Poviedka:
Pridaná: 9.2.2010, 17:03:44
Čítaná: 4325×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: spleť slov pojednávajúca o sile davovej psychózy

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Pomarančová psychóza

To, že som bola v každom smere (teda, bol len jeden , ale – detail) akási opačná som vonkoncom nebrala ako prejav degenerácie. Teda aspoň nie tej mojej.

Kráčala som (bežala, poskakovala, uskakovala a podobne) po chodníku. Na tom by nebolo nič zvláštne (až na fakt, že som vyliezla medzi ľudí), ale to podivné na situácii bolo, že všetky tvory, viditeľné aj neviditeľné, všetky výrazne flegmatické, šli opačným smerom ako ja. Vrážali do mňa a tlačili ma späť, preč od môjho cieľa. Ale čo to bol za cieľ? Ehm, to neviem... ale zistím.

Po zvlášť bolestivom štuchnutí pochádzajúcom od neuvedomelca v oranžovom (preboha, oni sú všetci oranžoví!) som sa načas vzdala márnych pokusov, odskočila som na stranu (oškrela si pozadie, ale to vás vonkoncom netrápi, čo?) a pristála na tráve. Oranžovej.

Všetko naokolo bolo oranžové, až ma z toho zraky boleli.

„Prepáčte...“ oslovila som jedno oranžovo zladené indivíduum.

„Pomaranč, drahá,“ odvetilo a bez obzretia pokračovalo s masou.

„Kam to všetci idú?“ spýtala som sa po chvíli ďalšieho oranžavca.

„Za pomarančmi, pomaranč,“ odvetil a pokračoval tak, ako predošlé indivíduum.

Vstala som z oranžovej zeme a priblížila sa k pomarančovému davu. Všetci oranžavci na mňa zazerali oranžovými očami, až mi to bolo nepríjemné.

Pozrela som sa dole a v tej chvíli som si uvedomila, že oranžová som aj ja! Panebože! Chcem povedať: do pomaranča!

„Nepostávaj tu ako pomaranč!“ zaševelil mi pri uchu hlas a bola som násilne (je to násilne, keď sa nebránite?) vtiahnutá medzi pomarančovcov.

„Prepáč pomaranč,“ ospravedlnila som sa rýchlo. Čo to do pomaranča robím, takto sa tu nepomarančovo prechádzať mimo ostatných pomarančov? Ach, svätý pomaranč...

Hypnoticky oranžové oči som upierala, tak ako ostatné pomaranče, pred seba. Kládla jednu pomarančovú nohu pred druhú kráčajúc po chodníku z pomarančov, šla som v ústrety pomarančovej budúcnosti.

Veď načo vzdorovať skupine?

______________________________________________________________

Pre tých, ktorí by to nepostrehli, oná spleť slov pojednáva o sile davovej psychózy.

Minule som sa tak zamýšľala... posudzovanie všetkého môže závisieť aj od uhlu pohľadu, pokiaľ beriete dobro z osobného hľadiska. Teda napríklad Voldy nemusel byť zlý, ale idúc za svojím osobným dobrom bol zbytok ľudstva strhnutý davovou psychózou jedincov, ktorých ono Voldyho "Dobro pre mňa" nejako poškodzovalo, k názoru, že Voldy je vlastne záporák a musí byť odstránený... a on si chudák Had len chcel užiť na tomto svete trocha dlhšie. Možno je to všetko len o tom, že sme jednucho zvyknutí prijímať cudzie názory. Ostatne ale, možno sú to aj tak všetko len dohady.

Ak ste nepochopili ani tomuto "dodatku", nezúfajte, ja sama niekedy nechápem, čo mi lezie z hlavy...

Aurorita

[ » na začiatok « ]