Kapitola:
Pridaná: 20.4.2010, 16:52:48
Čítaná: 1828×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Twilight
Postavy: Reneesme Cullenová, Bella Cullenová, Edward Cullen
Stručný dej: Cullenovci idú na kontrolu k Volturiovcom. Znamená to pre nich problém?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ + 1. kapitola 2 » 2 3 » 3. kapitola + Epilóg

Ak ste niektorí čítali knihu Twilight, tak určite, teda možno, viete čo znamená tento názov.

Ak nie, tak je to názov, ktorý vystihuje sviatok v Taliansku kedy boli vyhnaní upíri z mesta Volterra.

Táto poviedka sa točí okolo sveta upírov, Twilight a iné čo s tým súvisí. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a keď nie, nevadí. :)

Prológ

Ahoj. Volám sa Renesmee. Ale všetci mi hovoria Ness. Mojej mamine sa to moc nepáči. A komu by sa to páčilo keby vás pomenovali po lochneskej príšere? Ak si myslíte, že sa tu objaví Jacob tak vás musím sklamať. Nikdy sme sa nestretli.

Nie som obyčajný upír ale ani obyčajný človek. Som totiž polo-upír a polo-človek. Krásna kombinácia a obzvlášť keď vás na každom kroku sprevádza smola. Ešteže mám moju maminu a tatka, aj keď som tak isto stará ako oni, ale predsa sú to moju rodičia a ja ich musím rešpektovať. Spoločne sme už absolvovali stredné školy a teraz prišla nerád kontrola Volturiovými. Moc sa im nepáčilo, že som sa narodila. Báli sa, že budem niečo iné čo oni nemôžu rešpektovať. Ani sa im nečudujem keď musia brať toľko vecí na seba. Chránia naše najtemnejšie tajomstvo. Koľko razy sme sa museli presťahovať pretože ľudia mali veľa otázok. Pár krát sa nám stalo, že niekto vletel do domu so zbraňou. A viete si predstaviť ste v dome upírov a chcete byť sami sebou? Problém bol, že Rose išla dole schodmi, ale nie ľudskou chôdzou ale našou prirodzenou. Mysleli sme si, že muž dostane infarkt. Ale Carlise nám nadhral a natáral mu sprostosti.

A späť k návšteve Volterry. Akurát dneska nás čaká kontrola. Keď bola mama novorodená museli sme kvôli nej postaviť letisko a k tomu kúpiť lietadlo. Do Volterry ideme aj kvôli Dnu svätého Marka. Pre rodičov veľmi citlivé miesto.

A aby som nezabudla môj dedko Charlie. Ten bohužiaľ už je mŕtvy. Predsa je to už 70 rokov čo som na svete. A nie všetci žijú večne ako mi.

A vtedy sa stalo čo nikto nečakal.

1. kapitola

„Pohnite sa. Musíme už ísť na letisko,“ zakričala som na všetkých v dome. Určite sú všetci usalašený v izbách a venujú sa svojim polovičkám. Ako inak? Čo sa dá robiť keď v noci nemôžete spať? Možno ako blbec kukať do stropu, alebo robiť oveľa zaujímavejšiu vec.

„Renesmee ja som Ta počul. Ešte si malá, aby si takto uvažovala! “ Do prdele oco. Zabudla som naňho. Musím si dávať pozor na myšlienky. Viete on totiž dokáže čítať myšlienky. Niekedy to poriadne lezie na nervy. Nemôžete mať ani súkromie.

„Aj toto som počul,“ no nehovorím. Som sledovaná na každom kroku a v každej chvíli.

Konečne naši vyliezli izieb. A aj ostatní členovia rodiny. Vyzerali mlado. Večne mlado. Nikdy sa nezmenia. Otec sa na mňa smutne pozrel.

„Ale Ness nebuď smutná. Všetko bude v poriadku, uvidíš.“ V skutočnosti je to 70 rokov, ale môj rast sa komplikuje. V ľudskom živote by som už bola stará babka. Ale ja nie som.

Nastúpili sme do áut. Vyzerali sme komicky. Za sebou išli 4 autá. Na letisko sme prišli dosť rýchlo, takže sme mali ešte 10 minút čas. Carlise kúpil ešte deň predtým letenky v prvej triede.

Sadli sme si v hale vedľa seba. Všetci okoloidúci sa na nás obzerali. Potichu som sa zachichotala nad jedným chalanom, ktorý sa na mňa pozeral. Bohužiaľ si nevšimol stĺp a páni tvár spoznala páni stenu. Je skvelé vidieť tie reakcie.

„Cestujúci do Florencie prosíme, aby sa dostavili do haly B.“ To je náš let. Zdvihli sme sa, pobrali si svoje veci, čo idú do lietadla. Mamina ma chytila za ruku, aby som sa tu nestratila. Tatko ju chytil okolo pasa. Ach také romantické. Tatko sa na mňa pozrel. Krátko som sa usmiala a nechala to už tak.

Nastúpili sme do lietadla. Sedačky boli tri vedľa seba. Ja som sedela vedľa oka, mamina v strede a tatko vedľa nej.

„Dobrý deň. Tu je Váš kapitán. Prosíme, aby ste si zapli pasy. Za krátko vzlietneme, počasie pre let je priaznivé. Do Florencie dorazíme o 12 hodín,“ hrôza pomyslela som si. „prajem príjemný let.“ Dokončil pilot. Pohodlne som sa usadila v sedačke prvej triedy. Zatvorila som oči a do uší si strčila MP3-ku.

„Vstávaj zlatko,“ šepkal niekto vedľa môjho ucha. Zabručala som.

„Vitajte vo Florencii. Vonku je noc a príjemných 20°C.“ zahrmotal pilotov hlas. Otvorila som jedno oko, potom druhé. Zívla som. Všetci okolo začali vstávať. Aj otec s mamou. Popreťahovala som si kosti. Postavila som sa a zaradila sa do radu vystupujúcich postupne von z lietadla. Mama ma chytila za ruku ako predtým. Išla predo mnou celá moja rodina. A za mnou iba tatko. Dostali sme sa na radu, akonáhle som sa dostala pri dvere ofúkol ma teplý vietor. Bolo to niečo celkom iné ako v New Yorku, kde sme teraz bývali. Iba ja chodím do školy. Ostatní sú doma, alebo rozlezení po celom svete. A tiež niektorí, ktorí si robia v jednom kuse svadby.

Prechádzali sme halou smerom k prepážkam s kuframi. Naše kufre boli v strede várky. Mužská populácia ich zobrala a ženská sa len na nich pozerala.

Vyšli sme z letiskovej haly. Pred vchodom čakala limuzína. Carlise otvoril dvere. Postupne sme nasadli. Vo vnútri sedela večné mladá Jane vedľa nej, jej brat, Alec. Cítila som ako ma mama pre istotu obalila štítom. Hneď som sa cítila bezpečnejšie. Začal na mňa pôsobiť strach. Bude to také ako doteraz, alebo sa niečo zmenilo?

V aute sme išli 1 hodinu. Počas nej mamine uniklo pár syknutí smerom k Jane. No otec ten hneď zavrčal. Je pekné vidieť, že rodina je toto tá správna, kde som sa narodila aj za cenu pár nepríjemností.

Do Volterry som sa nikdy netešila.

„To my ver Nessie ani ja.“ Odpovedal mi tatko na myšlienku.

Ale teraz som sa tešila. Uvidím sviatok svätého Marka. Vlastne Marka- Marcusa, ktorý sedí ako vzpuchnutá žaba vo svútri hradu na tróne. Ehm, že ho už nebolia....

„Renesme Carlie Cullenová.“ Upozornil ma tatko. Nevinne som sa usmiala. Ale aj jemu sa skoro zdvihli kútiky úst do širokého úsmevu. To malé uchichnutie mu však ušlo.

Prechádzali sme okolo veľkých skupín ľudí. Všetci boli oblečený v červených farbách. Oslavujú bezvýznamný sviatok. O chvíľu sa stratili všetci ľudia a nahradili ich hradné múry hradu. Začala som sa klepať strachom.

„To bude dobré.“ Upokojovala ma mamina. Cítila som napätie v celom aute. K tomu ešte Jasper. Chudák, ten tu musí zblázniť sa. A ani sa mu nečudujem.

Auto zastavilo. Mne sa srdce zastavilo. Vonku sa čas zastavil. Všetko sa okolo mňa zastavilo. Šťastie skončilo. Začalo napätie, strach, bezbrannosť.

„Aro Vás už očakáva.“ Oznámil nám Dementri. Jeden z Volturiovskej gardy. Jeden s tých masochystickch zabijakov. Viedli nás chodbou, ktorú som už vedela naspamäť. Dokonca by som ju mohla prejsť aj posliepačky. Otvorili sa posledné dvere. Za pultom, ktoré bolo uprostred miestnosti. Stála Giana. Áno. Po nekonečnej dobe sa jej splnil „sen“. Premenili ju na upíra.

„Môžete vstúpiť.“ Prikázala Jane. Vstúpili sme do okrúhlej miestnosti. Miestnosti, kde každý rok počujeme svoje rozsudky šťastia alebo smrti.

****

Tak čo hovoríte? Dá sa to prežiť, tento dej, tejto poviedky?

[ » na začiatok « ]