Poviedka:
Pridaná: 8.4.2010, 20:26:44
Čítaná: 3950×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Soraya Martyryová, Severus Snape
Stručný dej: Príbeh o tom, že únos nemusí byť len životunebezpečný ale aj sladký a romantický. :)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Volám sa Soraya Martyryová, mám 17 rokov a chodím na Rokfort. Áno, možno zvláštne meno. Je odvodené z francúzskeho slova martyryre, teda mučeníčka. Smiešne. Doteraz ma ešte nikto nemučil ak pravda nerátam príležitostné tresty od rodičov za neposlúchnutie príkazu, či za hádanie sa s mojím milovaným bračekom. Ak by som mala byť úprimná, tak môj život je pokojný ako voda v našom školskom jazierku. Sem-tam nejaké to chápadlo, ale inak nuda. Každý deň to isté. Ako aj dnes. No, skoro.

Ráno ma prebudila moja kamarátka Atania, vraj meškáme. Ako každé ráno. Horšie bolo, že prvú hodinu sme mali elixíry a Snape neznáša, keď príde niekto čo i len o stotinu sekundy neskôr. Bežali sme celou cestou, dokonca sme sa nestihli ani naraňajkovať. Dobehli sme k dverám.

„Ouej,“ vydýchla Atania. Smola, je zavreté. Nič sa nedá robiť. Zhlboka som sa nadýchla, zaklopala a otvorila. Ako som predpokladala. Snape stál priamo pri dverách, takže som sa ocitla tesne pred ním.

„Ó, slečna Martyryová sa rozhodla poctiť nás svojou prítomnosťou,“ blyslo sa mu v očiach. „A slečna Júlliosová v závese, no toto. Veď ako inak,“ ironizoval Snape s temným výrazom na tvári.

„Okamžite si choďte sadnúť na svoje miesta a pracujte!“ vyštekol a ani sa nehol. Atania sa rýchlo prešmykla na svoje miesto, takže mne zostávalo zavrieť dvere. Potom som musela prejsť okolo neho. Na odhalenom krku som pocítila jeho teplý dych. „Za toto budete dnes so mnou po škole.“

Zaťala som zuby. Na dnes som už mala iné plány. Vari môžem za to, že po víkende sa mi vždy ťažko vstáva?! A Atania prečo vyšla bez trestu?! Hodila som sa do lavice a naštvane začala pracovať na svojom elixíre, čo bolo aj tak zbytočné mrhanie ingredienciami aj časom, lebo akokoľvek sa snažím, vždy mi vznikne akási brečka, čo Snapa nesmierne baví.

Konečne zazvonilo. Nahádzala som veci do tašky a chcela bežať preč. No Snape mi to tak rýchlo nedovolil.

„Nezabudnite. Večer o 20:00 u mňa v pracovni.“ Na tvári sa mu mihol zvláštny jas.

„Nezabudnem,“ precedila som pomedzi zuby a odkráčala.

V ten deň bolo nesmierne teplo. Slnko rozpaľovalo dlažbu, izby, triedy a zdalo sa, že aj študentov, pretože kam som sa pohla, natrafila som na nejaký párik.

Koniec šiestej hodiny. Pozrela som na hodinky. 16:30. Fajn, stihnem sa aj osprchovať aj si niečo prečítať. Učiť sa do školy? To mi je úplne ukradnuté. Bolo úžasné ovlažiť si telo v takom horúcom dni. Obliekla som si len biele tričko na ramienka a krátke červené šortky. Ľahla som si na posteľ, otvorila knihu. No tá horúčava ma zrejme dosť zmohla, lebo som zrazu len pocítila ako mnou Atania trasie, vraj je už o sedem osem. Do kelu, zaspala som. Rýchlo som zoskočila z postele, prehrabla si prstami svoje dlhé hnedé vlasy a ponáhľala sa k portrétu. Hm, neprezliekla som sa. Pozrela som na svoje holé ruky a nohy v teniskách. Snáď to Snape prežije. To som však netušila, že ja budem tá, čo sa bude báť o svoj život.

Stihla som to.

Je presne osem hodín. Zaklopem.

„Ďalej,“ ozve sa tlmene. Stisnem kľučku a pozerám do prázdnej pracovne. Urobím ešte krok, keď tu sa za mnou ozve šuchot. Obzriem sa. Za dverami sa skrýva Snape s diabolským úsmevom. Pozdvihne ruku s prútikom a vtom zacítim ako padám na zem.

Precitám. Nemôžem otvoriť oči. To by ma až tak netrápilo, len keby som nemala akúsi šatku aj na ústach a ruky i nohy nemala tiež poviazané. Sedím na stoličke, ruky za chrbtom priviazané o operadlo. Zodvihnem hlavu. Ach, prečo mám tú otrasnú látku na očiach? Potrebujem vidieť! Cítim akúsi vôňu. Potiahnem nosom. Lahodná omamná vôňa ruží. Slastne sa nadýchnem. Tieto kvety milujem. No čo tu robím? Pokúšam sa rozpamätať na posledné udalosti. Bola som u Snapa. Aha, použil na mňa omračujúce kúzlo. Prečo? Žeby...?

„Ó, niekto sa nám tú prebral,“ ozvalo sa nado mnou, čím sa potvrdili moje domnienky.

Otočila som hlavu za zvukom.

„Aby si nepovedala, že som taký zlý, dám ti tú šatku dolu.“

Pocítila som na zátylku jemné prsty a o chvíľu ma oslepila žiara sviečok. Zažmurkala som a snažila sa zaostriť. Miestnosť mi vyrazila dych. Bola okrúhla a pripomínala mi altánok. Po stenách sa plazili nádherné ruže všetkých farieb: rubínovočervené, žlté, oranžové, biele, ružové dokonca kde-tu vykúkali aj čierne. Medzi nimi boli dlhé biele sviečky s vysokými plameňmi. Zo stropu sa tiahli štyri stĺpy, potiahnuté brečtanom a na ňom tiež ruže. Celkovo miestnosť pôsobila veľmi romanticky, no niečo sem nezapadalo. Snape ja priviazaná o stoličku.

Snape sa zjavil predo mnou v čiernych nohaviciach a perfektnej čiernej košeli. Na tvári stále ten úsmev. Začala som mať trochu obavy. Čo sa na mňa tak pozerá?! Pozrela som do očí.

„Tak ako, Soraya? Pekné miesto, však?!“ položil skôr rečnícku otázku. „Mne sa páči.“

Hľadela som na neho a čakala pointu.

„Vieš, ako som po tomto túžil? usmieval sa. Po čom? Že budem poviazaná? Nemohla som však nič povedať, ústa som mala stále tuho spevnené.

„Nemôžeš hovoriť, ja viem. No chcem, aby si chvíľu počúvala ty mňa. Potom ťa možno odviažem. Si nádherná, vieš o tom?“

Pre Merlina! On sa zbláznil! Pozrela som na neho a v očiach sa mi museli zračiť obavy o jeho duševné zdravie.

„Skutočne. Nebol by som si myslel, že to raz poviem, no úplne si mi počarila. Tvoje vlasy, tvoje veľké hnedé oči, tvoje plné pery,“ pozrel mi na ústa. Začala som mať fakt obavy. Nemám ani prútik a Snape sa správa nanajvýš čudne. Naklonil sa ku mne. Pocítila som jemnú kolínsku.

„Šialene ťa milujem,“ prešiel mi jemne prstami po nahom ramene. „Čo by som dal za jeden bozk.“

No nie! On má skutočne niečo v očiach. Snape. Tak to som dopadla. Jeho prsty ma nežne šteklia na ramene, posúvajú sa ku krku. Nie, toto mi nerob. Cítim, ako ma telo začína zrádzať. Oblieva ma červeň. Myknem hlavou do druhej strany.

„No ja sa ti nepáčim, čo?“ pokračuje flegmaticky. „Nevadí, možno zmeníš názor.“

Nakloní sa ku mne, dá mi dole šatku z úst a skôr než stihnem niečo povedať, prisaje sa na moje ústa. Pre Merlina! To je bozk! Moje telo ma absolútne neposlúcha. Nechcela som pokračovať, spolupracovať, no keď som pocítila jeho jazyk v mojich ústach, telo mi úplne vypovedalo poslušnosť. Je to nádherné. Cítim motýlie krídelká v bruchu, nohy sa mi trasú, som rada, že sedím, inak by sa mi kolená asi podlomili. Jeho ruka na mojom pleci ma páli. Zrazu začujem tenký hlások. Uf, ozval sa môj zdravý rozum. Šepká mi, že to nemám robiť. Vyvrátim hlavu.

„Nie.“

„Nie? Ale no tak, Soraya. Viem, že sa ti to páčilo.“ To jeho sebavedomie.

„Tak to ste sa pomýlili.“

Zasmial sa. „Asi ťa budem musieť trochu mučiť.“

Mučiť? A to je čo?

S obavami som pozrela na Snapa. V očiach mu horeli plamene ohňa. Celú ma spaľovali. Už viem, čo je to mučiť. Vrhol sa na mňa. Bozkával ma všade, kam len dočiahol, na ústa, na krk, na plecia.... Aj keby som mala ruky voľné, asi by som sa nebránila. Po nejakej dobe bozkávania mi ruky odviazal a ja som ho oblapila okolo krku. Pre tie horúce bozky by som bola dala aj život. Zdvihol ma do náručia a preniesol na akúsi posteľ. Musím povedať, že bola úžasná, z lupeňov ruží.

Bolo to nádherné. Keď sme potom ležali vedľa seba a jeho ruka odpočívala na mojom boku, pozrela som na neho.

„Koľko si toto plánoval?“

„Dlho. Dlhšie než si vieš predstaviť,“ zasmial sa a vtisol mi bozk na konček nosa. „Úžasný únos, však?!“ chválil sám seba spokojne.

Musela som krútiť hlavou. Sedem rokov chodím do tejto školy a ani si nevšimnem, že po mne niekto ide a dokonca ma miluje. Na tvári sa mi rozleje úsmev. Tuším som sa ráno sťažovala, že mňa nemôže nič zaujímavé postihnúť. A že únos môže byť aj takýto krásny, hravý, vášnivý. Hm, asi sa aj u mňa nájde nejaká tá láska. No, skôr áno ako nie. Pamätám sa ako sme s Ataniou chceli sledovať Snapa v kúpeľni. Pozrieť sa na jeho vypracované telo. Škoda, že nás Filch načapal. Ale povedali sme mu, že sme chceli ísť do kuchyne. Zhltol nám to aj s navijákom. Ešte teraz sa na tom rehoceme.

Aj tie motýle asi neboli z omáčky , čo bola na večeru. Vtedy sa tam premával Snape. A keď som na neho stále myslela a hnevala sa aký je surový. To je neuveriteľné! Ja som sa zaľúbila a ani som si to neuvedomila! Tak toto ma dostalo.

Ale môžem byť rada a spokojne sa predstavovať. Soraya Martyryová. Mučeníčka. Dnes som bola riadne zmučená. Hoci, raz možno budem SS. Soraya Snapová. Zaujímavá predstava.

-------------------------------------------------------------------------

Bláznivý nápad, vďaka jednému kreslenému obrázku na internete, http://thumbnail029.mylivepage.com/chunk29/685507/1445/small_3.jpg.jpg

Snáď sa to niekomu bude páčiť :)

[ » na začiatok « ]