Poviedka:
Pridaná: 25.1.2010, 15:41:32
Čítaná: 3686×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Smrťka, ja a starenka
Stručný dej: Smrť si nás nájde kdekoľvek...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Som zvedavá,čo poviete na toto.Poteší ma nejaký ten komentár :)

---------------------------------------------------------------------------------------------

Zobúdzam sa na nočnú moru.Prudko sa posadím a s vyvalenými očami hľadím pred seba.Hoci je všade tma,mám pocit akoby sa pri záclone čosi hýbalo. Nie,to sa mi určite len zdalo.Podozrievavo hľadím pred seba a po hodnej chvíli sa rozhodnem ísť na toaletu.Ešte trochu roztrasene vstávam a kráčam chodbou.Otváram dvere a srdce mi vynecháva niekoľko úderov.Ide mi vyskočiť z hrude.Predo mnou je nevídaný úkaz,z ktorého mi zdvíha žalúdok.

Zo záchodovej misy sa vynára najprv kostra lebky,potom krk,trup.....Celá je oblepená niečím slizkým,hnedozeleným a zapáchajúcim.Hnilobou.Zvracanie premáha strach.Veľký strach.Nechutná postava z hororu sa na mňa nepekne usmeje,odhalí pokazené zuby,prázdne oči hľadia na mňa.V ruke zviera sekeru.Smrťka,prebleskne mi mysľou.

V okamihu sa otočím a bežím.Ktovie prečo som nezavolala na rodičov,ktorí sú hneď vedľa asi 2 metre.Bežím von z domu,mierim k lesu.Do bosých nôh ma pichajú ihličia,odierajú sa mi päty o kamene,pyžamom sa zachytávam o konáriky stromov.

Obzriem sa a vidím hnisajúcu kostru ako beží ladne za mnou,na tvári ten desivý úškrn.V ruke sa jej blysne sekera.Otočím sa späť .... a ....PLESK.Dostávam facku od konára.V očiach ma štípu slzy,od bolesti ani nevidím.Nemôžem však zastaviť.Nemôžem však ani kričať o pomoc.Som ako paralyzovaná.Môžem byť rada,že aspoň bežím.

Zastavujem ,opriem sa o kolená a lapám dych.Do srdca sa mi vkráda panika.Čo mám robiť?Som sama v lese,v tme,môžem ďakovať za to,že sa na oblohe trbliece aspoň obrovitánsky mesiac.Tiene sa predlžujú,počujem všade naokolo pukať halúzky.Ozve sa hlasný rev a mnou trhne.Kdesi zahúka sova.Rozbehnem sa

Naraz sa ochladí a nastáva tma.Mráz mi zachádza za nechty.Počuť hrmenie,zem sa trasie.Zastanem a hľadím za seba.Chodníkom sa rúti Mesiac.Priamo na mňa.Kotúľa sa,akoby to bol len obrovitánsky bochník chleba ako odpadnuté koleso.Uskočím napravo,no na moje veľké prekvapenie bledá guľa mení svoj smer a prenasleduje ma.Znovu bežím,no už ma pichá v boku.Cítim pálenie v chrbte,zem pod holými nohami sa tiež rozpaľuje.

Vrážam do kríkov,padám na zem.Hukot sa už nedá nevšímať.Zvieratá utekajú tiež.Pred chvíľou preskočil ponad moju hlavu rys.Zrazu uzriem svetlo.Kdesi v diaľke.Moja nádej.Pozbieram posledné sily a trochu krívajúc utekám k svetlu.Je to ako perníková chalúpka v lese. No ja nie som ani Janíčko ,ani Marienka.V mojom prípade bude však mojou záchranou.Dúfam.

Bez zaklopania trhnem kľučkou a vbehnem dnu.V domčeku je len jedna nízka starenka s bielymi vlasmi skrútenými do uzla.

„Pomoc.Pomôžte mi,prosím,“ zašepkám z posledných síl.

„Poď sem.Skryjeme sa,“ ukazuje na starú čiernu truhlicu podlhovastého tvaru.

„Tu nás nenájdu.Potom budeme platiť.“

Začudovane pozriem na starenku,prehltnem otázku, začo by sme mali platiť a stúlim sa na dno truhlice.Truhlica je prekvapivo hlboká a zatuchnutá.Starenka sa vteperí za mnou.Zavrie veko.Nastáva tma,počuť len naše zrýchlené dychy.Srdce mi búši až v ušiach,márne sa snažím presvedčiť samu seba ,že všetko bude fajn.

A zrazu nastáva koniec sveta.Všetko sa trasie.Truhlica sa prehadzuje na dlážke.Vonku hukot.Rev,akoby sa spojili všetky sily pekelné.Mám pocit,akoby aj s truhlicou padáme do priepasti.Naraz nami hrkne a vekom sa prederie obrovitánska píla.Skríknem,no starenka, schúlená vedľa mňa,mi strčí do úst nejakú guču látky.Zrejme jej ručník.Svetlo preniká cez škáročku.Vonku je červená žiara.Píla sa hýbe hore-dole.Rozrezáva veko.Zmizne.

„Vidíš,nenašli nás tu,“ zaševelí stará žena.

Chcem prikývnuť,no nemôžem sa ani pohnúť.Už som celá stuhnutá.Nič sa nedeje.Po strašne dlhej chvíli mi starenka pokynie,aby som vyšla.Vraj je už vzduch čistý.

Vyjdem von.Nič nevidím.Oslepí ma žiarivé svetlo.Červené a žlté.Ohnivé a zlaté.Keď si moje oči privyknú na toľkú žiaru,s prižmúrenými očami sa obzerám okolo seba.Toto je naozaj koniec sveta.Všade samé krátery,z ktorých stúpa para,oheň.V tých najbližších kráteroch je vidno horúcu lávu ako sa lenivo prevaľuje z jednej strany na druhú,buble a bublinky praskajú.Vyletia iskry a zasiahnu mi líce.

„Au.“

Cítim ako mi tečie krv.Štípe to.Všade je nepríjemne teplo,utieram si kvapôčky potu nad hornou perou a z čela.

Ozve sa vreskot.Starenka!spomeniem si a rozbehnem sa vpred za zvukom preskakujúc ohnivé lávy.Ocitnem sa na konci zeme.Starenka stojí nad priepasťou a za ňou tá rozleptaná kostra.Vyplazí mi polorozpadnutý jazyk a sotí ju dole.Vzduchom letí uši trhajúci výkrik.

„NIÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉ!!!!!!!!!!“ revem z plných pľúc a skáčem za ňou.Letím za ňou a chcem ju zachrániť.Oheň mi spaľuje pokožku,naskakujú mi pľuzgiere po celom tele.Hlavu mi ide roztrhnúť.Vyvracia mi oči.Vidím ako sa smrťka ,kdesi úplne hore spokojne opiera o sekeru.Dokonca mi zakýva.

Tesne predtým ako ma pohltila láva som to pochopila.Nech utekáš ako vládzeš,nech sa schováš aj na kraj sveta,nech urobíš čokoľvek,nezachráni ťa to pred koncom.Aj keby si sa učupil pod ten najmenší hríbik v lese,či ako blcha sa schováš psovi do kožúška, nájdu ťa.Nájdu ťa a nič s tým neurobíš.Ži tak ako najlepšie vieš,akoby tento deň bol posledným v tvojom živote.Chyby nenapravíš.Nech nikdy neľutuješ ani jedno rozhodnutie.Máš len jeden život,jednu šancu.Pretože smrti neunikneš.

Hlava mi mizne v láve.

Zobudila som sa.Nočná mora.Srdce mi búši v spánkoch,ťažko dýcham.Niekedy mám zvláštne sny.Vzdychnem a radšej sa so zavretými očami obraciam

[ » na začiatok « ]