Poviedka:
Pridaná: 27.6.2009, 08:49:17
Čítaná: 2935×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Posledné chvíle Severusa Snapa.

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Pozn.: Rozhodla som sa, že i ja pridám svoju poviedku, s ktorou som súťažila v Poviedkovej súťaži pod svojím menom resp. nickom. Táto poviedka, skončila v hlasovaní piata, čo ma milo prekvapilo a potešilo zároveň. Taktiež ma to povzbudilo v rozhodnutí uverejňovať svoje poviedky. (Doteraz som sa k tomuto rozhodnutiu akosi nedokázala dopracovať, pretože som strašný pesimista, i keď v poslednej dobe sa snažím zmeniť. ;-) ) Týmto by som chcela poďakovať všetkým, ktorí hlasovali a komentovali. Ako bolo spomínané neprinášam nový príbeh, len som sa rozhodla venovať sa téme Môj nepriateľ Voldemort aj z tohto uhla pohľadu a viac sa vnoriť do pocitov. Toľko moja poznámka. Čo dodať? Že sa znova poteším hodnoteniu i slovnému komentovaniu. Na záver ešte raz vďaka a príjemné čítanie!

Môj nepriateľ Voldemort

Život je zvláštna zmes náhod riadených osudom. Cesty, na ktoré nás privedie sú nevyspytateľné a postretne nás na nich kdečo ... Jediné, čo nám zostáva, je bojovať a žiť!

Bola bezmesačná noc. Hviezdy na nebi jasne žiarili a ich svetlo jemne osvetľovalo zvláštnu kruhovú miestnosť. Strieborné predmety, ktoré ju vypĺňali tikali a krúžili v tajomnej harmónii. Vytvárali tak melódiu, ktorej nehybne načúval muž usadený v kresle za stolom. Zakrýval ho tieň. Jeho prítomnosť prezrádzal iba nepatrný pohyb jeho hrude a rúk, ktoré občas naliali víno z karafy stojacej na stole.

Tmou zahalený muž sa nečakane pohol. Zašmátral rukou v prednom vrecku habitu a vytiahol odtiaľ roztrhnutú fotografiu. Pomaly ju presunul do slabej žiari hviezd a napokon sa aj sám nahol, aby na ňu lepšie dovidel. Časť jeho tváre stále zahaľovala tma, no tá, ktorú osvetľoval nežný svit hviezd, prezrádzala mnoho. Striedali sa na nej rôzne pocity. Smútok ... hnev ... ľútosť... odvaha ... láska ...

Nový riaditeľ Rokfortu - Severus Snape - sa pri pohľade na fotografiu Lily Potterovej cítil zvláštne rozorvaný, ale zároveň odhodlaný. Áno ... odhodlaný ... odhodlaný dotiahnuť to až do konca. Celý ten čas, čo musel priamo pozerať do očí nebezpečenstvu, mu jedine myšlienka na ňu pripomínala, čomu sa rozhodol zasvätiť svoj život. Ochrane ... a pomste.

Znovu sa zadíval na fotografiu vo svojich rukách. Nežne ju pohladil palcom a pustil druhou rukou. Vytiahol zo záhybov plášťa prútik, rázne ním švihol a z jeho konca vyletela strieborná laň. Sledoval ako sa ladne prechádza miestnosťou a pomaly mizne, keď sa spoza neho z obrazu ozval hlas.

„Stále ju ľúbiš, môj drahý Severus?“, opýtal sa Dumbledore.

„Nikdy som neprestal!“, zamysleným hlasom odvetil Severus Snape, pomaly sa otočil v kresle a uprel na Dumbledorov obraz pohľad svojich prenikavých tmavých očí.

„Ďalší človek, ktorého som nedokázal zachrániť!“, prebleslo mu mysľou. „Ďalšie zlyhanie.“

A to všetko pre Voldemorta. Kedysi túžil patriť k jeho skupine, chcel všetkým dokázať, čo v ňom je. Považoval to za skvelú príležitosť... Až neskoro zistil, ako veľmi sa mýlil, až príliš neskoro ... A ako draho za svoju chybu zaplatil ...

Zrak sa mu zahmlil pri spomienke na tú noc, keď ho úpenlivo žiadal o to, aby ju ušetril ... A on sa mu len smial ... tvrdil, že to tak musí byť... že mu nesmie záležať na humusáčke... ako ho len nenávidel! A ako tá myšlienka bolela! Ale súčasne s bolesťou klíčila v ňom ďalšia túžba ... Pomsta. A odplata. Tie vdýchli jeho životu nový zmysel ... A potom tu bol ten chlapec. Nemal ho príliš v láske, nech mu je Merlin svedkom, ale niečo v ňom, niečo z nej - z Lily, mu pripomínalo jeho sľub. Vedel, že pomstiť sa priamo, nech by to chcel akokoľvek, nie je jeho úlohou. Jeho úloha spočíva v pomoci a ochrane, ktorá prispeje ku koncu jeho nepriateľa ... tomuto zasvätil svoj život. A teraz, cítil to, cítil, že prichádza naplnenie jeho cieľa. Nevadilo mu, že musel čakať... to vôbec nie ... čas preňho nič neznamenal. Napokon vydržal tak dlho, tak mnoho... klamať, pretvarovať sa, stáť zoči-voči smrti a pozerať sa jej do očí. Stáť zoči-voči svojmu najväčšiemu nepriateľovi - lordovi Voldemortovi. No zvládol to, a to ho napĺňalo pocitom uspokojenia.

Odtrhol svoj pohľad od Dumbledorovho obrazu, poslednýkrát prstom pohladil fotografiu, skryl ju naspäť do vrecka, vstal z kresla, smutným pohľadom sa rozlúčil s miestnosťou a pobral sa v ústrety vlastnému osudu.

~°°~°°~°°~°°~°°~°°~°°

Všade bolo počuť výkriky ... Boj zúril a Severus Snape kráčal za Luciusom Malfoyom. Nebol znepokojený, no cítil, že niečo sa zmenilo...

Zastali uprostred Škriekajúcej búdy a Voldemort pokynul Malfoyovi, aby odišiel. Nagini sa zvíjala a krútila v čarovnej trblietavej guli.

Svoj rozhovor s Voldemortom vnímal akosi mimovoľne. I jeho narážky a skryté hrozby... Akosi podvedome tušil k čomu to všetko smeruje ... Tušil, čo má prísť... Všetko, čo sa dialo, sa mu odvíjalo pred očami ako obrázky v spomalenom filme... Voldemortove červené oči ... Voldemort držiaci bazový prútik ... Nagini v čarovnej klietke ... jej zuby na svojom krku i svoj výkrik ...

Keď sa klietka z neho zdvihla, zvalil sa na bok a snažil sa pritlačiť si prsty na rany, z ktorých mu vytekala krv. Vedel, že to raz príde. Celý ten čas cítil prítomnosť smrti, sprevádzala ho na každom kroku. A teraz bola tak blízko ...

No musel ešte dokončiť svoje poslanie ... Vedel, že chlapec je blízko. Akokoľvek sa tomu snažil zabrániť, ten chlapec mu prirástol k srdcu ... cítil ho. Keď ho uvidel, pritiahol si ho za habit bližšie k sebe a odovzdal mu to najcennejšie, čo preňho opatroval - spomienky. Vedel, že mu pomôžu skoncovať s Voldemortom. Mohol pokojne odísť. Niekam, kde nájde pokoj, kde možno opäť uvidí Lily...

„Pozri sa ... na ... mňa ...“ zašepkal naposledy.

Zelené oči našli tie čierne, no po chvíľke niečo v hĺbkach tmavých očí zmizlo, jeho telo sa uvoľnilo a Severus Snape navždy porazil svojho nepriateľa.

[ » na začiatok « ]