Poviedka:
Pridaná: 27.9.2009, 15:18:51
Čítaná: 4457×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Cedric Diggory
Stručný dej: "Avada Kedavra!" Čo bolo ďalej?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

„Toho zvyšného zabi.“

„Avada Kedavra!“

* * *

Prudko som sa prebral. Veľmi ma bolela hlava. Opatrne som sa posadil a začal som sa obzerať. Bol som v akejsi izbe, ktorá mi veľmi pripomínala tú moju, a predsa nebola rovnaká. Niečo sa zmenilo, ale čo? Pomaly som sa postavil a začal som sa prechádzať, pričom som mal pocit, že sa vznášam. Dôkladne som si izbu prezrel, no všetko bolo na svojom zvyčajnom mieste. Zamračil som sa. Plagáty viseli nad posteľou, fotka Čcho stála, ako vždy, na nočnom stolíku, kusy oblečenia boli porozhadzované po zemi, akvárium s chumáčikmi som našiel pod oknom. Niečo však bolo ešte stále zle. Znova som sa poobzeral. Vtom ma premkol pocit úzkosti. Niekde v diaľke som začul vyskoý chladný hlas, pred očami sa mi mihol záblesk zeleného svetla a prišiel pocit prázdnoty. Vtedy som si uvedomil, čo je iné. Toto nie je izba, na ktorú som bol zvyknutý. Toto nie je izba, v ktorej som žil 17 rokov. Toto je izba... kde, to som nevedel. Vyšiel som von a ocitol som sa v záhrade. Bola obrovská, plná rozkvitnutých stromov a kvetov.

„Prepáčte,“ pristavil som sa pri vysokej žene oblečenej v dlhých bielych šatách. Svetlé vlasy mala zopnuté do drdola a tvárila sa zasnene.

„Prosím vás, kde to som?“

„Ty si tu nový,“ skonštatovala. „Nachádzaš sa v posmrtnom svete. Sú tu duše tých, ktorí boli zavraždení.“

Chvíľu som na ňu omráčene hľadel. Takže som mŕtvy.

„Ďakujem,“ zamrmlal som a zamračene som kráčal ďalej. Naozaj som bol mŕtvy? Cítil som sa tak dobre... a predsa som v sebe pociťoval akúsi prázdnotu, ktorú som si nevedel vysvetliť. Prechádzal som záhradou a hlavou sa mi preháňali zmätené myšlienky. Myslel som na Čcho, na Harryho a Trojčarodejnícky turnaj, na rodičov, ale najmä na Voldemorta a toho, ktorý ma zabil. Bol to Voldemortov komplic alebo niekto, kto chce dostať Harryho pred Voldemortom? Nech už je to akokoľvek, dúfal som, že Harrymu sa podarí zachrániť sa. Moje myšlienky zaleteli ku Čcho. Kedy ju znovu uvidím? Neďaleko práve rozkvitnutej čerešne som zbadal lavičku. Zamieril som k nej. Koľko som tam sedel, neviem. Vtom som pocítil niečo zvláštne, akoby ma niečo ťahalo. Na chvíľu som sa ocitol v tme. Začul som zopár bolestných výkrikov a znova ma čosi ťahalo. Keď to prestalo, stál som v akomsi kruhu. Videl som Harryho a Voldemorta ako stoja proti sebe a ich prútiky boli spojené zlatou niťou. Priori Incantatem. Vedel som, že ak sa to spojenie preruší, zmiznem.

„Vydrž, Harry!“ povzbudil som ho a môj hlas mi znel vzdialene...

Vedľa mňa sa zjavila duša mŕtveho starca opierajúceho sa o paličku.

„Tak to bol ozajstný čarodejník?“ pozrel na Voldemorta. „Zabil ma... poraz ho, chlapče!“

Z Voldemortovho prútika sa vynárala ďalšia postava. Spoznal som ju hneď. Bola to Berta Jorkinsová, pracovala na Ministerstve mágie.

„Teraz ho nepusti!“ zakričala. „Nedovoľ mu, aby ťa dostal, Harry! Nedovoľ!“

Vtedy sa zjavila postava vysokého muža v okuliaroch s rozstrapatenými vlasmi.

„Prichádza tvoja matka,“ zašepkal obrátený k Harrymu. „Chce ťa vidieť... pomôže to... vydrž...“ O chvíľu na to sa zjavila Harryho matka.

„Keď sa spojenie preruší, zostaneme iba chvíľočku, ale získame ti čas. Musíš sa dostať k prenášadlu, vráti ťa do Rokfortu. Rozumieš, Harry?“

„Áno,“ odvetil Harry roztrasene.

„Harry,“ oslovil som ho, „vezmi moje telo naspäť, prosím ťa. Vezmi ho mojim rodičom.“

„Vezmem,“ prikývol.

„Urob to teraz,“ zašepkal Harryho otec, „priprav sa na beh... urob to teraz...“

„TERAZ!“ zreval Harry, trhol prútikom a ja som okamžite zamieril k Voldemortovi v nádeji, že sa Harrymu podarí ujsť. O pár chvíľ som saznova ocitol v záhrade. Vedel som, čo sa stalo. Podarilo sa to. Harrymu sa podarilo uniknúť.

* * *

„Cedric!“

Rýchlo som sa obzrel, aby som zistil, kto na mňa kričal. Nikoho som však nevidel.

„Nie Cedric, prosím, Cedric nie!“

Bola to Čcho. Ale... ona to nemohla byť... veď ona nemôže... Vtom mi to došlo. Počul som ju kričať z normálneho sveta. Ako to bolo možné, som nechápal.

„On sa vrátil! Je späť! Voldemort sa vrátil!“ začul som v pozadí Harryho hlas.

Čo sa dialo? Vrátil som sa späť, do sveta živých, alebo sa mi len sniva?

„Si zmätený,“ ozval sa vedľa mňa známy hlas. Dvihol som hlavu a zbadal som ženu, ktorú som stretol v záhrade, keď som prišiel.

„Si zmätený, lebo nevieš, čo sa s tebou deje, čo sa deje v tvojej hlave,“ pokračovala a hľadela do neznáma. Chvíľu som čakal, že bude pokračovať, no nestalo sa tak.

„Čo sa so mnou deje?“ spýtal som sa. „Počujem hlasy zo sveta živých, pritom som mŕtvy.“

„To sa stáva,“ uprela na mňa svoj zasnený pohľad, „ak smrť zasiahne nečakane.“

„Skončí sa to niekedy?“

„Nie. Ak sa bude diať niečo, čo súvisí s tebou alebo niečím, prípadne niekým, na čom ti záleží, vždy budeš počuť hlasy živých.“

Zamyslene som sa zahľadel pred seba. Myslel som na Čcho a na to, čo bude ďalej. Dúfal som, že ak si nájde nového priateľa, bude ním Harry. Hoci sme medzi sebou častokrát súperili, vedel som, že sa naňho dá spoľahnúť.

Myšlienky mi neusporiadane vírili v hlave, keď vtom som pocítil niečo zvláštne, niečo, čo som doteraz nezažil. Bolo to, akoby ma niekam prenášali. Okolo mňa sa ozývali čudné zvuky, ako keď niekto plače. Zazrel som nešťastnú tvár mojej mamy, vedľa nej stojaceho otca a ostatných z mojej rodiny – všetci boli oblečení v čiernom. Obraz nachvíľu zmizol, no zvuky neutíchali. Počul som hlas kňaza z našej dediny, no veľmi som nerozumel. Aj z toho mála, čo som zachytil, som zistil, že sa koná pohreb a ten, koho idú pochovať, som ja! Toto sa nemohlo stať, nemohlo! Veď ja som stále tu! Dýcham, hýbem sa, ja ŽIJEM!!! Vtom som sa zarazil. Naozaj to bola pravda? Všetko to, čo som si nahováral – bolo to skutočné? Nie, neohlo byť, bol som predsa mŕtvy, Voldemort ma zabil... Znova som sa zarazil. Ako je možné, že ma pochovávajú, keď len nedávno ma zabili?

„Čas tu plynie pomalšie, ako si myslíš,“ ozvalo sa spoza mňa, až som sa zľakol. Keď som sa obrátil, predo mnou stála tá istá (a jediná) žena, ktorú som už predtým stretol.

„Kto ste?“ spýtal som sa omámene.

„To nie je podstatné,“ odvetila ostro, no potom sa usmiala. „Pochybujem, že ma budeš poznať.“

„Tak to skúste,“ vyzval som ju.

„Som Kendra, Kendra Dumbledorová,“ pozrela na mňa s očakávaním.

„Vy ste matka nášho riaditeľa?“ zažmurkal som prekvapene.

„Ak máš na mysli Albusa, tak áno,“ prikývla.

„Ale... prečo ste potom tu? Veď... veď vás nikto nezabil.“

„Vidím, že toho vieš veľa o mojej rodine,“ poznamenala.

„Ani nie,“ očervenel som. „Čo tu robíte?“

„Strážim duše mŕtvych. Dohliadam na to, aby sa žiadna z nich nevrátila do svojho tela. Boli by z toho len zbytočné problémy.“

„Dá sa odtiaľto riadiť to, čo sa deje medzi živými?“

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Teraz, ak dovolíš, musím odisť. Prajem príjemný zvyšok dňa.“ Chvíľu som za ňou hľadel, no potom som aj ja odišiel do svojej izby.

* * *

Posadil som sa. Sedel som uprostred lúky. Všade okolo mňa sa rozprestieral tmavý les. Zdal sa mi akýsi povedomý. Rýchlo som sa postavil a opatrne som vykročil. Ani nie za 5 minút som vyšiel z lesa a zbadal som vysoký hrad. Rokfort. Natešene som sa usmial. Podišiel som k hlavnej bráne a chcel som vojsť, no niečo mi v tom bránilo, nejaká sila, ktorá nechcela, aby som sa dostal dnu. Nechápal som, čo sa deje. Vtom som začul zopár výkrikov a zazrel som zelené svetlo blížiace sa ku mne. Chcel som sa mu vyhnúť, no bolo to rýchlejšie ako ja. Svetlo ma zasiahlo do hrude.

* * *

Rýchlo som kráčal krížom cez záhradu.

„Pani Kendra! Pani Kendra, počkajte!“

Žena sa otočila a spýtavo na mňa pozrela.

„Potrebujem vašu pomoc,“ vychrlil som na ňu.

„Počúvam ťa.“ Sadla si na lavičku a zahľadela sa na mňa. Všetko som jej porozprával a ona ma počúvala so zamysleným výrazom na tvári. Keď som skončil, dlho bolo ticho.

„Veľmi chceš žiť,“ povedala hľadiac na niečo, čo som ja nevidel. „Preto sa ti to stalo. No zákon sa kvôli tebe nezmení. Niet cesty späť.“

Mala pravdu a ja som to vedel. Musí sa však dať niečo robiť. Chcem sa vrátiť späť a aj to urobím, lenže ako? Obrátil som sa ku Kendre, no ona tam už nebola. Zmizla.

Pomaly som sa vrátil do svojej izby, sadol som si na posteľ a zahľadel som sa na fotku Čcho.

„Veľmi mi chýbaš,“ zašepkal som a po líci mi stiekla slza. Rýchlo som si ju zotrel a odvrátil som sa. Zaujímalo by ma, či aj tu funguje mágia. Zo zadného vrecka nohavíc som vytiahol prútik a pomyslel som si: Avis! Nič sa nestalo. Skúsil som to nahlas. Nič.

„Dokelu,“ zahrešil som a prútik som odložil. Sadol som si na posteľ a znova som sa zamyslel. Musí existovať spôsob, ako sa dostať späť. Bol som z toho unavený a zmätený. Po chvíli na mňa doľahol spánok. Ani som sa nenamáhal prezliecť sa. Na druhý deň som stretol pani Kendru sedieť v záhrade na lavičke pod čerešňou. Prisadol som si k nej.

„Dobré ráno,“ usmiala sa na mňa prívetivo.

„Dobré,“ odvetil som rozospato a ledva som potlačil zívnutie. Poobzeral som sa. Nikoho okrem nás som nevidel.

„Prečo tu nikto nie je?“ zamračil som sa.

„Ty ich nevidíš?“ pozrela na mňa s jemne nadvihnutým obočím. Pokrútil som hlavou.

„Musíš sa zmieriť s tým, že tam dole sa už nevrátiš,“ nespúšťala zo mňa pohľad, „potom ich uvidíš.“ Chvíľu bolo ticho.

„Čo sa stalo vtedy, keď som bol v Rokforte? Keď ma trafila tá kliatba?“

„Možno to znie veľmi zvláštne, ale vtedy si bol v budúcnosti. Videl si, čo sa má stať a chvíľu si bol súčasťou toho.“

Odkiaľ to všetko vedela? Zamračene som hľadel do zeme. Ak TO bola budúcnosť, znamená to, že...

„Nie,“ zašepkal som vydesene, mysliac pritom na Čcho.

„Nezabrániš tomu,“ prerušila moje myšlienky Kendra. Zachmúrene som na ňu pozrel, prudko som sa postavil a odišiel som preč.

„Ale zabránim,“ šepkal som nahnevane, „zabránim.“

* * *

Dni pomaly plynuli ďalej a ja som sa začal zmierovať s tým, že sa dolu už nikdy nevrátim. Následkom toho som začal vnímať aj ostatných obyvateľov tohto miesta. Medzi nimi boli aj Harryho rodičia. Podišiel som k nim.

„Dobrý deň,“ pozdravil som nesmelo, „som Cedric a bol som Harryho priateľ.“ Obaja na mňa pozreli s úsmevom na tvári.

„Radi ťa spoznávame,“ prehovorila Lily. „Sadni si a porozprávaj nám o ňom.“

Tak som začal rozprávať. Povedal som im všetko, čo som vedel a sám zažil. Povedal som im aj o Trojčarodejníckom turnaji a o Harryho nedobrovoľnej účasti v ňom. Keď som skončil, dlho nikto nič nepovedal.

„Harry bol veľmi šikovný čarodejník,“ poznamenal som po chvíli a uprel som na nich smutný pohľad. „Teraz, ak dovolíte, musím ísť. Dovidenia.“ Myslel som na svojich rodičov. Ako sa asi majú? Vtom som do niekoho narazil.

„Prepáčte, nevidel som vás,“ ospravedlnil som sa.

„To je v poriadku,“ povedal ten, do koho som narazil, a otočil sa. Predo mnou stála štíhla dlhovlasá blondínka s nezábudkovými očami a milým úsmevom.

„Si tu nový, však? Ako sa voláš?“ spýtala sa. Niekoho mi veľmi pripomínala, no nevedel som prísť na to, koho.

„Som Cedric,“ predstavil som sa, „Cedric Diggory.“

„Ja som Ariana Dumbledorová,“ usmiala sa. V tej chvíli som prišiel na to, na koho sa podobá.

„Ty si príbuzná pani Kendry.“

„Je to moja matka,“ prikývla. Ako som neskôr zistil, Ariana bola vynikajúcou kamarátkou, vedela mi poradiť, vždy si ma vypočula. Tiež som sa od nej dozvedel veľa zaujímavého o jej rodine. Ja som jej zas porozprával o Dumbledorovi. Zaujímala sa najmä o to, ako vychádza zo svojím bratom, Aberforthom. Keď som jej povedal, že tých dvoch som spolu nikdy nevidel, sklamane zvesila hlavu a odišla. Vrátil som sa do izby, keď zrazu ma zaplavila úzkosť, zahmlil sa mi zrak a okolo mňa sa rozprestrela tma a ticho.

* * *

Prudko som sa nadýchol. Ležal som v niečom drevenom a veľmi tesnom. Príliš veľa vzduchu tam nebolo. Chcel som vyjsť, no to niečo, v čom som sa našiel, nešlo otvoriť. Vytiahol som prútik a pomocou zaklínadla som sa dostal von. Bol som na cintoríne. Otočil som sa a zbadal som náhrobok, na ktorom bolo moje meno a dátumy narodenia a úmrtia.

„Ako som sa sem dostal? Veď som mal byť mŕtvy,“ zamračil som sa. Keď som však hľadal miesto, odkiaľ som vyšiel, nič som nenašiel.

„Cedric! Poď sem!“ zakričal na mňa známy hlas. Bola to Čcho. Pribehol som k nej, no zdala sa mi iná, staršia, a bola odo mňa oveľa vyššia. Ničomu som nerozumel. Vedľa Čcho som zbadal vysokého tmavovlasého muža so sivými očami. Za ruku držal dievčatko – mohlo mať okolo štyroch rokov – ktoré sa veľmi podobalo na Čcho.

„Poď, ideme domov,“ kývla hlavou, chytila ma za ruku a viedla ma preč. Celé sa mi to zdalo čudné. Vošli sme do malého rodinného domčeka. Pri vchodových dverách stálo zrkadlo. Pozrel som doň, no nevidel som seba – videl som malého, asi šesťročného chlapca s čiernymi vlasmi a bledými očami. Už som ničomu nerozumel – pred chvíľou som bol zadebnený v truhle a teraz som v tele malého chlapca, ktorý nielenže má rovnaké meno ako ja, ale je synom mojej bývalej priateľky.

„Dostal si novú príležitosť. Využi ju rozumne,“ začul som z diaľky Kendrin hlas. Vtom som pochopil. Keď som použil kúzlo, ktoré ma malo dostať von, fungovalo – ale nie tak, ako malo. Dostalo von len moju dušu, ktorá sa usadila v tele tohoto malého chlapca. Takto som prežil.

-----------------------------------------------------------------------------------

Tak, toto je moja prvá jednorázovka. Prosím, napíšte mi koment a ohodnoťte. Ďakujem.

[ » na začiatok « ]