Kapitola:
Pridaná: 4.7.2010, 20:40:44
Čítaná: 2165×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sarah, Matt, David
Stručný dej: Poviedka o stredoškolákoch, s upírmi a inou mágiou.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

A/N: Táto vec je písaná čisto z haluze pre jedno dievča, ktoré obľubuje twilight, takže vopred upozorňujem na podobnosť. Dodala by som, že ak nemáte aspoň dvanásť, nemali by ste to čítať, ale všetci vieme, že ak chcete, nič vám v tom nezabráni. Sova alebo komentár poteší. :)

Vybrala som knihy zo skrinky a s povzdychom ju zavrela. Pondelok. Neznášam pondelky. Ani utorky, stredy, štvrtky... Keď tak nad tým rozmýšľam, jediný deň, ktorý stojí za to, je piatok. A možno ešte sobota, ak práve nie je spln, nemám krámy a v okolí nie je príliš veľa upírov.

Len čo mi hlavou prebleskla táto myšlienka, objavil sa jeden na chodbe. Spomeň čerta...

„Ahoj, Matt,“ pozdravila som ho s úsmevom. Falošným. Venoval mi priateľský pohľad a odzdravil. Však čo už mal robiť, keď sme boli spolužiaci.

„Ty, Sarah,“ oslovil ma, „píšeme dnes niečo?“

Pokrútila som hlavou. „Nie, ale Trentonová skúša.“

„A to kedy hovorila?“

„Nehovorila,“ žmurkla som naňho. Usmial sa. Pochopil.

Vyložila som si tašku na plece a obaja sme sa pobrali do triedy.

„Čo máš s rukou?“ opýtal sa ma.

Ľavú ruku som mala obviazanú a pod bielym obväzom sa jasne črtalo sedem malých stehov. Usmiala som sa. „Ach to.. to nič nie je. Vieš, drobná nehoda. Bol víkend.“

Obaja sme dobre vedeli, čo sa mi stalo. Veľavýznamne som naňho pozrela. Znamenalo to, aby to ďalej nerozpitvával.

„Sarah, ja sa ti vážne nechcem do toho miešať...“

„Tak sa nemiešaj,“ prerušila som ho a zamierila k svojej lavici. Ale nebola som dosť rýchla. Zdrapil ma za zranenú ruku a odtisol do kúta. Striaslo ma.

„Nemala by si s ním spávať, keď sa nevie ovládať,“ zašepkal.

Vytrhla som si ruku z jeho ľadového zovretia napriek príšernej bolesti a pozrela mu do očí. Dúfala som, že mi nepretrhol stehy.

„On sa ovláda perfektne,“ odvetila som vzdorovito, „ak by to tak nebolo, ty ani tvoji kamoši už dávno na tejto škole nie ste a ja takisto nie.“

„Chcem ti len dobre, Sarah,“ povedal varovne.

„Tak nám daj obom pokoj,“ zasyčala som a znova zamierila na svoje miesto. Tentoraz ma nechal odísť.

Ak ste čakali outsidera s bielou pokožkou a červenými očami, boli ste na omyle. Matt síce bol upír, ale jediné, čo to prezrádzalo, boli jeho studené dotyky. A aj tie vnímali ako studené len ľudia veľmi citliví na mágiu, alebo ľudia, ktorí s ňou mali, rovnako ako on, veľa spoločného. Vyzeral ako obyčajný stredoškolák s tmavými krátkymi vlasmi a hnedými očami. Netrblietal sa na slnku, nezvykol vynechávať školu, ani si nenosil na desiatu pol litra nulky negatív.

Žiadny z upírov na Tenningtonskej strednej sa takto nesprával. A až na pár ľudí s podobnými vlastnosťami nikto netušil, že na Tenningtonskej strednej nejakí sú. A keby len upíri...

„Čau, Sarah,“ pozdravila ma mávnutím ruky moja naj kamoška Madelaine a prisadla si.

„Ahoj, Meddy,“ odzdravila som neprítomne. Ten Matt ma vytočil.

Pohľad jej okamžite padol na moju ruku. Pomaly sa usmiala a prisadla si.

„Ale, ale, niekto v piatok večer nespal doma,“ žmurkla.

„V sobotu. A ja som to nebola,“ odvetila som.

„Veď to som ani netvrdila,“ povedala nevinne, „to Matt ťa tak vytočil?“

Zaťala som zuby. „Hej.“

„Pusť to z hlavy. No tak si sa v sobotu vyspala s Davidom. No tak si trocha nedal pozor. Veď to nie je prvý, ani posledný krát, nie? A stálo to za to, nie? Tak prečo si robiť starosti? Lebo nejaký blbý upír sa nevie preniesť cez to, že keď si chodila s ním, jemu si nedala? No, Merlin, je tam toho,“ prevrátila očami.

Rozosmiala som sa, nemohla som si pomôcť. Keď to takto podala, fakt to vyzeralo ako somarina.

„Veď vieš, že po prvé neznášam pijavice a po druhé neznášam, keď sa niekto stará do niečoho, do čoho ho nič. Samozrejme, neplatí to o tebe, ty za to nemôžeš.“

„Pozri, ty neznášaš len jedného upíra, Matta. Jasné, znamená to automaticky, že teba neznášajú ďalší piati z tej jeho pijavičej partie, ale keďže Matt k tebe stále niečo cíti..“

Dostala som náhly záchvat kašľa, ale ju to neprerušilo.

„...a ja to viem najlepšie, nedovolí im, aby na teba čo i len siahli tými ich ľadovými paprčami.“

To som jej musela nechať, ale mňa trápilo iné.

„Veď na mňa nie.“

„Och, o Davida sa neboj. Chalan sa o seba vie postarať, má tiež celkom slušnú partiu kamošov, a miluje ťa celým jeho vlkolačím srdiečkom, tým som si istá, aj keď momentálne to necítim, lebo ho trýzni strašný pocit viny za tú tvoju ruku.“

Mať za najlepšiu kamošku empatku, je niekedy obrovská výhoda. Veci ako toto sa neskutočne dobre počúvajú ak viete na stodvadsať percent, že sú pravdivé.

„Díki, Med, myslím, že to stačí.“

Vzdychla si. „Nie, nestačí. Stále máš divný pocit. Takže tento piatok večer nebudeš sexovať so svojím vlkolakom, ale pôjdeš so mnou do jedného z tých malebných okolitých lesov a uvrhneme na vaše domy ochranné kúzlo, okej?“

„Aj na tvoj,“ zamračila som sa.

„Dobre, dobre, aj na môj, len sa už upokoj, premerlina.“

David za mnou prišiel cez veľkú prestávku. Človek ani nemusel byť empat, aby videl, že sa fakt trápi.

„Ahoj, zlato,“ pozdravila som ho. Neodpovedal, len ma pritisol o skrinku a vášnivo pobozkal. Sálalo z neho brutálne teplo. Okej, až tak veľmi sa zase netrápil.

„Ahoj,“ šepol, „ako sa máš?“

Dala som mu letmý bozk a schúlila sa v jeho náručí. Bolo to jediné miesto na škole, kde mi nebola zima.

„Skvelo,“ odvetila som omámene.

„A čo ruka?“

„Čo s ňou?“

Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. „Sarah,“ začal varovne.

„Jáj, tá ruka. Prepáč, tvoja blízkosť ma neuveriteľné účinky ma moju pamäť,“ usmiala som sa.

Úsmev mi neopätoval. „Hej, to určite. Ešte ťa to bolí?“

Hm, ak by ma za ňu dnes Matt nezdrapil, už by nebolela.

„Čosi,“ zaklamala som.

„Ale bolí.“

Nebola to otázka.

Vzdychla som si. „Okej, možno trochu. Ale už sa hojí. Rany zašívaš perfektne.“

„To vieš, roky praxe,“ uškrnul sa. Pobozkala som ho.

„Vážne mi to prepáč,“ začal, „mal som sa ovládať, ale...“

Umlčala som ho priložením prstu na pery.

„Ale niekedy sa to nedá, ja viem.“

Pobozkal ma na čelo. „Prepáč.“

„Neospravedlňuj sa, stálo to za to,“ žmurkla som. A tentoraz som neklamala. Ak niečo Dave vedel fakt dobre okrem zašívania rán...

„Fayn, ale dokým sa ti to nezhojí, dáme si pohov, dobre?“

„Neboj sa, v piatok aj tak čarujem s Madelaine.“

„A ďalší piatok je spln. No skvelé, to budeme od seba dva týždne. Tak dlho to zase nevydržím,“ povedal a pomaly mi vkĺzol rukami pod tričko. Dostala som nenormálnu chuť mu to jeho vyzliecť. Hoci aj moja sebakontrola mala za sebou roky praxe, mala som čo robiť, aby som tej chuti odolala.

„Tak si to budeme musieť vynahradiť niekedy cez týždeň,“ zašepkala som.

„Ja ťa milujem, Sarah.“

Áno, bola som čarodejnica. S neobyčajne silnou intuíciou, ktorá mi často pomáhala predvídať niektoré nepodstatné veci. A áno, ak by som si tu ranu scelila sama, trvalo by to štyri sekundy a ušetrilo by ma to problémov s Mattom. Ale nebola to prvá rana, ktorú mi Dave musel zašívať a mal v tom vážne perfektnú prax. Vlkolaci boli v tomto skrátka dobrí. David sa o mňa staral a mne sa to tak páčilo. Okrem toho, do čiernej mágie som fušovala naozaj len v nevyhnutných prípadoch a zranenia z divokého sexu s vlkolakom do tejto kategórie nespadali.

A/N: Ďakujem za trpezlivosť. Ak by sa vám to nejakou divnou náhodou páčilo, mám toho viac, stačí povedať (napísať). :)

[ » na začiatok « ]