Poviedka:
Pridaná: 23.7.2009, 20:11:09
Čítaná: 2616×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Iná fan fiction - Twilight
Postavy: upírka
Stručný dej: Detailný pohľad do mysle upírky popri vykonávaní svojej jedinej túžby - vysávaní krvi z obete.

Literárna forma: próza
Žáner: horor

Je to len jednorázovka, ktorá ma nepadla včera večer a keďže som sa dnes tak nudila tak som to hodila na papier :D:D

Prepáčte za tú zmes, skôr pocitov, ktoré v podstate hovoria len o jednom love upíra...

Prosím dajte mi nejaký komentár nech viem či to niekomu aspoň zahnalo nudu alebo mu ju práveže zväčšilo...

Ďakujem!!!

-----------------------------------------------------------------------------

Zhlboka som sa nadýchla. Nasala som vzduch do svojho mŕtveho tela. Udrela mi do nosa sladká, neodolateľná vôňa ľudskej krvi. Moje telo sa v okamžiku napälo pripravilo sa na rýchly beh.

Rozbehla som sa hustým lesom. Nesledovala som cestu, nemusela som sa báť tej veľkej rýchlosti, ktorou som išla. Moje telo sa automaticky uhýbalo prekážkam. Malo skúsenosť niekoľko storočí.

Jediné ,čo ma teraz zaujímalo bola…krv. Celá moja bytosť myslela len na to. Krv. Tá červená, sladká tekutina, ktorá je pre mňa taká dôležitá. Pre moju existenciu. Je to moja potrava. Potrava upírov. Potrava takých ako som ja.

Konečne som bola skoro v ciele mojej cesty. Vyšla som z húštiny stromov a pred sebou som zbadala bok veľkého starodávneho domu. Bolo zažaté len v jednom okne a tam sa nachádzal môj ciel cesty.

Poznala by som to aj bez toho svetla. Tá omamujúca vôňa krvi bola stále intenzívnejšia, dostávala sa hlbšie do môjho mŕtveho tela. Celú ma opantávalo. Nemohla som ďalej čakať.

Mierne som sa prikrčila a nohami som sa odrazila od zeme. Zasvišťal okolo mňa vzduch. Rukami som sa pridržala rámu veľkého okna a nohy som zakvačila do kamennej, nerovnej steny. Jednu nohu som uvoľnila a vykopla som ňou smerom k oknu. S rachotom sa sklo z okna okamžite rozletelo na milióny malých črepov. Od mojej silnej pokožky sa len odrazili a dopadli na zem medzi ostatné.

Do miestnosti sa dostal studený, nočný vietor a rozfúkal mi dlhé čierne vlasy. Zatvorila som oči a znova som sa zhlboka nadýchla. Nechala som sebou prechádzať tú omamnú vôňu, ktorá ma celú ovládla.

„Kto….kto…kto ste?“ ozval sa z kúta miestnosti koktavý, mužský hlas plný strachu.

Znovu som otvorila oči a pozrela som sa na toho muža ktorý sa krčil v rohu miestnosti s tvárou plnou strachu. No v ďalšej sekunde sa na jeho tvári objavil nový obraz, ktorý prezrádzal skôr… obdiv, začudovanie, túžbu.

„Stále tie isté otázky. Tá istá reakcia.“ V miestnosti sa ozval môj hlas, ktorý vôbec nesedel k môjmu zovňajšku. Bol jemný ako keď drobné perly dopadajú na zem.

Môj výzor bol skôr divoký, záporný, zračila sa na ňom ľahostajnosť.

Moje telo bolo krásne. Vedela som to, no nič to pre mňa neznamenalo. Aj keď som vedela, že je to pre mňa dôležité. Práve ním dokážem opantať ľudí. Aj keby som od tohto muža teraz hneď odišla a nechala ho nažive, on by ma v zúfalstve hľadal. Chcel by ma znovu vidieť. Moju mŕtvolné bielu pokožku. Moje dokonalé telo zo ženskými krivkami. Moju tvár z veľkými očami, teraz sfarbenými do temnej čiernej, hladnými. Moje plné, zmyselné, tmavo červené pery. Chcel by sa dotknúť mojich dlhých, rovných, tmavo čiernych, hebkých vlasov.

Chcela som k nemu pristúpiť pomaly, aby zaregistroval môj pohyb, no nedokázala som sa už viac ovládať. Príliš som prahla po jeho krvi. Cítila som ako mu prúdi celým telom. Privádzalo ma k šialenstvu pomyslenie, že by som si ju ešte dlhšie odopierala.

Rýchlym pohybom som k nemu pristúpila. Vedela som, že nemá možnosť zaregistrovať môj pohyb. Chytila som ho za krk a vyzdvihla som ho pár centimetrov nad zem. Jeho telo som pritisla ku stene a pozorovala som jeho zdesenú tvár. Nedusila som ho. Ruky som mala voľné, aby mu vzduch mohol stále prechádzať cez hrdlo. Jeho telo sa mi vôbec nespieralo. Ani len nepohol voľnými rukami aby sa ma striasol, nekopal ma nohami. Aj tak by mu to nepomohlo. Nemohol by mi spôsobiť bolesť.

Chcela som mu niečo povedať. Nebol však čas. A… vlastne ani neviem čo by som mu povedala. Nemám mu čo povedať. Nemôžem mu povedať, že ma mrzí, že sa ho chystám zabiť. Bola by to lož. Mňa to vôbec nemrzí, nehryzie ma svedomie ani nič podobné.

Takýchto pocitov som sa zbavila už dávno. Vtedy, keď som sa premenila na upíra. Keď som sa stala nesmrteľnou. Je to akási daň za večný život. Nepociťovať žiadne pocity ani lásku.

Jediným naším pocitom je túžba. Túžba po krvi. To je to jediné, čo pociťujeme stále. No je to aj nevyhnutnosť pre náš život. Ak sa to životom dá nazvať.

Ukončila som svoje myšlienky. Tá vôňa ma už príliš šteklila v hrdle, celú ma prepaľovala. Naklonila som svoju tvár na bok a pery som mu priložila len kúsok od jeho ľavého ucha. „Ssssssss.“ Čosi podobné tomuto zvuku sa mi vydralo z úst. Vždy ma prekvapovalo, že mojim obetiam vôbec nedochádza, že majú smrť už tak blízko.

Presunula som svoje pery pomaly k jeho krku. Srdce mu bilo ako kostolné zvony. Ozývalo sa po celej miestnosti. Asi iba ono vedelo čo príde, čo ho čaká. Nepočúval svoje srdce, ale mal.

Žila na krku mu divo pulzovala. Naklonila som sa viac. Vyzeralo to akoby ho idem svojimi perami poláskať, no keď boli už len milimeter od jeho pokožky ústa som roztiahla do divokého úškľabku. Svojimi ostrými zubami som sa mu pomaly zahryzla do krku. Ozval sa výkrik, no skôr ako stihol utíchnuť nasledoval ďalší a ďalší. Vedela som, že bude trpieť až do chvíle kým z neho nevysajem toľko krvi ,koľko potrebuje pre život. No neznamenalo to pre mňa nič.

Vo chvíli ako som ucítila v ústach jeho sladkú krv nemohla som sa sústrediť na nič iné. Celú ma opantala. V mojom svete to bolo to najvzrušujúcejšie ,čo sme mohli zažiť. Cítila som, ako mi pomaly začína prúdiť celým telom. Ako sa dostáva do každej bunky môjho nesmrteľného tela. Naberala som stále viac a viac síl ,ako keby som ich už nemala dosť.

Zrazu nebolo už nič. Vôbec nič. Telo toho muža bolo už prázdne. Nebola v ňom ani kvapka krvi. Z nechuťou som drsne odtisla svoje ústa od jeho bezvládneho tela. Pustila som ho. Jeho telo dopadlo z rachotom na zem. Nevenovala som mu ani jeden krátky pohľad. Končekom jazyka som si oblizla pery, na ktorých som ucítila drobné kvapky krvi. Nechcela som aby ani jedna vyšla navnivoč. Prudkým pohybom som sa otočila k oknu. Vyskočila som von a dopadla som s ľahkosťou na zem. Nezastavila som ani na minútu, neobzrela som sa. Len som znova utekala lesom. Veď prečo by som sa aj otáčala? Bol to len jeden z mnohých nekonečných lovov.

Veľké ďakujem patrí Merope Gaunt, ktorej vďačím za opravu mojích chýb. Ďakujem!!!

[ » na začiatok « ]