Poviedka:
Pridaná: 21.2.2010, 15:26:21
Čítaná: 2846×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: Fiction
Postavy: Nedefinované
Stručný dej: Atmosférická poviedka, s oslabeným dejom, ktorá sa snaží vyvolať emóciu.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

*Aj takýto prípad, dokáže splodiť ľudská domýšľavosť.*

V zámke zarachotal kľúč a potom nastalo veľké ticho. Obidvaja sa na seba nervózne pozreli.

Sadla som si do kúta miestnosti, v ktorom vládlo najväčšie pološero. On si sadol oproti a napriamil si chrbát. Pozorovala som ho ako sa zahľadel niekam do neurčita a už tváril sa, akoby zabudol na moju nechcenú prítomnosť. Ako sa mi vôbec mohol niekedy páčiť?! Túto zvláštnu chémiu, ktorá ma k nemu ťahala nikdy nepochopím... Pre ostatné je odpudzujúci a pre mňa nesmierne príťažlivý. Pozerala som sa ako jeho tmavé oči hladia stále na ten istý bod. Žmurká vôbec? Hrudník sa mu dvíhal a znova klesal v pravidelných intervaloch. Ako je vôbec možné, že on sa mi nesmierne páči, a ja som pre neho odpad, s ktorým by sa nikto nemal dosať do styku? Toxický. Nohy som si stiahla pod bradu a zaujato som ho pozorovala. Ešte nikdy som nemala takúto výbornú príležitosť, ho nebadane pozorovať.

Sadol som si k stene a vyrovnal som chrbát, príjemne mi v ňom zapukalo. Neznášam sedieť zhrbený. To som si teda vybral miesto. Bohvie ako dlho tu budeme sedieť a ja sedím v najväčšom svetle. Nebudem sa môcť na ňu ani pozrieť. A dotknúť už vôbec nie. Skrúšene som vzdychol a ponoril do úvah, prečo som taký debil. Ako som sa mohol do nej zamilovať? Veď ma očividne neznáša. Vždy keď na ňu pozriem sklopí zrak a pozrie niekam, nevedno kam. Vzdychol som. Je to vôbec možné? Sa musím zamilovať akurát do niekoho, kto by ma radšej videl pod vlakom ako v jej blízkosti... Býval som samotársky a nevadilo mi, že všade chodím sám, bez ľudskej spoločnosti. Ale odkedy som ju uvidel, rozmýšľam, aké by to bolo, keby tam bola so mnou. Aké by to bolo, keby sa so mnou rozprávala.

Nad niečím si vzdychol. Asi nad tým, že bude musieť stráviť dlhý čas v mojej prítomnosti. Určite to bude pre neho hrozná skúsenosť. Prestala som rozmýšľať nad kyslými poznámkami a začala som premýšľať nad tým, čo ma k nemu ťahalo. Možno aj samotná skutočnosť, že je iný. Smeje sa na rovnakých veciach ako ja, máme rovnaký zmysel pre humor, ale predsa je iný. Musím si to uznať, ale ja by som nevydržala bez kamarátov. Jeden deň bez smiechu by ma zabil. A on? Kamaráti, nepoznám ani jedného. Spoločnosť mu robia tak maximálne zvieratá. Zahľadela som sa na neho opäť a pochytila ma strašná túžba sa ho dotknúť. Objať ho, nech už nie je sám a skríknuť, že má mňa. Nie je to síce nič moc, ale ešte aby si sťažoval. Mojej blízkosti sa vyhýba a ja som hrozne šťastná, keď môžem vedľa neho sedieť, ale aspoň dýchať ten istý kyslík, čo on.

Ako toto utrpenie ukončiť? Teda utrpenie... Pre mňa najkrajšie chvíľky a pre ňu des. Pre mňa horúci letný deň a pre ňu škaredá sychravá zima. Pre mňa by bola aj tá najtmavšia najsychravejšia a najchladnejšia zima, krásnym letným dňom, ak by som bol s ňou, alebo ak by ma aspoň hriala myšlienka, že ma má rada, alebo samotný zážitok jej úsmevu. Usmial som sa. Jej úsmev. Nič krajšie som si nevedel ani predstaviť a keby to bol úsmev venovaný mne! Už pri tej samotnej predstave som sa roztápal od blaha. Znenazdajky som mal chuť pobozkať ju. Zaťal som päste, aby som zahnal tú predstavu. Môj úsmev sa vytratil kamsi do neznáma. Bojoval som s predstavou ako ju bozkávam, akoby bola moja. Čím viac som sa nad tým snažil nezamýšľať, tým viac som sa nad tým zamýšľal. Neovládateľná túžba mnou lomcovala a ja som odolával. Akoby sa tvárila, keby som sa na ňu len tak vrhol? Nenávidela by mi ešte viac. Teda ak sa to dá.

Začal sa ľúbezne usmievať. Je to vôbec možné? Môže byť ešte krajší? Milujem ho. Nad čím asi premýšľa... Zrejme nad pozbavením sa mojej prítomnosti. Prestal sa usmievať a zatínal päste. Asi mu myšlienka na mňa skazila peknú predstavu. Zbledol. Je v poriadku? Dúfam, že áno. Aj keď predstava ako mu dávam resuscitáciu bola lákavá... Sú tie jeho pery také mäkké ako vyzerajú? Stop! Toto musím ukončiť. Päste mal stále zaťaté a ja som rozmýšľala, čo by spravil keby som k nemu podišla a začala ho bozkávať. Zrejme by ma nejakým jednoduchým chmatom zložil k zemi. „Si v poriadku?“ spýtala som sa. Nevnímal. Nemala som sa to pýtať. Vyzeral zúrivo. Nestojím mu ani zato, aby mi venoval primitívnu odpoveď! Radšej by si odhryzol jazyk, akoby odpovedal. Z očí sa mi začínali roniť slzy a z úst drať vzlyky. Ruku som si pritisla na ústa. Neskoro. Vzlyk sa dostal na povrch. Pozrel sa na mňa a srdce sa mi divoko rozbúšilo.

Moje myšlienky prerušil vzlyk. Pozrel som sa na ňu. Snáď neplače. Takmer som vstal. Chcel som ju objať a upokojiť. Pravdepodobne by sa rozplakala ešte viac. Pozeral som sa na ňu a pekne ma štvalo, že ne ňu takmer vôbec nevidím. Prečo plače, snáď nie nad tým, že som tu s ňou. Ale to asi bude odpoveďou. Odvrátil som od nej zrak a porozhliadol som sa do miestnosti. Jediné miesto, kde bola tma, bolo vedľa nej.

Zrazu sa otvorili dvere s mohutným zaškrípaním. „Môžete ísť.“ povedal strážnik a každého pustil von. Prešla na ľavú chodbu a on na pravú. Každý z nich sa vybral na inú stranu. Čo najďalej od sebe.

Bruškom prostredníka som sa dotkla steny. Striaslo ma. Slzy sa už mierne upokojili, keď tu zrazu prepukli novou a mocnejšou silou. Celé telo sa mi otriasalo pod záplavou sĺz. Prstom som sa neprestávala dotýkať steny. Mala som pocit, že keď sa steny pustím tak opustím tento svet. Ten dotyk mi ešte pripomínal, že som vôbec živá. Zošuchla som sa na zem a nahlas som vzlykala. Slzy kvapkali na zem, ako silný dážď. Chodbou sa ozýval môj plač a ja som sa prestala držať steny. Chcem opustiť tento svet. Rukami som si zvierala brucho, lebo som dúfala, že mi prestane ten zvieravý pocit v žalúdku.

Kráčal som po chodbe, keď som zrazu z celej svojej sily vrazil päsťou do steny. Ozvalo sa mohutné prasknutie, keď vtedy sa to stalo. Rozreval som sa ako ešte nikdy. Všetky tie slzy z mojich potláčaných emócií sa vydrali na povrch. Chcelo sa mi plakať už veľmi . Z tej ľudskej skazenosti, z môjho nešťastia, zúfalstva, bolesti duševnej i psychickej, ale najmä z neopätovanej lásky.

[ » na začiatok « ]