Poviedka:
Pridaná: 11.2.2010, 09:56:04
Čítaná: 3190×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Už ma sem ani nebaví pridávať poviedky... prečo? Pre tých inteligentov, čo mi dávajú hviezdu, je to vyčerpávajúce, už som flegmatická a je mi to totálne jedno, ale vedomie, že na svete ešte existuje taká tvrdohlavá debilita ma vážne vyčerpáva. Ale aj tak, sú tu ešte inteligentní ľudia a kvôli nim :)

Šero, prichádzajúci večer, rušná ulica Bratislavskej Dúbravky. Civilné auto policajta zaparkované v tieni smetiakov. Muž s nohou vyloženou pri radiacej páke, v jednej ruke káva z automatu, v druhej volant. Často ju zodvihne a prehrabne si ňou blond vlasy. Na nohaviciach tmavý fľak od kávy, keď pohol k vlasom zlou rukou. Tmavomodrými očami blúdi po ulici a hľadá možnosť zatknúť chlapcov poskytujúcich špinavé služby. Je ich viac, postávajú na chodníku, bavia sa medzi sebou či len číhajú na novú korisť. Nikto sa nedá z ničoho obviniť.

Michal zbystril pozornosť. Jeden chlapec dostal, čo chcel. Stál pri ňom vysoký mladík divnej postavy, vyzeral ako z animovanej rozprávky. Širové plecia, úzky pás, čierna bunda, červené menžestráky. Z čiernych vlasov vyrastal červený kohút. Čierny dred nad uchom.

Otvoril dvere auta, nedopytá káva skončila na zem, kelímok sa zakotúlal pod auto. Zamkol a vyšiel na ulicu.

Gregor sa žujúc žuvačku nahol k malému chlapcovi.

"Čo keby si mi ukázal, čo dokážeš tými svojimi malými ústočkami?" spýtal sa a čeľusť sa mu neustále hýbala. K nikotínovej žuvačke pridal tenkú cigaretu a zapálil si ju v ústach. Vdýchol chlapcovi do tváre dym.

"Som zvedavý, v čom sú babské ústa iné od chalanských... koľko chceš?"

Lukáš bol na také reči zvyknutý, ale aj tak sa trochu striasol pri predstave, čo zase bude musieť robiť. Premohol chuť kašľať pri prívale dymu, oči ho zaštípali. Odolával zákazníkovým tmavým očiam. Naučil sa rozoznávať, čo mali muži radi. Tento chcel vyzívavosť a oplzlosť.

"Za fajku dvadasať, za sex päťdesiat. Zvláštne požiadavky sa hovoria dopredu a podľa toho sú vyčíslené."

"Čo považuješ za zvláštne požiadavky?" ešte viac sa k nemu naklonil.

"Hey!" ozval sa Michalov hlas, keď k nim rýchlo kráčal. Už siahal do vrecka po odznak, keď na neho Lukáš pozrel.

Skoro zastal, prekvapený tými mačacými očami farby roztavenej medi vsadenými do srdiečkovitej tváre. Hnedé vlasy padajúce mu do čela si upravil dvoma krátkymi prstami. Na pravej čeľusti sa mu belela malá jazva, možno od noža.

Policajt si okamžite rozmyslel svoje plány. Vo vrecku odstrčil odznak a nahmatal peňaženku. Čierna koža a rozstrapkané konce.

"Koľko ti dáva?" spýtal sa a chlapec na neho pozrel snáď so spásou. Bol zvyknutý na to, že človek nevyzeral na svoje chúťky, ale u tohoto videl nádej.

"Už ho mám, za päťdesiat," povedal Gregor nekompromisne.

"Dám ti sto," povedal Michal a vybral peňaženku. Chlapcovi sa oči zaleskli.

Gregor sa zamračil.

"Berte si ho, aj ta je na také decko predražený... a príliš oplzlý," zaškeril sa na Lukáša. Ten si však bol istý, že práve to sa bývalému nádejnému zákazníkovi páčilo.

"Poď," zobral Lukáša Michal za ruku. "Mám tu auto."

Kráčali k zelenej felícii. Michal zastavil pri nej a Lukáš už chcel nasadnúť do auta.

"Počkaj," zastavil ho policajt. "Tu máš peniaze," vybral všetko, čo v paňaženke mal, a dal mu to. Chlapec to spočítal pohľadom. Sto sedemdesiat.

"To je príliš," namietol. Policajt ocenil jeho čestnosť.

"Zober si to. A bež domov."

"Prečo?" vzhliadol chlapec do jeho tmavomodrých očí. Bol od neho oveľa vyšší, jeho veľké oči ho dojímali. Lesklé, akoby stále zaplnené slzami.

Michal vybral odznak a ukázal mu ho. Chlapec vystrašene ucukol.

"Polícia," povedal Michal celkom zbytočne. "Bež domov, lebo ak ťa tu ešte raz uvidím, zatknem ťa. No tak, bež!"

Lukáš pomaly zacúval a otočil sa na odchod. Niekoľko krát sa obzrel na muža s príliš mäkkým srdcom a slabosťou na veľké medené oči.

Lukáš zodvihol veľké oči a zaprosil. O niečo starší chlapec s tvrdým, arogantným pohľadom sivých očí a dlhými čiernymi vlasmi prikývol na znak, že mu nedovolí odmietnuť. Musí.

Chlapec si trochu fialového frášku nasypal pod jazyk. Horké.

"No vidíš, Kukinko," prihovoril sa mu brat a skusol si piersing v pere. Malá mačička zavrela smutné oči pod prívalom duševnej bolesti. Na krku pocítil horúce pery a chladnú kovovú guličku.

"Max..." zašepkal prosebne.

"Čo je, Kukinko?" spýtal sa šeptom tesne pri jeho uchu. "O čo ma chceš dnes žiadať? Aby som to nerobil? Aby som bol nežný? Ale veď ja som vždy nežný."

Chlapec držal oči pevne zavreté a znášal bratove ruky na tele. Sedel na zemi a jeho trýzniteľ a pasák sa k nemu skláňal zo stoličky. Mali jedinú posteľ, ktorá bola vlastne poskladaná z pivových bedien a niekoľkých diek, napriek ktorým vždy bedne odreli chlapcovi kolená. Nemohol na nej spávať, keď bol brat doma, no ten niekedy zostával pri svojich zákazníkoch dlhšie. Mal svojich vybraných klientov a tí mu veľa dovoľovali. Pre svojho brata také šťastie nemal.

Kľakol si nad malého Lukáša a zvliekal mu bundu. Nahmatal zdurené vrecko. Zapátral v ňom a vytiahol bankovky. Zrátal ich vyoraným pohľadom a udrel Lukáša do pŕs.

"Ty si to chcel predo mnou utajiť?!" zreval na neho a dal mu facku. Chlapec vystrašene pokrútil hlavou. Max vytiahol malý vreckový nožík, jedným stlačením ho otvoril a pritlačil chlapcovi na pravú čeľusť. Trochu sa trhol, keď ucítil chladnú čepeľ.

"Chceš, aby ti k tej jazve pribudla ďalšia?!" spýtal sa výhražne.

"Nie," šepol Lukáš.

"Tak ma nebudeš štvať. A ak sa ti tak dobre darí, pôjdeš ešte dnes von. A už predo mnou NIČ nezatajíš!"

Lukáš si s hrôzou pomyslel na ponožku s dvadsiatimi eurami, čo si skryl do šuplíka so svojimi vecami a plánoval si ich zobrať spolu s dvesto z dnešnej noci, aby sa konečne dostal preč od brata. Nová nádej odišla tak rýchlo, ako prišla.

"Na!" na hruď mu vtlačil päť eurovku. "Kúp si niečo na jedlo."

Vstal a mierne kopol do chlapcovho boku.

"Už na teba nemám chuť. Bež von, kým si to nerozmyslím! A bez ďalších prachov sa ani neukazuj."

Lukáš sa pozbieral zo zeme, zachytil bankovku letiacu vzduchom a čo najrýchlejšie sa vypotácal z malého bytu.

Dnes si nepospí...

Na chlapca v teplej bunde mal chuť nejeden zhýralec. Stál opretý o roh, kolená sa mu podlamovali od vyčerpania a bolesti, jemné telo neznieslo také zaobchádzanie, za aké mal vo vrecku sto eur. Už pred mesiacmi si povedal, že nebude plakať, no keď sa nad tým zamyslel, oči ho zaštípali. Nie, jeho mladosť nemohla byť takto premárnená. To je príliš ľahko stratená budúcnosť.

K Lukášovi pristúpil mladý muž, ktorý sa o neho usiloval včera.

"Chlapče..." oprel sa dlaňou o stenu pri ňom. "Včera mi ťa ukradli. Dnes budeš môj. Aspoň som si to mohol poriadne rozmyslieť a chcem aj niečo..." naklonil sa tesne k jeho uchu. "... zvláštne."

Lukáš sa netešil, že bude musieť spĺňať chúťky tohoto muža, ale peniaze sa zišli a čím viac dostane, tým viac sa ich stratí v jeho ponožke.

"Bude to stáť viac," povedal. Dnes nemal chuť, náladu a bol príliš unavený na to, aby sa hral na koketu.

"Budem chcieť niečo veľmi extra. Mám dvesto eur, ukážeš mi všetko, čo dokážeš a musí to byť sakramentsky dobré!"

"Dobre," Lukáš sa odtisol od steny. "Kde to mám urobiť?"

"Mám byt, poď."

Vykročil za ním cez cestu, keď v tom po ceste prešla zelená fábia a zahatala im cestu. Zastali, Lukáš sa vystrašene zapotácal dozadu, keď spoznal auto a muža sediaceho v ňom. Tentoraz sa problému nevyhne.

Michal vystúpil z auta a kráčal rovno k malému prostitútovi. V krajných situáciách zvykol s delikventom udržiavať telesný kontakt. Teraz to neurobil, nijaký chmat za golier ani strčenie do pliec, prostý pohľad mraziaci v kostiach a rozbuchávajúci srdce.

"Povedal som ti, nech a tu už nevidím!" zavrčal na neho a Lukáš klopýtol, ako bezradne cúval k chodníku.

"Dal som ti peniaze!"

Na pleci mu pristála ruka, zvrtol sa na Gregora, ktorý mal v tvári výhražný výraz.

"Peniaze mu dám aj ja a nemyslím, že na to dnes máš. Takže sa odprac, ten malý je môj."

"Na to," zavrčal Michal pokojne. "... že sa ti včera zdal len ako predražené decko, sa o neho nejak priveľa staráš, nezdá sa ti?"

"Možno chcem práve také predražené dieťa. A ty, na to, že si ho už raz mal, by si si mohol stúpnuť do rady."

Michal sa napriahol a vrazil mu. Lukáša trochu trhlo, keď Gregor spadol na cestu, veľkými očami sledoval, ako sa po neho Michal zohýba a dvíha ho za gilier.

"A ty, na to, že máš rozbitú hubu, máš až priveľmi podrezaný jazyk. Vypadni, lebo ťa zatknem za urážku a napadnutie verejného činiteľa a využívanie prostitučných služieb," vytiahol na neho odznak. Mladík potkýnavo vstal a bežal preč.

Michal sa otočil na Lukáša a čelil jeho vystrašenému pohľadu.

"Poď so mnou," nastavil mu ruku. Chlapec na ňu hľadel a pomyslel si, že väzenie je stále lepšie ako to, čo robí teraz. Veď čoho sa báť? Život má zničený tak či tak, väzenské praktiky mu boli známe a tiež ich zažíval aj mimo basy.

Chytil sa jeho ruky a nechal sa odviezť k autu.

"Tak, čo si urobil s peniazmi? Kúpil si si drogy? Mohlo mi byť jasné, že v tých tvojich očiach je len hraná nevinnosť!" hromžil policajt za volantom.

"Dal som ich bratovi," zašepkal Lukáš.

"A tvoj brat je čo?"

"Môj pasák."

Prekvapene na neho otočil hlavu a spomalil.

"Tvoj brat ťa predáva?!" vydýchol neveriacky. Lukáš prikývol.

"A ty si mu dal ešte aj svoje peniaze?"

"Ja som mu ich nedal," namietol ticho. "On mi ich vzal."

Neveriacky pokrútil hlavou a sústredil sa na cestu.

"To je snáď vtip. Vlastný brat predáva svojho brata na ulici ako nejakú šľapku, koľko máš vlastne rokov?"

"Pätnásť."

"Pätnásť, preboha, veď si len dieťa!"

Lukáš si hľadel na ruky položené na kolenách.

"Pomôžem ti. Ale najprv tvojho brata zatknem. Kde bývaš?"

Michal otvoril dvere na svojom byte a vpustil svojho nového chránenca dovnútra. Chlapec svojím postojom pôsobil ešte menší, ako bol, akoby sa snažil stratiť sa v podlahe.

Michal ho posunul za útle boky do bytu, otvoreného, bez jediných dvier či steny. Kuchyňa spojená s obývačkou a dva schodíky vedúce na podlažie s veľkou posteľou. Jediné dvere vedúce pravdepodobne do kúpeľne.

"Zlož sa na gauči. Zajtra sa poobzerám po nejakom byte a zoženiem ti prácu, myslím, že u nás na oddelení by bolo treba niekoho k papierom, mal by si jednoduchú prácu a nie je to až tak zle platené. A s nájomným na byt ti pomôžem, myslím, že ti bude stačiť jedna izba v nejakom byte, poznám ľudí, čo prenajímajú len jednu izbu... chlapče, chodíš vlastne do školy?"

"Nie..." šepol Lukáš. "Chodil som na základnú, ale v lete po deviatke ma brat zobral sem..."

"A čo vaši rodičia?"

"Zomreli, vychovávala nás teta. Ale jej na nás nezáleží..."

"Takže brat ťa len tak zobral a predával? A on robil čo?"

"On robil to isté... ale on mal svojich klientov, jemu... jemu to robilo dobre," trochu sa začervenal.

"A čo ešte robil?" spýtal sa opatrne.

Lukáš potriasol hlavou a hľadel do zeme.

"Dobre, nemusíš mi to povedať. Ale... budeme potrebovať tvoju výpoveď, keď pôjde pred súd. Budeš vypovedať?"

"Ale oni ma zavrú, nie?" pozrel na Michala. "Lebo aj ja som to robil..."

"Ale teba nútil. Ty si v tom nevinne, neboj sa, nič ti nehrozí. Ale tvoj brat ti už nebude môcť ublížiť. Preto by si to mal urobiť."

Smutne prikývol.

"Tak... sa zlož, ten gauč je dosť mäký, hádam ti bude vyhovovať."

Lukáš nevedel, čo robiť. Nechcelo sa mu spať, neodvážil sa ísť preč z bytu a aj tak, v prítomnosti cudzieho človeka sa cítil veľmi nesvoj. Cítil sa tak v prítomnosti každého človeka.

Michal varil rizoto. Sledoval chlapca, ako sedí na gauči a nevie, čo spraviť. Nechcel ho ešte viac vystrašiť, tak ho neoslovil. Pochopil, že chlapec si toho veľa vytrpel a je vystrašený zo všetkého naokolo. Ľutoval ho, nedokázal pochopiť, ako ho mohol niekto tak kruto využívať. Chudák chlapec... určite mal svoje sny... a vlastná rodina mu ich pošliapala.

Lukáš sa postavil a prešiel k nemu. Michal sa opieral o kuchynský ostrovček pripomínajúci bar, čakal, kým zovrie voda v kanvici, aby mohol zaliať opraženú ryžu. Lukáša si nevšímal, čakal, že sa už priveľmi nudí a chce sa aspoň pozrieť, čo Michal robil, alebo sa porozprávať. Ak bude chcieť, sám sa ozve. Netreba ho plašiť.

Absolútne nečakal, že chlapec sa ho jemne dotkne na boku, oprie sa pri ňom a pohliadne na neho veľkým medenými očami. Nie vystrašene, aj keď nie tak presvedčivo, ako chcel, ale dosť na to, aby Michala na chvíľu ovládla túžba po nositeľovi tých očí.

"Ako sa ti odvďačím?" spýtal sa a očami zjazdil jeho telo. Policajtovi chvíľu trvalo, než pochopil.

"Nemusíš to robiť," povedal. Chlapcove oči na chvíľu stratili všetky známky kokety.

"Toto chcel od teba brat?" pýtal sa Michal ďalej. "Chcel, aby si mu dával svoje telo?"

Chlapec hľadel na jeho lakeť.

"Chcel... aby som mu platil. Za všetko, čo pre mňa robí."

"Čo pre teba robí?" zamračil sa. "Za to je hodný jedine väzenia, možno aj niečoho viac. Musíš to povedať, aby sa tam dostal. Musíš povedať, že ťa znásilňoval."

Lukášom myklo, odvrátil sa od Michala a chrbtom sa oprel o linku.

Michal sa dotkol jeho lakťa.

"Ako sa vlastne voláš?"

"Lukáš."

"A ako ti hovoria priatelia?"

"Nemám priateľov. Brat mi hovoril..." oči sa mu zahmlili a vytvorili sa mu vrásky okolo očí, ako ho spomienky morili. "Kukinko."

"Ja ti tak nebudem hovoriť," sľúbil mu. "Môžem ťa volať Luki?"

Vďačne na neho pozrel a prikývol.

"Ja ti pomôžem," sľúbil som."

[ » na začiatok « ]