Zhypnotizovane som hľadela do jeho tmavých očí, ktoré ma privádzali do vytrženia. Chcela som sa brániť, napadlo mi tisíce dôvodov, prečo to nerobiť, ale nemohla som odolať. Bol už len zopár centimetrov od mojich pier.

„Toto sú ozajstné bozky,“ šepol, dotkol sa perami môjho líca, končeka nosa a potom pier. Jemne, nežne... Zbozkával každú jednu slzu na mojich lícach. Zoslabla som v jeho náručí... Vyhral.

Teraz mám 44 rokov, dvoch krásnych, zdravých synov a milujúceho manžela. Keď ma vtedy vzal do svojho apartmánu, milovali sme sa až do rána. Pri raňajkách ma požiadal o ruku. Svadbu sme mali nádhernú. Keď si teraz prezerám svadobné fotografie, zmocňuje sa ma nostalgia. Za tými časmi. Ale nemenila by som. Alana milujem možno ešte viac ako vtedy.

Urobili sme kompromis, aby nikto nebol ukrátený. Kúpili sme si letné sídlo vo Francúzsku. Každý večer môžeme pozorovať blikajúcu Eiffelovku a ten obraz sa nám ešte stále nezunoval. Bývame v USA a pravidelne chodievame na Slovensko. Rodičia nedávali môjmu vzťahu veľkú šancu. Predsa, Alan je cudzinec, herec a ešte aj o dosť starší... Teraz však vidia, že som šťastná a prajú mi to.

Dokonca aj ten článok som napísala! A nie jeden. Vydala som knihu ako svedectvo môjho života. Denne mi prichádza množstvo listov od žien, ktoré mali podobný osud. Urobili hlúposť a zostali v cudzom svete. Samy. Bez peňazí. Bez strechy nad hlavou. Stali sa obeťou erotických salónov a stratili všetku nádej na návrat. Ja som mala šťastie, že ma Alan nikdy neprestal milovať a hľadal ma celých šesť mesiacov. Ja som si mohla vziať svoju prvú lásku.

Pred nedávnom skončil Alan s natáčaním poslednej scény v Harry Potter a Dary smrti. Keď som sledovala jeho umieranie, stislo mi srdce. Bol taký presvedčivý! Nechcem ani len pomyslieť, že by ma teraz opustil. Má ešte len 64 rokov! Ale bude mu to chýbať. A mne tiež. To nadšenie z nového filmu, napätie...

Život však ide ďalej. Ďalšie filmy, ďalšie knihy... A my dvaja. Kristína a Alan Rickmanovci.

____________________________________________________________

************************************************************

____________________________________________________________

Uvažovala som, že to rozdelím, ale nevedela som sa rozhodnúť, kde. Tak som to nechala v pôvodnom stave. Bol to len nápad, ktorý sa rozvinul na 5 strán. Veľmi by ste ma potešili, ak by ste to prečítali, ohodnotili a napísali aj nejaký komentár.

[ » na začiatok « ]