Poviedka:
Pridaná: 5.3.2010, 21:39:38
Čítaná: 4092×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Suzan, dievčatko
Stručný dej: Pre matku je najhorší pocit, keď stratí dieťa. Možné východisko je aj smrť.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Toto je jednorázovka, ktorú som písala asi pred rokom.Odporúčam pustiť na youtube Stacio Origo-Dear friend

„Prosím nie. Nechajte ju. Ona za to nemôže. Prosíííím,“ kričala som. Chcela som vykričať si celý hlas. Avšak, aj keď som nemala slzy, ktoré mi mali stekať kedysi dolu po líci, teraz neboli. Akoby vyschli tisíce jazierok.

„Bol porušený sľub. A ty to vieš.“ Pľuvol jej do tváre.

Zmohla sa, iba na vzlykanie, ktoré sa ozývala celou miestnosťou.

„Už nemám k tomu čo povedať. Odveďte ju.“ Rozkázal. Z náručia jej vytrhli malé dievčatko. Veľkými očkami sledovalo dievčatko svoju maminu ako sa jej vzdiaľuje.

„Prosím nerobte to. Prosím, len ona nie.“ Zrútila sa na zem. Stiahla sa do klbka a iba plakala.

***

„Veľmi mi chýbaš,“ zašepkala nad fotkou a po prvý krát v živote jej teplá, slaná slza dopadla na fotku dievčatko. „Ach moje malinké.“ Rozvzlykala sa.

„To bude dobré.“ Utešoval ju jej otec. „Suzan, zvládla si to minule, zvládneš to i teraz.“ Pohladkal ju po chrbte.

„Keď ja už nevládzem, tati,“ priznala sa mu. Ešte dlho ju hojdal v náruči. Teplej náruči.

Stála na útesy. V jednej ruke držala fotku, malinkú fotku svojho života, v druhej ruke obyčajný zapaľovač. Fotku si pritiahla k hrudi a zapálila zapaľovač. Priložila si ho pod kus látky a ten sa okamžite chytil. Horiaca v plameňoch skočila do hlbokej diery pod sebou kde sa búrilo more.

Konečne budeme spolu, moje malé dievčatko.

Padala som do neznáme. Nevedno kam. Pred očami jej behal celý život. Spomínala na tie krásne chvíľe, ktoré strávila v objatí tých najmilších. Bohužiaľ, tieto chvíle už nikdy neprídu. Odišli jej sny, priania a posledná nádej. Už nikdy nebude držať svoje milované dievčatko v tuhom objatí. Nebude jej šepkať jemné slová. Už nikdy jej nebude spievať uspávanku. Všetko sa rozplynulo.

Zahodila svoj život ako pokrčený papier do koša. Nemala pre koho žiť, i keď tu bolo pár ľudí ktorým na nej záležalo, ale chýbalo jej šťastie.

Už jej nič nepomohlo.

Telo sa jej ochabnuté vlnilo smere prúdov mora. Hádzalo ju sem i tam. Robilo si s jej telom čo chcelo. Hádzalo s ňou ako s porcelánovou bábikou, bez akýchkoľvek zábran. Cítila na svojom tele spálené časti kože, ale chladná voda jej ich chladila. Pri sebe stále držala fotku malého dievčatko. Nechcela sa jej vzdať tak ako v skutočnosti.

Nepremýšľala o svojom živote ďalej. Zahodila ho ďaleko od seba a nikdy sa poň nevrátila a ani nevráti. Odohnala ho.

Nakoniec stratila vedomie. Telo ochablo spolu s rozbúreným morom. Život ustál, tak ako jej.

Konečne sa mohla stretnúť so svojim malým dievčatko.

„Mamíí,“ vykríklo malé dievčatko. Hlások malo jemný ako satén. Ten najjemnejší.

Zmätene sa Suzan porozhliadla okolo seba.

„Mami ani nevieš ako som rada, že si už konečne tu. Strááášne sa mi po tebe stískalo.“ Malé dievčatko objalo svoju maminu okolo pliec.

Aj keď teraz skočila, všetko bolo iné. Akoby sa to nikdy nestalo.

„Pozri mami koho som stretla.“ Ukázalo dievčatko na muža, ktorý stál pred nimi. Sladko sa usmieval a prizeral na šťastie, ktoré pred ním stálo.

„Ahoj Suzan,“ zašepkal melodický hlas.

Ostalo prekvapená. Toľko rokov ubehlo a až teraz ho stretla.

***

Priznávam, že keď som to písala a následne čítala, plakala som.

[ » na začiatok « ]