Poviedka:
Pridaná: 13.8.2009, 23:14:57
Čítaná: 2782×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Draco Malfoy, Hermiona Grangerová
Stručný dej: Ak ste fanúšikom vzťahu Draco&Hermiona, táto jednorázovka vám určite bude po chuti!

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Na kamennom výklenku v zadnej časti Rokfortu sedelo dievča a niečo nerušene kreslilo. Tak pohrúžené do svojej činnosti, až si nevšimlo, že pár metrov za ňou stojí chlapec opretý o jeden z vysokých stĺpov, ktoré oddeľovali od seba jednotlivé výklenky. Obe ruky mal vo vreckách a znechutene sa uškŕňal z obrazu pred sebou. Už dávno ju chcel niekde zastihnúť osamote. Tá špinavá humusáčka mu zaplatí za to poníženie, keď ho nedávno pred všetkými premenila na potkana. Ako tam stál a pozeral na ňu obrátenú chrbtom, chuť na pomstu nebolo to jediné, čo v tej chvíli cítil. Vôbec si neuvedomoval, že predstava ich dvoch o samote sa mu páči i z iného dôvodu.

Odrazu silno zahrmelo a ona po prvýkrát odvtedy, čo tu bola, prestala kresliť a prudko zdvihla hlavu. Na oblohe sa sťahovali tmavé mračná a vietor tentoraz pofukoval jej vlasmi oveľa rýchlejšie ako pred chvíľou. Otočila sa, a vtedy ho zbadala. Nachvíľu akoby zamrzla od prekvapenia, potom rýchlo vstala a s nejakým papierom v ruke sa vybrala smerom k východu, smerom k nemu. So sklonenou hlavou sa náhlila dverám, no keď prechádzala okolo neho, z ničoho nič sa jej postavil do cesty. Chcela ho obísť, ibaže on to zopakoval a opäť jej bránil prejsť.

,,Pusti ma, Malfoy.“ zašepkala a hlavu mala stále sklonenú.

Čľup, čľup, čľup. Za nimi sa ozvalo bubnovanie kvapiek, ktoré narážali do pevných múrov obrovskej školy. Začalo pršať. Chlapec sa na sekundu pozrel von, no potom sa pohľadom vrátil naspäť k nej a dážď si viac vôbec nevšímal.

,,Nebuď naivná, ty hlupaňa.“ pobavene odvetil. ,,A pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou rozpráva čistá krv.“ povedal o čosi zlostnejšie a prútikom priloženým pod bradou jej zdvihol hlavu.

Pohľady sa im stretli a ona sa rýchlo pozrela hocikde inam, len aby sa nemusela pozerať do jeho modrých očí. Zdali sa jej také ...

,,Daj mi pokoj.“ obišla ho skôr, ako znova stihol protestovať a keď ju od dverí delilo naozaj už len niekoľko metrov, uverila tomu, že ju predsa len nechá na pokoji. Dvere sa jej však pred nosom prudko zatvorili a ona sa otočila naspäť k nemu. Stál tam a jeho prútik teraz smeroval k dverám, ktoré zatvoril.

,,Nikam nepôjdeš.“ zaškeril sa a ústa sa mu skrivili do víťazoslávneho úsmevu.

V tej chvíli akoby do nej strelil neviditeľný blesk zlosti a ona sa rozbehla k nemu.

,,Povedz mi, ako môžeš byť TAKÝ odporný?!“ zrevala, no potom sa stalo niečo, čo vôbec nečakala. Nemyslela si, že by naozaj mohol...

Zaklínadlo, ktoré na ňu Malfoy vyslal ju odhodilo dozadu a jej výkrik zanikol v bubnovaní kvapiek. Dopadla tesne pred mohutné drevené dvere a kresba, ktorú dovtedy stále držala v rukách jej vyletela hneď potom, ako ju omráčujúce zaklínadlo zasiahlo. Zabudla však na ňu a on si ju vôbec nevšimol. Možno mal a veľa vecí by sa zmenilo...

Posadila sa a cítila nepríjemný chlad kamennej dlažby, bolelo ju celé telo. Malfoy na ňu chvíľu zarazene pozeral, prekvapený sám sebou, no potom sa z chuti rozosmial.

,,Ó, áno! To je mi chvíľka! Hanba celej mágie presne tam, kam patrí! Na špinavú zem! Odporná, špinavá humusáčka!“ vyvreskoval a stále sa nezastaviteľne smial.

A ona stále sedela na zemi, na tej špinavej zemi, kam podľa neho patrila. Oči jej zaliali slzy hnevu, ale i sklamania, že to predsa len urobil. Musel ju nenávidieť, skutočne nenávidieť, ale ak si myslel, že i ona je skazená tak ako on, veľmi sa mýlil. Telom jej pulzovala hrozná bolesť, ale bola to hrdosť, ktorá ju postavila na nohy.

,,Je mi ťa ľúto.“ vyhlásila s takou pevnosťou v hlase, akoby ona bola tá, ktorá stála s prútikom v ruke nad ním, i keď v skutočnosti bola o niekoľko centimetrov nižšia.

Prestal sa smiať, tentoraz prekvapený jej nezvyčajným pokojom. A keď sa otočila na odchod, rozbehol sa k nej a zozadu ju chytil za vlasy tak silno, až jej šklblo hlavou do boku.

,,Počúvaj ma, ty chudera...“ zašepkal a bol k nej naklonený tak blízko, až sa jej svojimi perami skoro dotýkal krku. Do nosa sa mu votrela jej vôňa a on odrazu zmĺkol. Voňala ako kvety. Nikdy sa mu ešte nepáčilo nejaké dievča. Áno, mal nejaké skúsenosti so zopár dievčatami, ale vždy to boli len obyčajné hlupane, ktoré potreboval na rozptýlenie. Nikdy pri nich necítil niečo viac. Ako prišli, tak aj odišli a on o minútu ani nevedel, že nejaké boli. Netušil, čo to boli za pocity, ktoré v tej chvíli cítil, len pár milimetrov od nej, no skutočnosť, že ich pociťoval pri odpornej humusáčke v ňom vyvolala vlnu odporu. ´Obyčajná humusáčka, obyčajná ...´ kričal hlas v jeho hlave. No a potom, napriek tomu všetkému, čo sa odohrávalo v jeho hlave, ju pobozkal. Vlastne to nebol bozk, skôr letmý dotyk jeho pier na jej krk.

,,Čo to...“ zašepkala a jej telo sa rovnako ako jeho, náhle zachvelo od vzrušenia.

Stále netušil, tak ako stále netušila ona, čo sa to s nimi deje, ale isté bolo, že to obaja už cítili nejakú dobu. Nie, rozhodne to nebolo prvýkrát, čo im zovrel žalúdok, keď videli jeden druhého. Ruku, ktorou doteraz silno zvieral jej kučeravé vlasy, uvoľnil a pomaly si ju otočil pred seba, tak aby jej videl do tváre. ´Čo to dopekla robím ...?´ pýtal sa hlas v jeho hlave. Bože, aká sa mu len zdala krásna, taká ako žiadna iná. Ako jej len mohol odolať, keď doteraz cítil jej vôňu a na svojom tele cítil jej telo, ako sa zdvíha pri každom nádychu?

,,Som z teba chorý, Hermiona Grangerová.“ šepol a znova ju pobozkal, ibaže ozajstne a bozkal ju na pery. Keď jej to vravel tvárila sa prekvapene, ale opätovala mu to. Neveril tomu, že na kamennej dlažbe v zadnej časti Rokfortu, kde si kedysi robili srandu s Crabbom a Goyleom zo všetkých Chrabromilčanov, ktorí prechádzali okolo, sa teraz on v horúcom objatí bozkáva s ... Nie, so žiadnou humusáčkou, ale s krásnou bábikou, pre ktorú už dlho nemohol v noci spať.

Odrazu sa od nej odklonil a ona naňho iba šťastne usmiala. Ibaže napriek všetkému, či to už bola humusáčka, ktorú neznášal odkedy ju po prvýkrát uvidel, alebo preňho tá najčistejšia bytosť na svete, ktorú v nej videl niekoľko mesiacov, vedel, že to bolo absolútne šialenstvo. Nikdy v živote by sa nikomu s týmto nepriznal a keby to otec zistil, od hnevu a hanby by zošalel tak ako on, keď sa nechal ovládnuť. Zabudne na ňu a ona zabudne naňho. Nebude to pre ňu predsa ťažké, tiež ho nenávidela a sama pred chvíľou povedala, že ho iba ľutuje.

Bol to on, ktorý dnes večer odišiel, tak ako aj prišiel. Bez slova ju pustil a nechal ju tam len tak stáť so slzami v očiach. Aj ona odišla. Všetko, čo tam po nich zostalo, bol len len obyčajný kúsok papiera, ktorý medzitým odvialo vonku, do hustého, neutíchajúceho dažďa obklopujúceho Rokfort. Kresbu usmievajúceho Draca Malfoya, ktorú dievča s toľkou láskou kreslilo, rozpíjali studené kvapky vody. Čľup, čľup, čľup.

[ » na začiatok « ]