Kapitola:
Pridaná: 27.11.2009, 14:29:02
Čítaná: 4406×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape, Hemiona Grangerová, Záškodníci a i.
Stručný dej: Koho to vlastne Hermiona miluje? (pozor: nedokončená poviedka)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola

„Daj mi pokoj, Severus!“ zamračila som sa nahnevane.

„Si smiešna, Grangerová! Odporná humusácka šplhúnka! Čo si o sebe vlastne myslíš?“ vyštekol.

„Ty odporný, nechutný, slizký potkan! Nechápem, ako som s tebou mohla tak dlho vydržať! Sirius mal pravdu, si úbožiak,“ zatvárila som sa pohŕdavo a znechutene som mu odpľula k nohám.

„Takže teraz Black. To som si nemyslel, že až tak rýchlo si nájdeš náhradu,“ uškrnul si uštipačne, „si ako tvoji rodičia. Rovnako úbohá a tupá.“

„Čo ty vieš o mojich rodičoch?“ vrieskala som. „Nevieš nič, vôbec nič! Už ťa nechcem nikdy vidieť, daj mi pokoj! Rozchádzam sa s tebou!“

Severus na mňa len znudene hľadel a jeho jemný úškrn prezrádzal, že, hoci to nedával najavo, sa ho to vôbec nedotklo. Rýchlo som sa otočila a rozbehla som sa preč. Už som viac nemohla zadržiavať slzy. Cítila som, ako mi pomaly stekajú po lícach až k brade. Vbehla som do jednej z izieb domu na Grimmualdovom námestí 12, zatresla som za sebou dvere a oprela som sa o stenu. Pomaly som sa zošuchla na zem, nohy som pritiahla k sebe. Nemohla som uveriť, že sa to naozaj stalo, že bol koniec. Dúfala som, že to bol len zlý sen, chcela som vrátiť čas a všetko napraviť. Cítila som sa mizerne. Mala som obrovskú chuť niekam odísť, niekam ďaleko, kde by som mala od každého pokoj.

Moje myšlienky prerušilo tiché zavŕzganie dverí a ťažké kroky niekoho, kto vošiel.

„Hermiona,“ oslovil ma Sirius opatrne. Nešťastne som naňho pozrela a pokúsila som sa o úsmev, no urobila som len zvláštnu grimasu. Tichošľapova prítomnosť ma zvláštne upokojovala, chcela som, aby zostal so mnou, aby ma neopúšťal.

„Nechoď preč, Sirius, prosím,“ zašepkala som. Prikývol, posadil sa vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Oprela som sa oňho a zotrela som si slzy. Neviem, ako dlho sme takto sedeli, no moja zlosť a sklamanie pomaly ustupovali.

„Ako sa cítiš, Hermiona?“ spýtal sa po dlhom tichu Sirius.

„Oveľa lepšie,“ usmiala som sa a vďačne som naňho pozrela. Vtom sa dvere izby otvorili a dnu vošla pani Weasleyová. Keď nás zbadala, nadvihla obočie, no po chvíľke jej prekvapený výraz vystredal široký úsmev.

„Poďte sa navečerať,“ kývla hlavou a vyšla von.

„Choď bezo mňa, ja nie som hladná,“ povedala som smutne.

„Si si istá?“ spýtal sa pochybovačne, no keď som prikývla, pomaly vyšiel z izby. Zahľadela som sa von oknom na tmavú oblohu posiatu hviezdami a rozmýšľala som nad mojou hádkou so Severusom, keď vtom ma niečo napadlo a víťazoslávne som sa uškrnula. Už som našla spôsob, ako si Severusa získať späť, no nebude to jednoduché a Siriusa tým veľmi zraním, ale nemala som na výber. Postavila som sa a s úsmevom na tvári som zišla do kuchyne. Keď som vošla, Sirius na mňa prekvapene vyvalil oči. Severus sa na mňa tiež zamračene pozrel.

„Konečne si tu, Hermiona, už som myslela, že neprídeš,“ vyrútila sa na mňa pani Weasleyová. „Poď, sem si sadni, hneď ti donesiem večeru.“

„Ďakujem, ste veľmi milá,“ poďakovala som a sadla som si vedľa Siriusa.

„Stalo sa niečo, Hermiona?“ nespúšťal zo mňa začudovaný pohľad.

„Nie, všetko je v poriadku, prečo?“ nadvihla som obočie a pustila som sa do jedla. Tichošľap len pokrčil plecami. Po večeri som chytila Siriusa za ruku a odtiahla som ho do izby, o ktorú som sa delila s Ginny.

„Ja viem, o čo ti ide, Hermiona,“ pozrel na mňa s úškrnom na tvári. „Chceš naštvať Ufňukanca.“

„Ako si to zistil?“ spýtala som sa prekvapene.

„Príliš dobre ťa poznám.“

„Pomôžeš mi?“

„S radosťou,“ zašepkal mi do ucha a vyšiel z izby. Chvíľu som tam zmätene stála. Tešilo ma, že Sirius pristúpil na moju hru, no stále som nechápala, ako na to prišiel. Príliš dobre ťa poznám. Čo tým myslel? Naozaj to na mne bolo tak veľmi vidieť? Naozaj bolo tak veľmi vidieť to, že chcem, aby Severus žiarlil? Len som pokrútila hlavou a vyšla som z izby.

„Hermiona!“ začula som zdola hlas pani Weasleyovej. Zbehla som dolu schodmi a pri dverách som zbadala Remusa s Tonksovou.

„Remus! Tonksová!“ zvolala som prekvapene.

„Aj my ťa radi vidíme,“ usmiala sa Tonksová.

„Rozhodli sa, že tento rok aj spolu s malým Teddym strávia Vianoce s nami,“ oznámila mi pani Weasleyová s úsmevom. Pozrela som na Teddyho – veľmi sa podobal na Remusa, no od Tonksovej zdedil schopnosť metamorfomágie. Pri pohľade naňho sa mi na tvári zjavil náznak úsmevu.

„Remus!“ ozval sa za mnou hromový Siriusov hlas. Od ľaku som sa až mykla. Obaja sa bratsky objali a na ich tvárach sa zjavili veselé úsmevy. Prišiel aj Severus, no keď ich zbadal, netváril sa dvakrát nadšene. Naše pohľady sa na chvíľu stretli, ale on sa hneď odvrátil. Aj za ten krátky čas som v jeho očiach postrehla zmes sklamania a vzdoru. Smutne som zvesila hlavu. Cítila som, že do očí sa mi zas tlačia slzy. Sirius si to zjavne všimol a okamžite ku mne priskočil.

„Čo sa deje?“ zašepkal.

„Nič,“ pokrútila som hlavou, rýchlo som si zotrela slzy a slabo som sa usmiala. „To prejde.“

„Netráp sa zbytočne, len si ubližuješ. Viem, chceš sa Ufňukancovi pomstiť, ale takto to nepôjde.“ Sirius mal pravdu a ja som to vedela. Pohladil ma po líci a odišiel.

„Hermiona?“ oslovil ma Remus potichu.

„Áno?“

„Čo je medzi tebou a Siriusom?“

„Čo by medzi nami malo byť?“ spýtala som sa nechápavo.

„Správate sa k sebe ako... och, nechaj to tak, zabudni na to,“ zahováral rýchlo, no ja som vytušila, čo chcel vedieť.

„Máš pravdu, Remus,“ zvýšila som hlas. Všetci na mňa začudovane pozreli, dokonca aj Severus. Víťazoslávne som sa usmiala a znova som pozrela na Remusa, ktorý na mňa tiež prekvapene hľadel.

„Máš pravdu, Remus,“ zopakovala som, „ale prekvapuje ma, že si to doteraz nevedel. Myslela som, že Sirius ti to povedal.“

„Čo som mu mal povedať?“ ozval sa Sirius. Len čo zachytil môj pohľad, nenápadne som mykla hlavou smerom k Severusovi a žmurkla som. Prikývol, žo znamenalo, že pochopil.

„Že spolu chodíme,“ usmiala som sa. Remus na nás zarazene hľadel, rovnako aj ostatní.

„Tak... to vám gratulujem,“ povedal zaskočene.

„Ďakujeme,“ zacerila som sa a kútikom oka som pozrela na Severusa – netváril sa príliš nadšene. Tak to funguje, pomyslela som si radostne, podišla som k Siriusovi a chytila som ho za ruku.

„Si neskutočná, Hermiona,“ zašepkal so šibalským úškrnom.

„Ja viem,“ zatvárila som sa samoľúbo.

„Myslíš, že to zaberie?“ spýtal sa s obavou v hlase.

„Čo či zaberie? Náš trik na Severusa? O to sa ty neboj,“ upokojila som ho, hoci ani sama som tomu nedávala úplnú šancu. Sadli sme si do kresla pri ohni a ja som sa zamyslene zahľadela do okna. Čo ak to nevyjde? Čo ak na to Severus príde a neodpustí mi? Nemohla som bez neho žiť a on to príliš dobre vedel. Bála som sa však aj toho, že sa niečo zmení, že sa náhodou zaľúbim do Siriusa... nie, to sa nemohlo stať, nedokázala som na to viac myslieť.

Spať som išla neskoro večer. Ginny bola už dávno v posteli. Závidela som jej ten bezstarostný život, ktorý mala. Mala Harryho a s ním krásny vzťah, ktorý nemohla zničiť jedna hlúpa hádka. Lenže Severus je iný ako Harry, Severus je oveľa prchkejší, ľahšie sa rozčúli. Pomaly som vliezla do postele a zababušila som sa do deky. Ako veľmi som sa snažila, nemohla som zaspať. Neviem, ako dlho som sa tam bezmyšlienkovite prehadzovala, no keď ma to prestalo baviť, potichu som vyliezla z postele a zamierila som za Siriusom. V jeho izbe sa ešte svietilo. Opatrne som zaklopala. Ozvali sa kroky a dvere sa prudko otvorili.

„Hermiona!“ zvolal prekvapene, keď ma zbadal. „Nemôžeš zaspať?“

„Presne,“ prikývla som. „Môžem vojsť?“

„Jasné,“ prikývol a odstúpil. Vošla som dnu a začala som sa obzerať. Siriusova izba ma v tej chvíli neuveriteľne fascinovala. Bola iná, než ostatné izby v dome. Tichošľap si ju oblepil rôznymi plagátmi, najviac ma však zaujala fotka nad nočným stolíkom. Zobrazovala Záškodníkov – bol tam Harryho otec, James, Remus, Peter a, samozrejme, aj Sirius. Všetci tam boli veľmi mladí, možno o niekoľko rokov mladší odo mňa. Môj pohľad však priťahoval Tichošľap. Vyzeral tam veľmi dobre. Vyprskla som od smiechu, nemohla som uveriť, že aj napriek mojim citom k Severusovi som dokázala myslieť na takéto veci.

„Na čom sa smeješ?“ spýtal sa Sirius so záujmom. „Nevedel som, že tá fotka je až taká vtipná.“

„Ja som sa nesmiala na tej fotke,“ obrátila som sa.

„A prezradíš mi, čo teda bolo dôvodom?“ nadvihol obočie.

„Ja len... niečo ma napadlo, ale...“ mykla som plecom, „ ...to nestojí za reč.“

„Keď myslíš,“ uškrnul sa a podišiel ku mne. „Som zvedavý, ako dlho nám toto divadielko vydrží.“

„To ti neviem povedať,“ uprela som naňho zamyslený pohľad. Až teraz som si všimla, aké má úprimné oči. Presne som z nich vedela vyčítať, čo si myslí. Pomaly sa ku mne priblížil, cítila som na tvári jeho teplý dych.

„Sirius, ja nemôžem...“ Nedokončila som. Jeho pery sa spojili s tými mojimi. Bozkával ma nežne a vášnivo zároveň a ja som sa cítila ako ešte nikdy predtým. Mala som pocit, že jeho bozky trvajú večnosť. Keď sa odo mňa odtiahol, chvíľu sme na seba nemo hľadeli.

„Prepáč, nemal som,“ ospravedlnil sa rýchlo. „Ja... neviem, čo sa to so mnou v poslednom čase deje...“ Priložila som mu prst na ústa. Odtiahla som ho, až keď som bola veľmi blízko a jemne som ho pobozkala. Zacítila som, ako si ma pritiahol k sebe a pomaly mi prechádzal rukou po chrbte. V tom momente som zabudla na Severusa, na našu dnešnú hádku aj na svet okolo nás, chcela som byť len s ním, so Siriusom, s nikým iným. Hoci som si matne uvedomovala, že by som tu vôbec nemala byť, neprekážalo mi to, teraz pre mňa existoval len Sirius...

Zobudila som sa do krásneho vianočného dňa. Obklopovalo ma hrobové ticho. Pretrela som si oči a poobzerala som sa. Môj pohľad zastal na Siriusovi, ktorý sedel oproti posteli a upieral na mňa skúmavý pohľad.

„Vyzeráš nádherne, keď spíš,“ poznamenal, len čo si všimol, že som sa zobudila.

„Dobré ráno,“ zamrmlala som. Zabalila som sa do prikrývky, pozdvíhala som si veci porozhádzané po zemi a zamierila som ku dverám.

„Kam chceš ísť?“ spýtal sa rovnako pokojným hlasom.

„Obliecť sa a potom na raňajky,“ odvetila som rozospato.

„Nuž, keď sa chceš takto v plachte premávať po chodbe, nech sa páči,“ mykol plecom.

„Tak fajn, presvedčil si ma,“ otočila som sa a sadla som si na posteľ. „Aj tak už nemám čo stratiť.“ Rýchlo som sa obliekla a spolu so Siriusom som zišla do kuchyne, kde pani Weasleyová chystala raňajky.

„Dobré ráno,“ zaštebotala, keď sme vošli. „Vidím, že za sebou máte náročnú noc.“

„Dobré ráno,“ odzdravili sme naraz a sadli sme si za stôl. Až vtedy mi začalo dochádzať, čo sa vlastne medzi mnou a Tichošľapom stalo. Ja som sa s ním vyspala, čo znamená, že som podviedla Severusa. Ale... to predsa... Do očí sa mi nahrnuli slzy. Zakryla som ich rýchlym pohybom ruky. Sirius ma však aj tak odhalil, naklonil sa ku mne a pošepkal:

„Ľutuješ to, však?“

„Nemalo sa to stať,“ odvetila som potichu, „a ty to vieš.“

„Netráp sa kvôli tomu, Ufňukanec sa o tom vôbec nemusí dozvedieť.“

„Máš pravdu,“ slabo som sa usmiala a rýchlo som si zotrela slzy. Keby však vedel, aké problémy mi tá jedna noc spôsobila...

Pani Weasleyová predo mňa položila tanier s párkami s kečupom. Pomaly som sa pustila do jedla a zamyslene som prežúvala. Prečo som sa nechala zviesť? Bola som taká hlúpa...

„Hermiona!“ prebral ma zo zamyslenia Siriusov hlas.

„Hm?“ pozrela som naňho zasnene.

„Čo keby si to už konečne dojedla a na chvíľu prestala rozjímať?“ Rýchlo som do seba nahádzala párky a vstala som.

„Nechceš ísť so mnou von?“ zavolal ma Sirius. „Na prechádzku?“

„Jasné, rada pôjdem,“ usmiala som sa a vyšla som do izby prezliecť sa. Len čo som bola oblečená, zišla som dolu a čakala som Siriusa. O chvíľku sa vedľa mňa objavil a mohli sme ísť. Dlho sme sa mlčky prechádzali po zasneženej ulici, nikto z nás nič nepovedal.

„Chcem sa ti ospravedlniť,“ prerušil ticho Sirius. „Za včerajšiu noc. Viem, bola to hlúposť.“

„Nič sa nedeje,“ pokrútila som hlavou. „Keby som sa nenechala zviesť, nič by sa nestalo.“

„Ale stalo, Hermiona, vieš to veľmi dobre. Možno nie hneď, ale raz určite. A možno je to takto lepšie.“

„Čo na to povie Harry, keď to zistí?“ spýtala som sa. „Jeho najlepšia kamarátka sa vyspala s jeho krstným otcom.“

„Nič na to nepovie, lebo to zostane len medzi nami dvoma.“ Zastala som a zahľadela som sa na oblohu, z ktorej pomaly padali snehové vločky. Potichu mi dpadali na tvár a rýchlo sa roztápali. Cítila som na sebe Siriusov pohľad, no aj tak som tam ešte chvíľku takto stála. Potom som chytila Tichošľapa za ruku a kráčala som ďalej.

„Veľmi ho ľúbiš?“ chcel vedieť.

„Severusa? Áno, veľmi, ale po tej včerajšej hádke si nie som istá, či aj on mňa.“

Sneženie zosilnelo a začal fúkať silný vietor.

„Mali by sme sa vrátiť,“ poznamenal Sirius. Obrátili sme sa a pomaly sme kráčali späť. Cestou späť nikto z nás nič nepovedal.

„Konečne ste späť,“ privítala nás Tonksová, keď sme vošli do domu. „Molly si začínala robiť starosti, že zmeškáte obed.“ Obaja sme vyprskli od smiechu, vyzliekli sme si bundy a zamierili sme do kuchyne. Zachytila som Severusov pohľad – bol plný znechutenia, no skrývalo sa v ňom aj niečo, čo sa veľmi podobalo túžbe. Rýchlo som sa od neho odvrátila a sadla som si za stôl.

Po obede za mnou prišiel Severus.

„Chcem sa s tebou porozprávať,“ vyrútil sa na mňa.

„Lenže ja sa s tebou nemám o čom rozprávať,“ odsekla som, „teraz mám Siriusa, tak mi daj pokoj.“

„Siriusa,“ uškrnul sa posmešne. „To máš naozaj zlý vkus, že si vyberáš takých úbožiakov.“

„Tým myslíš aj seba?“ spýtala som sa provokačne.

„Hermiona, ja... nechcem ťa stratiť,“ chytil ma za ruku a prosebne sa mi zahľadel do očí.

„Pusť ma, Severus,“ požiadala som ho, no on ma stále držal.

„Prečo? Aby si mohla utekať za Blackom?“

„Pusť ma, Severus, inak...“

„Inak?“ prerušil ma s nadvihnutým obočím.

„Inak začnem kričať,“ odvetila som rýchlo. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Severus ma pustil, venoval mi zamračený pohľad a vyšiel z izby. Sadla som si na posteľ, po lícach mi stekali horúce slzy. Dvere sa znova otvorili a dnu vošiel Sirius.

„Hermiona,“ oslovil ma nežne, sadol si vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Nešťastne som sa naňho vrhla a rozplakala som sa. Sirius sa ma snažil utíšiť, no dlho sa mu to nedarilo.

„Hermiona, netráp sa kvôli nemu,“ utešoval ma. „Nestojí ti za to, zabudni naňho.“

„Máš pravdu,“ povedala som, keď som konečne prestala plakať. Vysmrkala som sa do vreckovky, ktorú som od neho dostala a pozrela som mu do očí. Chvíľu sme na seba hľadeli, potom sa pomaly priblížil a naše pery sa spojili v bozku.

--------------------------------------------------------------------------

Po dlhom čase sa mi konečne niečo podarilo napísať. Písala som to, keď som bola chorá, takže to, prosím, berte trošku s rezervou a ak niečomu nechápete, kľudne mi to napíšte buď cez sovu, alebo do komentára. Ale určite sa to v ďalších kapitolách vysvetlí. Ak nájdete nejaké gram. chyby alebo preklepy, veľmi sa poteším, ak mi napíšete sovičku alebo komentárik. A to najdôležitejšie: najviac ma potešia vaše pochvalové a hlavne kritické komentáre a, samozrejme, hviezdičkové hodnotenie. Venujem tým, ktorí si prečítajú, ohodnotia a napíšu komentárik. Toť vsjo, ďakujem :)

[ » na začiatok « ]