Kapitola:
Pridaná: 23.2.2010, 18:08:10
Čítaná: 1354×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Joan, Katherine
Stručný dej: Joan dostane list z Rokfortu a až vtedy sa dozvedá pravdu o svojej rodine. Dovolí jej však otec-mukel nastúpiť na Rokfort?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

,,Mami! Prišla mi pošta! Moja prvá za celý život!“ kričala som nadšene a vôbec mi nevadilo, že moji mladší súrodenci Viki a Carl ešte zarezávajú v posteli.

,,Nekrič tak, Joan, zobudíš ich,“ povedala mama a mykla hlavou k hornému poschodiu. ,, A od koho ju máš?“

,,Z Rokfortu. Nevieš, čo je to za školu?“

Pri týchto slovách sa mamine mihlo v očiach niekoľko pocitov naraz. S presnosťou som dokázala určiť len dva. Nadšenie, no aj hrôzu.

,,Čo sa deje?“ opýtala som sa neisto.

,,Musím ti niečo povedať. Nikdy som neverila, že by sa to naozaj mohlo stať.“ hovorila takmer šeptom, skôr akoby to rozprávala sama sebe.

,,O čom to hovoríš?“ zvedavosť v hlase som nedokázala skryť.

,,Vieš, ako som ti hovorievala o tvojich starých rodičoch? Že boli trochu iní, ako ostatní?“ opýtala sa opatrne a snažila sa skryť záchvevy hlasu.

,,Pamätám.Hovorila si, že chodili na ...,“ zarazila som sa. ,,Na ROKFORT!“ posledné slová som už kričala.

Ja nechcem byť iná. Nie to je určite omyl. Nemôžem byť čudná, nie, to proste nejde, kričala som v duchu.

,,Oni boli... hm, čarodejníci, Joan.“

,,To je vtip? Veď čary neexistujú!“

,,Existujú, Joan. Ale neboj sa. Byť čarodejníkom je úžasná vec. A má to aj veľa výhod.“

,,Aké?!“ opýtala som sa s pochybnosťami a neskrývanou panikou, že moja mama je cvok.

,,Budeš môcť čarovať. Vždy si o tom snívala a ...“

,,Lenže nikdy mi ani len nenapadlo, že by to mohla byť pravda!“ ešte stále som kričala, no nie od hnevu, ale strachu.

Ostala som ticho.Nemôže to byť pravda.To existuje len v rozprávkach. Ale keby aj, tak starí rodičia a ja sme čarodejníci... a čo mamina?

,,Ale ako je možné, že ty čarodejnica nie si?“ hovorila som už vyrovnanejším hlasom.

,,Ja neviem. Občas sa to stáva.“ Hovorila pokojne, no v očiach sa jej zračilo sklamanie.

,,Aha.“ momentálne ma lepšia odpoveď nenapadla, lebo stále som nechápala. Priveľa informácií naraz neprospieva môjmu, zatiaľ zdravému rozumu. A mamina si to uvedomila tiež.

,,Vieš, niekedy sa stane, že ma niekto rodičov muklov, a predsa je čarodejník. Ale stane sa, ako v mojom prípade, že rodičia sú čarodejníci, ale dieťa je šmukel.“ dokončila, a s ostražitým pohľadom čakala na moju reakciu.

,,A ešte mi, prosím ťa povedz, kto je to mukel a šmukel.“

,,Mukel je napríklad tvoj otec. Je to obyčajný človek, v koho rodine nie sú čarodejníci. A šmukel, je človek, ktorý má predpoklady sa to, aby bol čarodejníkom, a predsa sa ním nestane. .Ako ja.“ nepatrne sa usmiala.

,,Bolo to veľké sklamanie? Myslím to, že nie si čarodejnica.“

,,Nie tak pre mňa, ako pre mojich rodičov. Bola som na to pripravená, pretože sa okolo mňa nič nedialo. Vieš, ako sa na stole rozbil pohár, aj napriek tomu, že sa to nikto nedotkol? To si urobila ty.“

,,Ja?? Ale mami, ja som to fakt nebola, len som sa naň pozerala a on sa ... rozbil.“ už mi to začínalo dochádzať. A byť čarodejnicou nemôže byť také strašné.

,,A budú takí aj Carl a Viki?“

,,Ja neviem. Ale aspoň budú na to pripravení.“ usmiala sa na mňa a čakala, kým si to všetko v hlave usporiadam.

,,Hmm ocko o tom vie?“

,,Vie.“ ťažko si povzdychla.

,,Ale nepáči sa mu to, že?“ hádala som.

,,Nie. Najskôr - keď sme sa spoznali - si myslel, že tvoji starí rodičia sú šibnutí. Zľakol sa a ušiel hneď po tom, ako mu ukázali, že je to pravda.“ pri tejto spomienke sa zasmiala. ,,Bežala som za ním a upokojovala ho. Vyzaral, že sa každú chvíľu rozplače. Po čase sa s tým vyrovnal, ale viem, že si to ešte stále nechce pripustiť.“ Začala sa smiať, a ja som sa musela s ňou. Môj nebojácny otec skoro plakal. Fakt komická predstava.

,,Myslíš, že bude proti tomu, aby som išla na Rokfort?“ s obavami v hlase som sa spýtala, aj keď odpoveď som viac-menej poznala.

Pozrela sa na mňa s nečitateľným výrazom, a pomaly prikývla.

Nevedela som, čo na to povedať. Ale kým to sám nepotvrdí, nie je nič isté. Falošné nádeje budem v sebe aj ďalej uchovávať. Ak ma nepustí, ujdem z domu. Áno, ja viem, je to na mňa moc akčné, a je len malá pravdepodobnosť, že by som to naozaj urobila.

,,No otvoríš už ten list? Som zvedavá, čo sa tam píše.“ vytrhla ma mamina zo zamyslenia.

Zapozerala som sa na list a zaváhala som. Vzala som ho z gauča, kde mi vypadol z ruky a pomaly som ho obrátila. Bol zapečatený. Vyzeral ako z inej doby. Pomaly som ho otvorila. Papier mi prišiel až moc vyzdobený, rovnako ako písmo. Bolo úhľadné a malo na môj vkus priveľa slučiek.

,,Joan?“ začula som mamin, mierne ustráchaný hlas.

,,Áno mami? Jasné, prepáč, zamyslela som sa.“

Najskôr som zbežne prebehla očami po paperi. Bolo tam plno vecí, ktoré si máme kúpiť, no vôbec som netušila, kde zoženiem taký kotlík, prútik, či všetky tie knihy. Keď som ho dočítala, teraz už nahlas, pozrela som na maminu.

,,A kde toto všetko zoženieme?“

,,V Šikmej uličke.“ v očiach sa jej zračilo nadšenie.

Keď som sa chcela spýtať, kde to vlastne je, začula som, ako niekto otvára dvere. Bol to ocino, pochopiteľne. Mamina sa na mňa rýchlo pozrela pohľadom, ktorý mi kázal, aby som list niekde schovala a ocinovi nič nehovorila. Pochopila som ho rýchlejšie, ako sa dalo očakávať. Možno to bolo adrenalínom, ktorý mi prúdil v žilách. Rýchlo a nešikovne som si zastrčila list do vrecka nohavíc a rozbehla som sa po schodoch. Bez pádu sa to, ako inak, nezaobišlo. No na fňukanie nebol čas.

[ » na začiatok « ]