Poviedka:
Pridaná: 18.7.2009, 19:40:23
Čítaná: 3604×
Hodnotenie: (počet hlasov: 18)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Lily Evansová, Petunia Evansová, Tobias Snape, Eileen Snapeová
Stručný dej: Podrobný Severusov príbeh, ako spoznal Lily a zistil, že je čarodejník

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

„Tobias, prosím!“ kričala mama. „Skús ma pochopiť!“

„A čo mám pochopiť?“ skočil jej do reči otec. „Prečo si nám tak dlho klamala? Povedz mi, prečo?“

„Chcela som vás ochrániť! Teba aj Severusa!“ Keď padlo moje meno, až mnou myklo. Nemôžu ma tu nájsť, inak ma potrestajú. Niečo ma však nútilo zostať a vypočuť si celú hádku.

„Takto nás neochrániš, Eileen,“ povedal otec prekvapivo pokojne. Vtom sa ozvali kroky blížiace sa ku dverám. Srdce mi začalo prudko biť a od strachu som sa schúlil do neďalekého rohu.

„Kam ideš, Tobias?“ spýtala sa mama tichým, roztraseným hlasom.

„Za Severusom,“ odvetil otec rýchlo. „Poviem mu celú pravdu. Bude predsa taký ako ty, nie?“

„Ja... ja neviem,“ zašepkala, „možno sa naňho moje schopnosti vôbec nepreniesli.“ Na chvíľu ostalo ticho.

„Aj tak má právo vedieť, že jeho matka je čarodejnica,“ ozval sa otec potichu. Od prekvapenia som takmer zabudol dýchať. Čarodejnica? Znovu som začul približujúce sa kroky a moje srdce sa rozbúchalo ešte rýchlejšie. Pevne som zavrel oči a želal som si, aby ma tu nenašiel. Začul som tiché zaškrípanie dverí a až vtedy som sa odvážil pozrieť sa. Nado mnou stál vysoký chudý muž s bledou pokožkou, čiernymi vlasmi a orlím nosom – Tobias Snape, môj otec, na ktorého som sa podľa všetkých tak veľmi podobal.

„Čo tu robíš, Severus?“ zahrmel. „Nemal si byť náhodou v posteli?“

„Áno, ocko, prepáč,“ zvesil som hlavu a pomaly som kráčal do izby.

„Severus,“ oslovil ma po chvíli.

„Áno?“ obrátil som sa.

„Dobrú noc,“ usmial sa. Jeho tvár okamžite znežnela.

„Aj tebe,“ opätoval som mu úsmev a pokračoval som v ceste. Neskôr, keď som ležal v posteli, sa mi hlavou preháňali zmätené myšlienky. Mama a čarodejnica? Ako je to možné? Prečo potom nie je aj otec čarodejník? A čo ja? Budem taký ako otec – obyčajný chlapec bez zvláštnych schopností, alebo na mňa prejde niečo z maminej strany a tiež budem vedieť čarovať?

„Severus?“ začul som odo dverí mamin tichý hlas.

„Hm,“ zamrmlal som v polospánku. Podišla ku mne, sadla si na posteľ a pohladila ma po vlasoch.

„Je mi ľúto, že si sa to dozvedel takto,“ zašepkala mi do ucha. „Naozaj ma to mrzí.“

„To nevadí, mami,“ povedal som a silno som ju objal. Už som však nebol ďalej schopný držať oči otvorené a zaspal som v matkinom náručí. Ráno ma zobudila vôňa nejakej dobroty nesúca sa z kuchyne. S jemným úsmevom som vyliezol z postele a došuchtal som sa do kúpeľne, kde som stretol otca.

„Dobré ráno, oci,“ pozdravil som ho, len čo si ma všimol.

„Dobré, Severus,“ odvetil zamračene. Vedel som, že to nie je dobré znamenie. Asi sa s mamou zas pohádali. Ke´d si všimol môj smutný výraz, chytil ma za plece.

„Viem, že je to pre teba ťažké,“ vzdychol, „rovnako ako aj pre mňa. Ale dnes, a to ti sľubujem, sa s mamou už nebudem hádať. Nechcem ti predsa pokaziť narodeniny, však?“ Až vtedy som si uvedomil, že mám narodeniny. Natešene som vbehol do kuchyne, kde som zbadal horu darčekov a obrovskú narodeninovú tortu s ôsmimi sviečkami.

„Tak, ako sa ti páči torta?“ usmiala sa na mňa mama.

„Ďakujem,“ zaceril som sa a hodil som sa jej okolo krku. Keď však vošiel otec, mame zamrzol úsmev na tvári.

„Čo tak rozbaliť si darčeky?“ navrhol po chvíli mlčania. Chytil som do ruky prvý balíček a strhol som z neho papier. Bola to kniha. Metlobal v priebehu vekov. Zamračil som sa. Metlobal – čo to len môže byť? Odložil som knižku nabok a rozbalil som ďalšie darčeky. V nich už nebolo nič zaujímavé – väčšinou oblečenie a sladkosti. Keď som otvoril všetky balíčky, mama predo mňa položila tanier s raňajkami, no ja som sa ich ani nedotkol. Bol som tak začítaný do svojej novej knihy, že mi ju musel otec zobrať, aby som sa vôbec naraňajkoval.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Od mojich ôsmych narodenín ubehlo takmer šesť mesiacov a mama mi za ten čas prezradila niečo o čarodejníckom svete, o Rokforte a tiež aj o metlobale. Otec sa už, našťastie, zmieril s tým, že jeho manželka je čarodejnica a hádky skončili. V jeden slnečný májový deň som sa hral na detskom ihrisku, keď vtom dobehli dve dievčatá, približne tak staré ako ja. Jedna z nich mala husté červené vlasy a nádherné zelené oči mandľového tvaru, zatiaľ čo tá druhá mala tmavohnedé vlasy aj oči a veľké predné zuby. Ani jedna z nich mi nevenovala prílišnú pozornosť. Mňa však zaujala červenovláska. Dlho som ich pozoroval, no vždy, keď na mňa jedna z nich uprela svoj pohľad, odvrátil som sa. Z rozhovoru dievčat, ktorý som si nechtiac vypočul, som usúdil, že sú sestry. Tiež som zistil, že červenovlasá dievčina sa volá Lily a jej sestra Petunia. Ako sestry sa však vôbec nepodobali.

„Severus!“ začul som za sebou mamin zastretý hlas. Rýchlo som k nej pribehol. Všimol som si, že má nezvyčajne červené oči.

„Chcem sa s tebou pozhovárať.“ Otočil som sa, uprel som posledný pohľad na Lily a kráčal som za mamou. Keď sme dorazili, otca som nikde nevidel.

„Kde je ocko?“ spýtal som sa zamračene.

„Práve o tom sa chcem s tebou rozprávať. Ocko odišiel a už sa nikdy nevráti.“

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Od otcovho odchodu uplynul rok a pol. Nedávno som oslávil desiate narodeniny, no neboli dvakrát príjemné. Vonku svietilo slabé slnko a mama nebola veľmi nadšená, že som doma, tak som vyšiel von a zamieril som na ihrisko. Tam som zbadal Lily a Petuniu. Rýchlo som sa skryl za neďaleký krík, odkiaľ som sledoval obe dievčatá, najmä Lily. Sestry sa práve hojdali na hojdačkách, keď sa to stalo. Červenovláska sa hojdala čoraz vyššie a sestra ju s hrôzou pozorovala.

„Lily, nerob to!“ zvolala, no už bolo neskoro. Lily so smiechom vyletela k oblohe, chvíľu len tak plachtila a potom pristála.

„Mamička ti povedala, že to nemáš robiť!“ priskočila k sestre Petunia s rukami vbok. „Mamička povedala, že to nesmieš robiť, Lily!“

„Ale mne nič nie je!“ zasmiala sa Lily. Celú túto hádku som napäto sledoval a bolo mi to čoraz jasnejšie. Lily je čarodejnica.

„Tuni, pozri, čo viem urobiť.“ Červenovláska podišla ku kríku, za ktorým som sa krčil. Dvihla jeden z kvietkov a čakala na sestru. Keď k nej podišla, s kvietkom sa niečo dialo. Veľmi som však nevidel, čo ma mrzelo. Chcel som vedieť, čo Lily dokáže.

„Prestaň!“ vykríkla Petunia.

„Veď ti to neubližuje,“ zamračila sa Lily a hodila kvietok na zem.

„To sa nerobí,“ vyštekla sa sledovala kvietok. „Ako to robíš?“ Vtedy som to už nevydržal a vyskočil som spoza kríkov.

„To je predsa jasné, nie?“ pozrel som na Lily. Petunia len zvreskla a utiekla k hojdačkám. Lily na mňa prekvapene pozrela. Pri jej pohľade som sčervenel.

„Čo je jasné?“ spýtala sa ma. Rástla vo mne nervozita a vzrušenie. Rýchlo som pozrel na Petuniu, potom som sa znova zahľadel na Lily.

„Vieš, kto si,“ stíšil som hlas.

„Ako to myslíš?“ nechápala.

„Ty si... ty si čarodejnica,“ zašepkal som vzrušene.

„Nepatrí sa hovoriť takéto veci!“ zatvárila sa urazene a odkráčala k sestre.

„Nie!“ zvolal som, očervenejúc ešte viac a rozbehol som sa za nimi. Ony na mňa len nechápavo hľadeli.

„Ale ty si čarodejnica,“ zopakoval som. „Si. Ja už ťa istý čas sledujem. Na tom nie je nič zlé. Aj moja mama je čarodejnica a ja som tiež čarodejník.“ No Petunia sa len zasmiala.

„Čarodejník!“

„Ja viem, kto si,“ ozvala sa Lily. „Ty si ten Snapov chlapec! Bývate na Spinner´s End, pri rieke. Prečo si nás špehoval?“

„Nešpehoval som,“ namietol som. Začínalo mi byť nepríjemne. „Aj tak by som ťa nešpehoval. Si mukelka.“

„Lily, poď, odchádzame!“ zaškriekala Petunia. Keď odchádzali, Lily na mňa škaredo pozrela. Sklamane som za nimi hľadel, až kým mi nezmizli z dohľadu. Pomaly som sa vrátil domov, kde ma čakalo menšie prekvapenie. Otec sa vrátil.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

V priebehu niekoľkých dní som sa skamarátil s Liy natoľko, že uverila mojim slovám o tom, že je čarodejnica. V jeden deň sme spolu sedeli v neďalekom hájiku a rozprávali sme sa o čarodejníckom svete.

„Keď budeš čarovať mimo školy, ministerstvo ťa môže potrestať,“ vysvetľoval som vzrušene. „Dostaneš listy.“

„Ale ja som čarovala mimo školy!“ zvolala.

„U nás je to v poriadku. My ešte nemáme prútiky. Dovolia ti to, lebo tomu nemôžeš zabrániť. Ale keď budeš mať jedenásť,“ zatváril som sa dôležito, „a začnú ťa učiť, budeš musieť byť opatrná.“ Nastalo ticho. Sledoval som Lily ako sa hrá z halúzkou, no po chvíli ju pustila a pozrela na mňa.

„Je to naozaj? Neuťahuješ si? Petunia hovorí, že klameš. Hovorí, že Rokfort neexistuje. Ale je skutočný, však?“

„Pre nás je skutočný,“ prikývol som. „Ale pre ňu nie. My dostaneme listy, ty a ja.“

„Naozaj?“ zašepkala.

„Určite,“ odvetil som presvedčivo.

„A naozaj ho prinesie sova?“ zaujímala sa. Jej zelené oči horeli zvedavosťou.

„Zvyčajne,“ mykol som plecom. „Lenže ty si muklovského pôvodu, takže k vám príde niekto zo školy a vysvetlí to tvojim rodičom.“

„Je v tom rozdiel, keď si muklovského pôvodu?“ Zaváhal som. Pohľadom som prešiel po Lilynej tvári.

„Nie,“ povedal som rozhodne. „Nie je v tom rozdiel.“

„Dobre,“ vydýchla si. Zjavne jej odľahlo.

„Máš v sebe veľa mágie,“ ozval som sa. „Videl som to. Keď som ťa sledoval...“ Hľadel som na Lily ako sa natiahla na zem pokrytú lístím.

„Ako je u vás doma?“ spýtala sa zrazu.

„Fajn,“ sklopil som pohľad. Mal som zvláštny pocit, že nás niekto sleduje.

„Už sa nehádajú?“

„Ale áno,“ pripustil som neochotne, chytil som zopár listov a začal som ich trhať. „Ale onedlho už konečne budem preč.“

„Tvojmu otcovi sa nepáči mágia?“

„Jemu sa nepáči nič,“ zamrmlal som zamračene.

„Severus?“ Pri tomto oslovení som sa letmo usmial.

„Áno?“

„Porozprávaj mi znovu o dementoroch,“ poprosila ma.

„Prečo o nich chceš počuť?“ nechápal som.

„Keby som použila mágiu mimo školy...“

„Za to ťa nedajú dementorom!“ prerušil som ju. „Tí sú pre ľudí, ktorí robia naozaj zlé veci. Strážia čarodejnícke väzenie Azkaban. Ty neskončíš v Azkabane, ty si príliš...“ Očervenel som a trhal som ďalšie lístie. Vtom som za sebou začul tichý šuchot. Obrátil som sa a zbadal som Lilynu sestru Petuniu.

„Tuni!“ zvolala Lily. V jej hlase sa zračilo prekvapenie a radosť.

„Tak kto teraz špehuje?“ vykríkol som podráždene. „Čo chceš?“ Videl som na nej, že je nervózna.

„Čo to máš vlastne na sebe?“ ukázala na mňa prstom. „Maminu blúzu?“ Toto ma už naozaj nahnevalo. Zamračene som hľadel na Petuniu, keď vtom sa ozvalo puknutie. Konár nad Petuniinou hlavou sa zlomil a udrel ju do pleca. Lily vykríkla, zatiaľ čo jej sestra sa rozplakala. Potom sa rozbehla preč.

„Tuni!“ zakričala Lily za sestrou, no tá ju nepočúvala. Vyľakane som na ňu pozrel neschopný niečo povedať.

„To si urobil ty?“ oborila sa na mňa.

„Nie,“ odvetil som vzdorovito.

„Urobil!“ cúvla. „Ublížil si jej!“

„Nie, neurobil!“ zakričal som za Lily, ktorá na mňa spaľujúco pozrela a odbehla preč. Ja som tam len zostal stáť s nešťastným a zároveň zmäteným výrazom na tvári.

Keď som prišiel domov, rodičia sa znovu hádali.

„Prečo mu tlčieš do hlavy tie hlúposti, Eileen? On nebude taký ako ty! Nebude!“ začul som otcov hlas vychádzajúci z kuchyne.

„A ako tomu chceš zabrániť, Tobias?“ odvetila mama roztraseným hlasom. „Možno sa uňho čarovné schopnosti neprejavili, ale ono to čoskoro príde! Uvidíš!“ Pomaly som podišiel ku dverám a nenápadne som vošiel dnu. Rodičia, takí zaujatí hádkou, si ani nevšimli, že som tam. Poobzeral som sa a pohľad mi padol na lampu. Vtom ma niečo napadlo a potmehúdsky som sa usmial.

„Načo si sa vracal, Tobias?“ zašepkala mama. „Už ťa omrzela milenka?“

„Ako sa opovažuješ...“ začal otec a pohol sa k mame. Vtedy sa to stalo – vyhodil som poistky a dom potemnel. Obaja rodičia na mňa prekvapene pozreli.

„Severus! Čo tu robíš? Okamžite odíď!“ zamračil sa na mňa otec. Mame však moja prítomnosť zjavne neprekážala. Cez slzy sa natešene usmievala.

„Ja som ti to hovorila, Tobias,“ šepkala, „vedela som, že náš chlapec bude čarodejník.“

„Akoby nestačilo, že mám manželku bosorku, ešte aj môj syn je taký,“ zašepkal nešťastne otec a vyšiel z kuchyne. Zahľadel som sa na matku. Mala rovnaký tvar očí, ako ja, rovnaké pery, dokonca aj obrysy tváre sme mali podobné. Pomaly ku mne podišla a objala ma.

„Vedela som, že budeš taký ako ja,“ zašepkala a roztrasene sa usmiala.

----------------------------------------------------------------

Budem rada, ak mi napíšete nejaký komentík. Prosím, napíšte mi tam, či sa mi oplatí pokračovať v tom. Ďakujem veľmi pekne.

[ » na začiatok « ]