Poviedka:
Pridaná: 20.12.2009, 22:00:32
Čítaná: 4312×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Richard Chrabromil, Brunhilda Bystrohlavová, Brigita Bifľomorová, Salazar Slizolin
Stručný dej: Pokiaľ chcete vedieť, ako to bolo na začiatku Rokfortu, táto poviedka by vám mohla dať ako-taký obraz.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Všetci vieme, že Rokfort založili najväčší čarodejníci akí kedy existovali. Boli to Richard Chrabromil, Brigita Bifľomorová, Brunhilda Bystrohlavová a Salazar Slizolin.

Richard bol veľmi pekný, priateľský a keďže bol chrabrý, takmer ničoho sa nebál. Pod jeho obľúbeným červeno-zlatým habitom sa skrývali mužné svaly. Mal husté, rovné, hnedé vlasy, trochu dlhšie, ktoré boli vždy strapaté a zlaté zvedavé oči.

Brigita bola veľmi bláznivá, ale zato dobrosrdečná slečna, ktorá sa snažila byť s každým zadobre. Bola veľmi talentovaná, rada experimentovala s kúzlami a aj s čarodejníckymi rastlinami. Brigita mala zelené oči a medovo-zlaté kučeravé vlasy, ktoré jej vždy poletovali okolo hlavy, ako sa stále vrtela a smiala. Vlastne bola najveselšia z celej našej slávnej štvorice. Bola mladá duchom, už len tými svojimi pehami na nose pôsobila trochu detsky.

Brunhilda bola z čistokrvnej rodiny. Mala tmavohnedé rovné vlasy plné lesku dlhé skoro po pás a čierne tajomné oči, ktoré vyzerali ako dva tunely. Vlastne bola trochu zatrpknutá a samotárka, lebo väčšinu času trávila medzi knihami a vzdelávala sa. Vždy bola veľmi tichá a ostatní občas nevedeli, čo si myslí, lebo sa vlastne stále tvárila rovnako.

Salazar Slizonlin bol sebavedomý muž so striebristými vlasmi a zelenými očami. Stále nosil prsteň, ktorý si dal vyrobiť špeciálne pre neho. Mal bledú tvár a ostré črty. Bol veľmi nadaný. Miloval čiernu mágiu, vždy ho fascinovala. Choval zeleno-žltého slizkého hada, ktorému hovoril Tom. Rád sa s ním rozprával. Vlastne on bol prvý, ktorý dokázal porozumieť hadom. Bol hrdý nielen na to, že ovládal parselčinu, ale aj to, že jeho rodina bola čistokrvná. Čistokrvnosť bola pre neho veľmi dôležitou. Neuznával rozhodnutie ostatných, ktorí rozhodli, že do školy pôjdu všetci, ktorí prejavili čarodejnícke schopnosti.

A tu sa začína náš príbeh...

„Konečne máme postavené základy.“ Vzdychla si Brigita, sklopila prútik a utrela si pot z čela.

„Už mám toho dosť! Som uťahaný.“ Povedal Richard a sadol si na najbližšiu skalu so sklopenou hlavou.

Brunhilda nepovedala nič, ale tiež bolo na nej vidieť známky únavy. Pracovali už druhý deň a mali postavené iba základy. Na čele sa jej zaligotali kvapky potu. Pomaly zapadalo slnko.

Začuli za sebou nejaké syčiace zvuky. To Salazar sa rozprával so svojím hadom.

„Salazar, kedy si konečne priznáš, že si iba vymýšľaš, že sa s ním rozprávaš? Je jasné, že naučiť sa rozprávať so zvieratami je nemožné.“ Povedal Richard a pochybovačne ho sledoval.

„Môžem ho pohladkať?“ spýtala sa Brigita.

„Ak sa nebojíš, že jeho jed zabije päťdesiatich ľudí naraz...“ pokrčil plecami Salazar a otočil sa im chrbtom.

Brigita sa nafučala a urazene sa pobrala do ich veľkého stanu.

„Idem sa pozrieť, čo vlastne sme to postavili.“ Ozvala sa Brunhilda.

Salazar sa na ňu kútikom oka pozrel a niečo zašepkal hadovi. Brunhilda odišla nevšímajúc si ho. Vyšla hore kopcom a došla do mosta, ktorý spájal dva kopce a vypĺňal dolinu, ktorá ich oddeľovala. Pohladila zábradlie a pozrela sa na západ slnka. Už sa nevie dočkať, kedy konečne bude učiť. Keď si predstavila, že o pár mesiacov budú týmto mostom kráčať študenti, ktorí sa budú ponáhľať do lesa, kde by sa učili o magických tvoroch. A tiež sa nevie dočkať na svoje deti, ktoré zdedia po nej jej miesto...

Pozrela sa na svoj strieborný prsteň, ktorý zdobil jeden bezfarebný drahý kameň.

„Hil?“ ozvalo sa za ňou opatrne.

To bol Richard. Objal ju zozadu okolo pása a sledovali okolie. Pritúlila sa k nemu a hlavu si oprela o jeho plece.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej starostlivo.

„Áno, som. Len rozmýšľam, že kde by čo malo byť, aby sa tu študenti cítili čo najlepšie. Veľmi sa teším na učiteľskú kariéru.“ Chytila mu ruky a preplietla si s ním prsty, ktoré mu ešte stále spočívali na jej páse.

„Aj ja. Budeme riaditeľmi najslávnejšej čarodejníckej školy na svete,“ Richard na chvíľu zmĺkol, „ Ale Hil, ty sa tešíš iba na post riaditeľky?“ spýtal sa jej váhavo.

Brunhilda vedela, na čo myslí. Otočila sa k nemu a pozrela mu do očí.

„Samozrejme, že sa teším aj na našu svadbu!“ povedala to ako samozrejmosť a s menším úsmevom ho pobozkala na pery.

„Tak kedy sa zoberieme?“

Brunhilda si vzdychla. Oprela sa o zábradlie.

„Veď sme už o tom hovorili Richard. Keď postavíme školu, rozbehneme ju a dáme si životy do poriadku, keď sa to všetko utrasie.“

„Prepáč mi, ale vážne sa ťa neviem nabažiť. Chcem s tebou stráviť zvyšok života, Hil. Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem, Richard.“

Ich pery sa spojili vo vášnivom bozku. Obaja si ho vychutnávali, akoby to mal byť ich posledný. Vždy si spoločné chvíle vychutnávali, akoby mali byť spolu poslednýkrát. Richard si Brunhildu k sebe jemne pritiahol a objal ju okolo pása. Brunhilda sa k nemu pritisla tiež a maznala sa s jeho perami.

Ich prvé stretnutie bolo naozaj zvláštne. Richard putoval svetom a práve v močiaroch stretol špinavú a fľakatú Brunhildu, ktorá vyzerala dosť zúbožene. Celá bola od blata, strapatá a vychudnutá. Uniesli ju bosorky, ktoré jej závideli jej krásu a chceli ju zabiť. Avšak ešte predtým chceli kúzlami vďaka nej omladnúť a opeknieť. Videl, ako bojovala, dokonca bez prútika z nej išla silná mágia, hoci bola na konci svojich síl. Richard jej pomohol a spolu porazili všetky močiarové bosorky, ktoré spálili svojimi silami. Brunhilda sa potom prebrala z bezvedomia, slabá a dezorientovaná v chatrči, ktorá bola najbližšie a Richard sa o ňu staral, aby sa znova dostala do formy. Počas liečenia sa do seba zamilovali. Bola to láska na celý život.

„Kedy to povieme ostatným?“ spýtal sa Richard.

Stále to držali v tajnosti. Brunhilda to chcela ako prekvapenie.

„Keď bude na to vhodná chvíľa. Momentálne Salazar trocha trucuje takže to necháme na neskôr, možno, keď otvoríme Rokfort.“ Navrhla a v očiach jej zasvietili drobné hviezdičky.

„Máš pravdu, so Salazarom niečo je, odkedy sa rozpráva,“ Richard naznačil úvodzovky, „ s hadmi. Podľa mňa je to totálna sprostosť.“ Povedal znechutene.

„Podľa mňa je to tiež postavené na hlavu. Nijaká mágia nie je taká silná, aby nás dokázala prinútiť rozprávať sa so zvieratami,“ Brunhildu niečo zrazu napadlo, „ Ak sa naozaj rozpráva s hadmi, tak prečo sa nerozpráva aj s ostatnými zvieratami?“ spýtala sa zamyslene.

„Možno preto, lebo...lebo sa naňho podobajú. Sú rovnaké ako on. Podlízavé, slizké, bažiace po moci. To je ako on. Čo ak sú jeho rodina?“ Richard sa tváril, že sústredene rozmýšľa.

Brunhilda ho štuchla lakťom a zasmiala sa.

„Chudák Salazar. Keby ťa len počul.“ Vystrúhala na neho prísny pohľad, ale ten hneď pominul, len čo sa jej pozrel do očí ako najväčšie neviniatko, „Vieš, mohol by si byť trocha chápavý. Takto nikdy nebudete so Salazarom v mieri.“

„Ale tak uznaj, že tie jeho sprostosti sú...no sprosté. Je zamilovaný do čiernej mágie! A do hadov! Je to normálne?“

Brunhilda si znova vzdychla. Richard mal v niečom pravdu. Salazar sa správal ako blázon. Možno naňho niekto použil nejaké kúzlo. Mala by to skontrolovať.

„Čo keby sme sa zaoberali teraz príjemnejšími vecami?“ spýtala sa ho akoby nič a zvodne mu prešla prstom po hrudi.

Vedela, že jej neodolá. A ona neodolá jemu, len, čo ju vezme do náručia. Ale Richard sa správal akoby nič. Predstierala nafučanie.

Odkedy bola Brunhilda s Richardom, jej život sa zmenil. Zrazu bol plný lásky a šťastia, nádeje a budúcnosti. Celá sa zmenila. Keď nebola s ním, bola bez nálady a vždy zachmúrená, ako bola po celý život. Ale pri Richardovi sa správala...inak. Viedla s ním úplne iný život, aký viedla doteraz. Správala sa tak, ako sa správajú bláznivo zaľúbené ženy.

„Čo sa ti už nepáčim?“ spýtala sa ho hrajúc sa na urazenú.

Richard sa rozosmial a pobozkal ju.

„Kto ti tu pred chvíľou vyznával lásku?“ spýtal sa znova predstierajúc rozmýšľanie.

Na zahranie ešte priložil ukazovák ku brade. Brunhilda sa uškrnula. Pobozkala ho a utekala na druhý koniec mosta smejúc sa. Richard sa hneď za ňou rozbehol. Bol šťastný, keď ju videl smiať sa. Mal rád jej smiech.

„Kam bežíš? Mne tak rýchlo neutečieš.“ Volal za ňou.

Jej dlhé vlasy za ňou viali ako vlny čokoládového mora. Bol ňou očarený. Utekala do lesa. Stratila sa mu z dohľadu.

„Tak kde si?“ hľadal ju za každým stromom, za každým kríkom.

Zdalo sa mu, že vidí nejaké veľké zviera. Skryl sa za jeden strom a chrbtom sa k nemu pritisol. Dúfal, že Brunhilda je v bezpečí. Sledoval, ako tvor odchádza a práve keď otočil hlavu, aby si poobzeral terén, oči mu zastrelo niečo tmavohnedé a lesklé a pery mu umlčalo niečo hebké a nežné.

„Milujem ťa.“ Zašepkala Brunhilda.

Richard ju začal bozkávať. Brunhilda mu bozky opätovala. Richard začal ochutnávať jej bledú kožu na krku, kým ona mu sťahovala habit. Richard sa však odtiahol a pozrel jej do očí. Videl, že ho chce hneď tu a teraz, hoci v jej rodine platilo, že môže byť so svojim mužom až po svadbe, aby si tak poistila aj svoje telo aj svoju budúcnosť. Ale to bolo Brunhilde jedno. Jej rodina nemusí o všetkom vedieť. Je to jej život. Život, ktorý darovala Richardovi.

Opätovala mu pohľad a začala ho bozkávať na jeho hruď. Nikdy nevidela nahého muža. Teraz však bola taká zvedavá, až to Richarda prekvapovalo. Stál pred ňou polonahý a ona sa ho nevedela nabažiť. Pocítila jeho ruky, ako sa ju snažia zbaviť zbytočných vecí. Habit jej už dávno skĺzol a on sa nemohol dočkať až ju uvidí takú, aká naozaj je. Napokon ju zbavil všetkého, čo mala na sebe. Jej vlasy jej zahaľovali prsia a ona sa hanblivo dívala všade len nie do jeho očí. Podišiel k nej a pohladil jej líce.

„Si nádherná.“ Zašepkal.

Nemohol uveriť, že niečo také krásne je s ním. Zobral ju do náručia a položil ju na zem bozkávajúc po celom tele. Páčilo sa jej to. Keď prišiel ten okamih, keď konečne pocítila muža vo svojom tele, myslela, že vybuchne a s ňou aj celý svet. Neverila, že láska dokáže byť až taká silná...a predsa krásna.

O pár týždňov...

„Zajtra už končíme, ako tak pozerám.“ Skonštatoval Richard pozerajúc na hrad.

„Konečne.“ Vzdychla si Brigita.

„Takže potom ho už iba zariadiť a môžeme otvárať.“ Ozvala sa Brunhilda.

„Vidíte, o tom sme sa ešte nerozprávali.“ Podotkla Brigita.

„Tak čím začneme?“ spýtal sa Richard.

Všetci beznádejne hádzali pohľady a otočili sa na Salazara, ktorý zase držal svojho hada a doteraz sa neozval. Potrebovali inšpiráciu a tú Salazar určite mal.

„Čo tak zazeráte?“ spýtal sa drzo a hladil hada.

„Salazar, rozprávame sa o tom, akoby sme zariadili Rokfort.“ Snažil sa byť trpezlivý Richard.

Chvíľu bolo ticho. Všetci rozmýšľali a čakali, kto sa prvý ozve. Napokon sa znova ozval Salazar.

„Keďže to bude škola mágie, malo by to byť niečo čarovné a tajomné.“ Povedal so zasneným pohľadom pozerajúc na hrad.

Richard sa otočil na Brigitu a Brunhildu. Salazar bol naozaj zvláštna bytosť.

„Super nápad!“ odobrila Brigita nadšene.

„Možno by sme tam mali dať pohyblivé schodište, ktoré by sa pohybovalo iba v určitých časoch, aby si študenti bystrili myseľ.“ Navrhla Brunhilda zamyslene.

„Nejaké tajné chodby, ktoré budú môcť študenti objavovať.“ Poskakovala Brigita.

„Možno aj nejaké brnenia, ktoré, keď ich nejako poškodia, tak by sa po nich rozbehli a oni by ich odzbrojili jednoduchým zaklínadlom, ktoré zvládne totálny začiatočník.“ Uvažoval Richard.

Keď naňho všetci pozreli s otvorenými očami iba pokrčil plecami.

„To aby si uchovali chladnú hlavu a dokázali sa brániť.“ Povedal nevinne.

„Richard našou úlohou je študentov niečo naučiť a nie ich vyzabíjať.“ Povedala Brunhilda pobavene.

„Ale nehovor, že to nie je dobrý nápad.“ Obhajoval sa Richard.

„Tie brnenia môžu tam byť, ale bez akýchkoľvek pohybov.“ Uzavrela Brunhilda debatu.

„Salazar, čo si myslíš ty?“ spýtala sa ho Brigita.

„Mali by tam byť rôzne tajné chodby na heslo.“ Povedal Salazar akoby rozprával nejaký strašidelný príbeh.

„To je dobrý nápad! Tak by sme mohli chrániť aj svoje fakulty.“ Ozval sa Richard a uznanlivo na Salazara pozrel.

„V kuchyni by mohli pracovať domáci škriatkovia, ktorí by si nevedeli nájsť rodinu.“ Navrhla Brigita.

„A teraz aké predmety sa budú vyučovať?“ Richard hodil tú otázku len tak do vetra.

Všetci stíchli.

„Obrana proti čiernej mágii a elixíry.“ Povedal Salazar záhrobným hlasom.

„Herbológia a Starostlivosť o zázračné tvory.“ Zvolila si odbor Brigita.

„Transfigurácia a čarovanie.“ Ozvala sa Brunhilda.

„Aritmancia a staroveké magické runy.“ Rozhodol sa Richard.

Opäť bolo ticho. Všetci spracovávali informácie.

„Myslím, že budeme potrebovať viac učiteľov.“ Poznamenala Brigita a ozvalo sa súhlasné mrmlanie.

Už sa nevedeli dočkať, kedy konečne školu mágie otvoria.

„Rokfortská stredná škola čarodejnícka otvorená. Chrabromil a Bystrohlavová sa berú.“ Čítala Brigita z novín a nadšene nadskakovala v kresle.

Štyria riaditelia boli v Richardovej riaditeľni a popíjali ohnivú whisky. Všetci mali na tvárach úsmevy okrem Salazarovho kyslého výrazu. Richard sedel vo svojom riaditeľskom kresle a na kolenách mu spočívala Brunhilda.

„Tak sme to dokázali. Na zdravie!“ zvolala Brunhilda.

„Na vaše zdravie.“ Upresnila Brigita a keď si odpila hneď na nich vybafla: „Dúfam, že pôjdem ako družička!“

„Jasné, že hej! A Salazar tiež.“ Obrátil sa na neho Richard.

Salazar mu venoval ďalší zo svojich kyslých úsmevov.

„Kedy sa plánujete zobrať?“ spýtala sa nedočkavá Brigita a už si nalievala druhý pohár.

Brunhilda a Richard na seba pozreli.

„No asi niekedy v máji.“ Povedala Brunhilda.

„V októbri.“ Povedal v tej iste chvíli Richard.

Prekvapene na seba pozreli. Brigita sa začala chichotať.

„To je pekné, chcete sa zobrať a ani neviete kedy!“ zabávala sa na nich.

„Prečo tak neskoro?“ spýtal sa Richard nechápavo.

„V októbri je zima a ja sa chcem vydať vonku, tu pred Rokfortom pri jazere.“ Oponovala Brunhilda tvrdohlavo.

„Láska, ale to je ešte ďaleko.“ Richard vyzeral šokovaný.

„Ale máj je lásky čas.“ Trvala na svojom tvrdohlavo.

Typická Bystrohlavová- vždy tvrdohlavá.

„No myslím, že vás necháme.“ Ozvala sa Brigita a ťahala Salazara preč.

„Ako sa mohla čistokrvná čarodejnica oddať takému niktošovi, ktorý sa bezhlavo vrhá do každého nebezpečenstva? Vraj odvážny! On nevie, čo je to strach!“ pomyslel si Salazar cestou do svojho bytu.

Richard a Brunhilda sa napokon dohodli, že sa zoberú krátko po Vianociach. Je to tak medzi októbrom a májom a obaja boli spokojní. Avšak Richard sa chcel čo najrýchlejšie oženiť a Brunhilda chcela mať svadbu čo najkrajšiu a najromantickejšiu. No, ale čo dvaja milujúci ľudia pre seba nespravia?

Začali sa posielať listy. Bol koniec júla a zakladatelia práve podpisovali listy, ktoré čoskoro mali otvoriť jedenásťročné deti, s magickými schopnosťami. Salazar dostal práve jeden list pre akéhosi Johna Clarka.

„Clark...Clark...To meno som nikdy nepočul. Čo je zač?“ spýtal sa chladne.

„To je dieťa, ktoré vyrastalo ako mukel.“ Povedala Brigita.

Salazar mal chuť ten list spáliť. Nepáčilo sa mu, že decká, ktoré sú z muklovských rodín by mali chodiť sem na serióznu čarodejnícku školu. Jediným švihnutím prútika by zmazal predurčený osud ničnetušiaceho chlapca. Či už bol obľúbený alebo šikanovaný, nadaný alebo hlúpy, netúžil s ním byť pod jednou strechou. Hnusilo sa mu to.

„Nebudem učiť nejakého humusáka, ktorému doprialo šťastie a stal sa čarodejníkom.“ Povedal znechutene.

„Salazar! Ukľudni sa! To dieťa možno začne nový čarodejnícky rod!“ upokojovala ho Brunhilda.

„Práve ty by si mala stáť na mojej strane! Ty, čo si čistokrvná ako ja!“ oboril sa na ňu.

„Čarodejník ako čarodejník. Ja nedbám!“ pokrčila plecami a hodila naňho pohľad s otázkou.

„Nepáči sa mi to!“ hovoril si svoje Salazar.

„A čo tí, ktorí sú čistokrvní a narodia sa ako mukli? Tých tu chceš mať? Aj šmuklov prijímame, možno u nich prejavíme nejaké schopnosti! Čo? O tomto si rozmýšľal?“ vyštekol naňho Richard nahnevane.

Salazar zostal nemo civieť. Nad tým neuvažoval.

„Ten humusák má v niečom pravdu.“ Nerád v duchu priznával.

Nastal nový školský rok. Všetkým sa darilo a učitelia až rástli od hrdosti. Salazar bol síce nepríjemný na všetkých šmuklov a humusákov, ale inak nijaké problémy neboli. Študenti sa rýchlo udomácnili. Brunhilda nakoniec zistila jednu vec. Keď bola raz večer v Richardovej pracovni vyšla s tým von.

„Richard?“

„Hm?“ ani nezdvihol pohľad od papierov, ktoré podpisoval.

„Som tehotná.“

„Uhm.“ Stále nedvíhal pohľad od papierov.

Brunhilda neverila vlastným očiam. Otec jej dieťaťa sa o ňu a ich dieťa nezaujíma?

„Richard!“ vyštekla naňho.

Prekvapene zdvihol oči.

„Som tehotná!“ zopakovala.

Richard na ňu iba hľadel. Potom vyskočil a schytil ju do náručia.

„Ja budem otec! Ja budem otec!“ hulákal, kým Brunhilda sa smiala, „Ako dlho?“ spýtal sa trochu zadychčane.

„Som v druhom mesiaci.“

„Och! To je neuveriteľná správa! Milujem ťa Hil.“ Venoval jej bozk, „Už iba svadba a budeme kompletná rodina!“

„Chceš mi tým niečo naznačiť?“ spýtala sa ho podozrievavo.

„Nič, len sa strašne teším.“ Povedal Richard s úsmevom.

„Len to nehovor našim, lebo ma zabijú.“ Zašepkala Brunhilda.

„Ale nebude to trocha zvláštne, keď sa štyri mesiace po svadbe narodí dieťatko?“

Brunhilda sa zamyslela. Richard mal pravdu. Bude to podozrievavé.

„Na nejaký čas sa vyparíme a budeme si užívať a potom sa vrátime s dieťaťom...“

„Ale má to jeden háčik.“ Ozval sa Richard.

„Aký?“

„Uvedomuješ si, že sme v poriadnej kaši?“ vybafol na ňu Richard, „Keď vaši uvidia bábätko bude im jasné, že už bude mať niekoľko mesiacov. Ste Bystrohlavovci, takže včerajší určite nie ste.“ Podpichol ju.

„Na to som nepomyslela. Tak či tak sa to raz musia dozvedieť. Takže nemáme čo skrývať.“ Snažila sa upokojiť Brunhilda.

Richard ju objal. Pritúlila sa na jeho hruď a vdýchla jeho vôňu. Upokojila sa a cítila sa bezpečne.

„Milujem ťa, Richard.“

Nastal december a s ním aj prázdniny. Brunhilde sa začalo vydúvať bruško. Vždy keď s ňou bola Brigita, žobronila o post krstnej mamy tak otravne, až to bolo neuveriteľné.

Avšak všetko pekné raz musí skončiť...

Konal sa Vianočný ples. Študenti sa bláznili a gratulovali Richardovi a Brigite k ich sobášu, ktorý bol už na konci s prípravami a tiež si všimli aj bruško Brunhildy a pýtali sa jej, či bude aj naďalej učiť.

„Nad tým som ešte nepremýšľala.“ Odpovedala vždy.

Nechcela sa vzdať učiteľského postu, chcela byť po Richardovom boku, ale tiež sa tešila na ich bábätko. Možno si bude musieť zobrať dovolenku. Naozaj si na dieťa vybrali veľmi zlý čas. Ale keď nie teraz, tak kedy? V osemdesiatke? Vtedy to už ani nebude možné. Možno si najme opatrovateľku, aby jej trochu pomohla...Ale moment! Je Bystrohlavová! A ešte k tomu čarodejnica! Jasné, že to zvládne! Musí to zvládnuť...

Richard musel ešte niečo vydiskutovať s učiteľmi, ktorí sa hlásili na vyučovanie od budúceho roka a tak sa Brunhilda pobrala do bytu sama. Práve sa vyzliekala, keď počula ako niekto vošiel. Rýchlo sa zahalila.

„Kto je tam?“ spýtala sa neznámeho.

Nikto neodpovedal. Pomalými krokmi sa blížila ku dverám spálne.

„Richard?“

Nebol to Richard. Bol to Salazar a mal vypité.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa ho prísne.

Salazar sa k nej blížil a premeral si ju pohľadom ako kus mäsa. Ten pohľad sa jej vôbec nepáčil. Obzrela sa za svojim prútikom, ale ten bol zrazu v Salazarovej ruke. Odhodil ho za seba.

„Už som ti povedal, že si nádherná?“ spýtal sa jej.

Brunhilda neodpovedala. Salazar bol jej rodičov žiadať o ruku, lebo vedel, že sú čistokrvní a to mu stačilo. Ešte ako bonus k tomu bola Brunhildina krása. Brunhilda ho vtedy odmietla a rodičia to rešpektovali. Salazar sa im nepáčil.

Podišiel k nej a strhol z nej napoly vyzlečené šaty. Brunhilde začali tiecť slzy. Ledva sa hýbala, keďže bola tehotná. Pokúsila sa ujsť, ale Salazar ju schmatol a zvalil na posteľ.

Bola ako omráčená. Nie! Toto sa nemôže stať.

„Salazar, prosím...“ začala ticho medzi slzami.

Dal jej facku.

„Čuš!“ zreval na ňu a začal ju obchytkávať.

Brunhilda nevedela čo robiť. Začala ho kopať a škriabať, ale zdalo sa, že to Salazara iba vyprovokovalo. Bol čoraz agresívnejší a hnusnejší. Schmatol jej obe ruky a násilím si ju vzal. Brunhilda myslela, že sa povracia. V tej chvíli chcela byť mŕtva. Nechcela vôbec žiť. Cítila sa špinavá, hnusne zneužitá a ponížená.

„Slizolin! Ty had!“ zreval niekto za ním.

„Richard!“ zvolala Brunhilda medzi vzlykmi.

Zbadala, že je nahnevaný, ale videla aj to, že sa bojí. Richard pocítil po prvýkrát strach.

„Ále, ále, alé! Máme tu nášho chrabrého leva. Tak sa ukáž, že nemáš strach!“ vysmieval sa Salazar.

Richard naňho vypálil zaklínadlo. Netrafil. Vstal a utiekol preč. Richard išiel za ním. Chytil ho vo Veľkej Sieni. Vypaľoval za ním jedno zaklínadlo cez druhé a Salazar ho vždy odvrátil alebo sa mu vyhol. Medzitým sa mu posmieval.

„Už som ti povedal, že to dieťa, ktoré čaká, je moje?“ spýtal sa ho šialene sa smejúc.

Richard naňho vypálil smrtiace zaklínadlo. Salazarovi sa zablyslo v očiach a zaklínadlo odvrátil.

„Richard, hádam sa nechceš stať vrahom!“ povedal potichu.

„Ak obeťou budeš ty, tak s radosťou!“ zreval Richard nazúrene.

Ostatní študenti ich ako zhypnotizovaní sledovali. Nikdy v živote nevideli taký súboj. Veď dvaja najväčší čarodejníci sa proti sebe postavili na život a na smrť!

Slizolin a Chrabromil znova začali po sebe vypaľovať zaklínadlá.

„Pre svojho potomka som tu vytvoril Tajomnú komnatu, aby ju mohol otvoriť a všetkých humusákov vyzabíjať.“ Hulákal Slizolin škodoradostne odrážajúc zaklínadlá.

„Ty podlý had! Bodaj by si zdochol!“ zreval Richard a vtedy naozaj pripomínal leva.

„Nepraj druhému to, čo ty nechceš pre seba!“ vyštekol Slizolin a Richarda zasiahlo smrtiace zaklínadlo.

Po Richardovej smrti sa Slizolin vytratil a nikto ho už nikdy nenašiel. Brunhilda pochovala Richarda a dúfala, že nezomrel v tej lži, že dieťa, ktoré čaká, nie je jeho. Jej dieťa nikdy nespozná otca a ona ovdovela ešte pred svadbou. Matka jej potom prezradila, že na ich rodinu bola uvrhnutá kliatba.

Jedna ich predchodkyňa, ktorá sa volala Brunhilda sa mala vydávať, ale milovala iného. Oddala sa mu s tým, že navždy bude patriť jemu. Ale dozvedel sa to jej nastávajúci, ktorý ju zabil a na celú jej rodinu uvrhol kliatbu, že sa nesmú nikomu oddať pred svadbou, inak ich postihne nešťastie...

Richard zahynul, Slizolin sa vyparil a Brunhilda sa schovala u svojich rodičov, kde vychovala svoju a Richardovu dcéru. A Brigita?

Čo sa vlastne stalo s Brigitou? Tá aj naďalej učila. Prevzala celý Rokfort a snažila sa ochrániť študentov pred Tajomnou komnatou, ktorú sa viackrát pokúšala nájsť a ktorá existuje dodnes...

––––––––––––––––––––XXX––––––––––––––––––––

No ahojte! Po dlhšej pauze som sa rozhodla, že sem-tam niečo napíšem. Pochybujem, že zo svojho mozgu vytisnem nejakú poviedku, ale jednorázovky vám raz za čas môžem sľúbiť.

A teraz, viete, kto bola Richardova a Brunhildina dcéra? Už pracujem aj na jednorázovke o nej. Len tak by the way bola spomenutá v HP7, takže niečo by vám to mohlo hovoriť...pst! nehajte hovoriť mňa :D

Takže ja len dúfam, že sa vám to páčilo. Možno to považujete za telenovelu, ale vlastne tam ide o pôvod (môj výmysel) Rokfortu a spoluprácu s jeho zakladateľmi.

Pamätáte sa, ako profesorka McGonaggallová (neviem presne, ako sa píše jej priezvisko..heh) raz v HP2 hovorila o Tajomnej komnate? „Traja z nich spolu celkom dobre spolupracovali. Štvrtý nie.“ Chcela som tomu dodať trochu dramatickosť a vlastne som opísala, ako som si ich predstavovala od začiatku.

No vlastne všetko už máte v príbehu, takže načo tu píšem tieto blbosti:)). Ja si už len prosím komenty a hodnotenie.

Ďakujem!:)

Bernie..

[ » na začiatok « ]