Poviedka (preložená):
Pridaná: 6.7.2009, 14:39:29
Čítaná: 4772×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Ron Weasley, Hermiona Grangerová
Stručný dej: Ron, ešte stále nevyznal Hermione lásku. Odhodlá sa k tomuto kroku? Alebo je to len zbožné Hermionine želanie?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Túto poviedku som nenapísala ja, je to preklad, pôvodná autorka je Snitchsista.

Je to len môj druhý preklad. Napíšte či sa vám poviedka páčila obsahom a ako sa vám páči preklad. :) ďakujem za každý komentár :)

_____________________________________________________________

„Oh, nie,“ zatiahol Ron. „Je zamknuté.“

Hermiona prišla k východu a silno zatlačila do dreva; zahrkotala s kľučkou. „Máš pravdu. Veď to nie je žiaden problém, mám...“ Siahla do vrecka na habite, potom sa zatvárila ospravedlňujúco. „Vlastne som prútik nechala v spoločnej miestnosti.“ Náhle si prekrížila ruky, zdvihla obočie. „To je vec! Mimochodom, prečo si išiel do dievčenskej kúpeľne?“

„Pretože som chcel s tebou hovoriť.“

„Mohol si počkať, kým skončím.“ Potriasla hlavou, ešte raz zatlačila silnejšie na dvere.

„Nie, potreboval som ti to povedať teraz, lebo som sa bál, čo odpovieš.“ Ron sa zatriasol, vyzerajúc očividne zdesene.

Hermiona sa spustila pozdĺž dverí opretá o ne chrbtom.

„Oh.“

Jeho tvár mala farbu plesnivej mozzarelly. Prehltol, zamračený krútiac palcami. „No, ehm, vieš, vec je...“

Prevrátila očami. “Úprimne, len to povedz.“ Mohla by byť jeho správa vyznanie citov? Jeho strach prezradzoval, že to, čo sa chystá povedať, bude mať cenu. Hermiona nežne pohladila jeho ruku. „Neboj sa. Prosím. Chcem to vedieť.“

Ron vydýchol. „Naozaj?“

S úsmevom prikývla. „Mám pocit, že viem, čo mi chceš povedať , ale samozrejme bude to jasné až po tom, čo to potvrdíš.“

„Ehm, dobre.“ Zaškeril sa previnilo. „Tak, tak myslíš na to, či sa ťa opýtam..."

Hermiona žiarila, istá si tým, že vie, čo príde.

"...ak sa ťa opýtam,“ opakoval, pozerajúc sa na ňu úzkostlivo, „či by si nespravila tú hroznú esej pre Snapea, čo nám dal minulý týždeň?“

„ČO?“ vykríkla, všetko šťastie bolo preč.

„Vieš, prácu, čo nám dal minulý týždeň? Neuvedomil som si, že to má byť už zajtra! Dean mi to práve pripomenul,“ vysvetlil Ron. Panika sa mu vytratila z tváre.

„Ty, ty si sa ma chcel opýtať či by... či by som spravila nejakú, nejakú domácu úlohu a to nie len jednoducho ti pomohla, ale urobila komplet všetko?“ Hermiona rýchlo dýchala a vyzerala ako drak dýchajúci oheň.

Ron sa pozeral s úžasom. Bola to jeho predstavivosť alebo boli vidieť slzy v kútikoch jej očí?

„Odpoveď je nie. Nikdy sa nič nenaučíš, pokiaľ to nespravíš sám, teraz nič nehovor. Potrebujem vymyslieť, ako sa dostaneme odtiaľto.“ Náhle vstala od dverí, ruky silno zovreté.

Ron si zahryzol do pery. „Hermiona? Urobil som niečo zle?“

„Nie,“ odpovedala, jej hlas bol naschvál hrubý a presiaknutý sarkazmom. „Okrem toho, že si sebecký svinský zbabelec!“

„Č-? ...“

„... ale nemala by som byť prekvapená, keďže si taký už takmer sedem rokov.“

„Počkať, nevrieskaj na mňa ako mandragora!“ požiadal Ron. Jeho črty tváre sa zmenili v zmätok.

„A prestaň sa tak sprosto tváriť!! Môžeš byť niekedy vážny?“ Hermiona si so vzlykom utrela opakom ruky slzy.

„Myslela som, že si chcel... ako nemôžeš vidieť, že... Oh, zabudni na to.“ Bez ďalších slov sledovala kúpeľňu. Hľadala niečo, čo by bolo užitočné. Zlostne volala cez kľúčovú dierku. „HALÓ!!“ počkala chvíľu, ale nikto sa neozval. „Nuž, aspoň som to skúsila.“

Rázne zastavila za Ronom a márne hľadala vo ostatných vreckách nejaký nástroj, ktorý by ich odtiaľ dostal. Ale najviac chcela preč od svojho údajného priateľa. Cítila, že jej znovu vyhŕkli slzy, odvrátila sa. Čo vlastne na ňom videla? Všetko, čo bol... bol hlúpy, nezrelý chlapec, ktorý nevedel najzákladnejšiu vec o láske, a nevedel by to, ani keby ho udrela do tváre. Napriek tomu však nemohla poprieť fakt, že kedykoľvek ho videla, jej srdce sa naježilo ako chvost mačky, dívanie sa na Rona jej spôsobovalo potrebu kričať od šťastia. Bol to zvláštny pocit.

„Našla si niečo?“ Jeho neistý tón ju utvrdil v tom, ako že bola na neho príliš tvrdá. Nevedel, že ho mala rada, má ho vôbec rada? Každý deň sa pýtala tú otázku, ale nikdy nenašla odpoveď. „Oh, nie, nemáš, správne?“ zakňučal ako teriér, začal si obhrýzať nechty. „My sme, my sme tu uviazli!!! Teraz to vidím!! Všade kosti, kostry. Nikto nás nenájde, nikto!!“

Napriek svojej nálade sa začala Hermiona smiať. „Bude to fajn, Ron. Všetko, čo môžeme spraviť je počkať, kým sem niekto nepríde.“

„Hej, ale... nemôže to byť skôr ako na konci dňa. Všetci sú na hodinách!“ tresol so sebou na kachličkovú podlahu ukryjúc si hlavu medzi kolená.

„Nuž, potom,“ Hermiona odpovedala cítiac sa trochu lepšie.

„Mali by sme nájsť spôsob, ako ten čas využiť.“

„Hm?“

S povzdychom vytiahla kus pergamenu. „Tvoja esej.“ Usmiala sa Hermiona a malé brko jej balansovalo medzi zubami.

„Ale, povedala si, že mi nepomôžeš...“

Hermiona znovu vzdychla, položila pergameny a brko na zem. „Nie je to preto, lebo ti nechcem pomôcť. Ja len, chcem ťa naučiť robiť si veci sám. Záleží mi na tebe... veľmi...“

Ron nadobudol farbu paradajky.

„A nechcem ťa vidieť zlyhať,“ pokračovala. „Máš mozog, len ho musíš používať. Okrem toho, myslela som si, že mi ideš povedať niečo iné, tak som bola trochu nahnevaná, ale teraz viem, že ty jednoducho chceš moju pomoc, takže je to v poriadku.“ Švihla vlasmi za ramená a položila hrot brka na pergamen. „Dobre, otázka bola všetko z histórie elixírov. Najmä, elixír lásky.“

„Hej, ale nemá nejaký názov?“

„Ak si v triede počúval,“ predniesla Hermiona, „Potom by si vedel, že to nebol jednoducho jeden elixír, boli štyri.“

Naškriabala štyri názvy a zavrela oči, rozpamätávala sa na posledný z nich. „Dobre, skús a vysvetli prečo sa vyrábajú a aký efekt majú časom na čarodejnice a čarodejníkov.“

„Dátum...“ Ron zamračene si zamračene štuchal brkom do hlavy.

„1842,“ pomohla mu Hermiona, pomaly sa k nemu posúvajúc. S vystrčeným jazykom sa Ron sústredil na vylievanie informácií, bolo to síce zvláštne, ale dokonca sa mu to niekde do hlavy stihlo uložiť. Hermionina zvýšená podráždenosť sa postupne ukľudňovala, až bola v dokonalej pohode, aby mu mohla pomôcť. „Veľmi sa ospravedlňujem za svoje správanie pred chvíľou,“ znovu sa ospravedlnila.

Ronova tvár sa zmenila, potom si spomenul na to, čo povedala, a zastavil sa. „Čo? Nemáš sa za čo... bola to moja chyba. Nemal som si myslieť, žeby si to urobila bezo mňa. Bolo odo mňa zlé navrhnúť ti takú sprostú vec. Som ten, kto by sa mal cítiť zle, myslím tým, no, nie, že sa necítim zle, ale no, vieš čo myslím.“

Hermiona sa zachichotala. „Čo hovoríš ťažko dáva zmysel, či hej?“

Ron si zahryzol do pery a zostal ticho.

„Môžem sa pozrieť?“ opýtala sa. „Vieš, nie že by som ti neverila, iba si chcem byť istá, že píšeš svoje postrehy jasne.“

„Uh, hej iste.“

Oprela sa o neho a prechádzala odseky. „Super,“ poznamenala. „Dobrá práca. Vedela som, že to dokážeš. Teraz všetko, čo musíš ešte urobiť, je napísať ako boli elixíry privezené do Anglicka. Aký zákon bol v tom čase a potom to ukončiť s vysvetlením toho, ako si všetko zistil.

Ron prikývol. „Dobre, tak ja iba dám, -No, dúfam, že vám to nebude vadiť Snape, ale Hermiona mi akosi povedala, čo mám urobiť. Počíta sa to za vysvetlenie?“

Zložila ramená, jedno jej obočie sa kriticky zdvihlo. „Čo myslíš?“

“Treba na tom ešte popracovať, však? Áno, trochu, trošku to treba doladiť.“ Tentoraz si vzdychol Ron. „Keď skončím toto, ešte raz, aké dlhé to malo byť, čo myslíš?“

Hermiona chvíľu premýšľala. „Nie dlhé. Toto je len úvodná časť eseje. Snape nám zvyšok zajtra dopovie.“

“Oh, dobre, tak neskôr, čo, chcela by si?”

„Neviem,“ Hermiona odpovedala jemne. „Po pravde, myslím že by sme sa pohádali, kým by sme neboli modrý v tvári. To je to, čo, aj tak, robíme celý čas. Aký je v tom teraz rozdiel?“ Na jej prekvapenie Ron neodpovedal namiesto toho neprítomne pozeral na čiernobiele dlaždice. „Prepáč, ja iba, čo môžeme robiť? Nikdy netrávime spolu čas mimo triedy. Ty a Harry milujete metlobal, ja ho nemôžem vystáť. A ty neznášaš všetko, čo ja robím vo voľnom čase. No tak, tak musí byť niečo čo môžeme robiť, ja neviem, pri Merlinovi, povedať čo.“

„Obaja radi jeme.“

Hermiona otvorila ústa, aby odpovedala, ale zistila, že nemá čo povedať.

„Pozri,“ Ron ukázal na niečo. „Niekto si tu zabudol balíček sušienok. Samozrejme, zajtra má Seamus narodeniny. Niekto ich tu musel nechať. To musí byť náš šťastný deň!“

„Áno,“ potiahla nosom Hermiona podišla, aby sa lepšie pozrela.

„Zjeme ich!“ Ron znel ako dieťa, čo našlo poklad, udrel päsťou nadšene do dverí.

„Ok.“

*.*.*.*.*.*.*

O desať minút neskôr sedeli znovu v tichu.

„Tak, čo si si myslela, že sa ťa idem spýtať?“ Opýtal sa Ron škriabajúc si hlavu.

„Oh, oh nič,“ Hermiona sčervenala, predstierajúc teplo si ovievala tvár rukou.

„No tak, vážne, nebude mi to vadiť.“

„Nemôžem, Ronald, nenávidel by si ma,“ Zašepkala.

„Budem ťa nenávidieť viac, ak ma budeš ďalej volať Ronald,“ zasmial sa a tľapol jej hravo po chrbte.

„Au!“

„Oh, prepáč!! Robíme to s Harrym,“ zvolal Ron odťahujúc sa.

„Samozrejme, že to robíte,“ podráždenosť sa vrátila, „Harry je chlapec. Ja - ak si nespozoroval po štvrtýkrát, som dievča. Keď už si ma udrel, budem, oh, to nevadí. Pokúsme sa ešte raz z tadiaľto dostať.“ Oprela sa do dverí už po tisíci raz, pootočila trochu kľučkou. Po márnej snahe sa zošuchla späť na zem s pocitom ešte väčšej porážky.

„Hermiona,“ zastonal Ron. „Povedz mi to.“

Nič.

„Viem, môžem byť nezrelý, ale myslím, že porozumiem. Ak, ak ťa niečo trápi, pomôžem ti, ako, ako ty pomáhaš mne s domácimi úlohami. Prosím. Hovoríš, že sa nič nedeje, ale znie to tak zvláštne. Máš v očiach niečo, čo mi hovorí že, brr, to znie ako poézia, rozhodne to naznačuje, že ma to núti myslieť si, že to má niečo spoločné so mnou.“

Hermiona sa zamračila, prechádzajúc si prstom po tvári. Slzy boli teraz suché, ale spomienky neboli.

„Myslím,“ začal Ron pozerajúc na ňu smutne, tak ako ho ešte nikdy nevidela, „Myslím, že ma nenávidíš.“

Tie slová boli ako studená sprcha. Ako si môže myslieť takú príšernú vec? Ona zvažovala či ho miluje!! Áno, niekedy bol otravný, ale nie je taký každý? „Ako si mohol, Ron?“

Bolesť v nej prepukla v explóziu hnevu. „Nie, necítim k tebe nenávisť! Ako si to môžeš myslieť? Keby som ti, ako dala taký pocit? Musíš si myslieť, že som hrozná.“ Bez toho, aby ich zadržala začali jej slzy tiecť dolu tvárou. „Nikdy vôbec vôbec vôbec nikdy som k tebe necítila nenávisť.“

Ron prudko vydýchol. „V poriadku, v poriadku bolo to nedorozumenie, chyba v komumi...“

„Chyba komunikácie!!“ dokončila Hermiona jeho vetu so stále červenou tvárou. „Nechaj ma samú. Prosím.“

„Ale Hermiona!!“

„Je to jasné, nič pre teba neznamenám, inak by si mi trochu viac veril. ”

„Ako som to mohol vedieť, že to nie je tak?“ kričal Ron. „Vždy sa na mňa vyrútiš, vždy. Nikdy nemám sekundu pokoja, keď si pri mne. Správaš sa, akoby si bola dokonalá, ale nie si! Pravda je, a nikdy by som si nemyslel, že to poviem a ani neviem, prečo si to myslím, ale to, čo niekedy cítim, myslím...“

„Oh, moje nervy. “

„Myslím, že je pravda, že ...“

„Povedz mi to, lebo...“

„Musíš ma vypočuť!“

„Buď ticho!! Proste ma nechaj doho...“

„MILUJEM ŤA!!“ zvolali obaja naraz.

****************

O dve minúty neskôr, Hermiona bozkávala Rona a dúfala, že ich nikto nikdy nenájde.

[ » na začiatok « ]