Poviedka:
Pridaná: 2.2.2010, 21:55:24
Čítaná: 3227×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Keď som sem dala prvé Záplaty, tak sem dám hádam už všetky...

Keď si Tryskáčom, si ním od prvej cigarety až po smrť.

Nemáš už meno ani rodinu, ale nikdy nie si sám.

Mladý chlapec schúlený v rohu môjho bytu sa triasol od strachu. Neustále si prehrabával ryšavé vlasy a zotieral si z líca krv, ktorá sa mu rynula z rany nad pravým okom, skrytej pod vlasmi.

Poškrabal som sa na hlave medzi centimetrovými tmavými vlasmi, a zo skrinky nad starým drezom som vybral lekárničku. Našiel som niečo na desinfikáciu a vatové tampóniky.

Prešiel som k nemu a kľakol si. Namočil som vatu trochou tekutiny z flakónika a natiahol sa po rane, no odvrátil hlavu.

"Chceš, aby ti zhnila hlava?" spátal som sa. O pár sekúnd ku mne stočil hlavu, ale hľadel vedľa mňa.

Očistil som mu okolie rany a zaútočil aj na ranu samotnú. Trhal sa a zatínal tuby, ale ani nemukol.

Pri nohách sa mi hromadili krvavé tampóny a jeho čelo nad ľavým okom bolo poznačené len pár centimetrovou vyčistenou ranou.

Zhrabol som tampóny, vstal a šiel k starému drezu.

Moja garzonka bola vybavená len jednou linkou, starým gaučom a malým, čiernobielym televízorom. Veľké okno, pod ktorým sa krčil chlapec z druhého gangu.

Spravil som si silnú kávu a jemu staré cereálie do mlieka. Ak dlho nejedol, aj to mu bude dobré.

Položil som obitú misku na zem ku gauču, sadol si doň s kávou a zapol telku. Nechával som mu dosť miesta na sedenie.

"To je tvoje," ukázal som na misku. "Neboj sa, nechcem ťa otrávť," dodal som, keď sa nemal k činu.

Chvíľu ešte otáľal, no potom vstal, prešiel ku gauču, zobral si misku a sadol si.

Keďže som zabudol na lyžicu, pil mlieko s cereáliami rovno z misky. Mal som pravdu, musel byť strašne hladný.

Keď odložil misku na zem, zobral som ju a šiel odniesť do dzrezu.

"Ty neješ?" spýtal sa, keď som sa vrátil na sedačku a venoval som svoju pozornosť televízoru, v ktorom šli práve televízne noviny.

"Nie," odvetil som.

"Si anorektik?"

Pozrel som na neho, odtiahol sa.

"Nezdá sa ti,, že na niekoho, kto sa ešte pred chvíľou triasol strachom, míš priveľa otázok?"

Pozrel do zeme.

"A nie. Nie som anorektik."

Len mi po jeho smrti... nechutí.

"Môj brat ti zabil priateľa, však?"

Zaťal som päsť, až mi hánky zbeleli.

"Buď ticho, inak ti..."

"Zabiješ ma, však?" skočil mi do reči. Pozrel som do okna.

"Preto si ma sem zobral? Lebo som brat vraha tvojho kamaráta?"

"Nemal som to v pláne, ale ak nesklapneš, tak áno, zabijem ťa!" naštval som sa.

"Zobral som ťa sem, aby ťa Ricci nezabil, tak buď rád..."

"Myslel som, že gangy sa snaža uzmieriť, to ty ich rozvraciaš, mal si ma zabiť, nastala by vojna... tak prečo si to neurobil?"

"To je len moja vec!"

Vyzerá ako on... je trochu mladší, ako keď ho zabili. Antonia... môjho Tonyho. Mal len dvadsať sedem... tento chlapec môže mať tak osemnásť. Toľko mal Tony, keď prvý raz zabil. Ja som to mal za sebou až o rok.

"Je to aj moja vec," ticho ma vytrhol zo zamyslenia. "Ak ma nechceš zabiť, čo so mnou urobíš?"

"To ešte sám neviem," priznal som.

"Riccimu som povedal, že si ťa zoberiem ako hračku, takže ťa o pár dní môžem odniesť v čiernom vreci za mesto. Odtiaľ si bež, kam chceš..."

"Takže... nepoužiješ ma ako... ako hračku...?" spýtal sa ustrašene.

"Neboj sa, na to si môže nájsť aj väčších skrachovancov."

Trochu pokojnejšie sa zavŕtal do gauča.

"Takže si gay?" spýtal sa opatrne. "Ale on mal priateľku, nie? On nebol..."

"Mohol by si prestať o tom hovoriť?!" zahriakol som ho. "Tony bol normálny. Nemohol za to, že ja... nie som."

"Nemyslím si, že je to nenormálne..."

Premeral som si ho skúmavým pohľadom.

"Už je to jedno," vstal som, nemal som najmenšiu chuť baviť sa s ním.

"Kam ideš?" spýtal sa vystrašene.

"Von," obul som sa.

"Čo má robiť?!"

"Pozeraj telku, spi... ničoho sa nedotýkaj."

Kráčal som ulicami West Side, hrdo a vzpriamene. Okolo mňa nebolo nikoho, kto by si chcel vybavovať účty.

Mal som pocit, že som kráľ ulíc. Nado mnou vol už len Ricci a ten bol len bábka v mojich rukách. Kvôli mne už neexistoval ier. Ja som Ricciho presviedčal, že mier nie je možný. Sme predsa Tryskáči a oni obyčajní prisťahovalci! My by sme mali udržiavať poriadok a oni nám ničia prácu. Mali by pikať.

Teraz ma však trápilo čosi iné. Čo urobiť s chlapcom? Ako zabezpečiť, aby sa už nikdy neukázal medzi gangami? Ricci by ma zabil, keby zistil, že som ho klamal a nehal chlapca na žive. Ale udržať chlapca mimo svojho mesta je skoro nemožné. Je to žiel. Mladá krv na mňa nedá. Jemu môže byť jedno, čo sa stane so mnou. Bude hrdina, čo prežil v byte Tryskáča.

Možno ho nakoniec budem musieť zabiť. Ale v tom prípade mi to dieťa ešte poslúži.

Keď som sa vrátil domov, spal. Telka bola vypnutá, vyzeral, že sa ani nepohol z gauča.

Bezcitne som ho zobudil, potriasol ho za plece.

"Čo je?" zamumlal.

"Vstávaj, musím s tebou hovoriť."

Sadol si vzpriamene a rozliepal oči. Bol rozkošný.

"Zajtra ťa odveziem vo vreci von z mesta. Pôjdeme do Philadelphie, dám ti nejaké peniaze a zverím ťa svojmu kamarátovi. Pomôže ti nájsť prácu a byt."

"A čo za to bude chcieť?" spýtal sa nedôverčivo.

"To si s ním vybavím."

Neveril mi. Nevadilo mi to. Bude musieť ísť so mnou.

"Musí ti však byť jasné, že si pre každého v tomto meste mŕtvy. Ak sa tu ukážeš, zabijem ťa v prvej sekunde, čo ťa uvidím."

Prikývol.

"Chceš jesť?" prudko som zmenil tému a šiel preskúmať chladničku.

"Ak budeš jesť aj ty," odvetil.

V chladničke som našiel starý syr obrastený plesňou. Vybral som ho a nožom obrezal.

"Ja som jedol vonku," zaklamal som.

"Neverím ti."

Nakrájal som syr na plátky a vysypal ho na tanierik.

Pozrel som na neho. Mal ruky založené na prsiach a na tvári rozhodný výraz. Pozrel som an kôpku syr.

"Dovre, najem sa aj ja," súhlasil som. Mierne sa usmial a zložil ruky.

Preložil som pár kúskov na druhý tanier. Aj posledný krajec chleba som očistil od zeleného povlaku. Bol mierne mäkký, dal sa hrýzť. Ledva som ho rozkrojil na polovicu.

Doniesol som oba taniere na gauč a jeden mu podal.

Čakal, kým zjem prvé sústo. Vložil som si syr do úst.

Nechutné.

"Fuj, to je hnusné!" odložil som tanier na zem. Tiež ho odložil.

Vzdychol som si a zodvihol tanier. Víťazoslávne sa usmial a tiež ho zodvihol.

Mlčky sme jedli to najhoršie jedlo v mojom živote.

"Zajtra ti kúpim normálne jedlo," ubezpečil som ho. Iba pokrčil plecami.

Vstal sm a šiel umyť taniere.

"Ja to urobím!" vyskočil. Podal som mu taniere a sledoval, ako ich umýva. Naozaj pekný.

"Koľko máš rokov?" spýtal som sa zvedavo.

"Sedemnásť," povedal ticho.

Sedemnásť. Chlapček.

"Povedz, máš dievča?" pokračoval som vo vypytovaní. Vypol vodu.

"Nie," prešiel ku gauču. Asi si naň zvykol a cítil v ňom oporu.

Čo keby som mu aj túto dôveru rozbil?

"Si gay?"

Nervózne sa ošíval. Nepotreboval som odpoveď. Stačila mi červeň jeho líc.

Prešiel som nemu. Sedel na gauči, pritlačený chrbtom na operadlo. Zahnal som ho do kúta.

Pritlačil sa na operadlo a a v očiach mal čosi čudné. vapku strachu, kvapku vzrušenia. Kľakol som si, kolenami zovrel jeho nohy. Nahol som sa nad neho a hľadel mu do očí.

"Bol si už s chlapcom?" spýtal som sa potichu. Prešiel som mu prstami po tričku a cítil detskú hruď. Vystrašene pokrútil hlavou.

Prechádzal som mu očami po tele. Rana na hlave sa černela zaschnutou krvou. Cez tričko som sa u podtýkal jemnej hrude a štíhleho brucha. Triasol sa pod mojimi dotykmi, ale nebránil sa. To ma tešilo. Nechcel som ho znásilniť. Potom by ma neposlúchal.

Ak bude mať jemné zaobchádzanie rovnaký efekt, ešte ho vždy môžem zabiť.

Objal som mu zadok a zvrtol ho na kolená. Poslušne čakal, čo sa bude diať. Asi to vedel a o to viac sa bál.

"Neboj," zašepkal som mu do ucha. "Budem jemný..."

Zavrel som dvere a na kuchynský drez položil tašku s nákupom. Chlapec ležal na gauči a tvrdo spal.

Do chladničky som uložil pár práškových polievok a konzervu s mäsom.

Nechal som ho spať. V noci si prežil veľa bolesti, ale druhý raz si o to už sám žiadal. Bol unavený... ako každé dieťa. Páčila sa mi tá myšlienka. Páčil sa mi on.

Pozezeral som rozprávky a nudil sa. Sledoval som, ako slnko stúpa po oblohe a zalieva chlapčenské telo v starom tričku svetlom. Nohavice sa mu zošuchli do polky zadku.

Práve začínala politická relácia, keď sa chlapec zamrvil a otvoril oči. Ťažkopádne sa prevalil na chrbát a neisto na mňa pozrel.

"Ako ti je?" spýtal som sa.

"Som hladný."

Usmial som sa nad vyhýbaním sa otázky.

"Kúpil som nejaké polievky. Stačí?"

Prikývol.

Šiel som jednu uvariť.

Opäť odmietal jesť, ak nejem ja. S hundraním som si nalial trochu do taniera a ostatok dal jemu. Hladne sa do nej pustil a mne sa vyhrážal, že mi tú polievky naleje do hrdla. Bol smiešny.

Tak som jedol.

"Nechutí ti to, však?" spýtal sa, keď dojedol a odložil umelohmotnú misku. Pokrútil som hlavou na znak súhlasu.

Odložil som misku a trhol sa, keď mi teplá dlaň pristála na bruchu. Predral sa mi pod tričko a skúmal postavu. Zrak zanovito sklopený za rukou.

Asi si myslel, že tá noc mu to dovoľuje. Nechal som ho v tom. Ruku však stiahol a opäť si sadol ďalej.

"Máš depresie?" spýtal sa.

"Na to si ako prišiel?" spýtal som sa.

"Si vychudnutý na kost. Koľko už neješ? Dva týždne? Tri? Kožu máš v hroznom stave. Schudol si rýchlo."

"Čo ťa to tak trápi?" odvrkol som.

Pokrčil plecami.

"Mal by si jesť. A chodiť na slnko."

"A ty si čo taký múdry?"

Opäť iba mykol plecami.

"Mama bola psychologička."

"Tak si gény uplatňuj na niekom inom. Ja som v poriadku."

Zložil ruky na hrudi.

"Kedy dnes idem preč?" spýtal sa.

"Dnes nejdeš."

"Akože?"

"Mal si byť predsa mojou hračkou, nemám pravdu? Ešte som sa nedohral."

Kľakol som si a v jeho očiach zazrel malý náznak strachu.

"V noci si sa predsa nebál," pritiahol som si ho za buky.

"Vtedy som nebol tvojou hračkou," odvetil.

"Ale bol."

Ležal podo mnou na bruchu, nahý, rýchlo dýchal a oči mal tuho zatvorené.

"Neboj sa," zašepkal som chlácholivo. "Už ti nič neurobím."

Odtiahol som sa od jeho červenajúceho sa chrbta.

"Nie!" chlapec otvoril oči a splašene ma chytil za stehno. Sám pre seba som sa usmial.

Naklonil som sa mu k uchu a jemne ho vlastným telom objal.

"Neboj sa, ešte si... užijeme."

Opäť som sa odtiahol.

"Na dnes máš dosť."

Unavene sa zvalil na brucho a opäť zavrel oči.

Doniesol som mu svoju starú deku a prikryl ho. Nahý som si zapálil cigaretu a šiel k oknu. Bol krásny deň, ale sem nič z krásy New Yorku nepreniklo. Tu bolo stále pochmúrne.

A predsa sa niečo zmenilo. Ťaživý pocit márnosti z môjho vnútra zmizol. Nemyslel som si, že to bude možné. A všetko... vďaka troche polievky a malému chlapcovi.

Myslím, že si toho malého nechám.

Viac na Dora-Kira.blog.cz

Dorka <3

[ » na začiatok « ]