Kapitola:
Pridaná: 31.3.2010, 15:17:30
Čítaná: 3095×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, James Potter, Lilly Evansová, Abigail, Alice, Megan, Amy, Remus Lupin
Stručný dej: Pokračovanie príbehu o Záškodníkoch a iných. Ich životy, osudy, lásky...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » Vianočný darček 3 » Pravda víťazí ak ju sám nezradíš 4 » O všetko prísť... za láskou ísť 5 » Postaviť sa na vlastné / opisná časť 6 » Škola, základ života 7 » Vedieť nepovedané 8 » Uverím potom 9 » Chcieť neznamená milovať 10 » Zamávaj naveky, raz to niekto ocení 11 » Smutnosladký príbeh 12 » Čas zaľúbiť sa 13 » Návrh 14 » V očiach máme slzy... 15 » Mŕtvy pre narodením 16 » Naveky a nikdy viac 17 » Opäť sa to komplikuje 18 » Všetko bude dobré 19 » Zbohom navždy 20 » Prázdnota 21 » Pomsta za dôveru 22 » Tak ľahko to nepôjde Epilóg

Remus Lupin zostal stáť pred obchodom. Slnko pražilo na jeho hlavu a zvýrazňovalo kruhy pod očami. Bol sám, ošumelý a nervózny a nijako nezapadal do scenérie naokolo. Rušná newyorská ulica sa hemžila čarodejníkmi. Ich pohľad upútal výklad s habitmi najnovšej módy a hneď nato pozerali na obchod s metlami. Starožitníctvo uprostred akoby ani nebolo.

„Prečo je tu vo výklade stále to isté?“spýtalo sa mladé dievča svojho otca, keď sa zamračene pozrelo na starožitníctvo.

„Neviem, Cathy, nikdy som tam nebol,“odvetil otec a otvoril dvere obchodu s habitmi. „Tak chceš ten habit, či nie?“

Dievča bez zaváhania vkĺzlo dnu.

Aj Remus siahol po kľučke dverí, no na rozdiel od nich, vošiel do starožitníctva. Bol tridsiaty prvý august a Remus čakal pred obchodom skoro celý deň. Bol odhodlaný sledovať Charlesa, keď sa bude vracať domov. Zomieral túžbou vidieť Abinu dcérku, dneš už jedenásťročnú slečnu.

Prekvapilo ho, keď pred pár minútami vošlo do obchodu asi jedenásťročné dievča so svetlohnedými vlasmi a akými svojským, neznámym čarom. Okamžite vedel, že ju musí nasledovať.

Zvonček nad jeho hlavou tíško, unavene zacinkal. Predavač prekvapene zdvihol pohľad.

„Dobrý deň,“povedal Remus a usmial sa na plavovlasého pána. „Len sa tu trochu rozhliadnem. Hľadám darček pre otca.“

Charles prikývol a preniesol pohľad na svoju dcéru, ktorá si vyťahovala tašku spod pultu.

„Pohni si, Anchesenpamoon, mám tu zákazníka,“zašpkal, no Remus, ktorý prišiel čo najbližšie, ho počul.

Dievča vstalo s taškou v rukách a uprelo na otca veľké fialové oči. „Zavedieš ma zajtra do školy?“

Remus našiel medzierku medzi predmetmi naukladanými na polici, aby si ju mohol obzrieť. Nebola veľmi vysoká, no hnedné vlasy mala dlhé a učesané presne ako ich nosila Abigail. Mala aj jej oči. Veľké a zádumčivé, no zároveň v nich bolo niečo, čo by chcel každý človek odhaliť. Nejaká skrytá energia, ktorú ukáže len svojim priateľom, aby potešila ich srdcia.

„Nie, pôjdeš s opatrovateľkou,“odpovedal Charles. „Nebudem kvôli tomu zatvárať obchod.“

Anche pevnejšie zovrela tašku a rozhliadla sa okolo. „Napíšem ti, hneď ako prídem do inštitútu.“

Charles neodpovedal. Napravil si pred zrkadlom fúziky, ktoré si nechal narásť a vykročil za Remusom. „Zaujalo vás niečo, pane?“

„Zatiaľ nie, ale ešte som nevidel ani polovicu,“chladne odvetil Remus. Nepáčilo sa mu, ako sa správal tento pán k svojej jedinej dcére.

„A môžem vám poradiť?“

Remus pozrel cez medzierku k pultu. Chcel sa tam priblížiť. Chcel ju vidieť zblízka. Anche si práve prezerala knihy naukladané za pultom a to mu prišlo akurát vhod. „Možno by ste mi mohol ukázať nejakú starú knihu. Otec miluje knihy.“

Charles ho, ako očakával, zaviedol priamo k pultu. „Anchesenpamoon, nezavadzaj! Bež dozadu a tam čakaj na opatrovateľku.“

„Nie, nechte ju,“zadržal ju Remus a usmial sa. „To je vaša dcérka, pane? Také pekné dievčatko. Je len dobre, že sa zaujíma o knihy.“

„Áno,“zavrčal Charles. Nasilu sa usmieval. „Veľmi ju baví čítať.“

„Skutočne?“ Remus pozrel priamo na ňu a ich pohľady sa stretli. Hnedé oči vlkolaka s fialovými vočami, ktoré tak veľmi miloval.

„Na tých policiach niet knihy, ktorú by som nedržala v rukách, pane,“odvetila Anche.

„Tak to mi môžeš nejakú odporučiť,“navrhol so záujmom.

Anche sa zadívala na policu. „Zabudnutá kliatba, je to historický román. Žiadna prílišná romantika, klasické dielo. Mnohé ma na ňom zaujalo.“

Remus prikývol a usmial sa na Charlesa. „Dobrý výber. Vezmem si ju.“

Charles ju vzal z police a začal baliť.

„Tak ty ideš do len teraz do školy?“zaujímal sa zatieľ Remus o Anchesenpamoon. „Si veľmi bystrá, určite sa ti tam bude dariť.“

„Áno. Ďakujem,“pousmiala sa aj Anche a zmizla za dverami skladu.

Penelope sa zobudila na náhly buchot. Siahla po prútiku na nočnom stolíku, aj keď vedela, že ho cez prázdiny nemá používať. V byte nastalo ticho, aké prichádza po búrke, dusivé a napäté, akoby niečo vo vzduchu hovorilo, že nie je koniec. Ešte stále môžeme počuť hromobitie, hoc blesky už nevidno.

Vykradla sa z postele a vyšla na chodbu. V kuchyni blikalo slabé svetlo. Jej mama. Nemusela ani ísť po špičkách, aby počula, že plače. Nikdy ju nevidela plakať, pokiaľ si spomína. Nikdy.

„Maman?“zašepkala francúzsky a pribehla k nej. „Čo sa deje?“

Charlotte si zostrela slzy z tváre, pohladila dcérku po ruke a pousmiala sa. „Aucun probléme, ma chérie. Ne fais pas soucis!“/ Žiadny problém, miláčik. Nerob si starosti.

Penelope si zakrútila dlhé tmavé vlasy okolo ruky a prehodila si ich na chrbát, aby nezavadzali. „Maman, tu est triste. Je te commais et je crois tu as un probléme, n´est-ce pas?“/ Mama, si smutná. Poznám ťa a myslím si, že máš nejaký problém, však?

Charlotte sa usmiala na svoju takmer štrnásťročnú dcéru. Vždy v nej videla Siriusa. Jeho trochu povýšenecké a arogantné správanie, blackovské črty, jeho šarm a sebadôveru. No zároveň mala Charlottin úsmev, jej hravosť a radosť z maličkostí, silu nádeje a ženskosť. Bola dokonalá. Nepochybne z nej bude nádherná žena plná neodolateľných vlastností. Krásna zvrchu aj zvnútra.

No nikdy jej nepovedala o jej otcovi. Nemohla to na ňu zrazu všetko vyhŕknuť, že Sirius bol vo väzení, pretože ho obvinili z vraždy Potterovcov, že sa teraz ukázala jeho nevina a on sa zdržiava v cudzích krajoch, aby ho nechytili. To by nešlo.

„Naozaj sa nič nedeje, zlatíčko. Len som dostala list od starého priateľa a trochu ma to rozcitlivelo,“ubezpečovala ju, vstala a zazívala. „Mali by sme ísť spať.“

„Ale mami,“nedala sa Nell odradiť. Bola totižto aj riadne tvrdohlavá. Zrejme tiež po svojom otcovi. „Môžeš mi všetko povedať. Naozaj by si mala. Ako inak chceš budovať náš vzťah, keď si nebudeme dôverovať?“

Charlotte sa zasmiala a pod tlakom dcérinho pohľadu si opäť sadla. „Ale tu niet nedôvery. Len sú v tom veci, ktoré by si nepochopila.“

Penelope sa zamyslela, ale nie nadlho. Pevne a rozhodne sa spýtala. „Týka sa to môjho otca?“

„Tak trošku, ale veď som ti vravela, že tvoj otecko už nie je medzi nami,“nežne zaklamala Charlotte, no Nell rázne pokrútila hlavou.

„Ak by si ma o tom chcela naozaj presvedčiť, maman, vyhadzovala by si listy od tety Megan. Naozaj si myslíš, že ma nikdy nezaujímala tvoja zásuvka?“

„Nell! Ty si sa mi hrabala vo veciach?“

Penelope sa ani trochu nezahanbila. „Som mladá, zvedavá a ty si mi zakázala prezerať si tvoju zásuvku, ktorú si zamykáš. To bola priam výzva, aby som sa do nej vlámala!“

„Ale ako si ju otvorila?“

„Som čarodejnica,“prosto odvetila Penelope a posunula na stole svoj prútik.

Nenarušené ticho zostalo ešte niekoľko minút počas ktorých sa ich oči ani na sekundu od seba neodlepili. Potom Charlotte zvesila hlavu, chystajúc sa nežne to dcérke vysvetliť.

„Čítala si všetky listy?“

„Nie, to by som musela mať viac času. Ale pochopila som, že niektoré sú od strýka Severusa a iné od tety Megan a napokon. Našla som aj jeden, ktorý bol od nejakého Remusa. Ale ten nebol veľmi priateľský,“vyratúvala Nell.

„A čo si z nich pochopila?“

„Teta Megan,“začala Penelope opäť bez rozmýšľania. Zrejme o tom uvažovala už mnohokrát aj bez pýtania. „píše veľa o spomienkach na môjo otca a na nás, keď sme žili v Anglicku. Takže... môj otec bol zlý, však? Bol zlý a teraz je vo väzení. Strýko Severus vždy píše stroho a o tom, čo sa práve deje. Tiež neveľmi príjemné listy. A nemá rád toho posledného, Remusa. Spomínal, že tiež učí na Rokforte a tiež som našla jeden list v ktorom hovorí o mojom otcovi. Že bol vždy skazený a malo ti to dôjsť podľa toho čo robil, keď bol mladý. A Remus písal ešte strohejšie, než strýko. Veľmi som jeho listu nerozumela.“

„Je tu toho veľa, čo ti musím vysvetliť, Nell, tak veľa! Nemala som si tie listy odkladať, jasné, že ťa to lákalo...“

„Skôr by si si mala vyčítať, že si mi to nepovedala sama,“drsne ju napomenula Nell, ale keď videla, ako ju to zabolelo, začala mamu hladiť po vlasoch. „Tak mi to vysvetli, mami. Chcem konečne vedieť kto bol môj otec.“

„Ja... neviem ani kde začať,“zahabkala Charlotte so slzami v očiach.

„Na začiatku. Povedz, kde ste sa spoznali?“nabádala ju Penelope a oči jej zrazu zažiarili.

Iba jedna dvojica ešte bojovala, očividne nevediac o tom, kto prišiel. Harry videI, že Sirius sa vyhol Bellatrixinmu červenému záblesku, a smial sa jej.

„No tak, do toho, vieš to aj lepšie!“ kričal a jeho hlas sa

ozýval v priestrannej miestnosti.

Druhý záblesk svetla ho zasiahol rovno do hrude

Smiech mu ešte nezmizol z tváre, ale šokovane vyvalil oči. Harry pustil Nevilla, hoci si to neuvedomova1. Znovu ská-

kal dolu schodmi a vyťahoval prútik, keď sa aj Dumbledore obrátil k podstavcu.

Siriusov pád trval celú večnosť, jeho tele sa elegantne prehlo a klesol dozadu cez potrhaný záves na oblúku.

Harry na vyčerpanej, kedysi krásnej tvári krstného otca uvidel prekvapenie zmiešané so strachom. Sirius prepadol cez starobylý priechod a zmizol za závesom, ktorý sa na chvíľku zavInil, akoby v silnom vetre, a potom ovisol naspať.

Harry počul víťazoslávny výkrik Bellatrix Lestrangeovej, ale vedel, že to neznamená nič - Sirius iba prepadol cez oblúk, každým okamihom sa zjaví na druhej strane ...

No Sirius sa neukazoval.

„SIRIUS!“ kričal Harry. „SIRIUS!“

Dobehol dolu, bolestivo lapajúc po dychu. Sirius musí byť za závesom, Harry ho odtiaľ vytiahne ...

Rozbehol sa k podstavcu, ale Lupin ho chytil okolo pŕs a zadržiaval ho.

„Už sa nedá nič robiť, Harry ...“

„Chyťte ho, zachráňte ho, veď len teraz ta spadol!“

„ ... je prineskoro, Harry.“

„Ešte ho dočiahneme ...“ Harry sa z celej sily vzpieral, ale Lupin ho nepustil...

„Už sa nedá nič robiť, Harry ... nič ... je preč.“

„On neodišiel!“ reval Harry.

Neveril tomu, neuverí tomu, stále zo všetkých síl s Lupinom bojoval. Lupin to nechápe, za tým závesom sú ľudia. Harry ich počul šepkať, keď do tejto miestnosti vošli prvý raz. Sirius sa skrýva, iba tam niekde striehne ...

„SIRIUS!“ zreval. „SIRIUS!“

„Nemôže sa vrátiť, Harry,“ Lupin Harryho horko-ťažko udržal a hlas sa mu lámal. „Nemôže sa vrátiť, lebo je m ...“

„ON - NIE - JE - MŔTVY!“ reval Harry. „SIRIUS!“

Okolo nich bol pohyb, zbytočné náhlenie, záblesky d'alších zaklínadiel. Pre Harryho to bol bezvýznamný hluk, nedbal na odklonené zaklínadlá, ktoré lietali okolo nich, na ničom mu nezáležalo, chcel iba, aby Lupin prestal predstierať, že sa Sirius - ktorý stál iba kúsok od nich za tým závesom - nezjaví každú chvíľu, neodhodí si tmavé vlasy z tváre, aby sa znova s vervou zapojil do boja.

Lupin ťahal Harryho preč. Harry nespúšťal zrak zo stupienka a teraz sa už na Siriusa hneval, že ho necháva čakať ...

No aj keď sa stále pokúšal Lupinovi vytrhnúť, čiastočne si už uvedomoval, že Sirius ho nikdy predtým nenechal čakať. Sirius riskoval vždy a všetko, aby Harryho videl, aby mu pomoho1... Ak sa doteraz neukázal a nevyšiel spod oblúka na jeho volanie, také úpenlivé, akoby od neho závisel jeho život, dalo sa to vysvetliť iba tým, že sa nemaže vrátiť ... že je naozaj ...

Remus sa zložil v kresle pri kozube. Na kolenách si roztvoril knihu a potichu sa začítal. Vonku sa už zotmelo a nič neprezrádzalo, že sa chýli k tragédii. Bol to pokojný večer a Remus si to užíval.

„Čo čítaš, chlpáč?“zasmiala sa Nymphadora a pobozkala ho na líce.

„Zabudnutú kliatbu,“odvetil s úsmevom.

Dorka vzala knihu a usadila sa na jeho kolenách namiesto nej. „A čo keby som ti teraz kúsok prečítala ja? Niekedy sa mi zdá, že tú knihu máš radšej než mňa.“

„Hádam nežiarliš?“podpichol ju a pevne si ju pritisol k sebe, akoby sa bál, že zmizne, len čo ju pustí z náručia.

„Nie, ale ak sa tu dočítam o nejakej krásnej mladej slečne, tak asi budem,“odvetila a nazrela do knihy. „Kde si skončil?“

„Mala veľkú výhodu o ktorej sama netušila,“zašepkal Remus a pobozkal ju na ruku.

Dokra si odkašľala a začala čítať: „Ona ju totižto považovala za hrozú kliatbu. Mátala ju dni a noci, bola s ňou všade, kam sa pohla, vždy a neodmysliteľne. Tá kliatby bola v nej alebo ona bola kliatbou? Nebol tu nik, kto by jej odpovedal. Potrebovala ľudskú bytosť, aby si ju pritisla k sebe a nepustila, aby ju ochraňovala, hoc by vedela, kto v skutočnosti je, že je prekliata. Abigail bola, rovnako ako jej matka, stará matka a všetky staré matky pred ňou, nositeľka Mesačného kameňa...“

Dorka prestala čítať a s úsmevom pozrela na svojho manžela. „Nerozpuč ma Remus. Ja nie som Abigail, nepotrebujem stískať.“

„Ja viem,“povedal celkom vážne a trochu povolil zovretie. „Ale nechcem aby si mi ušla, rovnako ako Abigail.“

„Už som ti povedala, že nie som ona. A asi začnem vážne žiarliť. Ty si ju nebodaj poznal, keď ti ušla?“

Zaváhal.

„Nie, ona predsa žila v pätnástom storočí,“pousmial sa.„Pokračuj, prosím.“

„Mesačný kameň ju každým dňom menil. Vyzeral ako mesiac. Okrúhly a žiarivý, no oveľa menší. Každým dňom blížiaceho sa splnu bola Abigail nervóznejšia, nepredvídateľnejšia, nebezpečnejšia – menila sa na netvora,“Dorka opäť prestala čítať. „Však nebola vlkolak?“

Remus sa tlmene zasmial. „Zdá sa ti, že som netvor?“

„Nie. O čom je vlastne celá tá kniha? Stále ju čítaš. Mala by som si ju asi tiež prečítať,“usúdila.

„Nemusíš. Vlastne nemôžeš, lebo ja ju nikdy nepustím z ruky,“žartom odvetil Remus. „Je o dievčati menom Abigail, ako si si všimla. Ona je prekliata, čiže za splnu dokáže hocikoho uhranúť pohľadom – spôsobiť nepredstaviteľnú bolesť. A navyše je čarodejnica. Má len štrnásť, je to ešte dievčatko. Jej mesto ohrozjú vlkolaky a tí, ktorí vedia o jej schopnostiach očakávajú, že ich ochráni. Naopak, tí, čo o nich nevedia si myslia, že je šialená. Nakoniec ju vydajú inkvizícii, majú mu upáliť, ale jej otec zostrojí stroj času a pošle ju preč.“

„A čo potom?“spýtala sa Dorka zaujatá jeho rozprávaním. „To nikto nevie. Ale je to vraj skutočný príbeh. Podľa mňa trochu okrášlený.“

Dorka sa opäť pustila do čítania a bola práve na konci strany, keď sa do miestnosti ladne vhupla strieborná lasica. Postavil sa na zadné a hlasom pána Weaseyho povedala:

„Boj je v Rokforte, pomoc. Premiestňujte sa do Kančej hlavy.“

Vzápätí sa rozplynula.

Dorka zabuchla knihu a zleizla z Remusa, ktorý okamžite vyskočil. „Už je to tu, musím ísť. Idem im pomôcť. Zober Teddyho a choďte k tvojej mame.“

„Ale prečo?“zamračila sa Dorka. „Aj ja chcem bojovať.“

Remus si práve uväzoval plášť, keď sa pred neho postavila nahnevaná manželka. „Nie, prosím, zober Teddyho a skryte sa.“

Nymphadora ho rýchlo objala a pobozkala. „Vráť sa. Prosím.“

„Áno,“usmial sa Remus a pobozkal ju.

„Pôjdem teda. A... ja som vedela, že ťa dostanem,“zašepkala Nymphadora. Mala zvlášty pocit, že mu to musí povedať. Musí to vedieť, že ho miluje a milovala už dávno. „Milujem ťa, Remus.“

„Aj ja teba, Dora,“odvetil a chytil ju za ruku. „Naozaj ťa milujem. Musím ísť.“

Vycúval z dverí a po prenikavom puknutí zmizol.

Tonksová nežne zabalila synčeka do deky, prehodila si cez plecia plášť, zamkla dvere a odmiestnil sa, tak, ako jej kázal Remus, k svojej mame. Chlapček plakal po nepríjemnom premiestnení a Tonksová bola rada, že ju aspoň niečím zamestnal.

Andromeda Tonksová sa zobudila hneď ako začula detský plač a pribehla dolu do kuchyne.

„Čo sa deje, Dora?“spýtala sa vyľakane.

„Začal sa boj. Remus šiel do Rokfortu. Bežal im na pomoc, ja som ti len priniesla Teddyho a...“

„Nikam nejdeš!“zavelila Andromeda a so zamračenou tvárou začala chystať čaj. „Zostaneš pekne kde si.“

Dorka položila Teddyho na gauč, obložila ho vankúšmi a počkala, kým opäť zaspal. Jemne ho pobozkala a hoci jej mama už nachystala na stôl dve šálky čaju, ona si ani nevyzliekla plášť.

„Mami, ja tu nebudem len tak sedieť! Prepáč, ja tam musím ísť!“poslala jej vzdušný bozk. Prv, než vyšla z dverí sa obzrela na svojho synčeka. „Hneď prídem.“

Podľa pokynov Patronusa sa odmiestnila rovno do Kančej hlavy. Krčma bola prázdna a v prvej chvíli nevidela dôvod na takýto manéver. Vtom sa však hneď vedľa nej zjavila staršia dáma s prísnym výzorom.

„Už sa bojuje?“spýtala sa vecne a okamžite vykročila hore schodmi.

„Neviem, teraz som prišla,“odvetila a rýchlo ju nasledovala spoznajúc pani Longbottomovú.

Prešli do akejsi obývačky a pani Longbottomová okamžite zamierila k odklopenému obrazu nad rýmsou nízkeho kozubu.

„Tak ideš bojovať, či nie, Lupinová? “pozrela na ňu prísne a Dora okamžite vošla do otvoru, kde ju stará pani nasledovala s prekvapivou ľahkosťou. Prútikom za sebou poriadne uzamkla vchod a obe rýchlo vyrazili chodbou. Na druhej strane čakala Ginny, nervózna a plná obáv vykukávala do chodby, no ich príchodu sa veľmi potešila.

„Kde je Remus?“okamžite sa spýtala Dora, no Ginny len pokrútila hlavou a odvetila, že nevie. O pár minút sa objavil Harry, Ron a Hermiona.

„Sú všetci v poriadku?“vyhŕkla zároveň s Ginny.

„Pokiaľ viem, áno,“potvrdil Harry. „Sú ešte nejakí ľudia v chodbe do Kančej hlavy?“

„Ja som prešla posledná,“odvetila pani Longbottomová. „Zapečatila som ju, lebo si mylím, že je nerozumné nechať ju otvorená, keď Aberforth odišiel z krčmy. Videli ste môjho vnuka?“

„Bojuje,“odvetil Harry.

„Prirodzene,“prikývla. „Prepáčte, ale idem mu na pomoc.“

Harry sa otočil k Dore. „Myslel som, že máš byť s Teddym u tvojej mamy.“

„Nemohla som vydržať bez správ. Ona sa oňho postará. Videl si Remusa?“

„Chystal sa aj so skupinkou bojovať vonku,“odvetil Harry a Dora rýchlo vybehla hore schodmi. Len čo však vstúpila do chodby, ponad hlavu jej preletelo zaklínadlo. Najprv namierila prútik na protiľahnú stenu, ale keď pochopila, že zaklínadlo sa odrazilo zvonku, postavil sa k oknu a začala páliť na Smrťožrútov tam dole. O chvíľku sa k nej pridala Ginny a spoločne zaklínali Smrťožrútov pod oknami hradu a uhýbami pred ich odvoveďami zelenými a červenými prúdmi svetla.

Okolo prebehol Aberforth a pochváli Ginninu dobre mierenú strelu.

„Videl si Remusa?“zavolala za ním Dorka.

„Mal súboj s Dolohovom, odvtedy som ho nevidel!“odvetil a stratil sa na schodisku.

„Tonksová...“zašepkala Ginny vedľa nej. „Tonksová, určite bude v poriadku...“

Dorka sa rozbehla smerom, ktorým prišiel Aberforth. Hrad bol plný prachu, ktorý ju dusil pri behu, a hľadať Remusa v zábleskoch svetiel z prútikov bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Odvetdy ho nevidel... znelo jej v ušiach ako hrozná ozvena.

Keď vbehla do jednej zo spájacích chodieb, takmer vrazila do Kingsleyho.

„Kde – je –Remus?“spýtala sa snažiac sa chytiť dych. Schmatla ho za habit a vyplašene na neho pozerala.

„Bojoval vonku pri skleníkoch,“odvetil.

„S kým bojoval?“

„S Dolohovom...“

Nečakala na viac slov a rozbehla sa ešte rýchlejšie. S Dolohovom... Odvtedy som ho nevidel...

Bočným vchodom sa dostala na chodík ku školským skleníkom. Neďaleko od nich sa potácali obri a lietali zaklínadlá. Skleníky boli poloprázdne, pretože mnohé rastliny tiež zapojili do boja ako obranu proti útočníkom.

Už bola takmer pri skleníkoch. „Remus!“

Nikto jej neodpovedal, len niekde vysoko nad jej hlavou sa zosypal kus hradného múru a musela na chvíľu zastať.

„Remus! Kde si?“prebehla pomedzi kusy kamenia a pod nohami jej zaškrípalo rozbité sklo. Niektoré skleníky boli zdevastované, iné stáli nepohnute. „REMUS!“

Zastala nad nejakým telom a v hrdle jej navrela hrča. Bolo jej jasné, že toto nie je on, ale čo ak... o pár metrov ďalej... ?

„Remus!“kričala a stále sa potĺkala ďalej.

„Dora...“zachripel zrazu slabý hlas. Ale odkiaľ? Kde je? Odiaľ sa ozýva?

„Kde si? Kde si, Remus?“kričala a celá zúfala pobiehla trochu vľavo – a zas dopredu, nevediac, odkiaľ prichádza jeho hlas. „Kde si?!“

„Dora... Dorka.“

Kde je? Kde? Mohla sa z toho zblániť. Prečo ho nevidí? Prečo? Kde je?

„Remus, kde si?“celá zúfalá sa zvrtla a pozeral za seba. „Ozvi sa!“

Nič. Podlomili sa jej kolená. Cítila, že padá na zem. Niečo jej poškriabalo ruku. „REMUS!“

Očami blúdila po troskách pokrývajúcich zem. Je zavalený?

„Remus! Ozvi sa.. láska moja, ozvi sa, prosím!“

No už neprichádzala žiadna odpoveď. Prečo? Nemôže... Nie! „Remus! Ozvi sa! Kde si, Remus? Kde si?“

Jej krik prechádzal do šepotu. Jazyk sa jej plietol, rozum nedokázal pochopiť, prečo neodpovedá.

„Tvoj naničhodný manžel ti už neodpovie,“zachrapčal drsný ženský hlas.

Dorka sa otočila. Bola to Bellatrix.

„Konečne,“zasmiala sa a namierila na ňu prútik. „Avada Kedavra!“

Venujem Bellatrix, ktorá sa postarala o preklad francúzskeho textu. Ďakujem! Je t'aime.

[ » na začiatok « ]