Kapitola:
Pridaná: 13.3.2010, 19:04:00
Čítaná: 1453×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Emil Emák, Monika, Henry
Stručný dej: Ahoj! Volám sa Emil Emák a mám 14 rokov. Tento zošit som si zaviedol preto, lebo do školy máme ako sloh doniesť detektívku napísanú tak, že hlavná postava budeme my. Vlastne ja =D.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » 1 2 » 2

Adela. Najkrajšie meno aké som kedy počul. Síce som si to pred dvoma týždňami nemyslel, ale teraz áno.

Ach, keby ste ju tak videli... tie jej dlhé medovo hnedé vlasy sú také krásne... jej oči ma hypnotizujú zakaždým, keď sa pozrú do tých mojich...

„Emil!“ zo snívania ma prebudil Jamesov hlas.

Len som pootvoril oči a snažil sa vrátiť späť do ríše snov.

„Emil, Tepšová ťa vyvolala k tabuli asi pred desiatimi minútami!“

„Dobre, dobre... už sa budím.“ flegmaticky som pozrel smerom ku katedre kde si Tepša niečo zúrivo zapisovala do notesa.

Zrejme písala niečo svojej koristi starému říditelovi Krámovi.

Bolo mi do smiechu, ale nenávistný pohľad Tepše ma hneď schladil.

Postavil som sa a šiel k tabuli. Kukal som na to jak teľa na vlka, lebo som nič nevnímal.

„Emák, nevieš čo robiť?“ uštipačne sa ma spýtala Tepša.

„Áno, pani učiteľka. Len rozmýšľam ako to napísať tak, aby ste boli spokojná.“ Usmial som sa na ňu a tváril sa ako neviniatko.

Hneď som tam podopisoval nejaké ľahké bludy po anglicky a zamieril do lavice.

Ako som tak prechádzal okolo Adelinej lavice usmiala sa na mňa. Ja som sa musel zrejme škeriť ako slniečko na hnoji, lebo sa väčšina triedy smiala.

Keď som si sadol asi som sa tváril ako majster sveta, lebo ma James kopol do kolena tak, že mi skoro vyhŕkli slzy.

Zazvonilo a ja som konečne mohol ísť domov. Chudák James musel ešte ostať v škole, lebo mal doučovanie u Trúbovej z fyziky.

Kráčal som upršaným Londýnom. Cestu zo školy takto absolvujem takmer každý deň. Tento bol však výnimočný. Asi v polovici som stretol Adelu.

Nemala dáždnik, tak sa ma spýtala, či sa nezmestí.

Ja som jej s veľkou radosťou povedal, že pre ňu je miesto všade. Nič nepovedala len sa na mňa usmiala.

Zrejme som sa tváril ako debil tak sa dosť neisto spýtala:

„Hm, pôjdeme už?“

„Eh, čo? Jasné, prepáč.“ Začervenal som sa.

Cesta prebehla v poriadku až na to, že sa Adela raz pošmykla a spadla rovno mne do náručia. Prekvapilo ma to, takže som ju skoro pustil. Hneď sa mi začala ospravedlňovať, že to nebolo náročky ale ja som ju stopol tým, že to nevadí, že nikto nie je dokonalý. Teda až na ňu. Ale to som už nahlas nepovedal.

Ukázalo sa, že býva neďaleko môjho bloku.

Keď som ju odprevadil dosť ma prekvapilo, čo povedala:

„Emil, som rada, že sme išli spolu. Niekedy si to môžeme zopakovať.“ Usmiala sa na mňa a zmizla v bytovke.

Stál som tam a pozeral na dvere kde zmizla.

Zrejme to bolo dlho lebo jedna starenka sa ma spýtala, či náhodou nečakám na božie zjavenie.

Najradšej by som jej povedal, že jedno sa stratilo v baráku kde býva ale radšej som sa len na ňu usmial a smiral domov.

Len čo som otvoril dvere privítal ma mamin krik:

„Detisko jedno nepodarené, vieš ako som sa o teba bála? Ale veď načo si spomenúť na mamu keď sa po ulici môžem premávať so slečinkami?!“

Zrejme ju ten jej Henríčko parádne naštval lebo bola taká nasr... ehm, naštvaná, že až.

Ja som len prevrátil očami a zavrel sa v izbe.

Vyšiel som až vtedy keď som vyhladol.

„Daj mi dačo jesť lebo zdechnem rovno tu pred tebou.“ Zasmial som sa.

Mama len pokrútila hlavou a so šťastím v očiach mi oznámila, že Henry nás berie na večeru.

Zatváril som sa znechutene ale radšej som nekomentoval.

Takže predsa som ju naštval ja a nie Henry. Asi ho nenávidím viac ako špenát. A to je už čo povedať.

Venujem svojej najlepšej sesterničke na svete :) ľúbim ťa, Adika :D :)

[ » na začiatok « ]